Znásilnil ťa? Vydaj sa za neho

Sú situácie, keď zákon viac chráni páchateľa trestného činu ako jeho obeť, existujú prípady, keď štát legalizuje zločiny, a sú spoločnosti, v ktorých je abstraktný, často účelovo zadefinovaný pojem morálka dôležitejší ako spravodlivosť či osobné šťastie jednotlivca.

Do týchto charakteristík zapadajú aj prípady krajín a spoločenstiev, v ktorých sú (aj detské) obete znásilnenia nútené vydať sa za muža, čo ich znásilnil. Tým sa vygumuje jeho trestný čin, dievča sa nedostane do rečí a jej rodičia sú spokojní, že nemusia žiť s biľagom, že ich dcéra už nie je panna, ale nie je ani vydatá.

Hoci tento fenomén si spájame hlavne s krajinami severnej Afriky, Blízkeho východu či niektorých ázijských štátov, pravda je, že existoval aj v európskych krajinách a bol dokonca ešte v 20. storočí zanesený aj do zákonov.

Podľa Human Rights Watch zákony umožňujúce násilníkovi oženiť sa s obeťou existovali v Taliansku do roku 1981, vo Francúzsku do roku 1994 a v Rumunsku do 2000, hoci sa aj veľmi neuplatňovali, lebo prevládal názor, že znásilnenie treba potrestať a páchateľ by nemal mať šancu sa takto „vyviniť“. Zároveň bolo pre väčšinu populácie neprijateľné, aby obeť nútila do životného „rozhodnutia“, ktoré bolo fundamentálne nespravodlivé.

Tvrdohlavá Franca

Nie vždy to tak však bolo. V decembri 1965 uniesol 18-ročnú Francu Violovú z jej domova v sicílskom meste Alcama muž, s ktorým bola kedysi zasnúbená, ale neskôr zásnuby zrušila, lebo sa ukázalo, že má problémy so zákonom. Fillipo Melodia Francu niekoľko dní držal v dome svojich príbuzných, kde ju opakovane znásilnil. Keď ju vyslobodili carabinieri, navrhol jej sobáš, aby sa nedostala do rečí. To bol v tom čase bežný postup.

Franca, čo je veľmi dôležité, podporovaná svojím otcom, to však odmietla a urobila ešte viac – Melodia udala za únos a znásilnenie. Mladá žena a jej rodina namiesto sympatií okolia dostávali len vyhrážky, niekto im dokonca podpálil vinohrad a stodolu. Neustúpili však.

Prečítajte si

Stretla som matku znásilnených žien

Súd poslal Melodia na 11 rokov do väzenia za únos a znásilnenie, Francu podporil prezident a pápež, a v Taliansku sa spustila debata o postavení žien a o zvyklostiach v zaostalých častiach krajiny, ale aj o novej definícii znásilnenia, ktoré sa v tých časoch považovalo za zločin proti morálke a nie proti konkrétnej ľudskej bytosti.

Franca Violová neskôr vysvetľovala, že ak by sa za ňu v tradične patriarchálnej komunite nepostavil otec, nemala by voči súdom a spoločenskému nastaveniu šancu. „Opakovane sa ma pýtal, či sa chcem za Melodia vydať. Keď som povedala, že nie, povedal, že je to v poriadku. Bol to on, kto musel znášať hanbu a poníženie, to, že ho ľudia prestali zdraviť na ulici. On chcel len dobre pre mňa.“

Musí prísť zmena

V niektorých krajinách však rodičia zneuctených dcér nie sú pripravení niesť riziko ostrakizácie, alebo sú sami presvedčení, že vydať sa za násilníka je v poriadku, a je to jediná možnosť, ako očistiť česť rodiny. A to dokonca aj s vedomím, že to, že sa mladá žena vydá za násilníckeho muža, môže vyústiť až do jej smrti.

Znásilňovanie, domáce násilie, psychické týranie je bludný kruh, v ktorom bude s veľkou pravdepodobnosťou mladá žena žiť a to všetko bude musieť trpieť, lebo jej povedia, že také je manželstvo.

19-ročnú sýrsku utečenku Basmu Mohamad Latifovú v Libanone znásilnil muž stredného veku. Nenahlásila ho na polícii, jej brat, ktorý zastupoval ich otca, za ňu rozhodol, že sa za násilníka vydá a využije možnosť sa s ním po troch rokoch rozviesť, lebo po takom čase sa skončí premlčacia doba jeho trestných činov. Basme sa to celé nepáčilo, ale napokon pristala s tým, že ide o dočasné riešenie.

„Počas manželstva ju sústavne bil, videl som jazvy na jej tvári, keď ma prišla navštíviť,“ opisoval jej brat Ahmed. Napokon ich rozviedli. Počas tohtoročného ramadánu vtrhol jej exmanžel do Ahmedovho domu a zastrelil ju. Mala 22 rokov. Jej exmanžel do nej vpálil deväť striel.

Práve Libanon je jedným zo štátov, kde sa zvádza boj o zrušenie paragrafu trestného zákona, ktorý môže podozrivým a usvedčeným páchateľom znásilnenia zbaviť sa trestu sobášom s obeťou. Predchádzala tomu kampaň v Bejrúte, kde rozvešali desiatky bielych svadobných šiat a bilbordy s fotografiami zakrvavených a roztrhaných svadobných rób a nápisom: biela farba neprekryje znásilnenie.

Vzdelanie a sociálne siete

Aktivity v Libanone, kde sa zmena zákona očakáva podobne ako v Jordánsku už toto leto, sú súčasťou širšieho hnutia a nasledujú po tom, čo podobné paragrafy zrušili pred tromi rokmi v Maroku a pred rokom v Bahrajne.

Keď na jeseň minulého roku v Turecku vláda navrhla, aby sa trom tisíckam mužov obvinených zo znásilnenia dala možnosť oženiť sa so svojimi obeťami, zdvihla sa vlna odporu a konzervatívny kabinet si to rozmyslel.

Podľa denníka Independent experti prisudzujú rozmach takéhoto hnutia tomu, že ženy v tomto regióne sú čoraz vzdelanejšie, a novému druhu aktivizmu, ktorý podporuje rozmach sociálnych médií a pomerne drsné kampane ako zakrvavené svadobné šaty.

Otázkou však stále zostáva, koľko bude trvať, kým sa zmena zákona prejaví aj reálne. Tradície sú železná košeľa, mnohé spoločenstvá sa aj tak riadia svojimi pravidlami, nemajú tendencie spolupracovať napríklad s políciou či „vynášať“ na verejnosť. Dôležitým faktorom je aj nedôvera žien, či ich polícia skutočne ochráni, prípad dôkladne vyšetrí, aby mohla konať justícia.

Rozdiel je tiež v tom, ak znásilnenie nahlási ekonomicky nezávislá žena vo veľkom, relatívne liberálnom a anonymnom meste a žena z vidieka, o ktorej rozhodujú mužskí príbuzní. Ak násilníka nikto nevydá, nikto ho ani nepotrestá.

Nedá sa vylúčiť ani to, že ak aj dôjde k zmene zákona, bude praktika vydávať obete za páchateľov pokračovať. V tichosti, medzi rodinami, lebo stále hovoríme o priestore, kde sa manželstvá dohadzujú, kde sú bežné detské nevesty a kde sa akceptuje, že „neposlušné“ ženy možno aj potrestať.