Príbeh hokejistu Rastislava Pavlikovského: Mojich dvadsať rokov v profesionálnom hokeji

Zmaturoval som na Obchodnej akadémii v Trenčíne, popri ktorej som ako rodený Dubničan hrával v Dukle. Ukončil som povinnú vojenskú službu. Na majstrovstvách sveta do 20 rokov som nazbieral v šiestich zápasoch deväť bodov.

Prišla ponuka z IHL, ktorá bola vtedy považovaná po NHL za druhú top ligu v Severnej Amerike. A tak som odletel do Las Vegas, v tíme Thunder moja kariéra nabrala nový smer. Vtedy mi ani vo sne nenapadlo, že sa do Dukly vrátim až po dlhých sedemnástich rokoch.

Po vydarenej sezóne v IHL ma ako 21-ročného draftovala do NHL Ottawa Senators a podpísali sme trojročnú zmluvu.

Bol rok 1999, mal som 22 rokov a za sebou výbornú sezónu na farme v AHL, zbieral som bod na zápas. Hneď ako sa nám skončila sezóna na farme, zazvonil mi telefón. Na druhej strane bol Marshall Johnston, generálny manažér Ottawy. „Zbaľ si veci, na zajtra máš letenku do Ottawy, zahráš si NHL,“ povedal.

Nemusel mi to opakovať dvakrát. Úročia sa roky tvrdej driny a svoj cieľ mám na dosah. Ďalší chlapec z Dubnice si môže zahrať v najlepšej hokejovej lige sveta!

Kým som doletel do Ottawy, situácia sa zmenila. Tím, ktorého súčasťou bol aj môj veľmi dobrý kamarát Majo Hossa, medzitým vypadol z play-off. A z mojej premiéry nič nebolo.

Unavený som sa zložil na hoteli, konečne som sa chcel poriadne vyspať. Zobudil ma hotelový telefón, volal Marián. „Sme dole, čakáme ťa v limuzíne,“ spustil. Sedel tam s Alexejom Jašinom či Danielom Alfredssonom, išli na slávnostné ukončenie sezóny. „Vieš čo, choďte bezo mňa, pridám sa k vám neskôr, keď sa skončí oficiálna časť,“ povedal som Mariánovi. Rešpektoval môj postoj a na večeru odišli bezo mňa.

Mal som síce výborný prípravný kemp, sedem zápasov som odohral v prvom útoku s Jašinom a Johanssonom, ale celú sezónu som bol na farme a necítil som sa ako súčasť tímu. A to bola asi chyba.

„Mal si ísť s nami, tréner Jacques Martin sa ma pýtal, prečo si neprišiel,“ povedal mi Marián, keď som sa k nim neskôr pripojil. „Vysvetlil som mu, že si sa necítil byť part of the team a že prídeš neskôr.” Možno to nemalo žiadny vplyv na moju ďalšiu budúcnosť. Ale odvtedy som sa s trénerom už nikdy nerozprával a úplne som stratil svoju pozíciu v organizácii Senators, na ktorej som tak tvrdo pracoval.

Rastislav Pavlikovský

Narodil sa 2. marca 1977 v Dubnici nad Váhom. Keď mal 15 rokov, presťahoval sa do Trenčína, kde študoval na Obchodnej akadémii a zároveň hrával za Duklu Trenčín. Niekoľko sezón strávil v zámorí, no v NHL si nikdy nezahral. Kariéru strávil v elitných európskych ligách, z toho deväť rokov vo Švédsku. Je majstrom sveta z roku 2002.

Po odchode z Ottawy som strávil dve sezóny vo švédskom HV71, k tomu som sa v Göteborgu stal v roku 2002 majstrom sveta. Celú sezónu som mal niečo s ramenom, švédsky lekár mi dával každé ráno tabletky proti bolesti a vravel, že to má pod kontrolou, že to nie je nič vážne.

Vo Švédsku som si spravil výborné meno a prišla ďalšia ponuka z NHL, tentoraz z Minnesoty Wild. Hneď po úspešnom šampionáte som podstúpil vo Švédsku ľahkú operáciu ramena, podpísali sme s Wild zmluvu a vychutnával som si zlaté obdobie. Ani po mesiaci však bolesť v ramene neprechádzala, tak som zašiel za dnes už nebohým lekárom Ľuptákom. Povedal, že sa musí pozrieť dovnútra, aby odhalil príčinu. Ďalšia operácia v priebehu jedného mesiaca. Zobudil som sa a lekár mi oznámil, že moje rameno by sa mohlo dostať do učebníc ako názorný príklad poškodenia kĺbu a že si nezahrám hokej nasledujúcich 6 mesiacov.

Do kempu NHL v Minnesote zostávali dva mesiace a ja pol roka nemôžem hrať. Bol to pre mňa šok. Wild ma suspendovali a môj kontrakt začal platiť až v decembri, keď som prešiel v Minnesote komplexnou lekárskou prehliadkou. Poslali ma na farmu do Houstonu, aby som sa pár zápasov rozohral v AHL. Zostal som tam do konca sezóny, celú ligu sme nakoniec vyhrali a získali Calderov pohár.

V tom období malo Slovensko asi 35 hráčov v NHL, takže tento úspech nemal u nás žiadnu vážnosť. Keď ho pár rokov nato vyhral Tomáš Tatar, tak sme vtipkovali, že mne sa vtedy ľudia posmievali a jeho teraz nosia na rukách.

Bol som naspäť vo forme a z NHL prišla ďalšia pozvánka do hlavného kempu St. Louis. V prípravných zápasoch som v drese Blues nazbieral najviac bodov a tesne pred štartom NHL mi ponúkli dvojcestnú zmluvu. To znamená, že som nemal garantované miesto v prvom tíme. Agentovi som už pred začiatkom kempu povedal, že chcem len jednocestný kontrakt.

Prišiel za mnou Paľo Demitra, u ktorého som vtedy býval a v prípravných zápasoch sme hrali aj spolu v útoku. „Počuj, St. Louis má starý tím, určite sa niekto zraní a dostaneš šancu.” Prehováral ma, ale ja už som mal na stole aj ponuky z Európy a odišiel som do Švédska. NHL sa začala a po týždni mi Demo zavolal: „Mellanby sa zranil, keby si tu zostal, už by si hral so mnou v útoku namiesto neho… “

Niekedy musíte byť v správnom čase na správnom mieste, ale v prvom rade treba mať svoje priority. Nebolo to len o schopnostiach, aj horší hráči ako ja si zahrali v NHL. Mne to nevyšlo, no svet sa nezrútil. Chcel som tam hrať, ale AHL som už mal plné zuby. A tak som sa po piatich sezónach v zámorí išiel baviť hokejom do Európy – deväť rokov vo Švédsku, dva roky vo švajčiarskom Zürichu, rok na Sibíri v KHL, päť rokov v Dukle Trenčín a krátke zastávky vo Fínsku a Česku mi dali veľmi veľa nielen po športovej stránke. Spoznal som nové kultúry a našiel som si veľa kamarátov po celom svete. Dvadsať rokov v profesionálnom hokeji.

Krásna hokejová kariéra, počas ktorej som vyhral titul majstra sveta, Calder Cup v AHL, švajčiarsku ligu NLA a tiež dvakrát vtedajšiu slovenskú extraligu, má, bohužiaľ, aj svoje negatíva. V priebehu siedmich rokov som absolvoval štrnásť operácií. Päťkrát mi operovali ľavé rameno, dvakrát pravé. Dvakrát pravé koleno, raz ľavé. A po dvakrát oba lakte. Najhoršie je to s ľavým ramenom, ľavú ruku vôbec nezdvihnem a ani ju nedám dozadu za chrbát. Kĺb je v dezolátnom stave.

K tomu mi štyrikrát vyrazili zuby, teraz ich mám napevno naskrutkované do lícnej kosti pod okom.

Do konca života musím cvičiť, udržovať si svalstvo a strážiť si hmotnosť, inak mi reálne hrozia umelé kĺby. Výhoda je, že aspoň nebudem nikdy tlstý…

Osem najpoučnejších mesiacov života

So svojou dlhoročnou láskou Zuzkou som sa oženil v roku 2011. O rok neskôr sa nám narodil synček Max. Mal som 35 rokov. O ďalšie tri neskôr dcérka Ella. Ak máte deti, nemusím vám vysvetľovať, čo to znamenalo. Ak ich nemáte, poviem to veľmi jednoducho: Bol som najšťastnejším človekom na svete. Vychutnávali sme si so Zuzkou každú sekundu pri plnení rodičovských povinností.

Vo februári 2014 sa vo fínskom Kalpa Kuopio skončila moja hráčska kariéra na najvyššej úrovni. Ovládam angličtinu, švédčinu aj ruštinu, mám vytvorenú veľkú sieť kontaktov po svete. Lákalo ma Chicago, a tak som sa rozhodol, že sa tam pustím do podnikania. S rodinkou sme si prenajali apartmán kúsok od Hossovcov a zaplatil som si polročný kurz realitného makléra. Prvé tri mesiace všetko išlo ako po masle, mali sme pohodičku.

Vtedy to však prišlo. Brat mi zavolal, že mamine našli nádor na mozgu a treba ju čo najskôr operovať. Obrovský šok. Sedím v lietadle, rozmýšľam. Prišlo to nečakane. Vraj nevyliečiteľné. Naozaj? Zázraky sa predsa stávajú. Musím ju z toho dostať. Za každú cenu.

Ťažká operácia dopadla dobre, po dvoch mesiacoch sme sa aj s rodinkou vrátili naspäť do Chicaga. Vydržali sme tam len šesť týždňov. Mamin stav sa opäť zhoršil. Po návrate som jej denne pripravoval raňajky, obed i večeru a kompletne sa o ňu staral. Všetko to, čo robila ona pre mňa, keď som po predčasnom narodení bojoval celý prvý rok života s ťažkým zápalom pľúc.

A popri tom som sa snažil nájsť spôsob, ako za každú cenu zastaviť agresívnu formu rakoviny mozgu. Dal by som za to všetko na svete. Obvolal som lekárov v USA, vo Švédsku, vo Švajčiarsku, v Rakúsku i na Slovensku. Nikto mi nevedel poradiť, liek na tú odpornú chorobu proste neexistuje. Nikomu neprajem zažiť ten pocit bezmocnosti.

Môj synček Max rástol, začínal chodiť, začínal rozprávať. S mojou maminou to bolo presne naopak. Najprv prestala rozprávať, potom chodiť a napokon sa začala zmenšovať. Až zomrela. Zároveň som zažíval najšťastnejšie a najsmutnejšie obdobie života. Osem najpoučnejších mesiacov môjho života.

Mama a otec tu boli pre mňa vždy, keď som ich potreboval, a vôbec som si nepripúšťal, že by sa to mohlo niekedy zmeniť. Už predtým som bol na pohreboch starých rodičov, no vôbec sa to nedá porovnávať s tým, keď vám náhle zomrie vlastná mama.

Po kariére

Teraz mám v otcovom dome kanceláriu, trávim s ním mnoho času a sú to pre mňa vzácne chvíle. Dva týždne po maminom pohrebe som ho zobral do Dubaja, nech si oddýchneme po náročnom období. Štyri roky predtým sme tam boli so Zuzkou na svadobnej ceste. Už vtedy som si hovoril, že by to miesto bolo výborné na hokejové kempy. Začal som sa teda informovať, robiť si kontakty.

V Dubaji som pod svojím menom založil hokejovú školu. Sú tam dva zimné štadióny, v Abu Dhabí je ďalší. V Dubaji trénujeme 200 detí, z toho je asi len desať domácich Arabov, väčšinu tvoria Kanaďania, Američania, Švédi, Rusi, Fíni a ďalších 32 národností z celého sveta. V Abu Dhabí je okolo 160 detí. A stále pribúdajú ďalšie.

Som veľmi rád, že sa toho ujal bývalý hráč NHL Andrej Nedorost ako hlavný tréner. Má na starosti tréningový proces a okrem iného je to jeden z najlepších odborníkov na svete na powerskating. Jeho jedinečný trénerský prístup patrí k základom nášho úspešného projektu. V spolupráci s Washingtonom Capitals sme urobili tréningový kemp v Abu Dhabí a mal celosvetový  ohlas. Veľkú zásluhu mal na tom Peter Bondra, ktorý priletel z USA aj s televíznym štábom Capitals a ich reportáže nás zviditeľnili v celom hokejovom svete. Peter spolu s Ľubom Višňovským a Rišom Lintnerom doplnili naše trénerské zloženie a deti boli v siedmom nebi.

Náš trénerský tím tvoria buď bývalí hráči NHL, alebo majstri sveta. To je podmienka a záruka kvality. Pretože dieťa sa najviac učí vizuálne. Nestačí, ak mu len poviete, čo má spraviť, a ďalej sa budete opierať o hokejku. Deti potrebujú aktívny koučing. Musia vidieť trénerov stále v pohybe. Inak vás nebudú rešpektovať. Po každom našom tréningu sú tréneri úplne mokrí od potu, viac ako deti. Deti potrebujú individuálny prístup. Tréner musí dosiahnuť to, aby deti trénovali a ani si to neuvedomovali. Aby ho proste žrali.

Trénovaniu sa nevenujeme len v Dubaji, deti trénujeme aj na Slovensku. Vidím, kde sa náš hokej reálne nachádza. Aj preto som sa rozhodol v ňom angažovať. Keď Citrón v roku 2015 kandidoval za prezidenta hokejového zväzu, bol som súčasťou jeho tímu spolu s Petrom Bondrom, Mirom Šatanom či Otom Haščákom. Citrón je pre Slovensko veľmi vzácny typ človeka. Je spravodlivý a hlavne neúplatný. Staré štruktúry ho preto majú v zuboch, ale u neho nemajú šancu. Všetko, čo robí, má premyslené ďaleko dopredu. A preto Tipsport Liga pod jeho vedením bude aj naďalej výrazne napredovať.

Teraz Šarky prijal funkciu generálneho manažéra všetkých slovenských hokejových reprezentácií. To je super pre náš hokej, ale pre neho je to obrovská zodpovednosť. Ľudia sa na neho spoliehajú, že dostane náš hokej opäť na medailové pozície. Prisťahoval sa preto naspäť z New Yorku na Slovensko. Klobúk dole.

Pred dvadsiatimi rokmi boli Švédi v podobnej situácii, v akej je náš hokej teraz. Hrávali len o záchranu a prepadávali sa čoraz hlbšie. Na niekoľko dní sa všetci švédski tréneri stretli a neodišli, kým si neurčili systém výchovy mládeže a celého švédskeho hokeja. Zomkli sa. Boli trpezliví. Po šiestich rokoch začali prichádzať prvé dobré výsledky. To ich nakoplo. Teraz patria opäť do absolútnej hokejovej špičky vo všetkých vekových kategóriách.

Doteraz mám zimomriavky

Spätne vidím, že v roku 2002 som bol vo svojich najlepších hokejových rokoch a práve vtedy ma zastihli dve veľké reprezentačné akcie. Zažiť olympijské hry v Salt Lake City bolo niečo neskutočné. Poznal som halu aj ľudí, veď sa hralo v Utahu, v ktorom som predtým pôsobil. No a keď vidíte, že v olympijskej dedine v jedálni kúsok od vás sedí Wayne Gretzky či najväčšie lyžiarske hviezdy…

Bol to obrovský zážitok, napriek tomu, že sme hokejovo nedopadli dobre. O pár mesiacov sme však išli na majstrovstvá sveta do Švédska.
Áno, bola v nás trpkosť z olympiády, no zároveň sme chceli ľuďom doma dokázať, že máme dobré mužstvo.

Náš tím mal v Göteborgu obrovskú vnútornú silu, za nepriaznivého stavu 0:2 sme otočili štvrťfinále s Kanadou aj semifinále so Švédmi a zvládli sme aj finále s Rusmi. Doteraz mám zimomriavky, keď sa pozerám na videá. Boli to veľmi silné emócie, pred finále prileteli za nami rodinní príslušníci. Mamina aj otec ten dramatický záver prežívali spolu so mnou a slzy šťastia v ich očiach si budem pamätať navždy.

V mužstve mal byť pôvodne aj môj starší brat Rišo, ale deň pred odletom na šampionát ochorel a s teplotami musel zostať doma v posteli. Škoda, doprial by som mu zažiť ten pocit. Domov sme leteli vládnym špeciálom, letisko a celú trasu na bratislavské námestie lemovali davy ľudí. Boli úplne všade. Aj by som opísal, čo som prežíval, ale to jednoducho treba zažiť.

Výplaty v igelitkách

V drese AIK Štokholm stojím na striedačke, čakám, kým znova skočím na ľad. Som na úrovni našej obrannej modrej čiary a súper sa rúti pred nášho brankára.

„Ofsajd!“ zakričím na čiarového rozhodcu, ktorý stojí na ľade priamo predo mnou. Vedľa stojí môj švédsky spoluhráč a veľmi dobrý kamarát.

„Ale veď to nebol ofsajd,“ pozerá sa na mňa začudovane. Samozrejme, že nebol, odpovedám mu. Len som chcel zneistiť rozhodcu. „Také veci u nás nerobíme,“ zazerá na mňa.

Táto historka asi najviac vystihuje Švédsko, krajinu, v ktorej som pôsobil dokopy deväť rokov.

Pre miestnu legislatívu som mával oveľa kratšie sezóny ako iní hokejisti. Švédi majú zákon, podľa ktorého musí cudzinec platiť až takmer 60-percentné dane, pokiaľ je v krajine viac ako pol roka. Kým ste tam menej, je to 15 percent.

Zmluvy sme preto vždy načasovali tak, aby som v krajine nebol viac ako pol roka. A to ani na dovolenke. Vrátiť som sa mohol až po ďalšom polroku, inak by som musel doplatiť dane.

Aj preto vyzerám ako hokejový cestovateľ, vo Švédsku som vystriedal za deväť rokov sedem klubov. Nebolo to však preto, že by som mal problém niekde dlhšie vydržať. No keď som sa mohol po šiestich mesiacoch vrátiť, vždy bola situácia v kluboch iná. Išiel som tam, kde potrebovali stredného útočníka.

Inak je to veľmi priateľská krajina. Vrátil som sa tam mnohokrát, no vždy ma to zaskočilo. Cítil som sa ako na nejakom liečení. V šatni je okolo tridsať ľudí a prvé dva týždne za vami každý jeden z nich chodí a pýta sa, či nepotrebujete pomoc. Či netreba niečo vybaviť. Či sa dobre cítite. Potom strávite pol roka doma, na Slovensku. Vrátite sa a očakávate iných ľudí. No aj tak je to vždy ako facka, vždy vás to prekvapí.

Vo Švédsku bývalo bežné, že ľudia si nezamykali domy, keď odchádzali na dovolenku. Rátali s tým, že ak niekto bude unavený alebo sa mu napríklad pokazí auto, bude u nich môcť prespať. Bolo to jedno z najbezpečnejších miest na planéte.

To sa však zmenilo, Švédi si už domy zamykajú. V krajine je už asi 21 takzvaných NoGo zón, miest, na ktoré nejdú už ani policajti.

Švédi vo svojej dobráckosti a naivite spravili chybu, že si do krajiny nekontrolovane pustili veľké množstvo cudzincov, ktorí nie sú ochotní prispôsobiť sa. Sú takí dobrí, až sú naivní. Som zvedavý, ako to dopadne.

Až do roku 2008 som mal skúsenosti len so západnými krajinami. Dospel som v zámorí, hokejistom som sa stal vo Švédsku.

Dva roky som strávil aj vo švajčiarskom Zürichu. Inak, liga ma prekvapila svojou kvalitou. Švajčiari vtedy síce za Švédmi zaostávali v systéme a kreativite, no súťaž sa hrala vo vysokom tempe a bola rýchlejšia ako vo Švédsku.

Na jednu sezónu som si vyskúšal aj KHL, v počiatkoch celej súťaže som podpísal zmluvu so Sibirom Novosibirsk. Nikdy som si nepomyslel, že budem žiť na Sibíri, no nebolo to také strašné, ako sa môže zdať.

Hovorím plynule po rusky, a preto ma spoluhráči veľmi rýchlo prijali medzi seba. To je veľmi dôležité. Veľmi rýchlo som si zvykol aj na mimohokejový život. Okrajové časti tretieho najväčšieho ruského mesta síce boli sivé, no centrum by som prirovnal k Bratislave.

Na to, že išlo o začiatky KHL, som zažil len malé problémy. Išlo hlavne o zabezpečenie hokejok či korčúľ. Ivan Čiernik by o tom vedel rozprávať, korčule na mieru mu prišli až tesne pred koncom sezóny. Bežne to trvá štyri až šesť týždňov, tam to bolo pol roka.

Keď sme prišli za funkcionármi, vždy nám sľubovali, že materiál príde čoskoro. „Nepereživaj Váňa, vsjo budet,“ zvykli Ivanovi hovoriť.

Nemôžem sa sťažovať ani na výplaty, vždy chodili načas. Na rozdiel od Európy či zámoria nám však nechodili vždy na účet, ale niekedy sme ich dostali v igelitkách. Za sprievodu ochranky z klubu sme ich potom odniesli do banky, v ktorej sme si ich už mohli vložiť na účet. Inak na Rusko nemôžem povedať nič zlé.

Text vznikol na základe rozsiahleho rozhovoru reportéra Michala Červeného s Rastislavom Pavlikovským.