Denník N

Jedného z kľúčových svedkov v kauze nástenka oslobodili, porozprával, ako uveril šéfovi Štefanovovi

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Pri príležitosti verdiktu pripomíname letný rozhovor s Radoslavom Behulom. Bývalý úradník ministerstva výstavby, ktorý stojí pred súdom v kauze nástenkový tender, prvýkrát hovorí o podrobnostiach tendra, aj o tom, prečo klamal vyšetrovateľom a prokurátorke

Radoslav Behul (40) sa narodil v Leviciach. Vyštudoval Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. V roku 2000 nastúpil na Sekciu zahraničných vzťahov ministerstva obrany, v roku 2003 odišiel na ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja, kde pracoval až do roku 2010. V marci 2011 ho obvinili z toho, že ako člen výberovej komisie v kauze nástenkový tender spáchal trestný čin machinácie pri verejnom obstarávaní. V roku 2017 Špecializovaný trestný súd prijal obžalobu v tejto veci a 7. augusta bude v Pezinku pokračovať hlavné pojednávanie. V kauze sú obvinení ešte bývalí ministri Marian Janušek a Igor Štefanov, zamestnanec ministerstva Tomáš Labay a Zdenka Kudláčová ako osoba zodpovedná za verejné obstarávanie.

Ako ste sa dostali na ministerstvo obrany?

Začal tam pracovať môj spolužiak a hovoril mi, že zháňajú ľudí. Prihlásil som sa na konkurz a prijali ma. Zháňali civilných zamestnancov, ktorí by vedeli po anglicky. Pôsobil som v oblasti zahraničných misií, mali sme na starosti vysielanie vojakov, dohadovanie s medzinárodnými organizáciami, kde chcú pomôcť. Moji spolužiaci sa rozleteli na ministerstvo zahraničných vecí, ja som zistil, že to nie je pre mňa, nemám na to povahu, som skôr introvert. V roku 2003 sa Slovensko už začínalo pripravovať na čerpanie eurofondov a prihlásil som sa na konkurz na ministerstvo výstavby a začal som tam pôsobiť ako štátny radca v oblasti eurofondov.

Čo ste vlastne robili?

Pripravovalo sa prvé skrátené programovacie obdobie 2004 až 2006. Všetko sa nastavovalo, začínalo sa. Prvý interný manuál mal možno 20 až 30 strán a keď som odchádzal, mal 1500 strán. Mali sme na starosti program Základná infraštruktúra, čo bol vlastne program pre obce na rekonštrukciu škôl, nemocníc, ciest, kultúrnych domov. Ja som riešil finančné riadenie, prefinancovanie projektov.

Eurofondy sú všeobecne vnímané tak, že ich rozdeľovanie je skorumpované, minimálne na základe politickej príslušnosti starostu. Ako ste sa s tým vysporadúvali?

Bol som rád, že sa podarilo nastaviť na vtedajšie pomery pomerne radikálny systém – dve čiary. Jedna hovorila, že ak projekt dosiahol istý počet bodov, bol schválený bez ohľadu na to, či bol starosta opozičný alebo koaličný. To bola horná čiara. Spodná čiara bola, že ak sa niekto dostal s počtom bodov pod istú hranicu, nedostal peniaze, ani keby bol akokoľvek spriaznený s politickou mocou. Toto malo samozrejme svoj vývoj. Bodovanie sa stáva stále viac prehľadnejšie a dokázateľnejšie. Dnes sú kritériá už takmer nárokovateľné a dajú sa veľmi dobre vypočítať.

Kľúčové rozhodovanie sa dialo u hodnotiteľov?

Na začiatku boli kritériá voľnejšie a v zásade to bolo na hodnotiteľovi, či dá štyri body, tri alebo dva. Teraz už má hodnotiteľ veľmi presne napísané, kedy má dať 4 body a kedy 3, a dá sa s ním už o tom aj veľmi presne hádať, aj keď odvolať sa proti hodnoteniu je veľmi komplikované. Ale sú samozrejme excesy aj dnes.

Skôr nebola politická vôľa, aby boli kritériá transparentnejšie?

Pre mňa bolo dôležité, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Nástenkový tender

Teraz najčítanejšie