Denník N

Ľudia často zachraňujú zvieratá zbytočne a skôr im tým ubližujú, hovorí záchranár Metod Macek

Metod Macek s výrom skalným. Foto – Metod Macek
Metod Macek s výrom skalným. Foto – Metod Macek

Na dvore si vybudoval záchrannú stanicu a hovorí, že mláďa bez rodičov je možné vychovať, ale zviera väčšinou stratí plachosť a do prírody už ho nemožno vypustiť. Metod Macek je zo Zázrivej a s priateľmi a rodinou pomáha zraneným zvieratám.

Metod Macek (1968) pracuje ako strážca v Národnom park Veľká Fatra. Od roku 2001 si vo dvore svojho domu buduje Záchrannú stanicu pre zranené zvieratá. Prioritne sa venuje ochrane a výskumu orla skalného, rehabilitácii živočíchov a ekovýchove.

Ako sa to stane, že niekomu na dvore vyrastie záchranná stanica?

Pravda je taká, že sa to nestane len tak niekomu. Človek musí od malička inak vnímať prírodu a musí mať vzťah k zvieratám. Vždy som vedel, že chcem robiť niečo so zvieratami. Zaujímal som sa hlavne o orly a z toho to vzniklo.

Kedy presne ste začali robiť prvé kroky k tomu, aby vznikla záchranná stanica?

Už v 90. rokoch som začal robiť prvé zmeny u nás v záhrade. Prerobili sme staré humno na voliéru, pomaly sme začali nabaľovať ďalšie a ďalšie a tomu som prispôsoboval záhradu a hospodárske budovy. Samotná stanica funguje od roku 2001.

Aké zvieratá ste tu mali ako prvé?

Celé to začalo orlom skalným. To je dravec, ktorý je môjmu naturelu veľmi blízky a stalo sa, že sa ku mne dostal jeden zranený, ktorý však nemal na Slovensku kam ísť. Existovali menšie stanice, ale nikde neboli pre neho dobré podmienky. Preto sme sa pokúsili vhodné podmienky vytvoriť a z toho vznikla záchranná stanica.

Orol, ktorého sa podarilo vypustiť na slobodu. Foto – Metod Macek

Čo najzaujímavejšie alebo najšpecifickejšie ste za ten čas v stanici chovali?

Nedá sa to rozdeliť podľa zaujímavosti, ale pre mňa osobne je to opäť len ten orol skalný, ktorému sa snažíme poskytnúť maximálne možnú opateru a komfort. Ale dá sa povedať, že zaujímavé bolo chovať vydru riečnu, ktorá sa stala akoby naším domácim zvieraťom, pretože je to veľmi inteligentné zviera. Zaujímavé a náročné sa bolo starať aj o medvedie mláďa, ktoré sme často brali na vychádzky.

Ako dlho trvá, kým prejdete celý areál záchrannej stanice?

Dalo by sa to zhrnúť tak, že dve hodiny ráno a dve večer, lenže to nie je celkom presné. Mnoho práce robíme počas celého dňa, hlavne cez víkendy a sviatky. O niektoré zvieratá sa treba starať intenzívnejšie, napríklad podávať im antibiotiká každých šesť hodín, takže pracujeme aj v noci. Na druhej strane sa snažíme vytvoriť im aj čo najprirodzenejšie podmienky, aby boli neskôr schopné vrátiť sa do prírody.

Ste na to všetko sám?

Kdeže. Stanica zamestnáva v podstate celú rodinu, takže každý pomáha, ako vie. Sám by som to nikdy nebol schopný vybudovať. Taktiež mám okolo seba ľudí, ktorí sú mi za tie roky, čo na stanici pracujeme, taktiež rodinou. Pomáhajú mi v administratívnych veciach, pri získavaní grantov a projektov, ale taktiež aj pri manuálnej práci, stavaní voliér a zvieracích príbytkov.

Staré humno prerobil na miesto, kde môže chovať zvieratá. Hneď vedľa má ošetrovňu. Foto N – Samuel Prílepok.

Zrejme ste zažili už veľa príbehov zvierat s dobrým, aj so zlým koncom.

Pre mňa osobne je najsilnejším príbehom príbeh orlice Zoje. Žila u nás päť rokov s ôsmimi brokmi v tele, ktoré nemali ani význam vyoperovať. Pričom bol zázrak, že vôbec prežila, pretože keď nám ju doniesli, kolabovala. A za tých päť rokov, čo u nás žila, vychovala sedem orlíčat. Bola úplne odovzdaná pestúnka mláďat orla skalného. Dokázala mláďatá pripraviť na život absolútne špičkovo, čo znamená, že sme všetky mohli vypustiť do prírody. Keby sme sa o ne starali my, tak by to bolo oveľa zložitejšie. Ale to je skôr ten šťastnejší príbeh, lebo sú prípady, keď zviera už nedáme dokopy. Keď cez dravca prebehne elektrický prúd, tak ho prakticky roztrhne napolovicu, no on ešte žije, keď ho donesú do stanice, a to sú ťažké prípady. Taktiež, keď zviera zrazí auto, tak je to ťažký prípad. No snažíme sa pomôcť v každom prípade, koľko to len ide.

Odkiaľ vám do stanice prichádzajú zvieratá?

Sme už dvadsať rokov takpovediac na trhu ako záchranná stanica a za ten čas sa o nás vie po celom Slovensku, takže často sa stáva, že nám volajú ľudia aj z ďaleka. V takom prípade ich nasmerujeme k lokálnym staniciam, ktoré sú menšie, ale bližšie. Ak však ide o akútne prípady, dovezú zranené zvieratá k nám. Najčastejšie sa k nám dostávajú práve tak, že nám ich dovezú, no niekedy si po zvieratá ideme aj sami na základe telefonátu.

Metod Macek kŕmi mláďa jeleňa Jana, ktorý bol na jedno posedenie schopný vypiť dva litre vody a liter mlieka. Foto N – Samuel Prílepok

Čo má bežný človek robiť, keď nájde v parku osamotené vtáča alebo mláďa nejakého cicavca?

Neodporúča sa manipulovať so zvieraťom. Veľakrát sa totiž stáva, že ľudia chcú zachraňovať vypadnuté mláďatá úplne zbytočne. Je prirodzené, že mláďatá vyskakujú z hniezd skôr, ako vedia lietať. Takéto mláďa kŕmia rodičia pri hniezde, pokým sa nerozlieta. Ale ľudia, keď vidia malé mláďatko, tak sú schopní ho naháňať ešte aj pol hodiny a „zachraňovať“ ho. Tým mu škodia, pretože najlepšia je výchova vlastného rodiča. My v stanici dokážeme vychovať mláďatá, ale hrozí, že stratia plachosť, zvyknú si na ľudí a trvá veľmi dlho, kým opäť zdivočie, ak vôbec.

Ako dochádza k strate plachosti a ako sa tomu dá vyhnúť?

Dôležitý je kontakt s mláďaťom a ako sa vychováva. Ak je mláďat viac, tak sa plachosť nestratí, pretože vidí sebe podobných jedincov a vie, že je to vták. Ale ak je samo a vidí len človeka, tak mu prepne v hlave a myslí si, že je človek a že je to v poriadku, keď je s ľuďmi.

Myšiarka ušatá s vážne poraneným krídlom. Je uložená v krabici, vystlanej ihličím. Foto – Metod Macek

Aký je postup, keď je zviera zranené?

V prípade, že ide o zraneného jedinca, ktorému hrozí, že ešte môže utiecť, tak je dobré ho prikryť dekou alebo kabátom  a vložiť ho do obyčajnej škatule. Záchranári sú schopní prísť aj do hodiny, takže stačí zavolať. Keď ho nájdete, ideálne je zavolať, napríklad mne,  povedať, o aký druh zvieraťa ide a ja potom budem navigovať. Ak by sa človek nedovolal, tak je fajn vložiť to zviera do škatule, prikryť ho a potom ísť za najbližším veterinárnom alebo záchranárom. Neodporúčam, aby sa nekompetentný človek, ktorý nájde poranené zviera, oň aj staral a navyše, ak ide o chránené živočíchy – to nepovoľuje ani zákon. Takže jediná prvá pomoc, ktorú mu môžete dať, je zobrať ho z miesta, kde mu hrozí nebezpečenstvo, dostať ho na bezpečné miesto a potom volať odborníkov.

Nemôžu ľudia zviera kŕmiť, i keď je očividne hladné?

Môžu mu podať vodu, ale to je asi jediné, čo prichádza do úvahy. Ostatné veci sú dosť diskutabilné, lebo ak by ste dali totálne vyhladovanému zvieraťu jedlo, tak môže uhynúť. Ono by už bolo v určitej strate a to nakŕmenie mu môže zhoršiť zdravotný stav. V týchto prípadoch je nutné postupovať odborne, za pomoci vody či infúzie.

Metodova dcéra Alexandra hladká a kŕmi vodou mláďa zajaca. Foto N – Samuel Prílepok.

Akú máte úspešnosť s vypustením zvierat do prírody?

Je to dosť relatívne. S mláďatami to je takmer stopercentná úspešnosť, s dospelými živočíchmi je to ťažšie, pri nich je to asi sedemdesiat percent. Často k nám chodia prípady, ktoré už nemožno zachrániť, alebo ktoré už nemožno dať do poriadku. Keď dovezú orla, ktorému chýba krídlo, tak ho môžeme liečiť, koľko chceme, no krídlo už nedorastie.

Stalo sa vám, že ste nemohli zviera vypustiť preto, že si príliš zvyklo na človeka?

Dostala sa k nám jedna veľmi skrotená kavka a doteraz ešte nezdivela. Je zvyknutá, že dostáva jedlo od ľudí a keby som ju teraz vypustil, tak by hocikomu vletela do dvora, priletela by na stôl a pýtala by si jesť. Aj to sa stáva. Tí, čo ju našli, ju mali od malička a dlhodobo ju vychovávali.

Prečo máte v stanici hlavne vtáky?

Odpoveď je jednoduchá: vtáky najčastejšie potrebujú odbornú starostlivosť a rehabilitáciu. Vo všeobecnosti je v prírode okolo nás viac vtákov ako cicavcov. To znamená, že aj počet zranení vtákov je vyšší.

Okrem stanice máte vybudované aj ekocentrum. Čo si pod tým máme predstaviť?

Hlavnou myšlienkou ekocentra je poučiť ľudí a hlavne deti a študentov o tom, akým spôsobom škodia ľudia zvieratám. Lebo deti to niekedy ani netušia a dozvedajú sa to až u nás. Ony si neuvedomujú, že elektrické stĺpy môžu zabiť zviera, alebo že autá zrážajú vtáčikov na tisíce. Alebo že veľké sklenené plochy či zle postavené okná lákajú vtáky, pretože v nich vidia svoj odraz, modrú oblohu alebo zelenú lúku, bez problémov do toho vrazia a zlomia si väzy. U nás sa to dozvedia a má to potom aj pozitívny vplyv, že prídu domov a kúpia si odplašovač na okná.

Ako deti vzdelávate v centre?

Návštevníkom ekocentra okrem prednášky premietneme aj film, kde sa dozvedia, ako manipulovať so zvieraťom, aj čo robiť, keď sa zraní. Taktiež ich utvrdíme v tom, že ak niečo nájdu, tak nám majú hneď volať. Tí, čo nás navštívili, už potom nemajú problém a keď nájdu zvieratko, tak nám hneď volajú, prípadne ho aj dovezú.

Veverička Hugo, ktorá sa rozhodla stanicu neopustiť. Foto – Metod Macek

Môže sa prísť do stanice pozrieť hocikto?

Samozrejme, ale je dôležité, aby mi to vopred nahlásil. Stanica predsa len nie je ZOO. Je to skôr nemocnica, kde sú zvieratká pacientmi a treba sa tak k ním aj správať. Preto sa to snažíme obmedziť na najviac jedenkrát denne, čo môže prísť verejnosť. Druhá vec je, že tieto verejné návštevy sú v podstate závislé od môjho voľného času, takže to všetko musím prispôsobiť aj tomu. Mnohí návštevníci sa na mňa aj hnevajú, že zas nemám čas a zas nemôžu prísť, ale musia pochopiť, že to nie je moja povinnosť, ale dobrá vôľa a že zvieratká potrebujú hlavne pokoj a tie najlepšie podmienky, aby mohli opäť normálne fungovať, ak je to možné.

Čo všetko máte pre návštevníkov pripravené?

Hlavná časť a aj najväčší záujem je samozrejme o samotnú stanicu a zvieratá. Prehliadka zaberá aj najviac času, pričom sa snažím okrem predstavenia zvieraťa a druhu zranenia aj prerozprávať životné príbehy zvierat, ktoré v stanici máme. Často sú to práve tieto príbehy, ktoré sú najzaujímavejšie. Máme tu takmer zdomácnenú veveričku. Zaujímavý je príbeh kavky, ktorá bola úplne krotká a nebála sa človeka a dodnes sa nám nepodarilo prebudiť v nej pôvodnú divokosť. A ak sa vrátim k programu, tak po prehliadke pustím návštevníkom, pričom sú to hlavne deti a žiaci, náučný film o tom, ako sa chovať v prírode, k zvieratám. O tom, ako človek zvieratám škodí, pretože deti často ani nevedia, že elektrické stĺpy a vedenia zabíjajú toľko vtákov, rovnako autá či len veľké sklenené plochy, kde nie je žiadne výstražné značenie. Má to pozitívny dopad, keďže deti od nás odchádzajú s vedomím, že treba na okno nalepiť nálepku, ktorá vtáka vystraší.

Môžu vám návštevníci alebo dobrovoľníci nejako pomôcť?

Z času na čas organizujeme brigády, kedy nám môžu ľudia pomôcť, ale to má význam vtedy, keď ide o väčšiu skupinu ľudí, ktorá vie, čo ide robiť. Lebo ak by sme mali niekoho učiť, ako spraviť aj niečo náročnejšie a odbornejšie, tak za ten čas to spravíme radšej sami. Preto veľmi neriešime individuálne brigádnicke služby, ale skôr robíme brigády vo veľkom, kedy príde firma, ktorá má brigádu u nás ako teambuilding.

Metod Macek spoločne s pani učiteľkou a deťmi z miestnej základnej školy. Foto – Metod Macek.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príroda

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie