Učím kráse, tvrdil Štefan Nosáľ, ktorý vychoval a k folklóru priviedol niekoľko generácií

Bol pilier, otec-zakladateľ, výrazná tvorivá osobnosť aj učiteľ. Jeho meno je spojené najmä so súborom Lúčnica, kde bol od roku 1951 umeleckým riaditeľom a choreografom.

„Lúčnica, tá je pre mňa všetkým. Inšpirácie som vždy bral od ľudí, ktorí boli okolo mňa. Každé predstavenie, ktoré uvedie, ma vždy duševne veľmi poteší,“ povedal v januári tohto roku na záver oslavy svojich deväťdesiatin Štefan Nosáľ. Jeho meno zostane spojené predovšetkým s Lúčnicou, no zanechal výrazné stopy aj v histórii folklórnych festivalov, v divadle a vo filme, ako aj na Katedre tanečnej tvorby VŠMU.

Rok na dedine

Hoci prvýkrát tancoval za honorár už ako dieťa, keď mu starý otec za vydarený odzemok odkrojil kúsok mäsa, jeho cesta k profesionálnemu folklóru nebola priamočiara. Rodičia z neho chceli mať lekára alebo farára, on sa najskôr (ako mnohí jeho rovesníci) rozhodol budovať nový povojnový štát. Začal študovať „stavarinu“ a zo stavebnej fakulty prešiel na architektúru. Gény sa však oklamať nedali. Narodil sa v Hriňovej, ktorá je jednou z bášt tradičného folklóru, a keď počas vysokoškolských čias videl v národnom divadle predstavenie Rok na dedine, v ktorom spievala a tancovala skupina Živeny, zakrátko sa stal jej členom a do novovznikajúcej Lúčnice prišiel už ako sólista.

Už ako mladý mal jasné predstavy o tom, čo chce robiť. Tak to naformuloval už zakladateľovi Slovenského národného divadla Jankovi Borodáčovi. „On zvykol hovoriť: Keď sme boli my mladí, tak sme to robili takto a takto. Tak som na jednom pléne vstal a povedal som – pán profesor, ale teraz sme mladí my a my to chceme robiť takto. Od mladých sa dá veľa naučiť. A som rád, že aj ja som ich vedel získať a naučiť kráse. Tomu som vlastne zasvätil celý život,“ povedal v rozhovore pre SME.

Šou, ale nie prázdna a povrchná

V praxi to znamenalo, že folklór pre neho nebol múzeom tradičnej kultúry, vychádzal z neho a tvoril nové diela. „Spracovávame folklór, inšpirujeme sa folklórom, snažíme sa z neho čerpať. Myslím, že folklóru rozumiem. Často som si aj niečo povymýšľal, ale vždy v duchu originálu. Často za mnou prišli ľudia a hovorili mi – bolo to krásne, presne takto to bolo. Pritom to tak nebolo, lebo som si to vymyslel. Ale tešilo ma, že som vystihol pôvodný charakter.“

Nebál sa pôvodné podoby ľudových tancov prekomponovávať a netajil pritom, že program sa „snažím robiť tak, aby to bola šou, ale nie prázdna a povrchná“. Keď sa jeho dcéra Barbora vydala za speváka Joža Ráža, dal s Lúčnicou dokopy predstavenie so skupinou Elán, nedávno súbor pripravil podobný projekt so skupinou IMT Smile. Svojím spôsobom pripravil pôdu pre úspech nedávneho televízneho projektu Zem spieva.

Pracoval aj ako režisér programov najvýznamnejších festivalov v Strážnici, vo Východnej aj v Detve, predsedal porotám choreografických súťaží. Len v Lúčnici mu prešlo rukami vyše šesťsto tanečníkov a vychoval vyše tridsať profesionálnych choreografov, ďalšie mladé talenty podchytil a pre folklór získaval od roku 1972 ako pedagóg na Katedre tanečnej tvorby VŠMU.

Slovenský folklór úspešne exportoval nielen mimo Bratislavy, ale aj do celého sveta. S Lúčnicou precestoval vyše 60 krajín, čo za komunizmu nešlo bez pozornosti Štátnej bezpečnosti. „Spočiatku s nami chodili takí všelijakí, ale potom sami videli, že to zle pôsobí na organizátorov a impresáriov. Tak potom chodiť prestali, ale vždy presne vedeli všetko, čo sa robí. Mali svojich informátorov aj v súbore. Ale náš program bol taký, že nás nadšene prijímali aj antikomunisti a komunisti sa nami radi chválili. Čo je dobré, je dobré.“

Nebudem sedieť ako dáky dedko

Skutočnú osobnosť človeka najlepšie poznajú jeho najbližší; jeho poznalo množstvo ľudí, ktorí s ním za impozantnú vyše 60-ročnú profesionálnu kariéru spolupracovali. Ale vystihujú to aj tituly. Štefan Nosáľ sa už krátko po štyridsiatke stal zaslúžilým umelcom, neskôr aj národným umelcom, získal aj profesúru na VŠMU. Tajomstvo svojej činorodosti aj vo vysokom veku prezradil sám v rozhovore, ktorý vznikol k jeho osemdesiatinám, ale zostal aktuálny až do jeho posledných dní.

„Od mojich ľudí vyžadujem, aby mali jarý, zdravý prístup, takže sa nemôžem opustiť ani ja. Niekedy už nevládzem tak ako predtým, ale to oni ma vlastne nútia držať sa. Neviem si predstaviť, že by som tam sedel ako dáky dedko. Pri menej náročných tancoch im choreografiu aj predvediem.“

Správa o jeho úmrtí zasiahla okrem rodiny aj všetky generácie jeho spolupracovníkov a tisícky ľudí, ktorí obdivovali jeho tvorbu. „Odišla legenda, aby sa stala ešte väčšou,“ napísala na sociálnej sieti hudobníčka a etnomuzikologička Jana Ambrózová; tvorcovia relácie Nehaňte ľud môj priznali, že bez neho by nevznikla; a Ján Ďurovčík ho nazval učiteľom, mentorom a priateľom, ktorý bol všetkým pre neho aj pre národ.

Verejnú sústrasť vyjadrili aj premiér Fico a minister kultúry Marek Maďarič. „Štefan Nosáľ sa svojím dielom hlboko dotýkal a dotýka našej duše. Bol a zostane mostom medzi autentickým folklórom, ako zdrojom našej identity, a jeho špičkovým umeleckým stvárnením, ktoré nám odovzdával prostredníctvom svojich diel a súboru Lúčnica. Súčasťou jeho výnimočného umeleckého talentu bola usilovnosť, pokora a múdrosť. Aj preto bol vo svojej práci a živote taký nespochybniteľný, všetkými prijímaný a obdivovaný,“ vyhlásil minister kultúry.