Som občianka druhej kategórie
Pocit druhoradej občianky zažívam každý deň nie vinou Európskej únie, ale vinou vlastných spoluobčanov.
Aj ja sa cítim ako občan druhej kategórie. Cítim sa tak v slovenských bufetoch, kde mi servírujú cigánsku z lacných čínskych kurčiat v prepálenom oleji, cítim sa tak v kaviarňach a reštauráciách pri komunikácii s čašníkmi, ktorí nenáviadia svoju prácu aj svojich zákazníkov, v potravinách, kde mi ponúkajú nahnité ovocie a prebalené mäso po dátume spotreby, cítim sa tak na úradoch, kde si ma z dverí do dverí podávajú nevrlé a podozrievavé úradníčky a kde musím zakaždým dokazovať, že existujem, aj keď verejná správa absorbovala miliardu na svoju elektronizáciu.
Cítim sa tak s kočíkom/vozíkom/barlami, keď zdolávam vysoké obrubníky, schody a rozbité chodníky. Ako nikto sa cítim na stanici, pri kúpe lístka v hlbokom predklone, a cítim sa tak v špinavom starom vlaku, ktorý občania prvej kategórie už vyradili, ale našinec ich považuje za použiteľné. Cítim sa tak v čakárni špecialistu, kde hodiny čakám na vyšetrenie v termíne, na ktorý som si už pol roka počkala, v nemocnici, kde dostanem biely rožok a salámu, ale nedostanem príbor, pohár ani toaletný papier, kde ma lekár ani len nepozdraví a sestrička v čakárni hovorí o mojej menštruácii.
Ako občan druhej kategórie s deťmi tretej kategórie sa cítim v našej školskej jedálni, kde na obed servírujú vyprážaný rezeň medzi dvoma krajcami chleba, segedínsky guláš, hovädzí guláš, cestoviny s taveným syrom a tekutinu zafarbenú neznámou látkou, po celý rok bez kúska čerstvej zeleniny, bez možnosti výberu či zmeny, veď normy sú podľa inšpekcie prvej kategórie splnené.
Na Slovensku pocit druhoradej občianky zažívam každý deň nie vinou Európskej únie, ale vinou vlastných spoluobčanov, zvyknutých šetriť na tých najslabších, frflať a podvádzať, vinou vlastnej vlády, ktorá robí všetko pre to, aby v nás udržala pocit vlastnej neschopnosti. Ja si však dokážem na etikete prečítať zloženie potravín a rozhodnúť sa, či si kúpim desať drahších párkov s podielom mäsa 90 percent alebo dvadsať s mäsovou príchuťou. Čo zmeniť nedokážem, je socialistické myslenie, ktoré hľadá nepriateľa všade inde, len nie vo vlastnom hniezde.
Nedokážem presvedčiť čašníčku, že ju nevykorisťujem, keď si objednám kávu, ani vedúcu jedálne, že svet sa zmenil a rezeň s chlebom na stôl deťom nepatrí, a ani samosprávu, že tender má vyhrať ten najkvalitnejší uchádzač a nie bratranec.
Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].