Letné expedície za domorodcami pod Vihorlat či do Rudohoria

Mal by som byť asi rád a vďačný. Aj moji mestskí kamaráti sa konečne rozcestovali po domovine. Čosi mi tu však nesedí.

Už viac ako rok jazdím s malou partiou kamarátov na diskusie o extrémizme do enkláv zabudnutého Slovenska. Tie regióny ako reportér dôverne poznám tridsať rokov. Už viac ako rok sme tak trochu terčom povznesenosti či ťažko skrývaného výsmechu zo strany… koho vlastne? Výraz bratislavská kaviareň z duše neznášam. To už mám radšej popradskú kávu, zbieranú, ako vravím, na úrodných plantážach pod Lomnickým štítom.

Ulič, Osadné, Havaj, ale ani Bujakovo, Braväcovo či Bzovík nepovažujem za exotiku. Čo mi teda tak prekáža na tom, keď Slovák objavuje Slovensko?

Nuž, začnem od čiary. Na film s týmto názvom sa už teším. Čiara je pre mňa metafora, symbol hranice v nás. Asi to poznáte. Za socializmu prišla rodinka k sútoku Dunaja s Moravou na Devíne a syn sa pri pohľade na slobodných Rakúšanov za ostnatým plotom pýta: ocko, kto sú tí ľudia za plotom? My, povzdychne si otec, my sme za plotom.

Neubehlo ani štvrť storočia a radujeme sa z toho, aké máme medzi Čiernou nad Tisou a Novou Sedlicou fajn vysoké a neprekonateľné schengenské hranice, za ktorými sú pre zmenu tí druhí. Tí neslobodní. Ibaže, vákuovo balená môže byť iba šunka, nie štát. Cez ukrajinskú hranicu sa naďalej pašujú ľudia aj cigarety. Tí prví napríklad nízko letiacim vrtuľníkom kdesi z Užhorodu, Iračania či iní migranti platia až do päťtisíc dolárov za kus. A potom tie cigarety. Domáci vám povedia, že keď bola nedávno kdesi pod Lekárovcami svadba, prerušili hostinu výkrikom „došli televízory“. Každý už vedel, že vagón na odstavenú koľaj doviezol pašované lacné cigarety. A zákazníci si ich chytro rozobrali. Každý miestny vie aj to, že čestný colník, či policajt, ktorý sa „na čiare“ nezapojí do organizovanej korupcie, bude zo systému rýchlo vyobcovaný.

A pritom, akú podobu na seba dnes berie tá naša bájna, po stáročiach zhrbenia nadobudnutá sloboda? Vopred sa ospravedlňujem za pochmúrny obraz. Nefrflem, konštatujem. Posledná rakúska dedinka má krajšie chodníky a kvetinovú výzdobu ako ten otlčený, neupravený priestor pred rozhlasom či úradom vlády v centre Bratislavy. Prečo je to aj v roku 2017 tak, to ozaj netuším. Viem však, že to nevyžaduje veľa úsilia a môže to byť inak. Ešte aj Rumunsko či Poľsko, teda krajiny, nad ktoré sa vo svojej zápecníckej arogancii tak radi vyvyšujeme, sú už ako-tak skultivované; majú medze, aleje, lepšie cesty, pätníky a iné značenie, parky, lavičky na priedomí, skromný a čistý nocľah pre pocestných. Alebo Kosovo a Albánsko. Tieto krajiny prepojili svoje metropoly takmer tristokilometrovou diaľnicou v priebehu dvoch rokov – pre nás sú diaľnica do Košíc či obchvaty Bratislavy alebo Prešova symbolom nadľudského výkonu na niekoľko generácií.

Niet cesty na Slovensku, ktorou by som neprešiel. Všade je obraz podobný. Dediny plné neúmerne veľkých, za Husáka postavených brizolitových kociek so štyrmi a viacerými izbami. Nedajú sa v zime vykúriť, ich prevádzka sa nedá ufinancovať. Majú obvykle plechovú strechu, bordel na záhrade, zúrivého psa týraného na reťazi a staršiu obyvateľku, čo čaká na návrat ožratého partnera z krčmy. Ich deti a vnuci sa rozutekali kade ľahšie po šírej Únii, takže keď starkí v kuchyni XXXL domu (do izieb sa nechodí, tam je nábytok prikrytý igelitom a súpravy z brúseného skla či porcelán z Čiech sú určené iba na ukazovanie návštevám) dožijú, dom osirie a spustne.

Medzi dedinkami ležia učupené okresné a iné mestečka, sú navlas podobné. Dominujú im chrámy konzumu troch monoteistických denominácií (Billa, Lidl a Tesco), ku ktorým sa občas pripletie Kaufland. Rozliezli sa už všade. Má ich aj Žarnovica, čo je inak jediný motorest, ktorý sa v tejto krajine stal okresom, keďže tak v 90. rokoch rozhodol samotný Mečiar – chodil tam do školy. Susedná, podstatne významnejšia starobylá Nová Baňa nemala toľké šťastie.

Neviem, ako pre vás, pre mňa je na takomto pôdoryse kolonizovanej krajiny dovolenka utrpením. Niet zátišia, kde by oko spočinulo. Pamiatky? Príroda? Kdeže, to sú iba úbohé izolované kóty na bojisku posiatom nekultúrnym smogom. Expedície do zabudnutých regiónov, medzi mýtmi opradených kotlebovcov a iné endemické druhy vám tak prinesú možno chvíľkové okúzlenie rurálnou atrakciou, to však rýchlo nahradí trvalé rozčarovanie. Civilizácia vaflí, langošov a kofoly postupuje. Všade v podnikoch hučí nejaký Desmod, všade sú večer v telke nejaké idiotské súťaže. Všade vám strčia pod nos vyprážaný syr alebo halušky. Všade vás z cesty vytláča vytunovaný čierny obstarožný golf.

Toto všetko spoľahlivo ničí aj posledné pomyselné dažďové pralesy. A nemusia byť ani zapísané v UNESCO. Ach, keby sme si tak naozaj to svoje (tak ľahko a bez boja) nedali, po tom túžim.