Denník N

Emília Vášáryová: Prílišný rešpekt pri práci neznášam

Foto pre N – Pavel Bielik
Foto pre N – Pavel Bielik

Má filmovú aj divadelnú skúsenosť, že príbeh, ktorý má reálny základ, na divákov pôsobí silnejšie. Vo filme Čiara si zahrala postavu matky a pri nakrúcaní na Ukrajine videla, že je to ťažko skúšaná krajina.

Po Eve Novej hrá opäť matku, v ďalšom výraznom novom slovenskom filme. S mladými režisérmi nakrúcam už roky, vraví EMÍLIA VÁŠÁRYOVÁ. Pri novinke Čiara, ktorá práve prichádza do našich kín, osobne zažila, že Ukrajina je ťažko skúšanou krajinou.

Eva Nová minulý rok zožala úspech doma – na filmových cenách Slnko v sieti, ale aj v zahraničí, na MFF v Toronte. Čiara na rozdiel od nej nie je artovou sociálnou drámou, ale divácky odlišnejší a dynamickejší projekt. V čom sú tieto filmy rozdielne z pohľadu herca?

Podľa mňa sa ani nedajú porovnať. Z môjho pohľadu je to o tom, že hrám opäť matku. Veď čo iné by som už ja mohla hrať? (smiech) Ale sú tam určité paralely. Ide o opustené ženy, ktoré prežívajú vzťah so synom – to jediné je príbuzné na oboch filmoch.

Aké sú teda rozdiely medzi postavami Evy Novej a Anny Krajňákovej?

Eva Nová stratila celú rodinu, nestará sa o syna a zodpovednosť prehadzuje na iných, je stratená. V Čiare som matkou, ktorá rodinu, naopak, drží pokope. Je tou, ktorú aj dospelý syn počúva a vníma ako autoritu.

Vo filme je skôr vedľajšou postavou, ale v princípe kľúčovou.

Áno, aj ja to tak vnímam. Preberá poslednú tretinu filmu.

Stále patríte medzi mimoriadne vyťažené herečky – skúšate a hráte v divadle, zároveň učíte na VŠMU. Určite nebolo jednoduché nájsť si čas na nakrúcanie. Čo vás presvedčilo, že ste úlohu prijali?

Páčil sa mi scenár, dôležitý bol aj celý tím a ľudia, s ktorými som už v minulosti hrala. Takisto ma zaujal žáner, nikdy v minulosti som v trileri nehrala. Mám rada zmeny a nové výzvy, preto sme sa s pánom režisérom Bebjakom a pani Adamík-Hrycovou dohodli, že do nakrúcania pôjdem. Potom prišli problémy so zlomenou nohou a plánovala som z projektu ustúpiť. Režisér však za mnou osobne prišiel do kúpeľov, že mu moje nie celkom doliečené zranenie vôbec nebude prekážať. Vo filme je aj trochu naznačené, že sa nepohybujem úplne najistejšie, používam paličku.

Film vznikal na východnom Slovensku, kde štáb počas nakrúcania zažil nepríjemnú udalosť. Skupinu rómskych detí v jednom z penziónov odmietli ubytovať. Ovplyvnil tento moment náladu?

Určite. Všetci sme sa spojili a protestovali sme. Neskôr sa však všetko vysvetlilo, nakoniec to dobre dopadlo a deti s nami pracovali ďalej.

Názov filmu Čiara nesymbolizuje len štátnu hranicu, ale aj to, ako ďaleko sme ochotní zájsť v snahe prežiť a zabezpečiť rodinu. Ako ďaleko je ochotná zájsť postava Anny Krajňákovej?

Požiadavkou režiséra a súčasťou dobre napísaného scenára bolo, aby postava matky dlho udržiavala tajomstvo. Všetko sa teda vyjaví na konci príbehu.

Museli ste aj vy v súkromnom živote niekedy prekročiť osobné hranice?

Klamala by som, ak by som povedala, že nie. Život je veľmi ťažký, dlhý a človek v ňom musí podstúpiť všeličo. Robiť chyby a aj veci, ktoré by sme v určitých prípadoch robiť nemali, je ľudské. Všetci predsa robíme chyby. Do takých krajných situácií, aké rieši moja postava vo filme, som sa však nedostala, hoci aj ona začína svoje hranice posúvať veľmi nevinne a z lásky k rodine. Ak sa človek zamieša do takých okolností ako smrť, je vláčený sám sebou a pocitmi viny. Z toho sa už nedá vystúpiť. To je to doslovné prekračovanie hraníc.

Emília Vášáryová vyrastala v Banskej Štiavnici, krátko po štúdiu herectva na VŠMU sa stala členkou činohry Slovenského národného divadla, kde stále pôsobí. Hrala vo filmoch ako Až príde kocúr, Drak sa vracia, Medená veža, Pelíšky či Horem pádem a Eva Nová, patrila medzi najobsadzovanejšie mená aj v televízii a dnes herectvo vyučuje na VŠMU. Foto z filmu Čiara – Wandal Production

Aké bolo z vášho pohľadu nakrúcanie na Ukrajine?

Bola som za možnosť nakrúcať na Ukrajine veľmi vďačná. Kedysi sme o nej veľa čítali, veď Podkarpatská Rus tvorila časť našej Československej republiky. Patrilo to do nášho všeobecného vzdelania. Aj v architektúre v Užhorode sú stopy po československých architektoch. Je tam dokonca replika nášho Justičného paláca. Ukrajina je ťažko skúšaná krajina. Šofér, ktorý ma vozil na nakrúcanie, mal päť národností, pretože sa to tam v určitom období dosť miešalo. Preto sú tam nádherné ženy aj muži. Čím všetkým si prešli tieto rodiny, to sa ani nedá opísať. Stačilo pár minút počúvať príbehy ľudí. Veľmi ma to zasiahlo.

Vojenský konflikt na Ukrajine navyše stále trvá.

Každý deň som preto sledovala televíziu, zaujímalo ma, čo sa tam deje. Napríklad keď sme v septembri nakrúcali, polovica budovy v Donbase bola zrútená a v tej druhej pani učiteľka s deťmi otvárala školský rok. Sama nevedela, čo bude ďalej, ale vyučovanie skrátka prebiehať muselo. Bolo mi ich všetkých veľmi ľúto.

Čiara je historicky prvou slovensko-ukrajinskou koprodukciou, štáb bol spolovice slovenský a spolovice ukrajinský. Bola spolupráca oboch strán od začiatku bezproblémová?

Predovšetkým technická časť štábu bola ukrajinská. Dozvedela som sa, že nakrúcajú veľa filmov a seriálov, aj so západnými produkciami. Veľmi dobre teda ovládajú cudzie jazyky. Klobúk dole pred nimi, sú to skvelí profesionáli.

Prednedávnom nastala s filmom zaujímavá paralela. Európska únia schválila Ukrajine bezvízový styk. Rozprávali ste sa s ukrajinskými hercami aj o spoločenskej situácii?

Museli sme veľa skúšať, a preto nezostávalo mnoho času na rozhovor. Navyše je to veľmi ťažká situácia a vo väčšine prípadov sa o takýchto témach ľudia príliš nechcú rozprávať. V čase, keď sme nakrúcali pri obrovskom cintoríne v Užhorode, sa naši ukrajinskí kolegovia dozvedeli, že jeden z ich kolegov zahynul počas bojov. Prežívali sme to spolu s nimi.

Ovplyvnilo to nejakým spôsobom harmonogram nakrúcania?

Nie, to nie je možné. Každý deň stojí niekoľko miliónov, práca je nalinkovaná na presné hodiny, pracovali sme niekedy aj štrnásť hodín denne. Ak by sme sa zastavili, film by sa nedokončil. Taká je naša profesia.

Po boku Tomáša Maštalíra, ktorý vo filme stvárnil syna a šéfa pašerákov. Foto – Wandal Production

Schengenská hranica funguje už desať rokov. Do akej miery má príbeh ambíciu zobrazovať reálne skutočnosti?

Príbeh je určite inšpirovaný skutočnými udalosťami, kvôli tomu tam scenárista istú dobu aj žil. Mám filmovú aj divadelnú skúsenosť, že ak spracovávame príbeh, ktorý má reálny základ, na divákov pôsobí oveľa silnejšie.

Pri Eve Novej, Masarykovi aj Čiare ste spolupracovali s mladými režisérmi.

S mladými režisérmi spolupracujem už roky. Tým, že sú mladí, sama z nich čerpám energiu, a to ma inšpiruje najviac. Teší ma pozorovať ich talent, neustále zlepšovanie a profesionalizáciu.

Nepociťujú voči vám prehnaný rešpekt?

Nie, prílišný rešpekt a hladkanie neznášam. Z takéhoto spôsobu práce nikdy nič dobré nevzíde. Niekedy musíte ísť do konfrontácie, povedať si, čo si myslíte, a snažiť sa nájsť spoločnú cestu. Takúto spoluprácu veľmi oceňujem. Je to už naozaj dávno, odkedy som začala spolupracovať s režisérom Hřebejkom. V tom čase patril medzi najmladších, mal možno dvadsaťsedem rokov a bol mimoriadne prísny. Výnimkou nebolo trinásť alebo pätnásť opakovaných klapiek počas jednej scény. S Markom Škopom pri Eve Novej to bolo rovnaké. Myslím si, že mi nič neodpustil, a som mu za to vďačná. Každé jedno slovíčko v scenári sme pripravovali neuveriteľne dlho tak, aby bolo na pľaci všetko pripravené.

A čo Peter Bebjak?

Okrem réžie vyštudoval aj herectvo. Minulý rok veľmi dobre zahral napríklad v Hřebejkovej Učiteľke. Je pre režiséra výborný bonus, ak má aj herecký talent. Poznámky k výkonu sú potom presne cielené, akoby tú postavu hral on sám.

Vaším hereckým synom v Čiare je divadelný kolega Tomáš Maštalír. Ako sa s ním spolupracovalo vo filme?

Tomáš je môj obľúbený kolega. Poznáme sa ešte z prijímačiek na VŠMU a aj v tomto období spolu v SND hráme v niekoľkých predstaveniach. Máme teda medzi sebou za tie roky vybudovanú veľkú dôveru. Niektoré scény bolo nutné skúšať v rôznych verziách, aby sme našli tú správnu. Po jednej z nich som za ním prišla a opýtala sa ho, či je niečo, čo sa mu nepáči, čo by zmenil; on sa, samozrejme, prichádzal poradiť taktiež. Keď hráte pred kamerou, kontrolujete sa navzájom viac ako v divadle, pretože scény sa kvôli kamerám, svetlu a uhlu pohľadu neustále opakujú.

Nevidí vo vás stále svojho pedagóga?

Priamo jeho som neučila, hoci v Slovenskom národnom divadle hrá mnoho našich žiakov z VŠMU. Všetci si idú svojou vlastnou cestou, poučovanie alebo hranie sa na učiteľku však v žiadnom prípade nehrozí. Bolo by to neslušné a ani by som sa neodvážila takto správať. Každý sa musí učiť na vlastných chybách; pokiaľ ich neurobíte, nemáte šancu niekam sa posunúť. Práve prepady a životné chyby nás učia, kam máme v živote kráčať ďalej.

Teraz najčítanejšie