Kornel Földvári posielal dobro faxom

Neviem, prečo ma mal Kornel Földvári rád. Nemal by som sa tým chváliť, pretože som len jeden z množstva ľudí, ktorí mali rovnaké šťastie. No viackrát mi to tým mužsky hanblivým spôsobom povedal. Ja som ešte hanblivejší, preto netuším, či moje dymové signály pochopil správne. Dúfam, že som svoju šancu neprepásol. Pretože aj keď teraz bez obalu napíšem, že som ho mal rád a nesmierne som si jeho náklonnosť vážil, on si to už neprečíta.

Z bývalej redakcie som si do Denníka N priniesol len zopár kníh. A ešte list od pána Földváriho. Hoci list je v tomto prípade príliš honosné označenie.

Prečítajte si

Zomrel spisovateľ Kornel Földvári

Niekedy počas horúceho leta roku 2006 mi do Sme prišla obálka. Meno a adresa boli napísané na stroji. Pán Földvári tak písal vždy. Nebolo v nej nič, na čo by som bol pyšný. Iba výstrižok s článkom, červeným perom vyznačená úprava, ktorou sme jeho textu v redakcii ublížili, a na okraji rukou dopísaná veta: „Za takúto chybu by som korektora vyťahal z redakcie za uši.“ Tú chybu som síce neurobil ja, ale dobre som vedel, na čie uši pán Földvári s červeným perom v ruke myslel…

Bol to len druhý fejtón, o ktorý som sa mu ako čerstvo vymenovaný editor názorových strán „postaral“. V treťom som mu neuvážene spojil dva odseky, aby sa článok zmestil na určené miesto. Hneď ráno zazvonil telefón. Slušne, ale dôrazne mi vysvetlil, že to nebol dobrý nápad, pretože odseky v jeho textoch majú svoj význam. Zapamätal som si to.

Okrem toho som pochopil veľa iných vecí. Svoj význam nemali len odseky, ale každá čiarka.

 

Video: Shooty: Kornel bol smiešny ujko, vyťahoval na mňa revolver
(Autor: Martina Pažitková)

 

Čítať si Kornela Földváriho bol vždy pôžitok. Používal krásnu slovenčinu, slová ukladal hladko jedno za druhým a vždy sa dopracoval k údernej pointe bez toho, aby okolo seba prskal jedovaté sliny. Až človek videl potmehúdsky úsmev, ktorý sa mu pri písaní usadil na tvári.

Medzi kolegami bol pán Földvári známy ešte výnimočným spôsobom posielania svojich textov. Dnes ich už takmer nikto neposiela inak ako mailom. Kornel Földvári bol stará škola a technologický rozvoj sa uňho zastavil pri faxe. Lenže naše faxy v Sme, mali sme ich tri, si s tým jeho nerozumeli. Niekedy text nevyliezol ani z jedného, zriedkakedy zo všetkých a často časť chýbala. Vždy sa medzi nami rozpútal kolotoč telefonátov, počas ktorých sme sa spriatelili.

 

Až keď ma pozval na oslavu svojich 80. narodenín, som pochopil, aká pocta to bola. Zostava gratulantov bola veľkolepá a ja som mal pocit, že som sa v nej ocitol omylom. Neistota vyvrcholila, keď som sa k nemu konečne dostal, aby som mu odovzdal dva dary. Mal rád marhuľovicu, ale tá nebola dôležitá. Tušil som, že s druhým buď pohorím, alebo zažiarim.

Bola to vzácna relikvia z detstva, ošúchaná záložka v podobe filmového pásu so zábermi z filmov o Vinetuovi. Pán Földvári mal Karla Maya veľmi rád, často sme sa bavili jeho slovníkom a tuším, že som trafil presne. Odvtedy párkrát prehodil poznámku o pokrvných bratoch a ja som cítil veľký záväzok.

Keď som sa musel rozhodnúť, či odísť zo Sme, intenzívne som myslel aj na pána Földváriho a pýtal sa sám seba, čo by urobil on. Najväčšou odmenou bolo, keď odišiel spolu s nami. „Neveril som, že ešte niekedy budem súčasťou nejakej redakcie, som rád, že sa mi to podarilo,“ povedal vtedy.

V N však technologická priepasť medzi nami ešte narástla. Nemáme tu fax. Po články som preto začal chodiť za pánom Földvárim osobne k nemu domov. Keď sme sa rozprávali pred jeho dverami, musel som zísť o dva schodíky nižšie, pretože som omnoho vyšší a nevidel mi do očí. V poslednom čase bol viackrát v nemocnici, ťažko sa už hýbal a nevedel zakloniť hlavu. Stále však bol rovnako láskavý, neuveriteľne múdry a dobrý človek.

Pätnásteho marca mi od neho prišla esemeska: „Pán Pataj, žiaľ, nedodám, som v nemocnici s infarktom.“ Vedel som, že je zle. Odvtedy mi neodpovedal.

Pozdravujte Manitua, pán Földvári. Howgh.