Denník N

Denisa Fulmeková: Ako rozprávačka som držala palce mojej babičke

Denisa Fulmeková (1967). Vyštudovala žurnalistiku na FiF UK v Bratislave. Debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová zbierkou poviedok Tak čo teda? S Petrom Macsovzkým napísala Klebetromán. Z ďalších kníh: Som takmer preč, Dve čiarky nádeje, Jedy, Topánky z papiera, Čakáreň, Materská, Štrikovaní frajeri. Foto N – Tomáš Benedikovič
Denisa Fulmeková (1967). Vyštudovala žurnalistiku na FiF UK v Bratislave. Debutovala pod pseudonymom Mina Murrayová zbierkou poviedok Tak čo teda? S Petrom Macsovzkým napísala Klebetromán. Z ďalších kníh: Som takmer preč, Dve čiarky nádeje, Jedy, Topánky z papiera, Čakáreň, Materská, Štrikovaní frajeri. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kniha Konvália má podtitul Zakázaná láska Rudolfa Dilonga, a tak mnohí ju vnímajú ako knihu o Dilongovi. Autorka však zdôrazňuje, že je to najmä silný ženský príbeh.

„Kniha sa končí predsavzatím, že teraz sa už budem dívať do budúcnosti. Ale nie je to tak. Stále som myšlienkami v spojení s predkami,“ hovorí DENISA FULMEKOVÁ, autorka Konválie, ktorá je vo finále Anasoft litery.

Príbeh o vašej starej mame je bestsellerom. Prečo si myslíte, že zaujal také množstvo ľudí?

Určite pre momenty, ktoré sú v ňom rozporuplné. Tým, že ten príbeh nie je čiernobiely, má v sebe príťažlivosť. V hĺbke svojej duše tiež nie sme len dobrí alebo len zlí, vždy je tam istý relativizmus. Robíme kompromisy aj chyby, nesprávne rozhodnutia, a to zvyčajne vyústi do plnokrvnosti životných osudov.

Nebáli ste sa práve tej rozporuplnosti? Je ťažké ju zachytiť, najmä keď sa človek na príbeh díva subjektívne.

Moja subjektivita je v texte priznaná. A do akej miery sa mi podarilo zachytiť rozporuplnosť, to musia posúdiť druhí. Usilovala som sa ten príbeh podať čo najvernejšie a nepreháňať svoju citovú zaangažovanosť. Ako rozprávačka som držala palce mojej babičke, ktorá to nemala ľahké. Preto som sa pokúsila občas odľahčiť dej jemne ironickým postrehom alebo aspoň sebareflexiou.

Písať o tom, čo sa človeka osobne týka, musí byť náročné. Čoho ste sa pri písaní najviac obávali, čomu ste sa chceli vyhnúť?

Asi aby to nevyznievalo kŕčovito. Ja na tom príbehu totiž až tak neľpiem. Je zaujímavý, ale aj iné rodinné príbehy sú zaujímavé. Napríklad tiež príbeh môjho otca alebo jeho otca. Povedala som si, že osvetlím niečo z toho množstva príbehov, čo sú okolo mňa. Vybrala som ho z reality, do ktorej som prišla na svet. Zo všetkých rodinných príbehov mal však tento ucelený dramatický oblúk a nebála som sa ani tak toho, či ho podám objektívne, skôr že narobím faktografické chyby.

Ako dlho knižka vznikala?

Veľmi dlho, ten nápad som nosila v hlave roky. Samotné písanie knižky potom už trvalo len niekoľko mesiacov. Najhoršia fáza vzniku knihy je pre mňa tá, kým ju začnem písať. Kým vôbec začnem slová ťukať do počítača. Zvažovanie, rozhodovanie sa, aký žáner zvoliť a ako to celé urobiť, pozbierať materiál. Nepísanie je vlastne najťažšia fáza písania. Potom, keď už píšem, mi to ide celkom fajn. Aj hladko, aj ma to baví. Pohltí ma to.

Ako prijal zvyšok rodiny nápad napísať knihu, ktorá sa ich všetkých týka?

Trochu som tŕpla, ako to prijme mama, pretože je to príbeh nielen mojich starých rodičov, ale hlavne jej rodičov. Rozhodla som sa však, že jej text neukážem, kým nevyjde knižne, aby doň nezasahovala. Potom mi síce povedala, že v ňom našla dve malé nepresnosti, s ktorými mi mohla poradiť, ale ak by ako posudzovateľ textu vstúpila do procesu tvorby, už by som sa nemohla cítiť slobodne. Vôbec nie v zlom slova zmysle, ale jednoducho to nie je kolektívna rodinná práca. Týka sa všetkých, ale je to moja kniha, môj pohľad.

Ako to dopadlo po vydaní knižky?

Myslím si, že to vzala pozitívne, knižka sa jej páčila, aj ju dojala, aj z nej mala svojím spôsobom radosť, hoci tomu predchádzali veľké obavy. Dokonca ma od písania odrádzala, ale na druhej strane mi požičala knižky, korešpondenciu i fotografie. Čiže bola nápomocná, napriek tomu, že pritom aj pochybovala.

Zo všetkých postáv príbehu ste vy jediná, ktorá sa s Rudolfom Dilongom stretla len raz, ako malé dieťa. Nepoznali ste sa. Napriek tomu je cítiť, že bol pre vás blízky. Ako sa dá takýto vzťah opísať?

Cestu k nemu som si našla až ako dospelá, a to cez jeho tvorbu. Z osobnejšej roviny som ho začala vnímať najmä cez korešpondenciu, v ktorej ma spomínal. Po vyjdení knihy sa našla ešte ďalšia časť listov adresovaných mojej babičke, a to práve z obdobia, keď som sa mala narodiť. Bolo to zvláštne, po takmer päťdesiatich rokoch čítať, ako si písali o mne, ešte nenarodenej. Dilong bol nadšený, v listoch si kládol otázky ako: kedy sa nám to vnúča narodí, ktovie, či to bude chlapec alebo dievča, a keď to bude chlapec, možno to bude básnik a keď to bude dievča, nech nemá toľko sĺz… bolo to milé. Odrazu som objavila to jeho tešenie sa, pretože – i keď je to samozrejmá vec, ale dovtedy som ju až tak nevnímala – bola som predsa jeho vnučkou! On ku mne citový vzťah mal, ja už menej. Dieťa sa na život nedíva z nadhľadu. Dieťa miluje ľudí, ktorí sú pri ňom, ktorí sa mu venujú, keď vyrastá. Takže som si ho takto po rokoch obľúbila skôr preto, že on si už vtedy obľúbil mňa. Vďaka pekným pasážam v listoch. Preňho som bola pokračovaním rodu, najmladším členom rodiny, teda do času, kým sa nenarodil môj brat.

Ale za starého otca ste považovali pána Krivdu.

Áno, jeho som celý život vnímala ako svojho dedka, práve on bol ten človek, ktorý sa mi venoval, vzal ma do parku, na bicykel alebo mi opravil pokazenú hračku. S ním som mala bližší vzťah, čo je pochopiteľné. Aj som sa ako malá

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Anasoft litera

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie