Deň, keď vzali Poľsku všetko: Kronika vopred ohlásenej smrti tretej republiky

To bolo tak: počas hlbokých osemdesiatych rokov vládla v Československu normalizácia, ale relatívny materiálny dostatok. Ak sme sa dostali k zakázaným knihám a kazetám, najčastejšie prichádzali z Poľska.

Na druhej strane Tatier bola situácia presne opačná. Relatívna sloboda, no v krajine vládla chudoba. Pašované československé výrobky každodennej spotreby tu boli veľký luxus. Poľsko malo za sebou neúspešný pokus o modernizáciu a potom nevládalo splácať zahraničné dlhy, zmietalo sa v ekonomickej kríze a reálne zárobky ľudí klesli v roku 1982 o 30 percent.

Každý, kto môže, naloží do ošúchaného Polonéza ženu a deti, dve kilá klobásy a pod blatníkom ukryje nemecké marky: slávni poľskí šmelinári. V noci sa naposledy prežehnajú pred kostolom a cez celý socialistický blok vyrazia do Turecka. Tam za marky nakúpia hodinky s kalkulačkou, texasky a topánky-blatojebky. Tovar na spiatočnej ceste predajú v Maďarsku či na Slovensku s trojnásobnou maržou.

Prespáva sa v aute na parkoviskách; kradmý orgazmus v smradľavých ponožkách na zadnom sedadle, burza na petržalskej dostihovej dráhe a hnačka v neďalekom lesíku. Sprcha až doma. Nakúpiť študentskú pečať a porcelán, domácu chémiu a menštruačné vložky. V Poľsku pôjdu na dračku.

Komunistický blok za to Poliakmi pohŕda, ale kupujú od nich všetci. Našich susedov pritom ich vynaliezavosť zachránila pred zúfalou situáciou doma, priniesla im nezávislosť od ekonomiky totalitného systému a navyše ich pripravila na realitu voľného trhu, ktorá už onedlho vystrieda socializmus. Počas 80. rokov produkuje tieňová cezhraničná ekonomika 30 percent hrubého domáceho produktu Poľska.

90. roky: Šmelinári, okrúhly stôl a hrubé čiary

Vďaka tomu už na prelome 90. rokov funguje poľský biznis lepšie, ako bude u nás ešte o desaťročie neskôr. V roku 1991 zakladajú burzu cenných papierov, tá je dodnes referenčným bodom pre celý náš región a s kapitalizáciou 150 miliárd eur je v roku 2017 desiatou najväčšou v Európe.

Neľútostné reformy vtedajšieho ministra financií Leszeka Balcerowicza, ktorými rekordne rýchlo stabilizoval kolabujúcu ekonomiku, však neboli jedinou poľskou inováciou. Poľská nežná revolúcia neprebehla na námestiach, ale za okrúhlym stolom, za ktorý si sadli predstavitelia komunistickej nomenklatúry, demokratickej opozície a katolíckej cirkvi.

Po desaťročiach násilných zrážok s represívnymi zložkami štátu, skúseností s hnutím Solidarita a vyhlásením stanného práva v roku 1981 našlo Poľsko spôsob, ako zabrániť násiliu typickému pri zmenách režimu.

Výsledok: dohoda o nekrvavom odovzdaní moci, ktorá sa stane predzvesťou pádu komunizmu v celej strednej Európe. Začína sa takzvaná tretia poľská republika založená na celonárodnom konsenze, ideách demokracie a právneho štátu. Jej stelesnením sa stane ústava z roku 1997. Tá, ktorej znenie dnes vykrikujú rozhorčené davy na námestiach poľských miest a ktorej každá veta znie ako obvinenie na adresu súčasnej vlády.

Ideu „hrubej čiary za minulosťou“ vyslovil ešte v roku 1989 Tadeusz Mazowiecki, prvý nekomunistický premiér Poľska od konca vojny. Mala byť novým, nevídaným zjednotením národa bez ohľadu na členstvo v strane či v katolíckej cirkvi, bez ohľadu na pôvod či ekonomické zázemie: „Vláda, ktorú utvorím, nebude niesť zodpovednosť za hypotéku, ktorú zdedila. (…) Minulosť oddeľujeme hrubou čiarou. Zodpovedať budeme jedine za to, čo sme urobili, aby sme Poľsko dostali z aktuálneho stavu kolapsu.“

Poľsko vďaka tomu preskočí detské choroby, akými v tom čase prechádzalo Slovensko: rozpoltenosť medzi Ruskom, nacionalizmom a diktatúrou, medzi disidentmi vo vyťahaných svetroch a komunistami v zle ušitých sakách. Ideológia ustúpila pragmatizmu.

Lebo hrubá čiara znamená aj to, že nový (prozápadný) smer bol stanovený hneď na začiatku a nepodlieha diskusii. Nemotorný Lech Wałęsa neskôr prenechá prezidentské kreslo bývalému komunistovi Aleksandrovi Kwaśniewskému, ten však pravidlá liberálnej demokracie prijal za svoje. Poľskí pragmatickí postkomunisti sú iní ako tí v Česku, ktorí strašia dodnes v parlamente Stalinom. Poľsko tých čias je stabilnou, predvídateľnou krajinou postkomunistickej Európy, čakateľ na členstvo v elitnej Únii a spoľahlivý spojenec Aliancie.

Dnes niektorí hovoria, že už vtedy sa to začalo lámať. Že okrúhly stôl nebol zjednotením, ale sprisahaním elít s cieľom zachovať si moc aj po páde komunizmu. Vraj nikoho iného ku korytám nepustili. A „hrubá čiara“ nebola novým začiatkom, ale snahou zakryť všetky národné krivdy: od Katyne, cez komunistické represie voči katolíkom, až po eštebákov v demokratickej vláde.

„Oni sa dohodli! Komunisti sa dohodli s Mazowieckým, aby zostali pri korytách, a Poľsko opäť trpí!“ kričí ešte aj Wałęsa pred prezidentskými voľbami v roku 1990. Stojí za ním nejaký Jarosław Kaczyński, ktorý kričí rovnako.

Vzniknutú situáciu vysvetľuje Andrzej Jagodziński, známy disident a prekladateľ, neskôr šéf Poľského inštitútu v Bratislave. „Pravda je taká, že okrúhleho stola sa zúčastnili všetky rozhodujúce sily. Jarosław Kaczyński medzi nich nepatril nie pre nejaké sprisahanie, ale pretože vtedy bol len nejakou treťotriednou postavičkou. Bol doslova nikým.“

Wałęsova hra s démonmi histórie vskutku trvá len krátko: onedlho vyhrá nad Mazowieckým a stane sa prezidentom. Kaczyńského odkopne a na svoje neúprimné slová z kampane zabudne. Kaczyński nezabudne, ale na najbližších desať rokov zostane politickým planktónom. Pragmatické smerovanie Poľska môže nerušene pokračovať.

A šmelinári? Tí nerušene pokračujú tiež. Teraz operujú na poľsko-slovenskom (chľast) a poľsko-ukrajinskom pohraničí (cigarety). Každý deň vymýšľajú nové spôsoby, ako prejsť cez hranicu, napínajú šľachovité ruky s taškami plnými štrngajúceho kontrabandu a s povzdychom platia colníkom pokuty a úplatky. Poliaci ich prezývajú „mravce“.

Keď pominie éra vodky a tabaku, mravce presadnú do ojazdených áut privážaných z Nemecka. Zmení to až schengen.

Poľská idylka 90. rokov sa končí 22. júla 2002. Do kancelárie šéfredaktora Gazety Wyborczej Adama Michnika vstupuje lobista Lew Rywin, ktorý tvrdí, že je poslom „ľudí, ktorí držia moc“, a za úplatok 17,5 milióna dolárov sľubuje zmeny v legislatíve priaznivé pre holding Wyborczej Agora. Presvedčený ľavičiar Michnik, ten „špinavý židák“, „židoboľševický hajzeľ“ a „vred na tele poľského národa“, ako ho už v tom čase nazýva radikálna katolícka pravica, celý rozhovor nahrá a následne nemilosrdne publikuje. Ľavicová vláda následkom toho utrpí drvivú porážku vo voľbách a v Poľsku sa paradoxne začína éra pravice. Tá trvá dodnes.

Nulté roky: Poľsko „B“

Na úrovni politiky a hospodárstva sú nulté roky 21. storočia v Poľsku nudným príbehom stability a rozvoja, ktorého súčasťou sa konečne stalo aj Slovensko. Poľské politické podhubie sa však vyvíja vlastným smerom. V časti spoločnosti začínajú pomaly dominovať témy a akcenty, ktoré nastoľuje nacionalistická pravica integrovaná so štruktúrami poľskej katolíckej cirkvi.

Sociológovia budú neskôr hovoriť o Poľsku „A“ a Poľsku „B“. Tí prví, to sú obyvatelia veľkých miest a západnej, priemyselnej časti krajiny, ktorí využili porevolučné zmeny a uplatnili sa v biznise, v politike a umení. Sú liberálnejší, otvorenejší a so vstupom do Únie úplne strácajú komplexy postkomunistickej mentality.

Šiesta najväčšia a najľudnatejšia krajina EÚ začína dominovať nášmu regiónu a formovať politiku celej Únie voči Východu. Oranžovú revolúciu na kyjevskom majdane podporia ako prví práve poľskí politici, a odkedy sa stane ministrom zahraničia ten „arogantný, žoviálny zasran Sikorski“ (ako ho v súkromnom rozhovore nazve jeden zo slovenských diplomatov), poľská diplomacia je varená-pečená v najlepších európskych salónoch.

A Poľsko „B“? To sú tí druhí, obyvatelia malých miest a východu – bez perspektív, bez expresných ciest a bez pracovných zmlúv. Masový exodus do Británie, Nemecka a Írska sa začína ešte pred vstupom do EÚ a východné regióny Poľska sa pomaly vyľudňujú. Tí, čo zostali, pociťujú čoraz väčšiu frustráciu zo sveta, v ktorom im televízia ukazuje zahraničnopolitické úspechy a rekordný rast ekonomiky, zatiaľ čo oni – drobní podnikatelia, vidiecki úradníci, šmelinári a zdravotné sestričky – si mobil dobíjajú na kredit, lebo mesačný paušál si nemôžu dovoliť.

Poľsko „B“ stelesňuje aféra siete supermarketov; pokladníčka jedného z nich sa pociká počas pracovnej zmeny. Vedúca jej nedovolila ani prestávku na záchod so slovami, že si má dať plienky. Ako vzápätí zistí pracovná inšpekcia, šikanovanie a otrocká práca sa od roku 1999 týkali 20-tisícov pracovníkov tej firmy a aktívne ho podporovalo takmer 300 vedúcich obchodov v celej krajine. Svojich zamestnancov dávali mlátiť esbéeskármi, zamykali ich v skladoch či falšovali prezenčné listiny.

Začiatok histórie – a jej koniec

Ako vidíme, Poľsko „B“ a niekdajšie „treťotriedne postavičky“ politickej scény 90. rokov – tí, ktorí sa počas okrúhleho stola nedokázali pretlačiť k válovu – majú veľa spoločného. Tí prví majú na svoj neúspech objektívne dôvody. Svojmu osudu ich ponechala nielen postkomunistická transformácia, ale aj ich politické elity. Tí druhí svoju šancu mali, no nevyužili ju. Pocit krivdy je však rovnaký.

V roku 2001 zakladajú bratia Kaczyńskí stranu Právo a spravodlivosť (PiS); Lech je pomerne obľúbeným bývalým ministrom spravodlivosti a Jarosław tým, čo vždy – nikým, no poťahuje nitky v úzadí. Ich volebný program len ťažko odlíšiť od Občianskej platformy (PO) Donalda Tuska, ktorá vzniká v tom istom roku, hoci PiS loví v konzervatívnejšom prostredí, PO v liberálnejšom spektre centropravice. Rozkol príde až v roku 2005, keď PO odmietne koaličnú vládu s PiS a Kaczyński začne vládnuť so stranami Sebaobrana a Liga poľských rodín – presne s tými, ktoré majú voličov v Poľsku „B“, teda ľudí zo znevýhodnených regiónov, odporcov európskej integrácie, ale aj nacionalistov, antisemitov a klérofašistov najhrubšieho zrna.

Jarosław Kaczyński na svoj zoznam úhlavných nepriateľov pripisuje nové meno – Donald Tusk, a od svojich koaličných partnerov sa zároveň rýchlo učí, ako komunikovať s frustrovanými masami, prečo treba vždy dobre vychádzať s poľskými cirkevnými hodnostármi, že poriadok je viac ako sloboda. Naučí sa aj to, že nezávislé médiá sú hrozivá zbraň, ktoré neľútostne obnažia jeho neschopnosť diskutovať, vysmievajú jeho autoritatívny spôsob vládnutia a každý jeho verejný výbuch hnevu zmenia na pokles voličských preferencií o niekoľko percent.

Kaczyńského strana postupne buduje väzbu s Poľskom „B“ na úkor svojich koaličných partnerov. Tak ako oni rozvíja mýtus, že elity rovnako oklamali obyčajných ľudí, ako aj ich, ohrdnutých politikov. Že ich životné neúspechy, nízke platy, nezamestnanosť a slabá úroda sú výsledkom sprisahania eštebákov z okrúhleho stola, veľkej hry mocných s cieľom ujarmiť poľský národ.

Koaličná vláda PiS v rokoch 2005 až 2007 – to je prvý, nepodarený pokus zmeniť smerovanie Poľska od roku 1989. Je zároveň predzvesťou toho, čo sa naplno rozpúta v roku 2015. Kaczyńského najvernejší ľudia už vtedy pripravujú prvé čistky a lustrácie, minister obrany Macierewicz publikuje zoznam stoviek jeho vlastných tajných agentov v službe, čím ohrozí ich životy a dôkladne zničí spravodajskú ochranu svojej krajiny.

Tajné služby rozbiehajú provokácie voči politickým oponentom a napätie vo vzduchu dopĺňajú nekonečné modlitby najradikálnejšieho katolíckeho rádia na svete Maryja, ktoré vysiela z poľského Toruňa.

O dva roky vláda padne pre nezhody v koalícii a v predčasných voľbách nečakane vyhráva Tuskova PO. Kaczyńského koaliční partneri sa skompromitovali vinou vlastnej hlúposti, ich pádu však výrazne pomohli aj tajné služby pod kontrolou PiS. Zdá sa, že príbeh úspešného, otvoreného Poľska môže napriek nepríjemnej epizóde pokračovať ďalších osem rokov, až do roku 2015.

Pravda je však taká, že trhlinu medzi Poľskom „A“ a „B“ sa už nikdy nepodarilo zaceliť. Ekonomickí liberáli nenašli spôsob, ako pomôcť obetiam svojho vlastného úspechu. Práve naopak – boli presvedčení, že tí najlepší potiahnu celú krajinu dopredu a všetci ostatní sa už nejako zvezú s nimi.

Poľská elita už vtedy rozmýšľa v kategóriách európskej politiky a nadnárodných korporácií, zatiaľ čo milióny Poliakov jazdia v otlčených autách z druhej ruky a na konci mesiaca im nestačí na benzín. Symbolom tejto arogancie sa stáva prezident Komorowski, ktorý na ulici Varšavy dostáva otázku od mladého muža, čo má robiť jeho sestra, ktorá nemá prácu ani byt a mesačne žije z menej ako 500 eur. „Má si vziať pôžičku a nájsť si lepšiu robotu,“ poradil mu ochotne prezident.

Obdobie najrýchlejšieho rozvoja Poľska trvá do konca roku 2015. Pre mňa sa však skončilo oveľa skôr: katastrofou prezidentského Tupoleva v apríli 2010. Spôsobila šokujúci, nečakaný výbuch frustrácie a nenávisti, o akej doteraz nikto netušil, hoci evidentne bublala pod povrchom.

Smrť prezidenta Kaczyńského bola pre jeho dvojča Jarosława obrovským životným otrasom, no mala aj ďalšie následky. Z ich dvojice práve Lech dokázal upokojovať emócie a hľadať s oponentmi konsenzus. S jeho smrťou stratil Jarosław posledné zábrany. Eštebáci z okrúhleho stola sa preňho odteraz stanú ruskými agentmi, Tusk Putinovým človekom a Smolensk 2010 pokračovaním Katyne 1940.

Teraz môžu vidieť aj poslední pochybovači z Poľska „B“, ako do seba zapadá sprisahanie proti Poľsku.

A ľudia odpovedajú. Po uliciach prechádzajú procesie s veľkým dreveným krížom, vo vzduchu hromžia zovreté päste a konšpirácie. Vraj atentát, vraj umelá hmla nad letiskom a ruskí agenti, ktorí dorazili preživších pasažierov. Poľsko zaplavuje more vlajok, s ním vlny nenávisti a vietor nového, kŕčovitého patriotizmu.

Nasledujúcich päť rokov PiS v opozícii prehlbuje svoj emocionálny vzťah s časťou spoločnosti vypestovaný na frustrácii a pocite krivdy. Popritom rozvíja vlastné mediálne impérium a získava firmy ochotné stranu financovať. Priepasť medzi Poľskom „A“ a „B“ už nabrala historický aj existenciálny rozmer. Na druhej strane barikády sa vraj nachádza všetko, čo má pravý Poliak a katolík nenávidieť. Stojí tam zrada, pohrobkovia komunizmu, liberálne hodnoty s ich gejmi a rodovou rovnosťou, ako aj odvekí nepriatelia, Rusko a Nemecko.

Tuskova vláda ďalších päť rokov od pádu lietadla samoľúbo pokračuje, akoby sa nič nedialo. Z letargie ich vytrhnú až prezidentské voľby v máji 2015, v ktorých vyhráva Kaczyńského verný človek Andrzej Duda. Tusk vzápätí necháva domácu politiku svojmu osudu, odchádza robiť kariéru do Bruselu. Porážku jeho strany spečatia parlamentné voľby na jeseň toho istého roka.

Prichádza súčasnosť

V roku 2007, tesne pred pádom prvej Kaczyńského vlády, jeho bývalý koaličný partner Andrzej Lepper v rozhovore pre týždenník Polityka načrtol plán, ktorý Jarosław vtedy nestihol zrealizovať a ktorý naplno rozvinie o osem rokov neskôr: „Pre Kaczyńského je politika cestou k moci cez mŕtvoly. Rolu premiéra si zamiloval. Ani si neviete predstaviť, ako veľmi. (…) Moc, to je celý jeho život. Má jej víziu na dlhé roky, ktoré sú pred nami. A všetko musí byť jeho.“

November 2015: druhá Kaczyńského vláda už nenecháva nič na náhodu. Tri týždne po volebnom víťazstve nový parlament začal s prijímaním série šiestich zákonov o ústavnom súde, ktorými úplne ochromí jeho fungovanie. Keďže PiS nezískalo vo voľbách ústavnú väčšinu, nepriaznivé rozsudky ústavného súdu by ohrozili pripravovanú demontáž demokratických inštitúcií. Ústavný súd tieto ničivé zákony ruší, jeho rozhodnutia však nová premiérka Beata Szydłová jednoducho odmietne publikovať vo vestníku.

December 2015: ozbrojená jednotka vojenskej polície vtrhne do slovensko-poľského centra pre kontrašpionáž pri NATO, čím Poľsko poruší bilaterálnu dohodu a na čas zastaví strategický projekt na ochranu Aliancie pred ruskými spravodajskými hrozbami.

Minister obrany Antoni Macierewicz, smutne známy už z prvej vlády PiS, týmto krokom spúšťa veľkú čistku v armáde. O prácu vzápätí prichádza vojenská elita, tisíce vysokých dôstojníkov a generálov, ako aj najskúsenejší agenti tajných služieb. Prenasledovanie a šikana ich stíha aj po odchode z armády.

Jeden z nich spácha po nátlaku nadriadených samovraždu. V tom čase však už Macierewiczov stranícky kolega, minister spravodlivosti Zbigniew Ziobro, získal kontrolu nad prokuratúrou a prípady brutálneho šikanovania v armáde uzatvára. Skutok sa nestal.

Január 2016: začína platiť takzvaný malý mediálny zákon, ktorým preberá vládnuca strana kompletnú kontrolu nad verejnoprávnymi médiami a Radou pre kontrolu médií. Všetci novinári a ostatní zamestnanci týchto inštitúcií s momentom platnosti zákona prichádzajú o prácu a späť prijmú len tých, ktorých pozitívne prelustruje nové vedenie.

V medzičase PiS ovládlo políciu a prokuratúru a rozpútava čistku na všetkých úrovniach štátnej správy. Styčná dôstojníčka britskej tajnej služby to zhodnotí konštatovaním: „V dôsledku aktuálnych čistiek (poľskej vlády) sledujeme masové pokusy o infiltráciu zo strany ruských služieb na rôznych úrovniach rozhodovania. Poľsko prestáva byť spojencom voči hrozbám z Východu a stáva sa pre nás, naopak, hrozbou.“

Január 2017: poľský Sejm prijíma zákon o jednotkách teritoriálnej obrany – novom type vojska, ktoré už nebude podriadené prezidentovi a veliteľstvu armády ako doteraz, ale priamo ministrovi Macierewiczovi. Nábor doň realizujú paramilitárne jednotky, ako sú u nás Slovenskí branci, a v prípade výnimočného stavu budú mať možnosť zasahovať aj proti svojim vlastným občanom. Ich výučba trvá 16 dní plus stáže jedenkrát za mesiac počas najbližšieho roka. Palebná sila: 50-tisíc vojakov a najnovšie zbraňové systémy, ktoré Poľsko práve nakupuje často na úkor svojej profesionálnej armády, doteraz jednej z najlepších v Európe.

V roku 2017 už má PiS takmer všetko. Politická opozícia sa nedokáže pozbierať z porážky, občianskej spoločnosti chýba líder a najväčšia protestná organizácia Komisia na ochranu demokracie (KOD) sa zmieta v škandále s finančnými podvodmi.

V systéme rozdelenia moci už nie je takmer nič, čo by mohlo nové zmeny zvrátiť. Nič, okrem bežných súdov. Tie zatiaľ fungujú ako doteraz. Prípady šikanovania a vykonštruované procesy proti bývalým vojakom a úradníkom postupne rozhodujú v prospech obvinených a opakovane podrobujú zdrvujúcej kritike zaujatosť prokuratúry a ministerstiev.

TKM: Teraz, kurva, my!

Nová garnitúra zatiaľ naplno rozbieha svoj nový život. Kaczyński im dal presne to, čo sľúbil: z provinčných straníckych pešiakov sa zrazu stávajú ministerskí radcovia, vysokí dôstojníci armády a členovia dozorných rád štátnych podnikov. Hlavným kritériom ich novej kariéry je lojálnosť voči strane a jej rozhodnutiam. Heslom dňa kedysi frustrovaného Poľska „B“ a ich politikov je dnes už slávna skratka TKM Jarosława Kaczyńského z roku 1997: „Teraz, kurva, my!“

A tak je možné, že v novej vláde sa hovorcom ministra obrany stane 25-ročný pracovník lekárne s maturitou Bartłomiej Misiewicz, ktorému musia zrazu salutovať najvyšší armádni generáli. Riaditeľka malej nemocnice Sabina Bigosová-Jaworowská, v súkromí kamarátka novej premiérky, získava post členky správnej rady druhej najväčšej banky v Poľsku Pekao, ktorej časť vlastní štát.

Poľskí novinári publikujú tisíce ďalších mien osôb bez akýchkoľvek skúseností a kompetencií, ktoré teraz obsadili kľúčové politické a ekonomické posty. Šéfom parlamentného výboru pre spravodlivosť a ľudské práva je pre zmenu Stanisław Piotrowicz, komunistický prokurátor, ktorý sa významne zaslúžil o odsúdenie opozičného disidenta. Je živým dôkazom, že Kaczyńského boj proti komunistom a „eštebáckym špiónom“ bol len cynickou hrou proti opozícii.

Milióny bezmenných voličov PiS takisto dostávajú svoju odmenu. Prilepšia si najmä tradičné mnohodetné rodiny z konzervatívneho vidieka, na ktoré mieri program Rodina 500 plus. Od 1. apríla 2016 na svoje druhé a každé ďalšie dieťa v rodine získajú príplatok 120 eur mesačne.

Upadajúce a ekologicky škodlivé uhoľné bane Sliezska drží vláda nad vodou bez ohľadu na obrovské finančné straty a Sejm schvaľuje skorší odchod do dôchodku i napriek nepriaznivým demografickým trendom. Experti hovoria o časovanej bombe pre nadchádzajúcu generáciu a prejedaní úspor, ľudia sú však spokojní. Voličské preferencie vládnej strany neohrozili autoritatívne zákony ani čoraz hlasnejšia kritika z Európskej únie. Tým skôr, že premiérka Szydłová naznačuje, že na ochranu Poľska pred utečencami je dokonca ochotná z EÚ vystúpiť.

Komu treba nezávislé súdy

Zdalo sa, že poslednú baštu právneho štátu – nezávislé súdy – už v Poľsku nezachráni nič.

13. júla 2017: vo večerných hodinách na jednom z posledných zasadnutí Sejmu pred prázdninami prechádza niekoľko prvých zákonov, ktorými sa zmení fungovanie nezávislého dozorného súdneho orgánu KRS a jeho členovia automaticky stratia mandáty. Odteraz ich bude vyberať Sejm pod kontrolou vládnej strany a na úkor súdnictva sa zvýšia aj právomoci ministra spravodlivosti.

Nasleduje zákon o najvyššom súde, ktorý odvolávanie jeho členov podriadi takisto ľubovôli ministra spravodlivosti a prezidenta. Najvyšší súd je kľúčový aj preto, že rozhoduje pri sporoch o volebnom práve a prípadné podozrenia z manipulácie volieb či ich procedúr sa prešetrujú práve tu.

V tom istom momente protestujú pred Sejmom a najvyšším súdom desaťtisíce ľudí, no vnútri prijíma sporné zákony parlamentná väčšina v Sejme i Senáte bez mihnutia oka. Prezidentov podpis bude pravdepodobne už len formalitou. Hasiči zatiaľ upevňujú bariéry proti občianskym nepokojom a rozzúrených občanov začína z námestí odvádzať polícia. Padajú prvé obvinenia z trestného činu rušenia verejného poriadku.

Naozaj tak krajina prichádza o nádej, že jej najbližšia budúcnosť bude normálna? Zrejme nie. Samotné Poľsko dnešných dní je dôkazom toho, že štátna mašinéria začína po akumulácii moci postupne strácať mieru. Občanov pred ňou doteraz chránili súdy a platí to pre všetkých, dokonca aj pre tých z kategórie „B“.

Čo sa stane, keď ich chrániť prestane? Skôr či neskôr polícia zatkne na námestí aj mladíkov, ktorých rodina, doteraz verná strane, si zrazu uvedomí, čo všetko má spoločné s tými z Poľska „A“: strach pred policajnou svojvôľou, túžbu po spravodlivosti, ktorá platí pre všetkých. Potreby bezpečia a právnej ochrany. To môže byť bod obratu, v ktorom ekonomické a svetonázorové rozdiely, rozpor medzi metropolou a vidiekom, hipstermi a futbalovými fanúšikmi, prestane existovať.

Bývalý vysoký policajný dôstojník mi nedávno opisoval, že zatiaľ čo oni sa kedysi, vzhľadom na zložité procedúry, báli zapnúť maják aj cestou na zásah, teraz ich nahradili iní. „Prišli zasrani z malých miest a dedín, ktorým sa doma všetci vysmievali, lebo žili s mamou a nevedeli si ani našetriť na svadbu. Tí teraz do rodných mestečiek prichádzajú zásadne s majákmi a policajným sprievodom. Vieš si predstaviť ego tých machrov a úžas všetkých susedov a známych?“

Ten úžas si už dnes vie predstaviť v Poľsku každý. Hneď po nástupe novej vlády začali médiá prinášať správy o dopravných nehodách s účasťou vládnych kolón. Jednu z najznámejších, keď premiérkina limuzína narazila do ničnetušiaceho miestneho vodiča, už prokuratúra vyhodnotila ako vinu občana, hoci videozáznamy svedčia o opaku. Nehoda sa odohrala v malom meste, v srdci Poľska „B“.

Čo myslíte, kto ho bude súdiť a čo na to susedia?