Zomrel generál Píka: bojoval proti Hitlerovi a potom s komunistami o česť popraveného otca

20. marca 2019 zomrel český a slovenský generál Milan Píka. Pripomeňme si jeho život týmto článkom z archívu.

Generál Milan Píka, ktorý v týchto dňoch oslávil 95 rokov, je jedným z posledných československých dôstojníkov, ktorí bojovali proti nacizmu v britských Royal Air Force.

Svoj najväčší boj však zviedol až po vojne. Desaťročia sa snažil očistiť meno svojho otca. Hrdinu prvej a druhej svetovej vojny, generála Heliodora Píku. Toho komunisti po svojom nástupe k moci v zinscenovanom procese popravili.

Poprava generála Heliodora Píku

Nikdy nezabudne, ako u nich doma zazvonil telefón. Oznámili im, že otca popravia skoro ráno na nádvorí väznice Plzeň-Bory. Keď ho tam presúvali z pražského Pankráca, na chvíľku im ešte svitla nádej. V Plzni sa nepopravovalo roky. No neskôr sa ukázalo, že paranoidný režim presunul slávneho generála Heliodora Píku z Pankráca do prísne stráženej väznice, kde to, čo príde, nebude tak na očiach. Do poslednej chvíle sa súdruhovia báli, že sa obľúbeného generála niekto pokúsi oslobodiť.

„Zatelefonovali nám domov večer okolo deviatej hodiny. Bol to šok. Bývali sme vtedy v Prahe, povedali nám, že otca ráno popravia v Plzni. Ale ako sa dostať do Plzne? V tom čase som mal už málo priateľov. Jedným z nich bol môj spolužiak z gymnázia na Křemencovej ulici. Do Plzne som sa dostal pred polnocou, tam som sa stretol s otcom,“ spomína si jeho syn živo aj po rokoch.

Aj na to, ako v cele plakal, no práve otec bol ten, ktorý ho držal. Išiel z neho vnútorný pokoj, bol vyrovnaný. Pred popravou slávneho generála Heliodora Píku ešte navštívil kňaz. A okolo šiestej hodiny ráno poňho prišli. Otca vyviedli jednými dverami na šibenicu, syna druhými dverami von.

„Podali sme si ruku, pobozkali sme sa,“ len s ťažkosťami spomína dnes 95-ročný generál Milan Píka vo svojom malom bratislavskom byte, kde všetko pripomína jeho otca. Slávny generál Heliodor Píka, hrdina 1. aj 2. odboja, bol preňho vzorom už od detských čias.

V otcových šľapajach

„Do školy sme chodievali popri Pražskom hrade, kde v tom čase už stáli nemecké hliadky. Tak sme si začali pískať marseillaisu, francúzsku hymnu. Úplne nahlas, ako sme išli tesne okolo nich, nech to počujú. No oni nič. Predstavte si, tí Nemci vôbec netušili, čo to je. Ale my sme boli spokojní. To boli prvé náznaky nášho odporu,“ spomínal si Milan Píka na obdobie krátko po rozbití jeho rodnej Československej republiky. V roku 1939 mal 16 rokov a bol žiakom sexty na pražskom gymnáziu na Křemencovej ulici.

Bolo to len pár dní po tom, čo prišiel k nim do triedy riaditeľ školy. „Oznámil nám, že vyučovanie sa v ten deň končí, pretože dochádza k okupácii našej zeme,“ pamätá sa aj doteraz úplne presne na ten zlomový deň. Pätnásty marec 1939 bol škaredý deň a snežilo.

A pamätá si aj to, že ako študenti si realitu vôbec neuvedomili. „My sme sa najskôr potešili, že nám odpadne latinčina.“

So spolužiakmi sa vybrali na Václavské námestie, kde sa stali svedkami príchodu nacistických okupantov do novovytvoreného Protektorátu Čechy a Morava. „Vojenské konvoje, vojaci na motorkách. Všade vládlo absolútne ticho, ľudia plakali. Nič, len bezmocnosť a beznádej,“ hovorí.

Práve v tom momente si uvedomil, čo to znamená. Že treba niečo robiť. Tušil, že jeho otec už v tom čase pracuje pre odboj. Až neskôr sa dozvedel, že ešte pred mníchovskými udalosťami rokoval s Rumunskom a Juhosláviou o vojenskej pomoci. Po tom, čo prišla demobilizácia, snažil sa dohodnúť, že v prípade okupácie presunú aspoň časť zbraní z Československa, aby sa nedostali do rúk Nemcom.

„Pamätám si tiež jeden obraz. Otca, ako išiel do práce na vojenské veliteľstvo, keď mu dokonca tí Nemci salutovali,“ spomína si syn na to, čo otec vnímal iba s nevôľou.

Prečítajte si

Zlo nie je dedičné, hovorí režisér, ktorý spojil dcéru vražedného prokurátora a syna jeho obete

Heliodor Píka si veľmi dobre pamätal, akú veľkú obetu stálo, že vybojovali svoju krajinu. Ako pravý vojak doma veľa nehovoril. Ani o období, keď sa ako odvodový ročník narodenia 1897 dostal na fronty prvej svetovej vojny, kde však čoskoro prešiel na ruskú stranu. Stal sa jedným z prvých československých legionárov.

Na príkaz Tomáša Garriguea Masaryka sa potom odtiaľ Heliodor Píka s ďalšími legionármi presunuli na alsaský front do francúzskych légií do 21. streleckého československého pluku, kde sa zúčastnili najťažších bojov. Na francúzskom fronte boli použité aj bojové plyny a on robil zdravotníka v prvej zákopovej línii. Iba málo hovoril o tom, čo tam videl. Že to muselo byť niečo strašné, si syn Milan domyslel ľahko podľa toho, že otec po svojich spomienkach na boje prvej svetovej vojny stratil na dlhý čas vieru v Boha.

Syn si domyslel aj to, že otec cítil obrovský záväzok za tých, ktorých príbehy sa pre túto myšlienku skončili v blate zákopov.

Mladú Československú republiku, ktorá vznikla v roku 1918, museli brániť najskôr pred mocenskými chúťkami Poľska aj Maďarskej republiky rád a potom upevňovať jej miesto v diplomatickom svete, na mape Európy.

Elitný československý vojak vyštudoval ako jeden z mála Vysokú vojenskú školu v Paríži, neskôr pôsobil ako vojenský atašé v Rumunsku aj na československom ministerstve obrany.

Pre syna Milana boli chvíľky s otcom vzácne. A hoci otec ako pravý vojak a diplomat často cestoval, jeho jediný syn má naňho krásne spomienky. „Nikdy nezabudnem na domácu úlohu, ktorú sme dostali v škole z kreslenia,“ spomína si dnes Milan Píka s úsmevom na niečo, čo vnímal ako nezdolateľnú prekážku, s čím sa posťažoval aj otcovi. Výtvarná výchova mladého Milana totiž dokázala potrápiť. „Ráno som si od neho našiel obrázok, splnenie mojej úlohy,“ usmieva sa. 

Cesta do odboja

Na otcove cesty boli doma zvyknutí. A tak sa Milan nečudoval tomu, keď krátko po okupácii odišiel znova do zahraničia. „Nikdy nehovoril, kam ide. Keď som sa pýtal mamy, povedala, že otec odišiel na služobnú cestu do Bukurešti, a to mi stačilo,“ hovorí Milan Píka.

Keď prišiel koniec júna a skončilo sa vyučovanie, mama Milanovi oznámila, že pôjdu za otcom. „Povedala, že pôjdeme za ním na prázdniny do Rumunska, a mne to vôbec nebolo zvláštne,“ smeje sa.

Vtedy nevedel, že sa ani oni s mamou už nevrátia. Mama si však uvedomovala všetko do najmenších detailov.

Z Protektorátu odchádzali so synom na falošné doklady, ktoré im zaobstarala prvá demokratická odbojová organizácia Obrana národa. Založili ju ešte československí legionári, ktorí, tak ako otec, vybojovali prvú Československú republiku. A za každých okolností ju boli ochotní brániť.

Demokratická odbojová organizácia Obrana národa organizovala do zahraničia prechody prenasledovaných aj tých, ktorí chceli bojovať proti nacistickým okupantom. Z nich sa postupne tvorili základy československých zahraničných jednotiek.

„Vtedy som nevedel, že sa už nevrátime. Ani to, že mama dala na vrch kufra aj otcovu vojenskú uniformu a celý čas sa bála, aby ju pri prehliadke na hraniciach nenašlo gestapo. Všetko však dobre dopadlo a my sme sa dostali až do Rumunska, kde sme sa stretli s otcom,“ spomína Milan Píka.

V Bukurešti sa v tom čase vytvorila aj malá československá komunita. A tu ich zastihlo aj vypuknutie druhej svetovej vojny. Otec už v tom čase rozvíjal diplomatické kontakty s Rumunskom aj vládou Veľkej Británie.

„Keď vypukla vojna, prišiel som za ním, že chcem ísť bojovať proti Hitlerovi. On ma vtedy upokojoval, že všetko má svoj čas. A ešte by ťa do armády ani nevzali, len teraz si mal sedemnásť rokov,“ spomína na ich rozhovory, ktoré viedli v Rumunsku niekoľkokrát. Tá otázka však medzi nimi zostala dlhší čas nevyriešená. Mladý Milan však otcovi postupne začal pomáhať v jeho činnosti v Rumunsku.

„Chodil na francúzske veľvyslanectvo v Bukurešti, tam sa vozili taxíkmi rôzne kufre. V nich boli zbrane, v tom som mu pomáhal,“ spomína syn Milan.

Takto chceli pomáhať československým utečencom, ktorí prichádzali do Rumunska. „Vybavoval im pasy, oblečenie, dopravu. A oni odchádzali do Francúzska, kde vstupovali do našej československej armády, ktorá sa tam postupne tvorila,“ spomína Milan Píka.

Vlastná cesta

„Túžil som po tom, aby som robil niečo aj ja,“ hovorí. Nakoniec sa však otec podvolil a dovolil. A tak mladý Milan s mamou a jeho najlepší kamarát Zdeněk Řezáč odplávali vo februári 1940 loďou Transylvania spolu s budúcimi československými odbojármi z prístavu v Konstanzi cez Dardanely, Turecko, egyptskú Alexandriu, kde prestupovali na francúzsku loď, ktorá sa nazývala Compiegne, a tak sa dostali až do francúzskeho Marseille.

Dnes si Milan Píka živo spomenie, ako ich Francúzsko očarilo – Champs-Ellysées, Víťazný oblúk aj Paríž.

Krátko po ich príchode však prišlo sklamanie. Hoci do boja proti Hitlerovi sa zapojili aj československí vojaci, ktorých vo Francúzsku vítal aj československý legionár a neskorší veliteľ Slovenského národného povstania, generál Rudolf Viest, neplnoletého Milana s jeho priateľom Zdeňkom Řezáčom do armády ešte nevzali.

Z Paríža sa navyše museli rýchlo presúvať do Bretónska, pretože Nemci nebezpečne postupovali.  Tam s mamou žili v malej vilke. Utvorila sa tam opäť československá kolónia. Len pár metrov od nich bývala aj manželka plukovníka Berounského. Ten sa za ňou zastavil v čase, keď bolo jasné, že Francúzsko padne.

„Mama ho prišla poprosiť, aby nám aj s kamarátom Zdeňkom Řezáčom pomohol dostať sa do Anglicka. Kedy? Ona, že hneď. Na loď však nemohli ísť ženy. S mamou sme sa pobozkali. Tak ahoj, pápá. Nevedeli sme, či sa ešte niekedy uvidíme. Tak ako sme so Zdeňkom boli, obaja ešte v krátkych nohaviciach, veď bol jún, sme nastúpili na loď,“ spomína si na cestu, kde sa už čakali nemecké útoky.

„More, tma, žiadne svetlá, keďže Nemci už lietali nad tým prístavom. Vojaci na palube si nás nevšímali, mysleli si, nejakí chlapci, čo tu tí robia,“ spomína si, ako so Zdeňkom sledovali rozbúrené more.

„Paluba plná mužov v tmavomodrých uniformách, našich odbojárov. A medzi nimi my dvaja, stratení. Chudáci v krátkych nohaviciach,“ usmieva sa, keď hovorí o ceste, ktorú strávili medzi hromadou uhlia. Pristáli na najjužnejšom cípe Anglicka.

„Vzali nás všetkých do autobusu. Ľudia stáli, pozerali na nás. Odviezli nás do krásneho kina. Ako sme neskôr totiž zistili, Angličania majú radi tanec a kiná. Hral tam nádherný organ, chodili tam krásne dievčatá a nosili nám čaj. Boli sme z toho úplne hotoví. Tak som si predstavoval, toto musí byť raj,“ smeje sa, keď na to spomína. Tu ich potom čakal odvod. Prisahali na Bibliu aj vernosť anglickej kráľovnej.

„Angličania sa nepýtali, koľko máme rokov. Nezisťovali, prečo máme so Zdeňkom krátke nohavice. Každému pridelili číslo, vitajte, ste prijatí do Royal Air Force. Tak som sa dostal do britského kráľovského letectva.“ Potom ich odviezli na letisko do Duxfordu.

„Nevedeli sme po anglicky ani ň. Iba to, čo sme pochytili v Prahe z kina. Goodbye, I love you, goodnight. S tým sme si museli na začiatok vystačiť,“ smeje sa.

Milan si tu nakoniec urobil aj zrýchlenú maturitu. V Anglicku zažili aj nemecké bombardovanie a veľmi obdivoval, ako hrdo všetko znášali domáci. „K tomu ich viedol premiér Winston Churchill, ktorý im sľúbil len pot, krv a slzy. Ak vytrvajú, vyhrajú,“ spomínal.

Hoci sa túžil stať letcom, a takto zasiahnuť do bojov proti Hitlerovi, absolvoval viaceré testy. Pre vrodenú chybu zraku, šeroslepotu, mu to nakoniec nemohli dovoliť. V Anglicku ho chceli poslať k navigátorom. 

Stretnutie, ktoré sa nekonalo

Sklamaný Milan prišiel o všetky svoje nádeje. Medzitým prišla do Anglicka mama, no ani to vtedy nezavážilo. Zlomený napísal list československému generálovi, ministrovi obrany československej exilovej vlády v Londýne Sergejovi Ingrovi. „Vysvetlil som mu, čo sa stalo. Písal som mu, že viem, že otec je v Sovietskom zväze a že aj tam sa formuje náš odboj,“ hovorí dnes o svojej prvej reakcii, ktorá prišla, keď mu stroskotal letecký sen.

Jeho otec, generál Heliodor Píka, sa v tom čase presunul už ako zastupiteľ Československa do Moskvy, kde pomáhal organizovať formujúci sa zahraničný odboj.

Práve on sa zaslúžil o zmapovanie a prepustenie približne 20-tisíc československých občanov zo sovietskych gulagov. Mnohí obyvatelia Podkarpatskej Rusi, ktorá kedysi patrila Československu, aj odbojári, ktorí utekali do Sovietskeho zväzu s nádejou, že budú bojovať proti Hitlerovi, skončili už v roku 1939 po vykonštruovaných procesoch v sovietskych gulagoch.

Nemohli vedieť, že Stalin s Hitlerom boli vtedy spojenci a paktom Ribbentrop-Molotov o neútočení a jeho tajným dodatkom si už rozdelili celú Európu. Až keď Hitler dohodu porušil a napadol svojho bývalého spojenca, prišla pre nich možnosť na priepustku zo stalinských trestaneckých lágrov.

Práve generál Heliodor Píka sa postaral o to, že dostali novú šancu a tí, ktorí prežili, sa zapojili neskôr do Svobodovej armády, ktorá sa zúčastnila tajných bojov na Dukle i oslobodzovania Československa.

K tejto jednotke sa však syn Milan nakoniec nedostal. Uvedomil si, že je vojna a každý z nich má svoje miesto tam, kam ho zaradí armáda. „Neprešli ani tri dni, keď som písal generálovi Ingrovi nový list. Milý pán generál, prepáčte mi, ja som vojak. A zostanem tam, kde Vy určíte moje miesto,“ číta doklad, ktorý má odložený aj dnes.

Zvyšok vojny strávil Milan Píka ako kľúčový navigátor a vyštudoval aj dôstojnícku školu. „A vrátil som sa do republiky ako nadporučík anglického letectva, takzvaný flying officer,“ hovorí.

Presne si pamätá aj deň, keď sa dozvedeli, že vojna sa skončila. Na letisku, kde pôsobili, sa nekonali žiadne bujaré oslavy. Príslušníci československej leteckej perute išli do dôstojníckej jedálne. Otvorili si whisky a spomínali so sentimentom na domov.

Generál Heliodor Píka sa zúčastnil aj mierovej konferencie v Paríži, kde bol spolu s Vladimírom Clementisom.

Zasa spolu

Milan Píka nezabudne na prvé stretnutie s otcom. Bolo to po šiestich rokoch. Už v čase mieru, keď sa videli príznačne hneď po jeho príchode na letisku v pražskej Ruzyni.

„Vtedy už bol späť doma. Hneď po prílete som si ho vypýtal k telefónu a zavolal som mu. Tak tati, už som tu. Tati prišiel, pobozkali sme sa a išli sme domov,“ spomína Milan Píka, pre ktorého sa na tri roky vrátil život do starých koľají. On začal študovať právo, otec sa stal zástupcom náčelníka generálneho štábu československej armády.

Potom však prišiel Víťazný február, keď si komunisti uzurpovali moc. Dnes Milan Píka hovorí, že bolo vtedy mnohým jasné, že ďalšie udalosti sa už budú odohrávať v réžií rozpínavej komunistickej strany a podľa scenára Moskvy. Krátko potom ušli v zlej predtuche do zahraničia viacerí ich starí priatelia z odboja – generál Ferienčík alebo generál Hasál aj s rodinami.

Otec však vyhlásil, že pred komunistami utekať nebude. Veci nabrali rýchly spád. Začal sa pohon na tých, ktorí počas vojny pôsobili na Západe.

V réžii komunistickej strany

Otca najskôr vyhodili z armády a potom – krátko po ťažkej operácii žlčníka – ho zatkla Štátna bezpečnosť. Z nemocnice skončil rovno vo väznici na pražskom Pankráci. Na hrdinu 1. aj 2. odboja, ktorý videl v Sovietskom zväze stalinské gulagy a ktorému vyčítali prozápadnú orientáciu, nasadili tých najhorších vyšetrovateľov.

Ako lámať starého ostrieľaného vojaka? Pýtali sa. Krátko nato zatkli aj jeho syna Milana.

„Bol som v bloku A77 a otec v bloku A134. Iba pár metrov od seba, no v skutočnosti sme boli neskutočne vzdialení,“ spomínal Milan Píka. S odstupom času bol rád, že nasledoval otca do väzenia. Za celý čas, čo vyšetrovali syna, sa tam nestretli, no každý deň ich čakalo niekoľko vzácnych minút, keď sa mohli aspoň uvidieť.

Väzni chodievali na prechádzky. Medzi nimi bol aj Milan. Otcovi to však nedovolili, no keďže mal celu na prízemí, syn mu pri prechádzkach nakúkal do okien. Otec sa vždy postavil na lavicu, aby videl svojho syna.

Do synovej cely sa otcovi po iných väzňoch, ktorí boli československému hrdinovi naklonení a boli ochotní riskovať, podarilo poslať aj niekoľko motákov.

„Zdôrazňujem, že protokoly sú nepravdivé, formuloval ich doktor Vaš. Prevracia skutočnosti, obal, zmysel a formulácia sú tendenčný výmysel doktora Vaša,“ poslal vo februári 1949 synovi tajne lístoček otec, kde písal o komunistickom prokurátorovi Karlovi Vašovi, ktorý mal na starosti jeho prípad. Bolo to už po oboch procesoch, keď komunisti súdili najskôr otca a potom aj Milana.

Generála Heliodora Píku odsúdili už v januári 1949 v zinscenovanom procese na smrť, z Pankráca ho čoskoro premiestnili do väzenia Plzeň-Bory. Tam sa nepopravovalo roky. To im dávalo nádej, že sa môže stať ešte nejaký zázrak. Nevedeli, kedy rozsudok vykonajú.

Posledná noc v cele

Dvadsiaty prvý jún, prvý letný deň, je pre väčšinu ľudí najdlhší deň. On si vtedy pripomína otcovu popravu.

Syna Milana po čase pustili z väzenia domov k zlomenej matke. Až raz večer zazvonil telefón, že nadránom otca popravia. Z Prahy vďaka kamarátovi pricestoval do väzenia Plzeň-Bory, kde po dlhých mesiacoch mohol znova prehovoriť s otcom.

„On mi dal takú vieru v život, ako sa správal, keď nám dali možnosť sa spolu rozlúčiť. Bol úplne pokojný, vyrovnaný,“ vidí ho dodnes pred sebou. Otca navštívil ešte páter Doležal, s ktorým spolu dlho hovorili. Až sprostredkovane sa Milan dozvedel, že generál Píka mu vtedy povedal: „Nech moje činy rozsúdi Boh.“

Tie slová zopakoval aj pred svojou justičnou vraždou. Po mnohých rokoch neskôr čítal jeho syn posledné slová z protokolu o poprave. „Mojím posledným prianím je, aby národ zostal zjednotený. A aby každý bez rozdielu robil všetko pre dobro národa. A odišiel, kat,“ hovorí Milan Píka, ktorého v čase popravy otca viedli druhými dverami von. Do prázdna.

„Prosím Ťa, doštuduj, nemsti sa a postaraj sa o mamičku, ktorá si toho z nás najviac vytrpela,“ mal na mysli posledné slová, ktoré mu otec adresoval.

Komunistickí súdruhovia im však nedovolili ani len pochovať jeho telo. A mladého Milana vyhodili zo štúdia práva.

Boj o otcovu česť a pravdu

Aj syna Milana degradovali a stal sa človekom druhej kategórie. Nemohol robiť ani obyčajného robotníka. Spod drobnohľadu pražskej Štátnej bezpečnosti sa rozhodli aj s mamou odísť do Bratislavy, kde žije dodnes. Tam postupne začínal nový život s jedinou túžbou – očistiť otcovo meno.

Snažil sa o to roky, no až takmer o dve desaťročia neskôr, v reformnom roku 1968, keď sa začínalo hovoriť o obrode, chybách režimu a demokratizácii, súd vykonal obnovu procesu. V decembri skonštatoval, že jeho otec, generál Heliodor Píka, in memoriam, bol nevinný v plnom rozsahu.

Vtedy Milanovi zatelefonoval aj generál Ludvík Svoboda, ktorý bol v tom čase už československým prezidentom a tvárou nových nádejí. Otcov starý priateľ a spolubojovník, ktorý mu v kritických chvíľach nepomohol. Pomohol však aspoň Milanovi, ktorý bol, rovnako ako otec, obvinený z protištátnej činnosti. Jeho prenasledovanie zastavili až na Svobodove intervencie.

Syna Milana vtedy pozval prezident Svoboda na Pražský hrad. „Keď sme s manželkou prichádzali, Svoboda stál vo dverách a hovoril mi: Milan, tvoj otec sa zapísal do histórie,“ spomína.

Po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy a následnej normalizácii sa však rehabilitácia otca stala len formalitou a zdrapom papiera. Trvalo to ďalších 20 rokov. Až po Nežnej revolúcii sa dočkali – otec aj zaznávaný syn – zaslúženého uznania za svoju činnosť aj postoje.

Už prezident Václav Havel mu dva roky po revolúcii udelil Rad Milana Rastislava Štefánika za mimoriadne zásluhy v boji za oslobodenie vlasti. V roku 2004 získal in memoriam aj Rad bieleho dvojkríža.

Až v 90. rokoch sa verejnosť aj vďaka synovi Milanovi dozvedela celú pravdu o tragickom príbehu Heliodora Píku. Česká televízia zakrátko odvysielala film Proč vás zabili, generále, vyšlo viacero kníh aj novinových článkov.

Spomienka, ktorá zostáva

Na otca Milan Píka myslí aj dnes.

Myslel naňho aj vtedy, keď ho v roku 2014, po 65 rokoch od popravy jeho otca, zhodne povýšili česká aj slovenská armáda na generála. Dnes žije v tichu svojho bratislavského bytu plného spomienok.

„Netrúchlite za mnou. Svedomie ma nehryzie. Netrpím príliš pod krutou ranou osudu. Myslím na Vás, moji najdrahší. Myslím na celý národ, ktorý už toľko vytrpel. Treba mu pokoj na posilnenie, lebo bude stále vystavený nebezpečenstvu. Preto si nesmieme dovoliť akýkoľvek vnútorný rozpor alebo rozbroj či neznášanlivosť. Len úcta k názoru inému, vzájomné pochopenie, sloboda presvedčenia môžu udržať svornosť národa, a tým aj jeho silu. Podarí sa to však len výchovou, nikdy nie násilím. Drahý môj synu, slúž verne svojmu národu. Buď láskavý a pomáhaj ľuďom,“ cituje z posledného listu. Je to jedna z mála vecí, ktoré mu po otcovi zostali.