Jedného z kľúčových svedkov v kauze nástenka oslobodili, porozprával, ako uveril šéfovi Štefanovovi

Radoslav Behul (40) sa narodil v Leviciach. Vyštudoval Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. V roku 2000 nastúpil na Sekciu zahraničných vzťahov ministerstva obrany, v roku 2003 odišiel na ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja, kde pracoval až do roku 2010. V marci 2011 ho obvinili z toho, že ako člen výberovej komisie v kauze nástenkový tender spáchal trestný čin machinácie pri verejnom obstarávaní. V roku 2017 Špecializovaný trestný súd prijal obžalobu v tejto veci a 7. augusta bude v Pezinku pokračovať hlavné pojednávanie. V kauze sú obvinení ešte bývalí ministri Marian Janušek a Igor Štefanov, zamestnanec ministerstva Tomáš Labay a Zdenka Kudláčová ako osoba zodpovedná za verejné obstarávanie.

Ako ste sa dostali na ministerstvo obrany?

Začal tam pracovať môj spolužiak a hovoril mi, že zháňajú ľudí. Prihlásil som sa na konkurz a prijali ma. Zháňali civilných zamestnancov, ktorí by vedeli po anglicky. Pôsobil som v oblasti zahraničných misií, mali sme na starosti vysielanie vojakov, dohadovanie s medzinárodnými organizáciami, kde chcú pomôcť. Moji spolužiaci sa rozleteli na ministerstvo zahraničných vecí, ja som zistil, že to nie je pre mňa, nemám na to povahu, som skôr introvert. V roku 2003 sa Slovensko už začínalo pripravovať na čerpanie eurofondov a prihlásil som sa na konkurz na ministerstvo výstavby a začal som tam pôsobiť ako štátny radca v oblasti eurofondov.

Čo ste vlastne robili?

Pripravovalo sa prvé skrátené programovacie obdobie 2004 až 2006. Všetko sa nastavovalo, začínalo sa. Prvý interný manuál mal možno 20 až 30 strán a keď som odchádzal, mal 1500 strán. Mali sme na starosti program Základná infraštruktúra, čo bol vlastne program pre obce na rekonštrukciu škôl, nemocníc, ciest, kultúrnych domov. Ja som riešil finančné riadenie, prefinancovanie projektov.

Eurofondy sú všeobecne vnímané tak, že ich rozdeľovanie je skorumpované, minimálne na základe politickej príslušnosti starostu. Ako ste sa s tým vysporadúvali?

Bol som rád, že sa podarilo nastaviť na vtedajšie pomery pomerne radikálny systém – dve čiary. Jedna hovorila, že ak projekt dosiahol istý počet bodov, bol schválený bez ohľadu na to, či bol starosta opozičný alebo koaličný. To bola horná čiara. Spodná čiara bola, že ak sa niekto dostal s počtom bodov pod istú hranicu, nedostal peniaze, ani keby bol akokoľvek spriaznený s politickou mocou. Toto malo samozrejme svoj vývoj. Bodovanie sa stáva stále viac prehľadnejšie a dokázateľnejšie. Dnes sú kritériá už takmer nárokovateľné a dajú sa veľmi dobre vypočítať.

Kľúčové rozhodovanie sa dialo u hodnotiteľov?

Na začiatku boli kritériá voľnejšie a v zásade to bolo na hodnotiteľovi, či dá štyri body, tri alebo dva. Teraz už má hodnotiteľ veľmi presne napísané, kedy má dať 4 body a kedy 3, a dá sa s ním už o tom aj veľmi presne hádať, aj keď odvolať sa proti hodnoteniu je veľmi komplikované. Ale sú samozrejme excesy aj dnes.

Skôr nebola politická vôľa, aby boli kritériá transparentnejšie?

Pre mňa bolo dôležité, že veľmi dobré projekty mohli prejsť, aj keby niekto veľmi nechcel, a veľmi zlé nemohli prejsť, aj keby niekto strašne chcel. Možno je to nízky cieľ, ale v tom čase som to považoval za úspech.

Ako ste sa stali na ministerstve riaditeľom odboru?

Nastúpil som ako vedúci oddelenia finančného riadenia. Nastavoval som systém, ako žiadateľ podá návrh o platbu, ako sa faktúra skontroluje, ako sa preplatia peniaze. Po približne roku a pol som sa stal vedúcim implementácie projektov, čo bolo oddelenie, ktoré projekty prijímalo, kontrolovalo, či majú všetky prílohy, pripravovalo podklady pre výberové komisie, zmluvy s prijímateľmi a tak ďalej. Neskôr som bol vedúci metodického oddelenia, kde sa nastavovali stratégie, manuály. Prešiel som si teda všetkými oddeleniami, ktoré pri čerpaní eurofondov existujú. Riaditeľom odboru som sa stal vtedy, keď sa moja nadriadená stala riaditeľkou inej sekcie, na prelome rokov 2005 až 2006.

Na ministerstvo ste prišli, keď bol minister László Gyurovszky z SMK. Vystriedal ho Marian Janušek z SNS. Ako ste túto zmenu pocítili?

Prišlo nové vedenie, ktoré silno nedôverovalo existujúcej zostave ľudí z SMK. Mnohí kolegovia odišli sami alebo boli ich miesta organizačnými zmenami zrušené. Ja som na ministerstvo neprišiel ako nejaký nominant, tak som sa snažil preukázať, že som síce riaditeľ odboru, ale vypracoval som sa na to miesto sám.

Komu ste sa to snažili preukázať?

Svojim nadriadeným. S každým sa rozprávali, aby odhadli, či je to nominant SMK, alebo človek, ktorý nie je nominant. Trvalo to aj tri-štyri mesiace. Robilo sa a po nejakom čase sa rozhodli, že s niekým chcú a s niekým nechcú spolupracovať. Ja som sa snažil na pozícii ostať, robil som, čo som vládal. Snažil som sa ukázať, že som schopný.

Prečo ste tam chceli zostať?

Celkovo sa obávam zmien a práca ma veľmi bavila. Bol som tam rád.

Zaznamenali ste zmenu na poste ministra aj v tom, ktoré projekty boli úspešné v tej zóne medzi najlepšími a najhoršími, ktorú ste určili?

Tú hranicu o najlepších a najhorších projektoch, hoci tomu možno nebudete chcieť veriť, sa podarilo presadiť práve v tomto čase, keď nastúpila nová vláda a nominanti SNS. Predtým nad tým nikto neuvažoval a nebol veľmi priestor na nápady alebo inováciu. Mali systém, ktorý fungoval. Nové vedenie o danej téme nevedelo takmer nič a snažili sme sa racionálnymi argumentmi presadiť naše nápady.

Peniaze sa však aj ďalej rozdeľovali podľa politických sympatií starostov.

Keby ste si pozreli mapky za rôzne obdobia, áno, asi by ste tam videli rôzne súvislosti. Neviem k tomu povedať nič iné, iba to, že v tom čase som nevidel, že by sa to dalo robiť iným spôsobom. Hneď ako bola prvá možnosť vniesť do toho element transparentnosti, tak sme sa o to pokúsili a sa nám to aj podarilo. Skúste to brať tak, že sme boli vôbec prví, ktorí nejaké dve čiary v tejto téme nakreslili. Úplne nespokojní sme so sebou neboli.

Po voľbách v roku 2006 sa stal vaším nadriadeným Igor Štefanov, ktorého SNS dosadila do funkcie riaditeľa Agentúry na podporu regionálneho rozvoja. Aký ste mali vzťah?

Hneď od začiatku bol náš vzťah prísne stanovený ako nadriadený a podriadený. Bol som na to zvyknutý z ministerstva obrany a neprišlo mi to ako netradičné alebo kruté. Bol jednoducho prísnejší – viac dbal na dochádzku, presnosť, písomnú formu, zrazu boli krátke termíny na plnenie úloh. Na začiatku problematike nerozumel, ale veľmi rýchlo sa zorientoval a dostal sa do toho. Dokázal to absorbovať naozaj za krátky čas a celkom sa mi to pozdávalo, bral som to ako dobrý signál a svojím spôsobom som ho za to uznával.

Prečítajte si

V kauze nástenka sa kopia výpovede o zmanipulovanom tendri a ľuďoch z firmy blízkej SNS

Kedy ste sa prvýkrát dopočuli o tendri, ktorý sa neskôr volal nástenkový?

Technická pomoc bola jednou zo šiestich osí, ktoré mal operačný program, ktorý sme nastavovali. Technická pomoc bolo štandardné opatrenie v každom operačnom programe. Išlo hlavne o to, aby sme mali na platy pre zamestnancov, lebo štátny rozpočet na to zdroje nemal. Druhá časť bola publicita, poradenstvo, hodnotenia operačného programu. Bavili sme sa o tom ako o každej inej téme s tým, že v nejakom čase bolo zrejmé, že už s tým treba hýbať a treba to urobiť. Detailne som to však neriešil. Neskôr nám bolo s Tomášom Labayom oznámené, že budeme menovaní do výberovej komisie.

Prečo ste na príprave tendra nepracovali vy?

Vôbec som nad tým vtedy takto neuvažoval. Neviem to vysvetliť inak ako tak, že som cítil zodpovednosť za to, že nový operačný program je veľký, išlo o 1 a pol miliardy eur a technická pomoc z toho tvorila 2 alebo 3 percentá. Takú som tomu pripisoval aj váhu alebo pozornosť. Navyše som to bral tak, že to sú hlavne platy. Nebola to pre mňa jednoducho hlavná téma. Vždy to išlo mimo nás.

Ako ste prijali to, že vás Štefanov menoval do výberovej komisie? On bol jej predsedom a vy a Labay členmi. Bola to vôbec vaša prvá výberová komisia.

Áno bola. Bral som to tak, že asi ide o nejaký nový systém. Nešlo o prostredie, kde by vám napadlo proti niečomu protestovať. Prijal som systém strohého riadenia, že dostanem úlohu a splním ju, o rozkazoch sa jednoducho nediskutovalo. Nezaujímal som sa o to. Jedného dňa som dostal termín, že zasadne výberová komisia. Vtedy verejné obstarávania neboli až taká téma, neboli až také kauzy. Pre mňa to bola bežná úloha a necítil som to tak, že kvôli niečomu mám byť v strehu. Možno, keď to dnes hovorím, tak o tom ťažko niekoho presvedčím. Dnes je už svet úplne iný a možno aj vďaka tomuto tendru sa na veci inak pozerá a inak sa na to pozerajú aj zamestnanci rôznych ministerstiev.

Dovtedy bolo zaužívané, že o víťazoch tendra sa rozhoduje niekde inde, nie vo výberovej komisii?

Nebrali sme to jednoducho tak, že toto je naša starosť a už vôbec nie, že my by sme mali riešiť, kto sa prihlási. Dovtedy som tam robil štyri roky a nikdy to nebola moja starosť. Nadriadení urobili obstarávanie a my sme dostali už len výsledok a dodávateľa, ktorý prišiel na prvé pracovné stretnutie a začali sme s ním riešiť veci.

O podozreniach, že verejné zákazky dostávajú podnikatelia, ktorí podplatia úradníkov alebo politické strany, sa predsa písalo už aj pred rokom 2007.

Moja úloha bola riešiť implementáciu projektov, pripravovať nové dokumenty. Či obstarávanie bolo v súlade so zákonom alebo nebolo, alebo či je nejaký subjekt k niekomu blízky, tak to nebolo niečo, nad čím by som mal ambíciu premýšľať. Mala to byť moja ambícia? Neviem. Brali sme to tak, ako to je. Ani s kolegami sme to nikdy nerozoberali. Nemali sme tú citlivosť. Možno vy novinári ste ju mali už inú. Spätne to samozrejme hodnotím tak, že aj my sme mali mať tykadlá citlivejšie.

Napadlo by vám, že raz pre účasť v tejto komisii budete stáť pred súdom?

Tak to vôbec nie. Pre mňa to bola bežná vec. Dobre, vedel som, že to nie je obyčajná porada, ale nebolo to tak, že by som predtým alebo potom tri dni nespal.

Ako prebehlo zasadnutie komisie?

Pán Štefanov ako predseda komisie nám na začiatku vysvetlil, že došlo k časovému oneskoreniu, že trvalo dlhšie pripraviť podklady pre komisiu. Ale hovoril, že tender robil jeden z najväčších odborníkov na Slovensku, že niektorí ľudia mu za to ručia hlavou, že je to na sto percent v súlade so zákonom. Garantoval nám, že sa dbalo na to, že všetko prebehlo tak, ako malo, a nemusíme mať z toho, že tam je pár dní časový odstup, stres.

Čo to znamená?

Komisia mala zasadnúť dve hodiny po tom, ako uplynie lehota na predkladanie ponúk. My sme zasadli až po dvoch-troch týždňoch, ale uviedli sme dátum zasadnutia taký, ako mal byť podľa predpisov, hoci to tak nebolo. Tak ako som ja vtedy poznal svojho šéfa, aký je prísny, aký je dôsledný, aby sme všetko dodržiavali, tak som mu v tom čase absolútne veril. Že keď on povie, že si naozaj dali záležať, aby bolo všetko v súlade so zákonom, tak že to tak aj bude.

Sfalšovali ste teda dátum zasadnutia komisie?

Predtým, ako sme to podpísali, sme ponuku normálne otvorili.

Prekvapilo vás, že je iba jedna?

Potešilo ma to. Chodieval som na obedy s kolegami z inej sekcie a od nich som vedel, aké je hodnotenie komplikované. Oni kontrolovali projekty. Vtedy platilo a vraj to platí až dodnes, že je viac kritérií a viac vzorcov, ako vypočítať víťaza projektu. Niektoré vzorce sú dosť komplikované a nie sú úplne matematicky logické. Mali problém s tým, že boli tri vzorce a podľa toho, ktorý použijete, tak vám môže vyjsť aj iný víťaz. Riešili, ktorý vzorec ešte môžu uznať a ktorý už nie. Keď som zistil, že je v tendri len jedna ponuka, bol som rád, že nemusím rozhodovať o tom, ktorý vzorec použiť. Hovoril som si, že to rýchlo vybavíme a bude to ľahké. Aj bolo. Dostali sme ponuku, kontrolný zoznam, prešli sme to a do hodiny sme to vyriešili. Všetko bolo v poriadku a kto sme boli my, aby sme posudzovali prácu jedného z najlepších odborníkov na verejné obstarávanie? Bral som to tak, že ja prácu takéhoto človeka nemôžem spochybňovať.

Čo ste si pomysleli, keď ste videli, že tá jediná ponuka je od firmy Avocat, ktorá má blízko k SNS? Tú ste predsa už z ministerstva poznali.

Áno, robili na ministerstve audit a rôzne zmluvy. Neriešil som to. Videl som tam v konzorciu aj ďalšie firmy a šéf ešte v rámci debaty povedal, že aha, sú tu aj bruselské firmy, je to dobrá ponuka. Neprišlo mi, že by som to mal spochybňovať, myslel som, že je to seriózna ponuka, kde sú aj zahraničné firmy, a tiež som videl kopec podmienok, ktoré tieto firmy spĺňali.

Ako spätne účasť belgických firiem v konzorciu hodnotíte?

Boli tam na splnenie referencií.

Čo sa dialo po vybratí víťaza?

Asi po roku prišli kontrolóri z ministerstva financií, ktorí certifikovali rôzne platby. Súčasťou bola kontrola celého procesu – či bolo verejné obstarávanie v súlade so zákonom a podobne. Vyžiadali si dokumentáciu a my sme ju mali zabezpečiť. Na odbore sme mali všetko k platbám, okrem dokumentácie o verejnom obstarávaní. Tá bola celá u šéfa v kancelárii. Vysvetľoval som mu, že to potrebujú ľudia z ministerstva financií, ale on to odmietol vydať. Mal to zavreté v takom veľkom socialistickom trezore s kolesom. Neviem, čo sa dialo ďalej, ale neskôr sme dostali pokyn, že to všetko dáme Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý neskôr poslal stanovisko, že všetko je v súlade so zákonom. Pre nás to bolo maximum.

Ako sa neskôr ukázalo, toto stanovisko písala Mária Vermešová, bolo veľmi podozrivé a predseda úradu Béla Angyal ju kvôli tomu neskôr vyhodil.

Úprimne poviem, že názory na to, či to bolo v súlade so zákonom, sú stále dva. Mnohí ľudia, s ktorými som sa o tom bavil, mi povedali, že v tom čase sa verejné obstarávania takto robili bežne. Potom sú ale aj stanoviská, že to nebolo poriadne zverejnené a podobne. Ja to neviem rozsúdiť.

Registrovali ste pri žiadosti o platby víťazného konzorcia také veci, že školenie malo stáť 1,3 -tisíc eur, ale ministerstvo platilo 13-tisíc, že logo malo stáť maximálne 7-tisíc eur, ale stálo 33-tisíc eur alebo že šot v televízii stál 6-tisíc eur, ale mal stáť polovicu?

Všetko toto nám stále bolo nejako vysvetľované. Že v nejakých iných prípadoch bolo logo ešte drahšie, že nejaké iné služby inde boli dodané za rovnakú cenu. Mal som zodpovednosť za celý operačný program a mojím profesionálnym cieľom bolo ustáť 1,5-miliardový program bez väčších sankcií. Z predošlého obdobia chodili rôzne korekcie a teraz som chcel, aby sme všetko vyčerpali. 100 alebo 200-tisíc eur bolo pri tomto čísle niečo, na čo som sa jednoducho nemohol dlhodobo sústrediť, aj keď to teraz možno vyznie zle. Keď robíte s veľkými číslami, tak nemáte luxus riešiť desiatky tisícov a riešite objemovo najzávažnejšie veci.

Toto všetko sa dialo v čase, keď už médiá dosť intenzívne informovali o majetkoch Jána Slotu a o podozreniach, že si žije nad pomery svojich legálnych príjmov – jachta, dom v Chorvátsku, lietadlo, luxusné autá. Vy ste si to vtedy nespájali s tým, čo sa deje na ministerstve?

Vôbec nie. Bola to pre mňa bežná úloha a neprišlo mi, že technická pomoc má byť spôsob, cez ktorý sa majú točiť pre niekoho nejaké zdroje.

Sľúbil vám Štefanov za to, že podpíšete v komisii víťaza tendra, nejakú výhodu?

Nie. Nebola to ani téma. Išlo o oficiálne pracovné stretnutie, všetci sme mu vtedy vykali, na takéto niečo nebolo ani pomyslenie.

Dostali ste potom nejaké vyššie odmeny?

Odmeny som dostával stále. Vyplývalo to z nadčasov, ktoré sme urobili, a z toho, že si nás tam chceli nejako udržať.

Ako ste vnímali to, keď o tendri začali písať médiá?

Celková atmosféra okolo mňa bola, že je to pohon na SNS. Pod paľbou boli ministri SNS a my sme mali predsa stanovisko z ÚVO. Bola to mantra, ktorá sa stále opakovala. Žil som v tom, že je to cielený útok na ministrov SNS.

Potom, čo musel Janušek odstúpiť z funkcie ministra, sa stal ministrom Štefanov a vy ste postúpili na jeho miesto. Zároveň začalo policajné vyšetrovanie. Čo sa dialo na ministerstve?

Stále sme si hovorili, že to je nejaká blbosť. Podnet podal nejaký pán s maďarským priezviskom a mysleli sme si, že to je stále len niečo proti SNS a ďalší level celej kampane. Pre mňa to bolo už trochu nepríjemné a začínal som mať pred tým rešpekt. Napriek tomu som to však nezvládol a urobil som veľké chyby.

Aké?

Vedúci zamestnanci sme boli predvolaní na výsluchy na políciu a na jednom stretnutí, kde boli páni Štefanov, Hatvany (Avocat) a myslím, že aj Lenčéš (Avocat), mi bolo oznámené, že je problém s paňou, ktorá robila verejné obstarávanie.

Ďalšia obžalovaná Zdenka Kudláčová.

Áno. Povedali, že s ňou nemajú podpísanú zmluvu, že by to mohol byť problém a že by sa o tom mohli rozpisovať novinári. Postupne, počas niekoľkých dní sa k tomu pridávali ďalšie problémy – že by napríklad bolo dobre, keby niekto z bežných zamestnancov povedal, že zabezpečoval kontakt s pani Kudláčovou, lebo, keď sa povie, že to bol niekto z vedenia, tak si na tom zgustnú novinári. Stále pri tom zdôrazňovali, že je to celé len vymyslená kampaň a že máme stanovisko ÚVO. Povedal som si, že sú to len drobné nedostatky, s ktorými sa treba vysporiadať, a tak mi ponúkli, či nepoviem, že ten kontakt s Kudláčovou som zabezpečoval ja. K tomu sa postupne nabaľovali ďalšie veci – že som s ňou zabezpečoval obeh dokumentov, výzvy, komunikáciu. A z toho potom na ďalšom stretnutí vyplynulo aj to, aby som povedal, že som to bol ja, kto bol zverejniť výzvu na nástenke. Možno trochu tušíte, aká som povaha. Jednoducho som už nerozlišoval, čo je správne a čo nie. Keď vám všetci hovoria, že je to všetko v poriadku a že celé je to len poľovačka, tak som tomu jednoducho uveril a na polícii som povedal, že som zabezpečoval kontakt s Kudláčovou a že som na nástenku vyvesil ten oznam o tendri, hoci to nebola pravda.

Za Kudláčovou vás dokonca počas vyšetrovania aj poslali do Košíc.

Súčasťou toho bolo, že keby mi na polícii ukázali fotku pani Kudláčovej, tak aby som ju vedel spoznať. Preto mi pristavili ministerské auto a išiel som za ňou do Košíc, kde sme si dali kávu a povedali sme si, že to je celé len nejaká blbosť, veď ÚVO povedal, že je všetko v poriadku. Pre mňa to bolo len ďalšie ubezpečenie.

Ako dnes vnímate jej úlohu v tendri? Vedela, čo sa deje?

Neviem, čo sa dialo do momentu, ako bolo výberové konanie. Niektoré veci z jej výpovede mi však zapadajú do mojej skúsenosti a mám svoju teóriu, ale neviem, či mi prináleží ju predstavovať.

Zapadá vám do toho aj to, že ona vypovedala, že s ňou o príprave tendra komunikoval Lenčéš z víťaznej firmy Avocat, ktorý sa predstavil ako zamestnanec ministerstva a že ju do toho len vmanévrovali?

Mne to do toho zapadá. Jej prvá výpoveď bola taká, že ju kontaktoval „nejaký pán z ministerstva“. A moja prvá výpoveď, na ktorú ma nahovorili, bola, že som to bol vlastne ja. Až v ďalšej svojej výpovedi, s odstupom možno 1–2 rokov pani Kudláčová vypovedala, že ten pán sa predstavil ako Lenčéš. Prečo by si ona vymyslela nejakého Lenčéša a komplikovala si tým situáciu?

Kedy ste pochopili, že ste to celé nezvládli?

Pri mojom obvinení. Pochopil som, že ma asi dostali do situácie, ktorú potrebovali navodiť, a že som si tým poriadne priťažil. Ale už som nevedel, ako z toho von. Riešil som to až v poslednej možnej chvíli, keď som na začiatku súdu povedal, že chcem dohodu o vine a treste. S pani prokurátorkou už nebolo možné procesne komunikovať iným spôsobom. Chcel som, aby sa pojednávanie začalo s tým, že som aspoň v poslednej minúte napravil to, čo som na začiatku nepravdivo vypovedal.

Prokurátorka ale na dohodu o vine a treste nepristúpila. Prečo?

Ja sa tomu až tak veľmi nerozumiem, ale pani prokurátorka mi ponúkla iba to, že mi môže znížiť trest o tretinu. To pre mňa nebola žiadna motivácia. Chcel som, aby už súd vedel, za akých okolností som v roku 2010 vypovedal a že som nevypovedal pravdivo. Inú možnosť ako dohodu som nemal, premeškal som možnosť to urobiť ešte skôr.

Video: Lenčéš z Avocatu uteká pred novinármi

Prečo ste to neurobili skôr?

Za tie roky som sa to snažil nejako vytesniť z mysle, aby som mohol normálne fungovať, a mal som strach. Aj teraz mám strach, čo bude z tohto rozhovoru. Neviem, čo môžem očakávať.

Nemáte strach z toho, že pôjdete do väzenia?

Ale áno, teraz je veľká spoločenská objednávka odsúdiť nejakého vysokého politického činiteľa a obávam sa, že ma to môže stiahnuť. Viete, myslím, že sa dokážem vyrovnať s trestom za niečo, čo som urobil, ale ísť do väzenia za niečo, s čím som nemal nič spoločné, tak s tým by som sa vyrovnával ťažko.

Štefanovovi hrozí toľko, čo vám – 7 až 12 rokov a Janušekovi 10 až 20 rokov, pretože bol zároveň štatutárom ministerstva a stíhajú ho aj za zneužitie právomocí verejného činiteľa. Ako tento rozdiel v sadzbách vnímate?

Je to strašne prísne. Janušek nebol priamo pri žiadnom výkone obstarávania a tak, ako ho poznám, vnímal by som to ako veľmi prísny trest. Nemyslím si, že je zlý človek alebo hrozbou pre spoločnosť. O víťazovi tendra sa rozhodlo v dvoch momentoch – prvý bol ten, že komu sa rozposlali tri listy s výzvou na ponuku, a ešte možno vtedy, keď sa rozhodlo, ako sa to zverejní. Tie listy posielal Štefanov Zamedii, Avocatu a firme Pro Legal a kto sa rozhodol, že to bude na nástenke, to neviem. Ďalší postup už len vyplýval z týchto dvoch rozhodnutí.

Aký trest by ste pre seba prijali ako spravodlivý?

Som obvinený z manipulácie vo verejnom obstarávaní. Tomu rozumiem tak, že nejaká osoba A a osoba B sa dohadujú na podmienkach verejného obstarávania, rokujú o tom, ako to má prebehnúť, povedia si veci, na základe ktorých majú informačnú výhodu. Z tohto sa necítim vinný. Pri týchto krokoch som nebol.

Ako vnímate to, že máme osobu A – Štefanova, obžalovaného na súde, ale osoby B – Lenčéš a Hatvany, ktorí to mali s ním pripravovať, nie sú ani len obvinené?

Odpoviem na to tak, že nemyslím si, že všetci svedkovia hovorili na súde pravdu.

Čo táto kauza urobila s vaším životom?

Zastavila mi kariéru, skomplikovala spoločenské vzťahy, ale bola to aj osobná skúsenosť, ktorá mi usporiadala životné priority. Prácu, ktorú som robil, som mal naozaj rád, išlo to všetko do luftu. Ale viac ma mrzí, že mnohí priatelia, klienti, vlastne nevedia, čo si majú o mne myslieť.