Denník N

Ničoho sa tu netreba báť. Sme slobodní, ale aj tak nie sme šťastní. Taiwan má všetko okrem uznania

Budúcnosť Taiwanu je občas podobne nejasná ako výhľad z mrakodrapu 101, ktorý bol kedysi najvyššou budovou sveta. Foto N – Jana Németh
Budúcnosť Taiwanu je občas podobne nejasná ako výhľad z mrakodrapu 101, ktorý bol kedysi najvyššou budovou sveta. Foto N – Jana Németh

Je to bohatá, demokraticky žijúca krajina, ktorej by nemuselo nič chýbať, keby ju svet uznal ako samostatný štát. To sa však tak skoro nestane.

Pestovanie orchideí riadia počítačmi, saxofónmi zásobujú viac ako tretinu profesionálneho hudobníckeho trhu a so svojou whisky v súťažiach pokorili aj tie škótske či írske, ale ani to im nestačí.

Do Singapuru sa chodili učiť stavať metro, diaľnice a rýchlovlaky, a teraz sa okolité krajiny chodia pozerať k nim. Nielen na metro, ktoré hlási zastávky v angličtine, čínštine aj v dvoch miestnych dialektoch a plynule prechádza z podzemia nad úroveň ciest a opačne, ale aj na digitálne technologické parky, ktoré fungujú takmer ako samostatné mestá v mestách. Japonci k nim chodia do kúpeľov, Švédi ich propagujú ako krajinu, kam sa oplatí ísť na dôchodok, a celý svet sa od nich naučil piť Bubble Milk Tea.

A naozaj, v každom lepšom hoteli majú japonskú toaletu s ovládacím panelom, ľadový čaj s mliekom v uliciach jasne vyhráva aj nad inak obľúbenými vnútornosťami a kačacími krkmi, a starí ľudia ráno v parkoch cvičia thai-chi.

Do hustého lesa, ktorý tu vďaka dobrej klíme rastie aj uprostred niekoľkomiliónového mesta, chodia hrávať bedminton a debatovať s rovesníkmi. Ich krajina sa nemá zle, vlastne, má sa dosť dobre. Patrí k dvadsiatke najlepších ekonomík sveta a z tabuliek nevychádza zle ani vtedy, ak ide o zdravotníctvo či vzdelávací systém, ale aj to je málo. Ani to nestačí, ak chce človek povedať: som Taiwančan.

Povedať to, samozrejme, môže a väčšina dnešných etnických Číňanov žijúcich na ostrovnom štáte Taiwan sa tak aj predstavuje, no za hranicami im to nie je nič platné. Taiwan sa už takmer tridsať rokov uberá demokratickou cestou, ale oficiálne je stále súčasťou Číny, ktorá na uznanie jeho suverenity nepomýšľa. Kým to však neurobí ona, máloktorá iná krajina ohrozí svoje diplomatické a najmä obchodné vzťahy s Pekingom.

A tak, kým u nás už pojem národná identita chytáme radšej opatrne, aby príliš nezaváňal nacionalizmom, na Taiwane sú ešte len v prvom leveli, hoci ich snaha je už dávno aspoň v desiatom. Majú zdanlivo všetko, čo môže krajina ku svojej spokojnosti mať. Pred pár rokmi postavili najvyššiu budovu sveta a teraz ešte aj divadlo bez jediného pravého uhla, aby sa ukázali, ale z vesmíru aj tak vidno iba Čínsky múr.

Taiwan je rozlohou menší ako Slovensko, má však 23 miliónov ľudí. V akúkoľvek dennú a nočnú hodinu sú pomerne rušné budhistické, taoistické aj konfuciovské chrámy, rozšírené je aj kresťanstvo. Foto N Jana Németh

Čajový rituál bol u mladých nepopulárny, preto na Taiwane vymysleli Bubble Milk Tea – ľadový čaj, ktorý dnes poznajú na celom svete. Foto N Jana Németh

Je zvykom, že ľudia na dôchodku buď začínajú novú kariéru a vlastné podnikanie, alebo oddychujú – stretávajú sa s ostatnými rovesníkmi v parkoch, kde zakladajú malé kluby a venujú sa športu. Foto N Jana Németh

Na mene záleží

„Prajem si, aby sa moja krajina mohla stať sama sebou – Taiwanom. Tak ako je Slovensko Slovenskom. Sme na to pripravení, máme vlastné peniaze, armádu, všetko. Akurát, že máme aj tú obrovskú smolu, lebo o tom musíme hovoriť s Čínou a ona o tom s nami hovoriť nechce,“ rozpráva Taijing Wu. Pracuje ako novinár pre agentúru AP, je ženatý a dokonca má aj malú dcéru, čo je pre mladú generáciu Taiwančanov skôr raritou.

Taijing Wu sa na Taiwane narodil, ale nie ako dieťa Číňanov, ktorí prišli na ostrov až po druhej svetovej vojne s vodcom Čankajškom. Ten v pevninskej Číne so svojou nacionalistickou stranou Koumintang prehral boj s komunistami a uchýlil sa na ostrov. Už z neho nikdy neodišiel a započal tu svoju vládu nad Čínskou republikou, čo je dodnes oficiálny názov Taiwanu. Jeho režim bol viac autoritársky, než láskavo otcovský, no i dnešný, celkom iný a moderný Taiwan, Čankajšeka stále volá „otcom národa“.

Medzi ľuďmi, čo pôvodne žili na Taiwane, a asi dvoma miliónmi Číňanov, čo prišli ako prívrženci diktátora a odporcovia nastupujúceho komunizmu v Čínskej ľudovej republike, to vraj spočiatku nefungovalo veľmi dobre. „Rozdelili sme sa na dva tábory. My sme sa tu cítili doma a oni k nám jednoducho prišli, ale neboli priateľskí. Dnes je to však cítiť oveľa menej a nachádzame čoraz viac vecí, ktoré nás spájajú a ktoré vzájomne podporujeme. Teraz si, napríklad, spoločne lepíme na pasy nálepku s naším medveďom,“ hovorí Taijing Wu.

Vláda totiž vydala nové pasy, ale nepáčia sa im. Zdajú sa im málo taiwanské. Tak si vyrobili nálepku s jedným zo symbolov krajiny – čiernym medveďom, ktorý má na krku biely fľak v tvare V. Je typickým druhom žijúcim práve na tomto ostrove, stále sa vyskytuje vo voľnej prírode, ale aj v zoologických záhradách a domáci ho zbožňujú. Pasová hra je tu však v kurze už dlhšie a aj medveď je iba pokračovaním toho, čo začala Čína, keď si na svoje pasy dala jazero Sun Moon Lake, na ktoré Taiwan k sebe láka turistov.

„V novinách môžete napísať, čo len chcete – a rovnako môžete akémukoľvek cudzincovi povedať svoj názor, ničoho sa tu netreba báť, v tomto sme slobodní. Ale aj tak nie sme šťastní. Nie sme súčasťou OSN, lebo našu stoličku dali v 70. rokoch Číne, a to nás trápi,“ hovorí Taijing Wu a je zrejmé, že to neriešia iba politici na ministerstve zahraničných vecí, ktoré pre „neuznanie“ nemôže mať vo svete ani len tradičné ambasády a športovci súťažia na olympiáde pod čudným označením Čínsky Taipei.

Debaty medzi ľuďmi o samostatnosti sú vraj viac než emotívne, najmä ak ide o názov krajiny, ktorý celú vec ešte viac komplikuje. „Ak by sme zmenili oficiálny názov Čínska republika (ROC – Republic of China) a nahradili ho Taiwanom, za čo sa mnohí prikláňajú, malo by to veľa ekonomických následkov. Dnes, napríklad, vlastníme leteckú spoločnosť China Airlines, ktorej názov je viazaný k oficiálnemu názvu krajiny. Ak by sme sa ho vzdali, museli by sme premenovať aj viaceré kľúčové spoločnosti a na trhu by to mohlo spôsobiť veľa chaosu, navyše – v prospech Číny, ktorá by všetky názvy s výrazom ‚china‘ mohla prebrať. Rozprávame sa o tom donekonečna, ale ani ja už neviem, čo by bolo najlepšie,“ hovorí bezvýchodiskovo.

Stojeden poschodový mrakodrap v Taipei bol chvíľu najvyššou budovou sveta, dnes je na treťom mieste, no stále láka davy turistov, hoci výhľad je často obmedzený hmlou. Foto N Jana Németh

Najvzácnejší kus zbierky Palácového múzea – kapusta z jadeitu. Foto N Jana Németh

V Palácovom múzeu, kde sú najstaršie čínske diela, otvorili výstavu v spolupráci s parížskym Musée d’Orsay. Európske umenie majú na Taiwane radi a takto za ním nemusia dlho cestovať. Foto N Jana Németh

Umenie západu na ďalekom východe

Roky autoritárskeho režimu Čankajšeka boli pre ostrovanov kruté, jednu vec mu však aj dnešní Taiwanci schvaľujú. Keď utekal z pevninskej Číny, vzal so sebou zbierku najvzácnejších čínskych pamiatok – zbierku kaligrafie, maľby, porcelánu, keramiky aj kovových objektov a nádob starých tisíce rokov.  Počas vojny putovali starostlivo ukrývané po krajine, aby nedošlo k ich zničeniu či poškodeniu. To sa aj podarilo, odvtedy ich však Číňania môžu vidieť iba na Taiwane v Národnom palácovom múzeu, ktoré patrí k najlepšie zabezpečeným múzeám na svete.

Do depozitov v skalnom masíve pod múzeom má prístup iba niekoľko ľudí. V zbierke je pritom takmer 700-tisíc objektov, v múzeu je vystavených 4000 z nich, vrátane tých najvzácnejších.

Ale ak vás náhodou nezaujímajú tisíce rokov čínskej histórie, múzeum má aj iný program. V spolupráci s parížskym Museé d‘Orsay otvorilo veľkú výstavu s výberom toho najlepšieho európskeho maliarstva z prelomu 19. a 20. storočia. Je tam všetko od Zberačiek Jeana-Francoisa Milleta, cez Paula Gaugina až po Vincenta van Gogha, očakávaná návštevnosť výstavy je 700-tisíc divákov.

Keby vonku pred múzeom nebolo omračujúcich tridsaťdva stupňov, ohromná vlhkosť vzduchu a tlačová konferencia, na ktorej dostal slovo úplne každý, kto šiel náhodou v obleku okolo, okrem hlavného kurátora, čo dorazil z Paríža, človek by rýchlo nadobudol pocit, že nie je na Ďalekom východe, ale uprostred európskeho Západu. Rozdiel by bol iba v tom, že namiesto espressa obľubujú americano.

V malom meste Houli, neďaleko veľkomesta Taichung sídli fabrika na saxofóny. Foto N Jana Németh

Tsung-Yao Chang je majiteľom malej rodinnej firmy, ktorú založil jeho dedo. Na Taiwane začal vyrábať saxofóny, ktoré dnes patria k najlepším na svete. Zásobuje nimi viac ako tretinu profesionálneho svetového trhu. Foto N Jana Németh

Saxofóny z malého taiwanského mesta idú najmä na európsky a americký trh. Foto N Jana Németh

Hudba je ako čaj

„Džez mám rád, lebo je v ňom sloboda,“ hovorí Tsung-Yao Chang, sympatický, neustále sa usmievajúci šesťdesiatnik, ktorý nám otvára dvere, no neskôr sa z neho vykľuje majiteľ spoločnosti Lien Cheng Saxophone.

Ročne tu vyrobia šesťtisíc saxofónov, väčšina ide na export na európsky a americký trh. Kúpiť sa dajú v špecializovaných hudobninách, sú to totiž všetko profesionálne, ručne robené kusy. Priemerná cena jedného nástroja je okolo dvetisíc až tritisíc amerických dolárov, záleží od toho, či má klient nejaké špecifické požiadavky, ak áno, cena, prirodzene, rastie.

Svoj prvý saxofón vyrobil pán Chang ešte na základnej škole. V tejto fabrike totiž vyrástol. Jeho starý otec – Lien Chang to tu celé založil. Nie iba túto fabriku, ale výrobu saxofónov na Taiwane vôbec. V čase, keď v polovici minulého storočia dospieval, bol saxofón absolútne nedostupnou záležitosťou, ktorá vyšla na cenu nového domu. Jeho kamarát zo školy si však jeden doniesol, keď bol na študijnom pobyte v Japonsku. Spolu založili jednu z prvých džezových kapiel na Taiwane, ich úspech však netrval dlho. Kamarátov dom nešťastnou náhodou vyhorel. A s ním zhorel aj saxofón. Lien Chang zobral zničený nástroj, celý ho rozobral do poslednej časti, a urobil podľa neho saxofón nový.

„Odvtedy sa celá rodina venuje saxofónom. Mám štyri dcéry, všetky hrajú profesionálne, jedna študuje v Anglicku a druhá vo Francúzsku,“ hovorí hrdo Tsung-Yao Chang, ktorý však väčšinu času pôsobí viac než skromne. Chvíle slávy si už však zažil, keď si jeho rodinu vytipovala Toyota do svojej reklamy. Strhol sa okolo nich absolútny mediálny poprask, nič to však nezmenilo na tom, že on chodí každé ráno na siedmu ako prvý do práce. Všetko nachystá a počká na svojich zamestnancov.

„Dnes je to už úplne inak, ako keď výrobu rozbiehal starý otec. Teraz v jednej fáze výroby používam na testovanie svetelnú diódu, ktorú vložím do tela nástroja, ale kedysi sa to robilo pomocou dymu z cigariet, ktorý bolo treba fúkať dnu. Na jeden nástroj bolo treba vyfajčiť aj dve cigarety, to bola ťažká práca,“ hovorí Chang so smiechom.

Pri ručnej výrobe je podľa neho najťažšie ustriehnuť presnosť. „Musí to byť dokonalé ako staré čínske gongy,“ hovorí zanietene. Školy mu žiadnych učňov nedodávajú, nových zamestnancov zaúča sám v spolupráci s majstrami, ktorí sú už v podniku dlhšie. Štát mu však pomáha v rámci technologického výskumu. Okrem toho, že so zákazníkmi komunikuje osobne a prispôsobuje nástroje požiadavkám, považuje za svoju najväčšiu prednosť to, že skúšajú pracovať s novými materiálmi. „Sme jediná fabrika na svete, ktorá začala okrem tradičných materiálov používať uhlíkové vlákna. Je to materiál, ktorý má vynikajúce vlastnosti, je ľahký a tvarovateľný, jeho konzistencia je lepšia než tradičná meď a neustále je vo vývoji. Má obrovský potenciál,“ hovorí Chang.

Pri východe sa s nami lúči spolu so svojou manželkou, ktorá zorganizovala improvizovaný koncert miestnych hudobníkov a posedenie pri niečom-ako-káva. Super Power Pure Jazz už neznie ako bizarné heslo, ale ako americká success story po taiwansky. Všetko je to vraj jednoduché, môže za to hudba. Hudba a čaj. „Robia človeka šťastným, a potom ide všetko akosi lepšie,“ hovorí Tsung-Yao Chang.

Vo veľkých mestách sú obľúbené nočné trhy, kde sa dá nakupovať, ale najmä dobre jesť. Domáci sú ochotní a radi pomôžu, ak sa človek nevie vyznať v tom, čo si objednáva. Foto N Jana Németh

Taiwanci sú hrdí na kultúru a pokrok, aký urobili oproti Číne, turistov lákajú na horúce pramene aj ovocie. Foto N Jana Németh

„Preto sme takí spokojní a vyzeráme mlado, lebo pijeme veľa čaju,“ hovoria Tony Lee a David Yu, ktorí prevádzkujú obchod s čajom Oolong v Taipei. Foto N Jana Németh

Kde vzniká hrdosť

„Áno, čaj máme najlepší, najlepší na svete, nikde nie je lepší Oolong ako na Taiwane,“ hovorí mi Taijing Wu v hluku miestneho Starbucks. Na Oolong nedá dopustiť, voči svojej krajine však dokáže byť kritický. Najmä, ak ide o vysoké životné náklady, ktoré tu mnohé mladé páry definitívne odrádzajú od možnosti založiť si rodinu, ale aj ak ide o zaobchádzanie s cudzincami. „Na cudzincov máme dve kategórie – s niektorými, ktorí sem chodia za prácou, aby doma uživili svoje rodiny, zaobchádzame príšerne a naopak, iných rozmaznávame. Najmä Európanov a Američanov v technologických parkoch. A to sa mi zásadne nepáči, všetci sme predsa rovnakí,“ hovorí.

Nad výkonnou ekonomikou iba mávne rukou, vraví, že je to síce dobre, ale nie až tak, aby to stálo za reč. „Čína je ekonomický powerhouse, my sme síce dobrí, ale nie až tak,“ hovorí stro­ho. Ak však ide o kultúru, to je podľa neho to, čo ich definuje a odlišuje od všetkých ostatných. „Ak sa porovnáme so Singapurom, Vietnamom, Laosom, Kóreou alebo Čínou – máme bez pochýb najlepšie podmienky pre rozvoj umenia, dizajnu a inovácií. Kultúrny život je tu naozaj mimoriadne bohatý. Ľudia venujú čas aj prostriedky na to, aby ocenili dobré veci.“

Najviac hrdý je na národný symfonický orchester. „Vivaldiho dokáže zahrať každý, ale kto zahrá dobre Mahlera? Takých nie je veľa. Ten náš orchester hrá Mahlera aj Brahmsa. A naozaj excelentne,“ hovorí s vážnosťou.

V novom národnom divadle v Taichungu ešte zatiaľ nebol, ale má to v pláne. Dokončili ho po dvanástich rokoch prác na jeseň minulého roka. Je to prvé a jediné divadlo, ktoré postavil jeden z najlepších súčasných svetových architektov – Japonec Toyo Ito. Mesto Taichung na divadlo usporiadalo medzinárodnú súťaž, Ito ju so svojím návrhom inšpirovaným organickými krivkami vyhral. Dva roky trvalo len to, kým s inžiniermi vymyslel, ako má zhotoviť skelet stavby, ktorá nemá jediný pravý uhol.

Národné divadlo v Taichungu vznikalo dvanásť rokov, ale výsledok stojí za to. Japonský architekt Toyo Ito chcel dosiahnuť organické tvary – všetky steny divadla sú oblé. Foto – NPP

Prízemie divadla je otvorené verejnosti – sú tam obchody s domácim dizajnom a knihami. Stratégia sa vyplatila, za prvý polrok od otvorenia sa na nové divadlo prišlo pozrieť viac ako milión ľudí. Foto – NPP

Najväčšia sála v divadle – Grand Theatre láka aj svetové súbory, ktoré tu často vystupujú. Foto – NPP

Toyo Ito patrí k najlepším súčasným architektom – divadlo na Taiwane je však jediným divadlom, ktoré postavil, čo mu pridáva na hodnote. Foto – NPP

Nemusíte nikam chodiť, všetko príde sem

„Prvá domnienka bola, že múry musia byť hrubé, aby stavbu udržali, ale neskôr sme zistili, že je to naopak – nesmú byť príliš hrubé, inak by pod váhou spadli. Ideálna hrúbka pre oblé steny je 43 centimetrov,“ hovorí zasvätene Victoria Wang, riaditeľka národného divadla v Taichungu.

Celá stavba stála viac ako 125 miliónov eur a hoci sa stavebné práce pre náročnosť natiahli a časť návrhu prešla kompromisom, za prvý polrok od otvorenia si divadlo prišlo pozrieť viac ako milión ľudí. Prízemná časť divadla je totiž otvorená a slúži ako verejný priestor s kaviarňami a obchodmi s lokálnym dizajnom, knihami a umením.

„Je to dobrá stratégia, ľudia sa prídu pozrieť, lebo sú zvedaví, ale mnohí z nich sa vrátia a kúpia si aj lístok na predstavenie,“ hovorí Wang. Jeden lístok stojí od 20 – 30 eur, vlastný súbor divadlo nemá, tvorí program z repertoáru domácich aj medzinárodných umeleckých skupín a súborov, zameriava sa najmä na modernú a súčasnú tvorbu všetkých dramatických foriem.

„Pred nedávnom sme tu mali známy súbor z Nederlands Dans Theater aj bavorský symfonický orchester. Myslím, že k nám dobré súbory chodia rady – a láka ich aj nevšedná budova. A my sa snažíme robiť program tak, aby diváci z Taiwanu nemuseli nikam chodiť – celý svet príde za nimi,“ hovorí riaditeľka.

Okrem programu venujú veľa času vzdelávacím aktivitám a práci s miestnymi súbormi, pre ktoré vytvárajú zázemie. „Divadelná, tanečná a hudobná scéna je na Taiwane naozaj veľmi aktívna. Máme množstvo malých súborov, ktoré robia experimentálnu tvorbu alebo sa venujú súčasnému tancu. Pôsobia medzinárodne, ale témy, ktoré spracúvajú, sú často lokálne – často sa zaoberajú politikou a aktuálne často hovoria aj o téme homosexuálnych partnerstiev,“ hovorí Wang.

Divadlo má 130 zamestnancov, tri rôzne veľké sály, z toho najväčšia – Grand Theatre pojme dvetisíc divákov. „Taichung je rýchlo rastúce mesto. Nápad postaviť veľké divadlo vznikol ešte pred tridsiatimi rokmi, lebo náš najstarší národný symfonický orchester potreboval novú koncertnú sálu. Trvalo to veľmi dlho, no myslím, že sa oplatilo počkať. Táto stavba je unikátna a hoci nám v prvom rade ide o to, aby sme ju naplnili kvalitným programom, už ona samotná robí ľudí v tomto meste hrdými, že ju majú,“ dodáva Wang.

Taiwan má problém s rýchlo starnúcou populáciou, ale trápi ho najmä fakt, že Čína je neustálou hrozbou jeho samostatnosti. Foto N Jana Németh

Boli sme rovnakí, ale už sme iní

Na Taiwan prichádza stále pomerne veľa turistov aj z Číny, čísla však v posledných rokoch klesajú. Ministerka turizmu priznáva, že veľmi pravdepodobne v tom má ruky čínska vláda, tá však všetko popiera. Politická a ekonomická orientácia Taiwanu v posledných rokoch smeruje najmä na juhovýchodných susedov, bližšou spoluprácou v regióne sa zrejme snaží získať väčšiu stabilitu a prípadnú podporu, ak by došlo k najhoršiemu, hoci oficiálne hovorí ministerstvo o „prirodzenom záujme a spolupráci s krajinami, ktoré sú nám blízke a vždy boli. Nie je to o udržaní rovnováhy s Čínou, to nie je naším cieľom, iba chceme posilniť svoju spoluprácu s okolitými krajinami, čo bude dobré pre celú oblasť,“ hovorí Kevin Lin z ministerstva zahraničných vecí.

„Je to zvláštne, lebo sme rovnakí a pritom odlišní. Používame rovnaký jazyk, ale hovoríme inak. A ak ide o kultúru a spôsob života, rozdiel medzi nami a Čínou je naozaj veľký,“ hovorí Taijing Wu. Mladí, ale aj starší ľudia na Taiwane podľa neho často o Číňanoch hovoria škaredo, aby sa vymedzili, no podľa neho je to smiešne. „Zabúdame, že pred trid­siatimi rokmi sme boli rovnakí ako oni. Akurát, že sme sa snažili zlepšiť, pracovali sme na svojom vystupovaní, správaní na verejnosti aj na medziľudských vzťahoch, a dnes je ten rozdiel vidno,“ hovorí.

Nepáči sa mu, že občas to vyzerá, akoby boli jedinou obeťou Číny. „Južná Kórea, Laos, Malajzia aj Indonézia na rozhodnutia Pekingu doplácajú tiež. A ak by sa Čína rozhodla, že si vezme Taiwan späť, ohrozí aj pozíciu Hongkongu a Macaa. Svet by nám mohol pomôcť, ale rozumiem, že každá vláda, ktorá by to urobila, dostane odvetu od Číny. Takto to tu skrátka funguje. Ja sám sa najradšej identifikujem iba so svojou osobou, nepotrebujem na to národ ani žiaden papier, ale je fakt, že by som ho svojej krajine naozaj doprial.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie