Denník N

UNESCO odhalilo nedostatočnosť ochrany prírody na Slovensku

Národný park Poloniny na hranici s Ukrajinou. Foto – TASR
Národný park Poloniny na hranici s Ukrajinou. Foto – TASR

Je ťažko predstaviteľné, že uprostred volebného obdobia sa nájde politická vôľa na zmenu legislatívy aspoň v rezerváciách a národných parkoch.

Autor je docentom na Katedre zoológie Ústavu biologických
a ekologických vied Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach,
v rokoch 1991 až 2007 pracoval v organizáciách štátnej ochrany prírody

Čo majú spoločné historické centrum Viedne, historické Aleppo v Sýrii, tropický les na Sumatre a Karpatské bukové pralesy? Všetky sú príkladmi rôzne ohrozených lokalít svetového kultúrneho či prírodného dedičstva. Ohrozené sú povedzme stavbou developerskej ohavy, bombami vojnového ťaženia alebo nadmernou ťažbou či poľovníctvom a pytliactvom.

Vo všetkých príkladoch lokalitám hrozí zánik alebo trvalé poškodenie, čo sú dôvody, pri ktorých výbor svetového dedičstva zvykne zodpovedné krajiny dôrazne na príčiny upozorňovať a žiadať nápravu. Aktuálne takto výbor počas svojho júlového zasadnutia v Krakove pokarhal Slovensko v súvislosti s nedostatočnou ochranou lokalít zapísaných v zozname svetového dedičstva pod menom Karpatské bukové pralesy a staré bukové lesy Nemecka.

Výbor vyčíta Slovensku ťažbu a absenciu plánu starostlivosti, vo svojom vyhlásení následne nepožaduje nič jednoduchšie ako zabránenie tejto ťažbe dreva. V opačnom prípade by to podľa výboru znamenalo „potenciálne ohrozenie výnimočnej svetovej hodnoty“. Dodajme, že výbor na aktuálnom zasadnutí dedičstvo „bukové pralesy“ rozšíril o ďalšie lokality, v súčasnosti tak zasahuje do dvanástich krajín v Alpách, Karpatoch, Pyrenejach a v Stredomorí a získalo tak výrazný nadnárodný charakter. Lokality v tomto prírodnom svetovom dedičstve pribudli napríklad v Albánsku, Chorvátsku, Bulharsku či v Rumunsku. No problém s ťažbou spôsobuje len a len Slovensko. A dlhodobo. Výbor totiž našu krajinu na zastavenie ťažby vyzval už v roku 2013 na svojom zasadnutí v kambodžskom Phnom Penh. No nič sa neudialo.

Bola by to blamáž

Na hlavu ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka, ktorý je predsedom Slovenskej komisie pre UNESCO, sa preto okamžite zniesla kritika najmä z radov občanov, ktorí mu na podnet Lesoochranárskeho zoskupenia VLK poslali listy a žiadali okamžité kroky. Lajčák reagoval diplomaticky a vyjadril sa, že „ako predseda som zodpovedný za koordináciu aktivít v rámci UNESCO na národnej úrovni aj smerom von. Avšak nemôžem prijímať opatrenia ani rozhodnutia, ktoré sú v kompetencii iných rezortov“. VLK samotný navrhoval lokalitu zrušiť, lebo sa aj tak chráni len naoko. Lajčák na to neskôr reagoval, že „nie je v záujme Slovenskej republiky, aby nám bol odobratý certifikát UNESCO pre Karpatské bukové pralesy“.

To iste nie je, bola by to blamáž a z veľkej miery by si ju „vyžral“ práve minister zahraničných vecí. Pred spoluzodpovednosťou sa však utiecť nedá, najmä ak sa v iných prípadoch ohrozených lokalít minister angažoval oveľa ráznejšie. Napríklad v roku 2016, keď v Bratislave na stretnutí s generálnou riaditeľkou UNESCO Irinou Bokovou vehementne prisľúbil podporu aktivite Unite4Heritage, ktorá je zameraná na záchranu pamiatok svetového dedičstva ohrozených vojnovými konfliktmi.

Aktívne vstúpiť do lokálneho problému je asi menej atraktívne, ale pre objektivitu dodajme, že aspoň inicioval vznik medzirezortnej pracovnej skupiny. Lebo vo februári 2018, či chceme, alebo nechceme, budeme musieť nášmu medzinárodnému záväzku dostáť a výboru UNESCO niečo o riešení problému povedať.

Ako na Haiti

Tým sa však dostávame k pointe príbehu. Lajčák má síce pravdu, že riešenie je predovšetkým na rezortoch životného prostredia a pôdohospodárstva, ale len čiastočnú. Faktom totiž je, že v súčasnom legislatívnom prostredí neexistuje spôsob, ako by si komisia, ak vznikne, s týmto problémom bez úprav zákonov poradila. Je to situácia, ktorá priamo vyviera z faktu, že v národných parkoch a ani v najprísnejších rezerváciách nie je správa štátnych pozemkov integrovaná pod jednu rezortnú strechu, tak ako to je štandardné takmer všade, napríklad aj v Česku, Poľsku či Maďarsku (to v národných parkoch pozemky aj intenzívne vykupovalo), ale dokonca už aj v stále zaznávanom Albánsku.

Ani jeden zo slovenských národných parkov napríklad nespĺňa kritériá veľkosti plochy bezzásahovosti podľa Svetovej únie ochrany prírody IUCN (ak by spĺňal, problém s výborom UNESCO by v Poloninách neexistoval). Dlhodobo tak na Slovensku prežíva konflikt medzi lesným hospodárením a ťažbou v chránených územiach a síce legálnou, ale bezzubou a v podstate len papierovou ochranou prírody. Medializovaný obraz vyrúbanej slovenskej lesnatej krajiny, vzhľadom sa čím ďalej viac podobajúcej odlesnenému Haiti, je toho len očividným dôsledkom. A svedomití štátni ochranári, ktorí na najnižších priečkach štátnej ochrany prírody robia, čo môžu, frustrovane roky zisťujú, že ich námaha nie je odmeňovaná takmer žiadnymi výsledkami.

Keďže je ťažko predstaviteľné, že uprostred volebného obdobia sa nájde politická vôľa na zmenu legislatívy aspoň v rezerváciách a národných parkoch, tak Lajčákom spomínaná komisia bude stáť pred veľkým rébusom. Minister životného prostredia László Sólymos totiž bude musieť vymyslieť, ako v lokalite svetového dedičstva zákaz ťažby dosiahnuť, čo určite je ťažšia úloha ako premenovanie Bojnickej zoologickej záhrady na národnú. (Dovolím si poradiť: už keď bude riešenia hľadať, nech dorieši aj bezzásahovosť v rezerváciách, ako aj zonácie národných parkov, zabil by jednou ranou viac múch.)

Ministerka Gabriela Matečná by tento zákaz musela nejako prežuť a vysvetliť lesníckej loby a všetci spoločne navyše vyriešiť odškodnenie neštátnych vlastníkov lesa, ktorí by boli z dôvodu ochrany svetového prírodného dedičstva obmedzení v bežnom obhospodarovaní lesov. Nehovoriac o nutnosti zmien územných plánov dotknutých obcí.

Bezobsažne

Tu však existuje nádej, že si predstavitelia regiónu uvedomia, že vyrúbaný karpatský bukový les je predsa len stratou jedného z turistických potenciálov. O negatívnej reklame, ktorá by prišla z UNESCO, ani nehovoriac. Ministerka, samozrejme, symptomaticky mlčí, k problému sa nijako nevyjadrilo ani vedenie štátnej ochrany prírody v Banskej Bystrici, ktorá vzťah s verejnosťou tradične neudržiava a na svojej internetovej stránke v sekcii „napísali o nás“ nemá ani len zmienku o výčitkách výboru svetového dedičstva. Pochopiteľne, kto by sa takouto hanbou pochválil.

Len minister životného prostredia sa k téme vyjadril vo svojom blogu. Lenže takmer bezobsažne. Konštatuje len, že sa už „odštartovala diskusia na všetky relevantné témy, ktoré sa problematiky dotýkajú: ťažba dreva, lov zveri, ale aj kompenzácie a alternatívne programy pre majiteľov a užívateľov pozemkov“, na jeseň prisľúbil k téme tri odborné workshopy. S tým, že bez konsenzu celej vlády sa nič nepodarí.

Epilóg. Príklad s blízkou Viedňou v úvode textu som nevybral náhodne. Spoločne s naším pokarhaním totiž výbor svetového dedičstva v Krakove zaradil lokalitu svetového dedičstva „historické centrum Viedne“ do zoznamu ohrozených lokalít. S poľutovaním totiž skonštatoval, že projekt korčuliarskeho klubu a hotela nezohľadňuje dostatočne výškové urbanistické požiadavky a nenávratne ovplyvní univerzálne hodnoty tohto svetového dedičstva. V kontexte s riešením nášho „bukového problému“ bude preto zaujímavé sledovať, ako sa so svojou, medzinárodno-právne oveľa závažnejšou situáciou vyrovná kultivované Rakúsko.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie