Dnes v Lošonci

Srdce mi čoskoro prerazí hrudný kôš a rezignovane sa skotúľa ku koreňom vyvierajúcim zo zeme. Mám v nohách iba pár kilometrov, chce sa mi vracať, a ak okolo mňa prefrčí ešte jeden vysmiaty bežec a súcitne mi kývne na pozdrav, tak po ňom hodím stvrdnutú diviačiu stolicu. Slnko už-už zalezie za horizont, les nad priehradou pohltí tma a ja budem chodiť v začarovanom kruhu medzi totožnými stromami, cestičkami a farebnými turistickými značkami. Blúdim, a predsa nie som stratený. Pretože som doma – v Lošonci.

Sú miesta, ktoré sa nemenia. Zakorenené hlboko v nás ako riekanka pred spaním: s neopakovateľnými odtieňmi, vôňami, nádychmi i pohľadmi. Čas neprenikne cez hrubý pancier a ponechá ich nedotknuté. Aspoň tu – vo vákuu spomienky. Pretože v skutočnosti je všetko inak a aj tie najpevnejšie body v nás sú vratkejšie než ploty v Utekáči. Akoby sme miesta, ktoré v nás zanechali stopy, zakonzervovali. Ukryli v pivnici pred realitou. Spútali a zabetónovali. Aby dovnútra nebadane neprenikol ani jemný vánok, ktorý by naštartoval deštrukčný proces zmeny. A tak s dymovou clonou nostalgie pozorujeme svet cez dvojexpozíciu – vtedy a dnes.

Tam, kde sa pri vjazde do mesta na konci Vidinskej cesty otváralo rozsiahle námestie, stojí dnes masívny sklobetónový val nákupného centra, ktorého vyleštené promenády brázdia miestni borci s retiazkami a tetovaniami Krista, obzerajú si mobily a zjednávajú ceny v H&M. Na ihriskách, kde sme ako decká hrávali futbal i partizánske vojny, vyrástli Kaufland a Hypernova. Masarykova ulica pokrytá výkladmi nových herní, sekáčov, bánk, solárií alebo lekární. Okolo prehrmí ružový terénny Mercedes, ktorý prehluší song kapely Maco Mamuko, miestneho hudobného exportu číslo jeden, vychádzajúci z neďalekej krčmy Mexiko, v ktorej vám namiesto tequily ponúknu borovičku.

A tváre – na slnkom zaliatej Železničnej ulici posiatej módnymi butikmi, v tieni gigantických platanov v parku, v krčmách, do ktorých nepúšťajú Cigánov, na nočnom Štefánikovom námestí plnom grcajúcich tínedžerov, pred večierkou s bagetou Kurací sen alebo na diskotéke Havana, kde človek spochybní svoj zarytý pacifizmus i vieru v evolúciu. Nakoniec: predlžujúce sa tiene vysokých gaštanov na cintoríne, listy sadajúce si na unavené náhrobky, šepot vyhasínajúcich sviečok, pokojné mramorové oči tetky Timravy a prázdno, ktoré zaplnil Favágov hrob. Toto je môj domov – tak prečo mám neuchopiteľný pocit, že tadiaľto iba prechádzam?

Sú miesta, ktoré sa nemenia – to, čo je uväznené v permanentnom pohybe, sme my.