Sociálna pracovníčka: Nemôžeme očakávať len pozitívne výsledky, naša pomoc sa neraz nekončí dobre

NINA PIOVARČIOVÁ sa narodila v roku 1986 v Banskej Štiavnici, má magisterský titul zo sociálnej práce a bakalársky z religionistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako sociálna pracovníčka v neziskovej organizácii Plamienok, aktuálne pracuje ako projektová manažérka v Nocľahárni a útulku sv. Vincenta de Paul na Ivanskej ceste v Bratislave, kde už desať rokov poskytujú ľuďom bez domova nocľah, stravu, hygienu, šatstvo, zdravotné a sociálne poradenstvo. 

Patríte k tým málo ľuďom, ktorí vyštudujú sociálnu prácu a po škole pri nej aj ostanú. Čo vás motivovalo pôsobiť v brandži, ktorá je jednak mimoriadne náročná, jednak zle platená, jednak na ňu mnohí pozerajú cez prsty?

Hoci som vedela, že sociálna práca je náročná a málo platená, vybrala som si ju už v maturitnom ročníku na strednej škole. So svojím rozhodnutím som dodnes spokojná, nad zmenou profesie rozhodne neuvažujem.

Hlavnou motiváciou je, že mám zo svojej práce dobrý pocit. Jasné, že ma neteší nízke finančné ohodnotenie ani konotácie, ktoré o sociálnych pracovníkoch kolujú, táto práca je však naozaj pekná.

Nemávate pocity márnosti? Človek sa snaží a výsledky prichádzajú buď pomaly, alebo sa nedostavia vôbec.

Už nie, hoci v začiatkoch som ich mávala. Záleží na tom, aké má človek očakávania a čo presne chce dosiahnuť pre iných ľudí, v tomto prípade našich klientov. Časom som dospela k poznaniu, že za iných nezodpovedám ja, že všetci ľudia majú zodpovednosť sami za seba.

Sú to ich životy, nemôžem očakávať výhradne pozitívne výsledky. Áno, naša pomoc sa neraz nekončí dobre, mnohí klienti sa k nám vracajú opakovane a nedokážu sa zo svojich problémov vyhrabať, prípadne padnú ešte hlbšie, je to však na nich. My ich môžeme len nasmerovať a ponúknuť im príležitosť. Mnohí ju využijú.

Najviac klientov využíva vašu nocľaháreň. Predpokladám, že teraz v lete ich prichádza menej ako v zime, keď mrzne.

Áno, je to tu pokojnejšie. Oproti zime je to veľký rozdiel, počasie má na našu prevádzku výrazný vplyv. Nielen v tom, že v teplých dňoch je tu menej ľudí bez domova, ale aj v tom, že nie sú takí vystresovaní, premočení, premrznutí, vyčerpaní.

Nocľaháreň má kapacitu 200 postelí, útulok 20. Do nocľahárne teraz pravidelne chodí približne 130 ľudí, v zime ich bolo najviac 220.

V čom je rozdiel medzi nocľahárňou a útulkom?

Nocľaháreň je v prevádzke od siedmej večer do siedmej rána. Slúži ľuďom bez domova, ktorí môžu večer prísť a ubytovať sa. Dostanú posteľ, majú prístup k hygiene, k tomu ich na večeru čaká teplá polievka, chlieb a čaj.

Ráno zase dostanú raňajky, potom však musia nocľaháreň opustiť. Vrátiť sa môžu až večer. Útulok je iný typ sociálnej služby, klienti môžu ostať nielen v noci, ale aj cez deň. Obvykle ide o pomoc, ktorú majú k dispozícii niekoľko týždňov až mesiacov. Títo klienti už majú svoju vlastnú posteľ, skrinku na pár osobných vecí aj jedlo trikrát denne.

Rozumiem tomu správne, že útulok je tak trochu za odmenu pre ľudí, na ktorých vidíte, že sa snažia o progres, vyhrabanie sa z dna a zaradenie do spoločnosti?

Áno, hoci odmenou by som to nenazývala. Sociálne poradenstvo totiž poskytujeme aj pre ľudí v nocľahárni. Ak potom vidíme motiváciu, posun života klienta k lepšiemu, a je k dispozícii voľná kapacita, snažíme sa ho presunúť do útulku.

Veľkú časť klientov útulku tvoria ľudia so zdravotnými problémami – od preliečenia chrípky antibiotikami až po závažnejšie dlhodobé ochorenia ako napríklad rakovina.

Je to iný typ podpory ako v nocľahárni – klient sa už môže osprchovať kedy chce, alebo si uložiť osobné veci. Zdá sa to ako banálna maličkosť, ale ak je niekto na ulici a nemá žiadne „vlastné“ miesto, je to preňho obrovská podpora.

Ako sú nastavené kritériá pomoci? Môže k vám prísť prespať hocikto bez domova? Teda aj pod vplyvom alkoholu či drog?

Nocľaháreň je nízkoprahová, čiže podmienky sú jednoduché – musí ísť o dospelého človeka, nie dieťa, ktorý nesmie pod našou strechou užívať žiadny alkohol ani iné návykové látky.

Ak však už príde pod vplyvom alkoholu či drog, pustíme ho. V tomto sa líšime od väčšiny podobných zariadení, kde závislých ľudí odmietajú. Všetci však musia rešpektovať naše vnútorné pravidlá a poriadok, ktorý tu máme stanovený.

Práve odmietanie ľudí pod vplyvom alkoholu či drog je dôvodom, pre ktorý mnohí z nich podobné nocľahárne ignorujú a preferujú ulicu. Čo bolo dôvodom, že vy ste ten prah nastavili nižšie?

Riešilo sa to už pri vzniku nocľahárne pred desiatimi rokmi. Rozhodla zima v sezóne 2006 a 2007, keď v Bratislave zamrzlo takmer 20 ľudí. Vysvitlo, že šlo najmä o tých, ktorí pre svoju závislosť nevedeli dosiahnuť pomoc v iných subjektoch poskytujúcich nocľah.

Jednoducho nedokázali vydržať bez alkoholu, a tak nemali alternatívu. Preto vznikla idea zriadiť miesto, kam by mohol prísť naozaj každý.

Sú opití klienti oddelení od triezvych?

Áno. Polovica budovy je zrekonštruovaná a ponúka vyšší štandard, v nej nocujú triezvi klienti. Kontrolujeme to testerom na alkohol. Ľudia pod vplyvom alkoholu či drog prespávajú v nezrekonštruovanej časti.

Pôsobí to motivačne? Dokážu si jednotlivci uvedomiť, že ak prídu večer triezvi,  získajú vyšší komfort?

Aby to bolo motivačné, bolo naším cieľom. U istej časti klientov to zabralo, lebo vidia, že k dispozícii môžu mať lepšiu sprchu a kvalitnejšiu posteľ v lepšej miestnosti. Mnohí dlhoroční klienti si však na nízky štandard zvykli a viac jednoducho nepotrebujú.

Ako riešite bezpečnosť personálu aj klientov? Medzi nimi sú nielen ľudia pod vplyvom alkoholu či drog, ale aj psychicky chorí.

Spoliehame sa najmä na komunikáciu s klientmi. Veľa iných možností nemáme. Z 200 postelí je približne 100 pre triezvych a 100 pre ľudí pod vplyvom návykových látok, ktorí neraz majú ťažšie psychické, prípadne psychiatrické stavy.

Na 200 ľudí v noci tu máme obvykle štyroch zamestnancov – mladých ľudí, prípadne študentov. Tí majú množstvo skúseností, ako hovoriť s ľuďmi pod vplyvom rôznych látok, ako manažovať začínajúci, prípadne už rozbehnutý konflikt, ako ľudí upokojiť a podobne. Pomáhajú im vysielačky a kamerový systém. Deväťdesiatosem percent problémov sa dá vyriešiť komunikáciou. Na zvyšok voláme políciu.

Dostávajú klienti vaše služby zadarmo, alebo je tam nejaký motivačný poplatok?

Prvá noc je zadarmo, za každú ďalšiu už človek bez domova platí jedno euro. V tejto cene je posteľ, deka, plachta, uterák, šampón, sprcha, večera, raňajky, možnosť využitia sociálneho šatníka a sociálne poradenstvo.

Snažíte sa medzi vašich zamestnancov dostať aj samotných klientov tak, aby sa tí osvedčení podieľali na správe nocľahárne, dohliadali na poriadok a podobne, čo by ich motivovalo posunúť sa ďalej?

Nie. Touto cestou nechceme ísť, lebo v našich podmienkach by to budovalo nerovnosť medzi klientmi. Denne sa stretávajú s rôznymi patologickými javmi, s vydieraním, so situáciami, kde silnejší majú navrch oproti slabším, a my to nechceme podporovať.

Navyše, aby mohol niekto kvalifikovane pomáhať ľuďom bez domova, musí mať sám svoj život úplne v poriadku. Naši klienti sa však zapájajú do iných aktivít – napríklad upratujú budovu, aby cítili zodpovednosť za priestory, ktoré majú k dispozícii.

Upratovanie využívame aj v prípade, že niekto nemá na zaplatenie nocľahu. Môže si ho teda odpracovať. Našou filozofiou je neposlať preč nikoho, to jedno euro však naozaj chýba mnohým.

Nezapájate ich ani do prípravy večerí a raňajok?

Polievka sa vozí z iných priestorov, v nocľahárni sa pripravuje len chlieb a čaj. Klienti to však nemôžu robiť najmä z hygienických dôvodov. Mnohí z nich nedbajú ani na základnú hygienu, takže nemôžeme riskovať, cez úrady by nám to ani neprešlo. Klienti sa však zapájajú do výdaja večerí, čapujú čaj.

Nocľaháreň prevádzkujete v podstate na periférii Bratislavy, na ceste medzi Ružinovom a Vrakuňou, kde prakticky nič nie je.

Áno, ide o miesto pri letisku, za diaľnicou, pričom najbližšia zastávka MHD je 850 metrov.

Práve to je zle. Zariadenia tohto typu by podľa odborníkov mali byť tam, kde sa ľudia bez domova zdržujú najviac. Ak chce ísť niekto z centra Bratislavy k vám, vznikajú mu ďalšie náklady, napríklad na cestu MHD, prípadne radšej nepríde, lebo je to ďaleko. Čo bráni tomu, aby ste svoje služby poskytovali na adekvátnejšom mieste?

Problém spočíva v dvoch veciach – jednou z nich sú peniaze, druhou vhodný priestor v centre mesta. Faktom je, že mestá ani samotné komunity občanov všeobecne si takéto služby neželajú v centre ani nikde, kde by ľudí bez domova bolo vidieť.

Takže my, občania, nechceme mať tých ľudí na očiach, hoci, paradoxne, v centre ich stretávame denne?

Tak je nastavená naša spoločnosť. Vhodnejší priestor hľadáme už desať rokov, snažíme sa, ale bez úspechu. Radi by sme boli bližšie k ľuďom bez domova, aby sme im mohli poskytovať aj iné služby, nejde to však.

Jasné, že nie je šťastné ani dobré riešenie, ak sa takéto nízkoprahové zariadenie s 200 posteľami a službami prakticky pre každého na ulici nachádza až tak ďaleko od centra. Z hľadiska dizajnovania sociálnych služieb je to priam prekážka. Primárne treba pomáhať priamo v komunite, nie ju ťahať na koniec mesta.

Mesto vám nechce nájsť lepší priestor?

Pred desiatimi rokmi nám ponúklo súčasnú budovu s nájmom jedno euro ročne. Je to bývalá výrobná hala. Pôvodná predstava mesta bola, že nocľaháreň bude mať kapacitu 20 ľudí a zmestí sa do malej betónovej prístavby. S tým, že ľudia bez domova v najtvrdších časoch nebudú ležať, ale sedieť počas noci na stoličkách.

Prosím?

Zrejme sa to vtedy vnímalo ako krízový plán. Kompetentní mali predstavu, že to postačí. Lenže za desať rokov sa nocľaháreň rozšírila na celú budovu a ľudia spávajú práve v bývalej výrobnej hale. Podmienky na poskytovanie sociálnych služieb sú teda objektívne obmedzené. Časť priestorov síce prešla aj rekonštrukciou, tú by však potrebovala aj druhá polovica budovy.

Sú potom klienti ochotní cestovať k vám večer z centra Bratislavy či, nebodaj, z ešte vzdialenejších mestských častí?

Najväčšie komunity našich klientov sa koncentrujú práve v centre. Chodia tam či už žobrať, alebo za inými sociálnymi službami a inštitúciami. Prespávajú u nás ľudia z celého mesta. Nie však preto, že sme pre nich ľahko dostupní a že by sa im chcelo, ale preto, že už v podstate nemajú inú možnosť.

Časť spoločnosti podobné služby kritizuje. Tvrdí, že ak budeme niekomu poskytovať podobné služby prakticky zadarmo, a to aj ľuďom pod vplyvom alkoholu a drog, demotivuje ich to, aby na sebe pracovali. Aký je protiargument, že tento prístup je v skutočnosti efektívnejší?

Pomáhať treba každému, kto to potrebuje. Stále hovoríme o ľuďoch. Moja protiotázka kritikom by znela – ako inak chcete potom tých ľudí motivovať? Nechať ich na ulici? Nedať im možnosť dostať sa aspoň k základnej sociálnej službe?

Veď ak niekoho necháme napospas patologickému prostrediu, je už len minimálna šanca, že sa z neho vyhrabe a problém sa vyrieši. Ak sa na to pozrieme aj priamo cez financie, stále je tento prístup lacnejší – čím dlhšie necháme tých ľudí bez pomoci, tým drahšie nás to vyjde v budúcnosti.

Ich zdravotný stav sa totiž len zhorší, takže náklady na ich liečbu, respektíve umiestnenie v nejakom zariadení, stúpnu. Čím skôr zasiahneme, tým väčšia šanca, že dotyčných zachránime.

Dá sa za tie roky fungovania vypozorovať, ako sa mení štruktúra ľudí, ktorí prepadajú cez sociálnu sieť? Mám na mysli pohlavie, vek, vzdelanie a podobne.

Rozvrstvenie mužov a žien je stabilné, ženy tvoria asi 20 percent. Najviac klientov máme medzi mužmi od 35 do 50 rokov. Posledné roky však pribúdajú najmä mladí. Mnohí z nich nie sú ešte na ulici dlho, dokonca by nik z nás nepovedal, že ide o ľudí bez domova.

Často sa k nám dostanú klienti z regiónov, ktorí do Bratislavy prišli za prácou. Čo sa týka vzdelania, máme tu ľudí so zopár triedami základnej školy s ťažkým mentálnym postihnutím, ale aj vysokoškolsky vzdelaných lekárov či chemikov. Samotné vzdelanie teda nie je zárukou, že neskončíte na ulici.

Som v Bratislave nový, na ulici len pár dní. Ako sa dozviem o vašich službách? Na internet nemám, noviny nečítam, televíziu nemám kde sledovať, zatiaľ som sa nezačlenil do žiadnej stabilnejšej partie ľudí bez domova. Vonku mrzne a ja sa bezcieľne túlam po centre. Kto mi poradí, aby som šiel k vám?

Existujú terénne sociálne služby, ktoré vyhľadávajú ľudí bez domova a poskytujú im nielen pomoc, ale aj dôležité informácie. Najviac aktívne je v tomto občianske združenie Vagus.

Terénnu prácu sme pred niekoľkými mesiacmi rozbehli aj my. Najčastejšie sa však o nás potenciálni klienti dozvedajú práve od iných klientov. Ak budete v centre na ulici pár hodín sedieť na lavičke, skôr či neskôr si niekto prisadne a bude niečo chcieť, prípadne sa budete len zhovárať.

Informácie poskytujú aj policajti. Mnohých ľudí bez domova okradnú, takže sa s nimi dostanú do kontaktu a získajú informácie aj o nás. A nájdu sa aj ľudia bez domova, ktorí priamo zájdu na nejaký úrad, napríklad na magistrát, a pýtajú sa na pomoc.

Prídem k vám bez občianskeho preukazu a kartičky poistenca, mám vážne zdravotné problémy, netuším, kde a ako sa vybavujú dávky a či vôbec mám na nejaké nárok. Pomôžete mi aj v tomto smere?

Jasné, ak má klient záujem, venujú sa mu sociálni pracovníci. Ak však záujem nie je, nikoho do toho nenútime, takých je tiež dosť. Každého sa však snažíme motivovať, aby svoju situáciu riešil, lebo bez dokladov nič nevybaví.

Kto teda chce, tomu pomôžeme vybaviť si občiansky preukaz aj kartičku poistenca, veci okolo trvalého pobytu, evidenciu na úrade práce, poradíme v oblasti dávok.

Raz týždenne k nám chodí zdravotná sestra, ktorá zhodnotí stav klientov. Ak je potrebná priamo lekárska starostlivosť, snažíme sa zistiť, či klient má nejakého obvodného lekára, a zabezpečiť mu lekársku pomoc. V prípade potreby dokonca ideme na ošetrenie s ním.

Koľkým z vašich klientov sa časom podarí odraziť od dna? Je jedno, či s vašou pomocou, s pomocou iných subjektov, prípadne tým, že si pomôžu sami.

Mnohým sa to podarí ich vlastnou snahou. Ťažko to však preniesť do čísel, lebo nízkoprahová služba znamená, že niekto k nám môže chodiť napríklad len dva týždne a potom sa už neukáže. Či sa však zaradil späť do spoločnosti, netušíme.

Vieme, že od vzniku nocľahárne u nás už prespalo viac ako päťtisíc individuálnych klientov, mesačne ich je 300 až 400. Časť z tých ostatných sa posunula vyššie, prípadne ďalej funguje na ulici.

Mnohí sa ukážu len v zime, lebo leto na ulici znášajú dobre, prípadne sa im podarí nájsť nejakú záhradnú chatku či iný prístrešok, ďalší sa zase vracajú do regiónov, z ktorých prišli. Celá klientela je v neustálom pohybe.

Akú emóciu z klientov cítiť najviac? Vďaku alebo presvedčenie, že je vašou povinnosťou pomôcť im?

Reakcie sú rôzne. Niektorí sú mimoriadne vďační, týka sa to najmä tých, čo nie sú na ulici dlho. Tí našu prácu naozaj vnímajú ako pomoc. Od niektorých sa poďakovania nedočkáme, ani to však nečakáme.

Nemôžeme od každého chcieť, aby to, čo robíme, vnímal ako pomoc, ktorú nemusí dostať. Koľkokrát nám klienti vynadajú, že niečo nie je, ako by podľa nich malo byť, svedčí to však aspoň o tom, že nie sú apatickí.

Mnohí sú zbehlí vo využívaní rôznych typov sociálnej pomoci, a tak rovno prídu s otázkou, čo im môžeme ponúknuť. Reagujeme protiotázkou, s čím prichádzajú oni a čo konkrétne chcú pre seba urobiť. Klienti dokonca neraz porovnávajú so zahraničím.

V akom zmysle?

Mnohí z nich chodia využívať sociálne služby do Rakúska, do Viedne, a po návrate hundrú, že tam je to takto a takto, prečo to tak nemôže byť aj u nás.

Ono je to tak, že tí, čo sú vďační, to nahlas príliš neprezentujú, a malá menšina, ktorá vďačná nie je, o tom dokáže urobiť veľký hluk.

Ľudia bez domova nepochybne vnímajú, že spoločnosť sa na nich pozerá cez prsty. Dotýka sa ich to? Cítia sa ponížene, priam dehumanizovane, alebo sa dá na to zvyknúť a neriešiť to?

Poníženie na ulici zažívajú počas dňa často. Sedieť na lavičke a prijímať negatívne pohľady a kritiku nie je nič príjemné. Môžu si na to vytvárať rôzne obranné mechanizmy, dobre sa však cítiť nebudú.

Práve preto si veľmi zakladáme na tom, že u nás sa ponížene cítiť nesmú. Aj keď ich je tu 200 naraz a je to hektické, každý z nich pre nás ostáva človekom.

A to aj vtedy, keď nám veľmi škaredo vynadá, lebo je to dôkaz, že ešte neupadol do totálnej letargie. V konečnom dôsledku vlastne každý vidí, že ho vnímame ako ľudskú bytosť, že nechceme, aby rezignoval a vzdal to.  

Poznám mnohých, ktorí sú presvedčení o tom, že väčšina ľudí bez domova si túto cestu zvolila dobrovoľne. Že tak jednoducho chcú žiť, lebo bez zodpovednosti sa cítia lepšie. A keby to tak nebolo, namiesto apatie by sa všemožne snažili situáciu riešiť, nie popíjali čučo. Je to chybný názor?

Nemyslím si, že niekto z našich dlhodobých klientov si pred desiatimi či pätnástimi rokmi povedal, že chce byť bez domova, spávať vonku v mraze, byť zanedbaný a hladný. To si nepovie nik.

Ak si za to môžu sami, tak len v tom zmysle, že každý zodpovedáme sám za seba, za to, ako konáme. Robíme čiastkové dobré aj zlé rozhodnutia a nesieme za ne zodpovednosť.

Ak sa však niekto zhodou viacerých okolností ocitne na dne, pochybujem, že sa z toho teší a že mu to vyhovuje. K tomu, aby ste sa ocitli na ulici, vedie viac faktorov, ale nik si ich zámerne nevolí tak, aby sa to podarilo, lebo sa na ten status nebodaj teší.

Dá sa z debát s vašimi klientmi odvodiť, čo im najviac komplikuje život? Sú to dlhy a následné exekúcie, pre ktoré sa nemôžu zamestnať, aby im exekútor neskočil po krku? Osamelosť? Pocit lúzra, od ktorého každý bočí?

Pri takejto širokej skupine ľudí sa len ťažko zovšeobecňuje. Máme tu ľudí, ktorí prepadajú systémom, lebo sú z vylúčených lokalít, z prostredia generačnej chudoby, z nefunkčných rodín, iní sú ťažko mentálne postihnutí, prípadne trpia silnými závislosťami.

Minulý rok veľkú skupinu tvorili odchovanci detských domovov. Každú skupinu pritom trápia iné veci. Faktom je, že dlhy a exekúcie sú obrovskou prekážkou pri zamestnaní sa. Legálna práca totiž znamená, že plat im vezme exekútor a niekedy im neostane ani na nocľah u nás.

Čo u nich generuje najviac dlhov?

Dlhy im vznikajú už pri banálnych veciach ako využívanie MHD. Naša nocľaháreň je ďaleko od centra a teda pešo nedostupná, sú preto odkázaní na dopravu. Lenže minúť 1,20 eura za lístok je pre nich v porovnaní s tým, že u nás za 1 euro dostanú nocľah, večeru, raňajky, hygienu, oblečenie aj poradenstvo, priveľkým luxusom.

Dlhy sa im tak v dopravnom podniku kumulujú, až skončia u exekútora. Podobne je to s dlhmi na zdravotné poistenie. Mnohí ani netušia, že si ho musia platiť, takže majú nárok len na neodkladnú zdravotnú starostlivosť a ich celkový zdravotný stav sa zhoršuje.

Ďalší, najmä tí s nižším intelektom, sa zase nechali kriminálnikmi zneužiť na pozície bielych koní, teda na podvody, dôsledkom čoho sú opäť dlhy, z ktorých sa nedokážu vyhrabať. Veľkú nádej preto vkladáme do novej legislatívy o osobnom bankrote.

Problémom je aj trvalý pobyt. Takmer všetko v tejto krajine je viazané na trvalé bydlisko vrátane úradu práce. Ak však niekto prišiel do Bratislavy z východu Slovenska a skončil na ulici, nemá peniaze na to, aby sa vrátil domov a vybavil si sociálne dávky, respektíve to, aby zaňho štát platil zdravotné poistenie. Dostáva sa tak do začarovaného kruhu.

Logika hovorí, že ak tu máme ľudí ako vás, ľudí z Vagusu, z Proti prúdu a podobne, teda odborníkov, ktorí dlhé roky pracujú s ľuďmi bez domova, štát by mal využívať ich názory a návrhy. Stojí vôbec o vaše skúsenosti, alebo sa musíte papalášom doprosovať, aby vás aspoň vypočuli? A nie je to vlastne tak, že štát sa spolieha na to, že sa vždy nájde dosť bláznov, ktorí ho budú suplovať?

Ťažká otázka. Láka ma odpovedať tak, že štát o naše skúsenosti záujem nemá. Nie je veľa úradníkov, z ktorých by bolo cítiť snahu systémovo pomôcť ľuďom bez domova.

Sociálny systém je u nás extrémne poddimenzovaný a neraz sa doň vrátia aj tí, ktorým sa už z neho podarilo dostať. Kým sa im to však podarí, nik nerieši, z čoho tí ľudia zatiaľ budú žiť.

Pohybujete sa v teréne, denne hovoríte s klientmi, riešite ich problémy. Máme tu ministra práce Richtera. Zavolal si vás a vašich kolegov z brandže aspoň raz, aby sa spýtal, čo potrebujete, ako by vám mohol pomôcť? To, že sociálnej oblasti nerozumie, už preukázal viackrát. Máme tu aj dlhoročného premiéra Fica. Zaujímali ho aspoň raz názory vás, Sandry Tordovej, Zuzany Pohánkovej, Juraja Baráta, Petra Adama a ďalších? Mal by vás obskakovať a prosiť o rady, keďže ste v téme doma, on o tom nevie zhola nič a perohryzovia od zelených stolov sú zjavne mimo. Či to už príliš snívam?

To už veľmi snívate. Ono je to tak, že my, organizácie, ktoré pracujeme s ľuďmi bez domova, sa spájame, vytvárame rôzne platformy a kričíme, aby sa veci posunuli dopredu.

Pripomienkujeme návrhy, ponúkame nápady, občas nás aj prizvú na stretnutie pracovnej skupiny, keď sa pripravuje napríklad novela zákona, ale celkový efekt typu – vy viete, ako na to, tak nám poraďte a my to urobíme, nehrozí. Realita je úplne iná.

Nič však nie je čiernobiele. Dialóg prebieha pomaly a postupne. Ale prebieha. Našťastie sa stále nájdu ľudia, aj v štátnom „aparáte“, ktorí nie sú k problematike ľudí bez domova ľahostajní. Žiaľ, zväčša ide o politikov iba na komunálnej úrovni, a teda na systémové legislatívne zmeny majú len malý dosah.

Dá sa povedať, že tento štát vlastne nad problémom mávol rukou s vedomím, že tí na dne sa nejako pretlčú?

Hm, asi aj áno. Máme nedostatok sociálnych služieb pre bežných ľudí, dôchodcov, chorých, kdeže by sa kompetentní trápili ešte ľuďmi bez domova. Treba totiž vhodne nastaviť legislatívu, vytvoriť dostupné sociálne bývanie, a to nie sú príťažlivé témy, ktoré by okamžite priniesli výsledok, ktorým by sa dalo politicky chváliť.

Ako vám môžu pomôcť obyčajní ľudia?

Tak, že budú chodiť s otvorenými očami a vnímať ľudí bez domova. Nech k nim nie sú ľahostajní, nech sa netvária, že sú pre nich neviditeľní.

Pomôcť sa nám dá aj materiálne, konkrétne ponožkami, spodnou bielizňou, uterákmi, hygienickými pomôckami, zdravotníckym materiálom, trvanlivými potravinami a podobne. Zoznam je na našej webovej stránke.

Pomôcť nám ľudia môžu aj finančne, alebo priamo svojím časom – dobrovoľníckou prácou u nás v zariadení, alebo tým, v čom sú sami dobrí – PR, technickou pomocou, tvorbou projektov, manažmentom, čímkoľvek.

Ak niekto vyrába trebárs ponožky a má vyradené chybné kusy, našim klientom určite pomôžu. Najviac nás však poteší, ak budú mať ľudia otvorené oči aj srdcia, ak neostanú slepí voči tomu, čo sa okolo nich deje. A nejde len o ľudí bez domova, oni tiež boli niečou rodinou, niečím priateľom, susedom či predavačkou v lokálnych potravinách.