Denník N

Na Mesiaci leží Padlý astronaut, hliníková soška s pestrou minulosťou

Padlý astronaut na povrchu Mesiaca.
Padlý astronaut na povrchu Mesiaca.

Je to takmer detektívny príbeh. Vystupujú v ňom americkí astronauti, prezident Richard Nixon, ľudská závisť a chamtivosť. A ešte jeden Belgičan, Mesiac a hliníková soška

Stojím pred obyčajnou čiernobielou fotografiou. Teda ja si myslím, že nie som svedkom ničoho mimoriadneho. Avšak len do chvíle, kým sa spýtam kurátorky bruselskej výstavy, prečo vedľa krikľavých popartových objektov a plátien, vedľa Warhola a Lichtensteina, prezentujú akúsi nedbalo zarámovanú starú fotku, zachytávajúcu na povrchu asi nejakej planéty strieborný predmet v tvare ľudskej postavy.

Na prvý pohľad to vyzeralo ako amatérska fotomontáž. Moju nechápavú otázku odmenila vysoká tmavovláska ešte nechápavejším pohľadom.

Náš krátky rozhovor vyzeral asi takto:

Kurátorka: „Vy neviete, čo to je?“

Ja: „Nie, čo to je?“

Kurátorka: „To je socha na Mesiaci!“

Ja: „Skutočná?“

Kurátorka: „Áno.“

Ja: „Ako vážne ?!“

Kurátorka: „Áno, vytvoril ju jeden slávny belgický umelec. Vy ste o tom naozaj nikdy nepočuli?“

Reprofotografia Padlého astronauta a dosky s menami astronautov.

Padlý astronaut

Nepočula. A nie je to zjavne ani oneskorený aprílový žartík. Na Mesiaci, na tom tichom svedkovi nášho pachtenia, zanechali astronauti pred 45 rokmi umelecké dielo. Sošku. Dostala meno Padlý astronaut (The Fallen Astronaut) a vytvoril ju Paul Van Hoeydonck – doteraz asi jediný pozemšťan, ktorý „vystavuje“ svoje umenie mimo povrchu Zeme.

Keď som vtedy po zotmení z galérie odchádzala, pripadala som si trochu ako nevzdelanec, ktorému v škole zrejme niečo uniklo. Za chladného mrholenia som namiesto pod nohy hľadela do kovovo šedých mrakov, za ktorými sa zakríknuto ukrývala táto neobyčajná historka. Na kus obrúsku som si náhlivo poznamenala Belgičanovo meno a dúfala, že ešte žije.

Šťastie stálo pri môjom počítači. Ako sa ukázalo, 91-ročný Paul Van Hoeydonck, jeden z najvýznamnejších žijúcich belgických výtvarníkov, stále býva kúsok od „diamantových“ Antverp. K rozhovoru som ho nemusela príliš dlho prehovárať.

„Neverím v Boha, ale verím vo vesmír. A verím, že nás ovplyvňuje a riadi naše životy. To je rovnaké ako s láskou. Jedného dňa stretnete ženu svojho života, zamilujete sa do nej a neviete presne, prečo to tak je, prečo sa ona zamilovala do starého chlapa (ukazuje na svoju o 40 rokov mladšiu manželku). Proste nedokážeme všetko vysvetliť. Verím vo vyššiu silu i ľudskú túžbu odhaliť jadro vecí,“ uvádza ma hneď trošku do rozpakov, keď vášnivo pobozká svoju Marleen.

Objedná nám tmavé miestne pivo a rozhovorí sa skvelou angličtinou. Očividne rád spoznáva nových ľudí.

S dobovým vydaním The New York Times. Foto – Súkromný archív

Galéria na Mesiaci

Na všetko, čo zmenilo jeho život, si pamätá do najmenšieho detailu. Presne 12:18 green­wichského času, 2. augusta 1971 umiestnil veliteľ posádky Apolla 15 David Scott drobnú hliníkovú sošku do prachu mesačnej krajiny v kráteri Hadley Rille. Vedľa nej položil pamätnú plaketu s menami ôsmich amerických astronautov a šiestich sovietskych kozmonautov, ktorí zomreli pri lete do vesmíru alebo príprave naň počas studenej vojny medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom.

Bolo to vtedy štvrtýkrát, čo ľudstvo úspešne pristálo na Mesiaci. Spoločne s plukovníkom Scottom vystúpil z lunárneho modulu astronaut James Irwin. Ten z vrecka vytiahol kúsok lávy a strieborné medailóny s odtlačkami prstov svojej manželky a svojich detí.

„Mal som niekoľko úspešných výstav v Európe, a tak som sa rozhodol odísť do Ameriky. Veľmi ľahko som si v New Yorku našiel galériu. Počas svojej druhej výstavy zrazu počujem riaditeľku galérie, ako s niekým diskutuje o tom, že by mohli dať moju sochu na Mesiac. Vtedy som im povedal, že sa úplne zbláznili. A vidíte, o pár mesiacov už tam skutočne ležala. To je celý príbeh,“ tvári sa skromne sochár, ktorý vo svojej tvorbe spracováva futuristické témy. O nich vám však poviem trošku neskôr.

Je to republikán?!

Teraz sa vrátime do roku 1969. Na Van Hoeydonckovu otázku, ako by asi chceli zariadiť výlet jeho sochy do vesmíru, odpovedala riaditeľka newyorskej galérie Louise Tolliver Deutschmanová úprimne, že zatiaľ nevie, ale že sa pokúsi všetko vybaviť. Medzitým sa však podobný nápad zrodil v hlave astronauta Davida Scotta.

Myšlienku oživil, keď sa raz osobne stretol s Van Hoeydonckom pri súkromnej večeri na kozmodróme Kennedyho vesmírneho strediska. Do štartu Apolla 15 pritom ostávalo pár mesiacov a požiadavky Národného úradu pre letectvo a kozmonautiku boli veľmi prísne.

Nakoniec Scott presvedčil vedenie NASA, že pôjde o hold odvážnym americkým a sovietskym mužom, ktorí zahynuli pri kozmických misiách. Ich mená mali byť uvedené na neveľkej tabuľke. „Soškou som chcel symbolicky stvárniť snahu ľudstva dosiahnuť na hviezdy,“ dodáva Van Hoeydonck.

Finálne rozhodnutie však ležalo na pleciach vtedajšieho amerického prezidenta Richarda Nixona: „Áno, on musel vydať povolenie vyviezť umelecké dielo. Každý astronaut, ktorý vtedy letel na Mesiac, si mohol vziať so sebou do vrecka nejakú vec.

Väčšinou potrebné vybavenie. Astronauti sa teda prezidenta opýtali, či by mohli vziať so sebou aj malú sošku. A on sa ich len opýtal, či je umelec republikán. Nie, je to Belgičan, odpovedali. Mávol vraj rukou, že v tom prípade je všetko v poriadku,“ vracia sa do minulosti a veselo sa pri tom smeje.

Diamantová kolekcia šperkov s motívom Padlého astronauta.

Stretnutie s Nixonom

Najlepšiemu umelcovi vo vesmíre, ako si Van Hoeydonck s nadhľadom hovorí, Nixon údajne osobne venoval kus luny v miestach, kde socha a plaketa ležia. Umelec prikyvuje, že legenda neklame – je skutočne papierovým majiteľom časti povrchu prirodzenej družice Zeme: „Pred pár rokmi som v Amerike išiel na ambasádu, aby som ako darček venoval ten kúsok Mesiaca späť Spojeným štátom. Odpovedali mi, že to nejde, pretože Mesiac nepatrí Amerike. A tak mi zostal.“

S Richardom Nixonom sa tvárou v tvár stretol o trochu neskôr, keď po afére Watergate už nebol prezidentom. „Na 77th St. East v Upper East Side, jednej z najlepších adries v centre New Yorku, som vtedy býval u svojich priateľov. Raz večer som kúsok od nás prekvapivo zazrel samotného Nixona. Napriek jeho ochranke sa mi podarilo ho osloviť. Poďakoval som sa mu, že mi umožnil urobiť takú sochu. Nixon na to nič neodpovedal, len sa ma spýtal, či už som konečne Američanom.“

Pre kontroverzného republikána má umelec viditeľne slabosť. „Viete, dnes má povesť takú, akú má. Ale Nixon bol chlapec z chudobného ľudu a vo Washingtone ho bohaté rodiny neuznávali. Aj keď už bol prezidentom, ohŕňala nad ním americká smotánka nos. Čo bolo veľmi zvláštne. Bol to dobrý človek. Ako už to ale býva, než vás zvolia, musíte byť anjelom, v takej funkcii sa však musíte prevteliť v diabla. Uvedomte si, že nebyť Nixona, vypukla by vojna medzi Čínou a Spojenými štátmi. Ako prvý americký prezident navštívil Čínu a podarilo sa mu udržať mier. Veľa dobrých vecí urobil tiež pre Afroameričanov, pritom novinári na ňom nenechali nitku suchú,“ pokračuje.

Nelegálna kópia

Poďme späť k Padlému astronautovi. Okrem neskoršieho záujmu sa Van Hoeydonckovi dostalo aj slušnej porcie závisti. Z jeho sošky bola americká umelecká obec sklamaná hlavne preto, že ju pre NASA nevytvoril Američan, ale akýsi outsider z Európy.

Tlač, vrátane prestížnych The New York Times, vtedy písala, že to bol najdrahší presun nejakého diela v dejinách umenia a že si také privilégium nezaslúži cudzinec.

„Už vtedy sa veľa v novinách riešilo, že nejaký Európan dostal miliónovú zákazku. Američania sú veľkí vlastenci, my Belgičania to tak nemáme. Naše národné cítenie je nepatrné. Vzdať sa belgického občianstva pre nás nie je takou katastrofou ako pre Američanov, a keby som vtedy musel prijať americké občianstvo, išiel by som do toho. Spojené štáty mám stále rád,“ spomína na horkú stránku celej veci a povzdychne si, že pre zmenu iný druh nevraživosti ho po návrate čakal v Belgicku.

Vývoj modelu 8,5-centimetrovej sošky z hliníka bol nákladný. Van Hoeydonck na ňom pracoval so svojím synom, tiež výnimočným umelcom, ktorého úmrtie ho v roku 1984 hlboko zasiahlo. NASA mala hneď niekoľko podmienok. Plastika musela byť ľahká a pritom pevná, z materiálu, ktorý vydrží extrémne podmienky na Mesiaci a zároveň neohrozí misiu. Nesmela mať pohlavné ani etnické znaky, dôležitá bola aj jej farba, aby nediskriminovala jediné etnikum alebo neviedla k dohadom o politickej príslušnosti. A predovšetkým musela byť čo najmenšia.

Sochár si pôvodne želal, aby bola postava uložená vo vzpriamenej polohe, aby neležala, pretože túžil svoje dielo pomenovať skôr pozitívne, ako napríklad Man on the Moon (Človek na Mesiaci). Nakoniec sa dohodli na názve Padlý astronaut.

Rok od pristátia na Mesiaci musel umelec rovnako ako členovia celého tímu o identite autora mlčať. Sám astronaut David Scott už predtým požadoval, aby na soche nebolo uvedené tvorcovo meno, čo malo zabrániť prípadnému komerčnému zneužitiu. A v tom nastal veľký zádrheľ, keď majiteľ onej newyorskej galérie Dick Waddell spoločne s Van Hoeydonckom v roku 1972 vyhlásili, že by chceli umožniť verejnosti zakúpenie 950 kópií Padlého astronauta po 750 dolárov za kus. Vedenie NASA sa postavilo ostro proti tomu s tým, že činnosť agentúry nemožno spájať s komerčnou akciou takéhoto typu.

Nakoniec sa predsa len vyrobilo 50 replík. Údajne boli venované priateľom alebo ambasadorom, rôznym múzeám, jedna bola vynesená na Vezuv, ďalšiu okrem iného dostal flámsky parlament – a napríklad 40-násobná zväčšená kópia leží pred múzeom výtvarneho umenia v severofrancúzskom Dunkerque.

Umelec Paul Van Hoeydonck práve v televízii CBS zverejňuje informáciu o svojom autorstve sošky.

V Belgicku ho čakala nenávisť

Počas nášho rozhovoru trvá Van Hoeydonck na tom, že jediný exemplár jeho výtvoru nebol predaný, a zdôrazňuje, že on na celej akcii nikdy nechcel zbohatnúť. Proti komercionalizácii mesačnej sošky vystupoval veliteľ posádky Apolla 15 David Scott, čo zrejme viedlo k tomu, že sa s Van Hoyedonckom nikdy nezblížili.

Pikantné je, že Scott kázal vodu a sám chcel popíjať šampanské. Ukázalo sa, že sa namočil do obchodu so známkami špeciálne opečiatkovanými priamo na Mesiaci, ktoré sa dostali do obehu v mnohých kópiách. Astronauti vtedy stáli na piedestáli spoločenskej váženosti, a tak bol plukovník Scott za svoj prehrešok potrestaný a vyradený z prípravy na ďalšie kozmické lety.

Americké verejne prístupné zdroje pripúšťajú variantu, že to bol práve Van Hoeydonck, kto zrejme neporozumel dohovoru s astronautmi, a preto sa rozhodol 950 kópií hliníkovej plastiky dať do predaja. Túto verziu sa mi nepodarilo potvrdiť, belgický umelec sa od toho maximálne dištancoval s tým, že ho podrazil krachujúci americký galerista, ktorého považoval za svojho najlepšieho priateľa.

„Vyrobiť sošku znamenalo nemalé finančné nároky. Aj my sme do toho dosť investovali. Keď som čítal vtedajšiu americkú tlač, novinári nás napádali, že sme minuli priveľa dolárov. Vtedy mi môj americký právnik poradil, nech sa vrátim radšej do Európy. Späť domov som si odviezol jeden model sochy. Ale v Belgicku to nebolo o moc lepšie. Dosť ľudí ma nenávidelo. Mysleli si, že som tým zarobil veľa peňazí. Vtedy som sa rozhodol, že nechcem, aby bolo moje meno s celou akciou spájané,“ vysvetľuje a prisahá na svojho zosnulého syna, že nikdy ani jednu sošku nepredal za jediný cent.

Jeho žena Marleen ešte stihne dodať, že všetky autorské práva nakoniec vlastní jej muž; a vzápätí mi ukazuje najnovší projekt, na ktorom podľa jej slov spolupracovali veľmi radi – kolekciu luxusných diamantových šperkov. To, čo sa po odtajnení detailov s umeleckým dielom na Mesiaci strhlo, je najskôr jeden z dôvodov, prečo Van Hoeydonckovo meno a unikátny príbeh Padlého astronauta zapadli v dejinných nánosoch a neteší sa vo svete všeobecnej známosti.

Prekvapivé však je, že samotní Belgičania a Flámi zvlášť o soške belgického umelca, ktorú Američania vyviezli roku 1971 na Mesiac, vedia zúfalo málo.

Obyčajný flámsky chlapec

Ako sa vlastne samouk Paul Van Hoeydonck stal matadorom belgickej umeleckej scény, ktorého dielo je zastúpené vo vyhlásených zbierkach? Nemal to práve jednoduché. Jeho matka zostala na syna sama a on sa o seba musel vedieť postarať.

Avšak pochádza zo zaujímavých pomerov, ktoré dobre ilustrujú rozpoltenosť celej belgickej spoločnosti: jedna časť rodiny je veľmi bohatá buržoázie, druhá časť je bežná robotnícka trieda. „Som obyčajný flámsky chlapec,“ tvrdí. Od malička navyše vyrastal v dvojjazyčnom prostredí, ale ako sám spomína, neznášal flámsku literatúru, zato veľa čítal francúzsku a anglickú, niekedy taliansku, ktorej trochu rozumel.

„Bol som veľkým fanúšikom príbehov Julesa Verna. Keď som vyrastal v Antverpách, bolo mesto rozdelené na dva tábory – pracujúci Flámi a frankofónna aristokracia. Ja som už vtedy vedel čítať vo francúzštine, pretože moji rodičia pochádzali z oboch svetov,“ hovorí šťastný dobrodruh, ako sám seba vtipne označuje.

Ako dieťa s nadšením kreslil a neskôr navštevoval večernú umeleckú školu. Už vtedy nemal akadémie umení príliš v obľube. Na jednej vydržal len pár týždňov; nechal sa vyhodiť a išiel radšej pracovať do banky. Krátko po druhej svetovej vojne sa živil pašovaním tabaku z Viedne.

Umenie podľa neho predstavuje najsilnejší prejav lásky: „Musíte milovať to, čo robíte. rovnako mocne ako svoju ženu. Umenie je môj život, umenie je mentálne dobrodružstvo.“

V 60. rokoch sa pohyboval na trase Paríž-Londýn-Miláno. Úspech na benátskom bienále mu vyniesol letenku do New Yorku, renomé mu neskôr priniesla výstava plastík vytvorených z odpadkov, čím do značnej miery predbehol dobu. Na ceste nahor za svetovým ohlasom si však narobil veľa nepriateľov. Belgicko bolo po vojne prevažne rímskokatolícka krajina a jeho futuristické vízie sa príliš nehodili. A keď jeho skupinu nepozvali v roku 1958 na bruselskú EXPO, na truc si založili skupinu G58, z ktorej sa neskôr vykryštalizovalo hnutie Zero (1958 až 1966).

Van Hoeydonck sa vždy vo svojom spacearte, ako svoj štýl označuje, zaoberal mestami a človekom budúcnosti, robotiku, umelou inteligenciou. Snažil sa vytvoriť silnejšieho a odolnejšieho človeka, schopného prežiť v tých najťažších podmienkach.

Fascinácia vesmírom ho priviedla k snahe zostrojiť kyborga. Celý život fantazíroval o tom, že raz do vesmíru skutočne poletí.

„Už ako malý chlapec som sa rozprával s Mesiacom a hovoril som si, aký je krásny. A to mi zostalo doteraz. Mesiac je môj veľmi dobrý priateľ. Avšak v čase, keď sa dejú také zverstvá na našej planéte, sa sám seba často pýtam, či je človek naozaj hoden toho žiť na inej planéte. Teraz mierime na Mars. Kto bude mať prvý sochu tam? Ja už sa toho nedožijem, napriek tomu stále rád vzhliadam ku hviezdam,“ pozrie sa na mňa trochu zasnene a poctivo si logne belgického moku.

Text pôvodne vyšiel v magazíne českého denníka Právo.

Teraz najčítanejšie