Kto a prečo krivdí politikom?

Autor je riaditeľom Nadácie Zastavme korupciu

Zástupca šéfredaktora Denníka N Konštantín Čikovský vo štvrtok upozornil, aby sme Smer-SD a jeho tretiu vládu nevnímali len cez Roberta Kaliňáka, Jozefa Brhela či Miroslava Výboha. Podľa neho, ak „v každom kroku politika či vládneho úradníka hľadáme najmä nejaké ohrozenie, nemáme odvahu sem-tam chváliť aj nedokonalých politikov, znižujeme ich motiváciu robiť dobré veci“. A nespravodlivé, hnevom prešpikované hodnotenie politikov podľa Konštantína Čikovského môže viesť k reálnym škodám, ktoré si vyrábame my sami.

S každým odsekom spomínaného komentára by sa dalo do bodky súhlasiť. Keby bolo jasné, koho má jeho autor na mysli pod „my“. My, všetci ľudia žijúci na Slovensku? My, mienkotvorcovia? Alebo my, novinári? V piatkovom Denníku N bol aj článok postavený na ankete, v ktorej tieto noviny zisťovali názor známejších ľudí (vrátane mňa) na súčasnú vládu. Otázka, ktorú sme od redaktora dostali, znela: „Kto zo súčasnej vlády by mal odstúpiť a prečo?“ Keby bola doplnená o otázku, prácu ktorého ministra oceňujeme a prečo, mohol z toho vzniknúť vyvážený text. Nestalo sa, a ak článok v dušiach tých lepších ministrov vyvolal pocit, že ich zase niekto nespravodlivo hodil do jedného vreca s Robertom Kaliňákom, neudialo sa tak v dôsledku odpovedí mienkotvorcov, ale vinou zle položenej otázky.

Vyčítať voličom všeobecne, že sú pri hodnotení práce politikov nespravodliví, síce môže byť blízko pravdy, ale nie je celkom fér. Drvivá väčšina voličov totiž čerpá informácie z troch zdrojov: médií, sociálnych sietí (na ktorých sa vymieňajú a komentujú tiež najmä informácie z médií) a od kamarátov, ktorých názor si vážia. No aj kamaráti majú prehľad o dianí v politike prevažne len vďaka médiám, ktoré sledujú viac ako tí, ktorí sa ich pýtajú na názor. Menšia časť voličov si formuje názor na vládu či opozíciu aj prostredníctvom samotných politikov, ktorým dnes internet ponúka vlastné informačné kanály. Volič sa v nich môže brodiť, čím len chce: hnevom, nadšením, inšpiráciou, nenávisťou, lžou. Pravdepodobnosť, že si touto cestou utvorí objektívny názor na prácu vlády, je takmer nulová. No ťažko mu to vyčítať. Dá sa kritizovať povaha súčasnej slovenskej politiky a ich hlavných aktérov, čo komentátori nielen Denníka N pravidelne robia. Žiaľ, míňa sa to účinku.

Tretia možnosť: zamyslenie Konštantína Čikovského bolo kritikou práce médií. Ktoré, ako som už napísal vyššie, sú pre voliča hlavným kompasom pri utváraní názoru na politiku. Diskusia na túto tému sa žiada už dávno a výsledok minuloročných parlamentných volieb len zvýraznil jej potrebu. Hmatateľné výsledky prinesie len vtedy, keď sa odohrá na väčšom ihrisku, ako sú stránky jedných novín. Ešte stále však nevieme, či „my“ v komentári Čikovského s názvom Zišlo by sa viac chladnej hlavy zahŕňa aj novinársku obec. Pripustiť kladnú odpoveď môže byť náročné, lebo nutne vyvoláva ďalšie, ťažšie otázky. Napríklad, či sme za ostatných jedenásť rokov neboli Robertom Ficom priam posadnutí, čo spôsobilo, že sme prehliadli iné, podstatnejšie trendy a postavy. A ak snaha informovať o dôležitom dianí okolo nás komplexne, bez prehnaného dôrazu na čítanosť (sledovanosť), ohrozuje existenciu súkromného média, aké je riešenie?