Pred smrťou v Auschwitzi ho zachránil výpadok plynu, druhýkrát ho z radu na smrť vylúčil Mengele

Narodil sa 12. októbra 1928 v Nových Zámkoch ako najmladší zo štyroch synov v židovskej, nábožensky založenej rodine. Dva roky po Alexandrovom narodení sa rodina presťahovala do Českého Těšína.

„V meste boli dve synagógy a naša rodina chodila do tej ortodoxnejšej,“ vysvetľuje Alex Speiser. Okrem synagógy navštevoval od piatich rokov aj cheder, židovskú školu, ktorá mu dala základy hebrejčiny aj židovského náboženstva, a paralelne chodil do českej štátnej školy.

Nepokojnú oblasť Těšínska, kde vedľa seba žili Česi, Poliaci, Nemci i Židia a o ktorú po prvej svetovej vojne bojovalo Poľsko s Československom, na jeseň 1938 zabralo Poľsko. V neistej situácii sa rodina Speiserovcov rozhodla z Českého Těšína odísť späť do Nových Zámkov.

„Odišli sme narýchlo, bez všetkého majetku, pretože sme predpokladali, že sa situácia upokojí a budeme o dva, tri dni späť,“ spomína Speiser.

Domov sa však Alex Speiser vrátil až o šesť rokov, po vojne.

Dávaj pozor na otecka

V Nových Zámkoch otec zaistil rodine falošné české dokumenty, vďaka ktorým sa im podarilo dočasne žiť viac-menej normálny život. Alex chodil opäť do židovskej školy a aj do štátnej, tentoraz však maďarskej, pretože v roku 1938 po prvej viedenskej arbitráži bolo mesto súčasťou Maďarska. Situácia sa zmenila na jar 1944 po napadnutí Maďarska nacistami.

V máji 1944 Speiserovcov aj s najmladším Alexandrom sústredili spolu s miestnymi Židmi do geta, starší bratia nastúpili do pracovných táborov. Po niekoľkých dňoch v gete sa vydali na cestu do Osvienčimu.

„Sedeli sme spolu vo vlaku, mamička, otecko a ja. Otecko položil ruku na mamičkinu, ja svoju na to a mamička povedala: ‚Synak, neviem, čo bude zajtra ani pozajtra, ale kamkoľvek sa dostaneme, daj pozor na otecka. Sľúb mi to.‘ Ja som prisahal a mamičke som sľúbil, že budem dávať pozor na otecka. A dané slovo u nás platilo,“ spomína po viac ako sedemdesiatich rokoch Alex Speiser na sľub, ktorý dal mamičke.

Po troch dňoch došli do vyhladzovacieho tábora. Pri selekcii zostal pätnásťročný Alexander s oteckom, mamička išla na druhú stranu. Ako neskôr zistili, na stranu smrti. Nezostali spolu dlho – Alexandra odviedli spolu s ďalšími asi tisícdvesto chlapcami do cigánskeho tábora.

„Podmienky tam boli strašné, katastrofálny nedostatok miesta. Sedeli sme tak, že jeden roztiahol nohy, aby sa tam zmestil ďalší. Keď niekto odišiel, miesto už nenašiel,“ opisuje cigánsky tábor Alex Speiser.

Nezabudol na sľub, ktorý dal mamičke, a snažil sa nájsť otca, ktorý bol v inom tábore.

Jeden chýbal a jeden prevyšoval

Kedykoľvek sa dostal von, cestou na apel alebo po jedlo, zahvízdal melódiu, ktorá slúžila ako rodinný signál – a o pár dní dostal odpoveď.

„Vedel som teda, v ktorej časti tábora otecko je, a zamiešal som sa do skupiny, ktorá išla po jedlo. Akoby zázrakom som sa do ockovho tábora dostal. Nemci však boli precízni, pri apeli sa okamžite poznalo, že v cigánskom tábore jeden chýba, a v mužskom tábore je jeden navyše. Počty zapísali a upozornili Mengeleho.

Prišiel do mužského tábora a ihneď bolo jasné, kto je tu navyše – bol som malý, čo bolo nápadné,“ opisuje Alex Speiser. Mengele jeho drzosť potrestal bitkou. Polomŕtveho chlapca odviezli na miesto, kde sa hromadili mŕtvi a kde sa skladovali prázdne nádoby, v ktorých väzňom rozvážali jedlo.

Prebral sa a vliezol do nádoby. „Ráno, o piatej alebo šiestej, prišiel voz, naložil nádoby a mŕtvoly. Nikto nevedel, že som v tej kadi. Stal sa zázrak – auto išlo, a moja kaďa spadla na ceste priamo pri baraku, kde bol otecko. Vyliezol som, šofér nič nevidel, a tak som sa zachránil,“ opisuje Speiser.

Odvtedy zostal v mužskom tábore s otcom. Raz sa dostali do plynovej komory, ale akýmsi nedopatrením z nej vyšli živí.

Druhýkrát ich zachránil doktor Mengele. Snáď ho zachránili svetlé vlasy a modré oči. „Ty tam nepôjdeš,“ povedal mu. „Mengele ma vtedy zachránil,“ priznáva Alex Speiser.

„Stalo sa niekoľko zázrakov, vďaka ktorým žijem, a zároveň som držal sľub daný mamičke. Z chlapčenského tábora sa, pokiaľ viem, zachránili len traja chlapci vrátane mňa,“ hovorí Speiser.

Chcete ho?

Asi po piatich mesiacoch v Osvienčime ich aj s otcom vybrali medzi práceschopných väzňov a z tábora skutočne odišli. Zamierili do Dachau, ale okamžite ich prevelili do Allachu, pobočného pracovného tábora. Tu väzni pracovali v továrni Bayerische Motorwerke (BMW) ako upratovacia čata, ktorej úlohou bolo odpratávanie trosiek po bombardovaní prevádzky.

Aj tu mal Alex šťastie, snáď vďaka svojim netypicky svetlým vlasom a modrým očiam.

„Cestou z fabriky vedľa mňa zastavilo auto. Sedel tam lagerführer, obersturmführer Jelinek. Povedal mi, aby som vliezol k nemu do auta, a vzal ma k sebe domov. Mal troch synov a spýtal sa ich: ‚Chcete ho?‘ Odpovedali, že áno, a odvtedy som u nich varil, upratoval a robil všetko, čo potrebovali.“

Každé ráno Alex miesto do fabriky nastúpil ako pomocník v domácnosti u veliteľa tábora. Všetky práce zvládal a robil synom veliteľa Jelinka aj akúsi živú hračku.

„Bili ma, ale ja som sa pritom smial. Vedel som, že kým ich to bude baviť, zostanem nažive,“ spomína Alex Speiser. Vďaka svojmu mimoriadnemu postaveniu mohol oteckovi, ktorý ťažko ochorel, priniesť aj trochu jedla na prilepšenie.

Prepáč, ale nezabudni

Obaja sa dočkali oslobodenia tábora 1. mája 1945. Americkí vojaci ich doviezli do Plzne, odkiaľ Alex s oteckom pokračovali do Nových Zámkov. Zišla sa celá rodina, okrem mamičky, ktorú zavraždili v Osvienčime.

Vrátili sa do Českého Těšína, kde Alex nastúpil na reálne gymnázium. Zároveň sa stal členom sionistického hnutia, ich oddiel sa volal Dror (Sloboda). Jazdili na výlety a pripravovali sa aj na výjazd do Palestíny. Alexander stihol ešte v máji 1949 zložiť maturitnú skúšku, dostal mimoriadny termín, a odišiel do novovzniknutého štátu Izrael. S dojatím spomína, že sa s ním na vlakovú stanicu prišla rozlúčiť celá trieda.

V novej domovine si skrátil meno na Alex, v roku 1950 vstúpil do armády a zostal tam trinásť rokov – najskôr sa školil za pilota, neskôr bol vedúcim logistického oddelenia, okrem iného pracoval s prvým armádnym počítačom.

Začiatkom šesťdesiatych rokov sa oženil a založil si rodinu, s manželkou Cipori vychovali dve dcéry a syna. O tom, čo zažil počas vojny, rozpráva v školách a zúčastňuje sa besied o holokauste: „Moje heslo je odpusti, ale nezabudni. Odpustiť dokážeš, ale zabudnúť nesmieš.“