Denník N

Slávny historik dal Slovákom návod, ako by mali uvažovať o sebe a Ukrajine

Timothy David Snyder (1969) je americký historik, špecialista na históriu strednej a východnej Európy, profesor na americkej Yalovej univerzite. V súčasnosti pôsobí vo viedenskom Inštitúte pre humanitné vedy (Institut für die Wissenschaften vom Menschen). V slovenčine mu vyšla kniha Krvavé územie – Európa medzi Hitlerom a Stalinom, v češtine tiež Intelektuál ve dvacátém století, v ktorej spovedá historika Tonyho Judta. Foto N – Vladimír Šimíček
Timothy David Snyder (1969) je americký historik, špecialista na históriu strednej a východnej Európy, profesor na americkej Yalovej univerzite. V súčasnosti pôsobí vo viedenskom Inštitúte pre humanitné vedy (Institut für die Wissenschaften vom Menschen). V slovenčine mu vyšla kniha Krvavé územie – Európa medzi Hitlerom a Stalinom, v češtine tiež Intelektuál ve dvacátém století, v ktorej spovedá historika Tonyho Judta. Foto N – Vladimír Šimíček

Pokušenie spraviť z Ukrajincov fašistov a zbaviť sa tak vlastnej viny je veľké. Lepšie je pýtať sa, aký podiel na miliónoch mŕtvych nesieme my.

Autor je historik, zástupca šéfredaktora Historyweb.sk

Známy americký historik Timothy Snyder sa koncom júna 2017 zúčastnil v nemeckom parlamente diskusie o nemeckej historickej zodpovednosti voči Ukrajine. V približne pol hodinu trvajúcej prednáške predniesol niekoľko dôležitých bodov.

Zdôrazňoval, že množstvo problémov súčasných demokratických krajín tkvie v tom, že sa jednotlivé národy nedokázali vyrovnať so svojou minulosťou. Američania si napríklad nikdy nepriznali svoje historické zlyhanie s otroctvom a drastickou kolonizáciou svojho dnešného územia.

A práve táto bezohľadná kolonizácia bola to, čo podľa Snydera fascinovalo Hitlera. Spojené štáty boli vybudované na otroctve a to chcel aj Hitler – vybudovať impérium na základoch otroctva.

V súlade s tým, čo Snyder dlhodobo tvrdí, znova zopakoval a zdôraznil tézu, že cieľom Hitlerovej vojny bola vždy Ukrajina. Ona mala byť kľúčovou časťou jeho otrockého impéria. Hitler podľa neho nikdy neplánoval dobyť viac ako 10 percent Sovietskeho zväzu a jeho armády nikdy reálne neokupovali viac ako päť percent. Ukrajina bola v centre nacistickej vyhladzovacej vojny.

Keby nebolo Hitlerovho plánu na ovládnutie Ukrajiny, podľa Snydera by nebolo ani holokaustu. Bolo to na Ukrajine, kde sa jednotky SS, Wehrmachtu a nacistickej polície dostali na miesto, kde žili Židia – a kde ich mohli zabíjať. Bolo to na Ukrajine, kde došlo k masovým vraždám desaťtisícov ľudí – prvýkrát v ľudských dejinách v takom rozmere.

Ak teda Nemci berú svoju zodpovednosť za holokaust vážne, mali by brať vážne i svoju zodpovednosť za okupáciu Ukrajiny.

Ukrajinskí kolaboranti?

Dnes často počujeme o tom, že Ukrajinci s nacistami kolaborovali, že to boli (a sú) fašisti. Ukrajinci skutočne kolaborovali a ukrajinský nacionalizmus je problémom, o ktorom treba hovoriť.

Podľa Snydera je však jedným z následkov nemeckej okupácie. Nemožno ním preto prekryť nemeckú zodpovednosť. Nemci sa naň nemôžu vyhovárať. Kolaborovali všetky národy a neexistuje žiadna korelácia medzi kolaboráciou a národnosťou – Rusi kolaborovali, Bielorusi kolaborovali, krymskí Tatári kolaborovali. Kolaborovali všetci. Väčšina pritom nie z politických, ale zo zištných dôvodov.

Na čo netreba zabúdať, je fakt, že neporovnateľne viac Ukrajincov zomrelo bojujúc proti Wehrmachtu a SS, než bojujúc na strane nacistov. A to je vec, ktorá sa nedá povedať o všetkých národoch. Je to vec, ktorá sa nedá povedať o Francúzoch – viac Francúzov totiž bojovalo na nemeckej strane, než na strane Spojencov. I preto – ako dodal Snyder – dodnes neexistujú oficiálne francúzske dejiny druhej svetovej vojny.

Naopak, na strane Spojencov zomrelo viac Ukrajincov než Britov, Američanov a Francúzov dokopy. Často sa na to zabúda. Dôvodom je, že Ukrajinci bojovali v Červenej armáde, ktorá je často zamieňaná za ruskú armádu. A tou nebola. Rovnako ako Sovietsky zväz nebol Rusko.

Je nevyhnutné rozlišovať Ukrajinu, Rusko a Sovietsky zväz. V Červenej armáde zomreli bojujúc proti nacizmu 3 milióny Ukrajincov (a ďalšie milióny príslušníkov iných národov). Ďalších 3 a pol milióna Ukrajincov, väčšinou žien a detí, ktorí zomreli počas druhej svetovej vojny, boli civilisti.

Podľa Snydera si Nemecko chcelo spraviť z Ukrajincov otrokov. Ukrajina bola stredobodom Hitlerovej ideológie a výsledkom nemeckej okupácie bolo 6 a pol milióna mŕtvych Ukrajincov.

Podľa amerického historika je dôležité to zdôrazňovať, pretože sa dnes znova, ako v období nacizmu, šíri propaganda dehonestujúca ukrajinský národ. Propaganda, ktorá nám podsúva, že Ukrajinci vlastne nie sú skutočným národom. Že ich krajina je zlyhávajúcim štátom.

Pre Nemcov je pritom veľmi lákavé začať Ukrajinu takto vnímať. Ak sa začnete pozerať na národ ako menejcenný, a postupne ich dehumanizujete – strácate i morálne záväzky a pocit zodpovednosti. Ak si Nemci vezmú za svoje, že Ukrajinci boli kolaboranti a fašisti, zbavia sa tým svojej vlastnej zodpovednosti. Ak si vezmú za svoje, že súčasná Ukrajina je zlyhávajúcim štátom, ktorý by ani nemal existovať, stráca sa zmysel snahy im pomôcť – a zabrániť Rusku ukrojiť si ďalšie časti.

Pokušenie

Pokušenie pre Nemcov je obrovské. A celkom pochopiteľné. Žiaden národ si nechce priznať, že je zodpovedný za vražednú kolonizáciu a snahu zotročiť iné národy. So svojou otrokárskou minulosťou nie sú celkom vyrovnané Spojené štáty, Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, ani ďalšie národy. Nikto si nechce pripustiť, že historicky zlyhal.

Podľa Snydera je u Nemcov toto pokušenie ešte väčšie, pretože je masívne podporované ruskou zahraničnou politikou. Tá delí Veľkú vojnu na dve časti – dobrá časť, to je tá ruská, a zlá časť, to je tá ukrajinská plná fašizmu a kolaborácie. Snyder to zhrnul do štyroch slov, pričom citoval oficiálne memorandum ruskej zahraničnej politiky: oslobodenie – Rusi; kolaborácia – Ukrajinci.

Ruská zahraničná politika považuje nemecký zmysel pre zodpovednosť za niečo, čo sa dá manipulovať. Nemci pritom urobili pri vyrovnávaní sa so svojou minulosťou možno najväčšie pokroky zo všetkých národov. Denacifikácia často nešla, ako mala, prípadne ani nikdy poriadne nezačala, množstvo bývalých nacistov ďalej pokojne pracovalo a žilo v Nemecku i po vojne, nemecká štátna správa ani súdnictvo neboli od bývalých nacistov nikdy poriadne očistené. Dalo by sa pokračovať.

Nemci však zároveň urobili mnoho a v istom zmysle sú príkladom pre ostatné národy. Príkladom toho, ako sa so svojou minulosťou vyrovnať, ako si priznať chyby a ospravedlniť sa za ne.

A to sa teraz snaží podľa Snydera ruská zahraničná politika zničiť. Nemcov chce presvedčiť, že zlobu, ktorá prišla na Ukrajinu z Berlína a Moskvy, majú vlastne na svedomí Ukrajinci. Nacionalistickí, kolaborantskí a fašistickí Ukrajinci. A to je veľmi lákavé. Prečo by sa mali Nemci stále ospravedlňovať? Neospravedlňovali sa dosť? Nie sú príkladom pre ďalšie národy? Všetko je to vina Ukrajincov, prečo by si to mali pamätať a prečo pripomínať?

Podobné otázky sú podľa Snydera pre nemeckú spoločnosť veľmi nebezpečné. Ak nepochopíte svoje dejiny kolonizovania a otrokárstva správne, vrátia sa vám – to bol jeden z jeho hlavných bodov. Tak, ako sa teraz vracajú Spojeným štátom. A nemecké dejiny Ukrajiny sú dejinami kolonizácie a otrokárstva.

Ukrajinci musia prevziať zodpovednosť za svoje kolaborantstvo a účasť na nemeckej okupácii. Rovnako tak si musia priznať svoju spoluúčasť na sovietskej politike, ktorá nebola ruskou politikou, ale rovnako aj ich politikou. Aj oni a ich lídri sa zúčastnili na jej vytváraní. To je úloha pre Ukrajincov.

Nemci sa musia zaoberať svojou zodpovednosťou za šesť a pol milióna mŕtvych Ukrajincov. Nie preto, aby pomohli im, ale aby pomohli sebe.

Čo my?

Samozrejme, s mnohým, čo Snyder povedal, sa dá polemizovať, prípadne i nesúhlasiť. Tvrdí, že za ukrajinský nacionalizmus je zodpovedná nacistická okupácia, vynechal pritom úlohu prvej svetovej vojny a ďalších okolností, ktoré ukrajinský nacionalizmus formovali. Tvrdí, že bez Ukrajiny by nebol holokaust, čo je len ťažko podložiteľné tvrdenie.

Nevieme ani, čo presne chcel Hitler. Jeho názory sa v otázkach dobývania území menili. Podľa Snydera chcel len desať percent územia ZSSR. Znamená to, že by sa v prípade víťazstiev niekde nacistická armáda zastavila a ďalej nepostupovala? Alebo by dobyla územia a tie, ktoré by boli navyše, by prenechala miestnej správe? Všetko to sú body, o ktorých sa dá diskutovať.

Snyderov odkaz je však jasný a minimálne by nás jeho slová mali primať k zamysleniu: dejiny Ukrajiny nie sú len dejinami kolaborácie a fašizmu. Ukrajinci nie sú národom, ktorý zlyháva. A Nemecko musí niesť zodpovednosť za vyhladzovaciu vojnu, ktorú na Ukrajine rozpútalo.

Ak premýšľame nad Snyderovými tézami o historickej zodpovednosti Nemcov k Ukrajine, ak ich akceptujeme a súhlasíme s nimi, vtíska sa však nepríjemná otázka aj pre nás: nenesieme časť zodpovednosti za biedu a utrpenie Ukrajincov, za milióny ich mŕtvych, i my?

Nemeckého ťaženia do Sovietskeho zväzu sa zúčastnila i slovenská armáda. Už dva dni po začatí operácie Barbarossa (22. júna 1941) prekročila „Rýchla skupina“ (od júla potom premenovaná na Rýchlu brigádu) o sile takmer 2000 mužov a 47 tankov hranice ZSSR. Nasledoval armádny zbor s 50-tisíc mužmi. Dohromady sa bojov na východnom fronte zúčastnilo približne 100-tisíc slovenských vojakov, z ktorých väčšina bojovala práve na Ukrajine.

Slovenskí vojaci pritom neboli len pasívnymi svedkami nacistických zločinov. Mnohé sami aktívne, a niekedy i horlivo vykonávali. Najčastejšie pri zverstvách asistovali nacistickým komandám, vyskytol sa však i nejeden prípad, kde konali sami – rabovali, strieľali, vypaľovali dediny. Najneskôr od druhej polovice roka 1941 bol slovenskými dôstojníkmi o hromadnej fyzickej likvidácii Židov na východnom fronte informovaný i Jozef Tiso. Nikto nič neurobil. Istá časť dôstojníkov dokonca údajne mala začať písať „Čiernu knihu slovenskej armády“, kde zaznamenávali zločiny slovenských vojakov. Či sa zachovala a či vôbec existovala, však nie je celkom jasné.

Samozrejme, nemožno generalizovať. Vo väčšine prípadov slovenskí vojaci nekonali na základe rozkazov, ale z vlastnej iniciatívy. Často šlo o jedincov. V kataklizme bojov a zúrivej vojny k takýmto činom dochádza vo všetkých armádach.

Máme i dôkazy o nezištnej pomoci slovenských vojakov miestnym, starostlivosti o siroty a v mnohých prípadoch dobré vzťahy s miestnym obyvateľstvom. Veľa Slovákov dezertovalo a pripojilo sa k partizánskym skupinám či priamo k Červenej armáde. To sa však dá povedať i o Nemcoch.

Delikty slovenskej armády, zverstvá a zločiny, sú neodškriepiteľným faktom. Nemali by sme teda tiež prevziať aspoň časť historickej zodpovednosti a pomôcť Ukrajine postaviť sa na vlastné nohy?

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie