Denník N

Sledujeme súmrak ľudských práv?

Ilustračné foto – Fotolia
Ilustračné foto – Fotolia

Ľudské práva chápané optikou medzinárodného práva narážajú na svoje limity. Rozvoju ich ochrany bráni nevšímavosť politických elít.

Autor je doktorand na Katedre politológie UK

Úspechy a výzvy pri implementácii Deklarácie OSN o ľudskoprávnom vzdelávaní; mládež a ľudské práva; integrácia rodovej perspektívy; dopady klimatických zmien na životy jednotlivcov a komunít; efektívna realizácia práva na zdravie – to sú len niektoré z tém, ktorými sa zaoberala Rada OSN pre ľudské práva na svojich nedávnych zasadnutiach.

Na jednom z ostatných zasadnutí Rady dokonca prebehla diskusia o tom, ako poukázanie na ľudské práva rôznych strán zapojených v konfliktoch môže urýchliť ich mierové riešenie. Na Slovensku však tieto témy zrejme málokomu, kto sa ľudským právam odborne alebo profesionálne nevenuje, niečo hovoria.

Už bližšie môžu byť slovenskej verejnosti otázky slobody médií a informácií. Vysoký komisár pre ľudské práva Zajd Hussain (v slovenských médiách sa zviditeľnil svojím prejavom v Haagu, v ktorom zaradil Roberta Fica medzi svetových populistov a demagógov) vo svojom úvodnom vystúpení pred Radou v októbri upozornil na obmedzovanie prístupu k informáciám o existujúcom stave ochrany ľudských práv a rešpektovaní medzinárodných záväzkov viacerými štátmi.

Komisárovu diagnózu podporila aj správa Freedom House o slobode vo svete, ktorá potvrdila nepretržitý pokles v miere slobody v globálnom meradle už jedenásty rok za sebou. Dôvody na optimizmus nedáva ani čerstvejšia správa o slobode médií, ktorá je celosvetovo rovnako na svojom trinásťročnom minime.

Maďarsko a skrývanie sa

V poradí štrnástou krajinou s najvýraznejším poklesom vo všeobecnom indexe Freedom House je susedné Maďarsko, kde (v období po vydaní správy tejto organizácie) vláda zintenzívnila ofenzívu na akademickú slobodu v snahe znemožniť pokračujúce fungovanie tamojšej Stredoeurópskej univerzity. Napriek zapojeniu veľkého počtu inštitúcií (vrátane Európskej komisie) a rešpektovaných politických i akademických autorít Orbánova vláda na svojom postoji zatiaľ pevne zotrváva.

Narastajúcim problémom je aj to, že nedemokratické režimy nielenže nerešpektujú odporúčania medzinárodných a ľudskoprávnych inštitúcií, ale čoraz častejšie im bránia sa o porušeniach čo i len dozvedieť. Hoci mnohé z nich nakoniec rôznymi cestami preniknú na povrch, táto neochota k aspoň diplomatickej spolupráci naznačuje otvorený nezáujem podstatnej časti svetových politických elít v netypickom rozsahu.

Rozplynul sa sen z roku 1948?

Súčasné trendy v ochrane ľudských práv podporujú argument, podľa ktorého je systém ochrany ľudských práv, ktorý sa rozvinul po hrôzach Druhej svetovej vojny, neefektívny a prekonaný. Asi ťažko namietať, že ak napriek narastajúcemu počtu medzinárodných zmlúv, monitoringov a iných právnych iniciatív k pokroku (až na výnimky) nedochádza, niečo „nie je v poriadku“.

Preto aj práce, ako napríklad Súmrak ľudských práv od amerického profesora práva Erica Posnera, alebo Zúčtovanie ľudských práv? od britského profesora medzinárodných vzťahov Stephena Hopgooda získali na popularite (zjednodušeným) argumentom, že medzinárodné právo zlyhalo v úsilí garantovať a rozvinúť ochranu ľudských práv, a preto sa treba obrátiť na malé komunity a organizácie, ktoré ešte majú šancu napomôcť rozvoju v konkrétnych regiónoch.

Takéto tvrdenia sú spochybniteľné, pretože netušíme, v akom svete by sme žili bez (aspoň formálnych) medzinárodných záväzkov štátov, ktorými sa ich zástupcovia hlásia k princípom ľudských práv. Je rozumné usudzovať, že by sme na tom boli podstatne horšie.

Platí však, že politika je nevyhnutne prítomná v prístupoch štátov v ochrane ľudských práv. Politológ Simon Hug zo Ženevskej univerzity napríklad ukázal, že nielenže pri hlasovaní v už spomínanej Rade OSN pre ľudské práva pretrvávajú štandardné konfliktné línie (USA a ich partneri na jednej strane, štáty ako Čína, Líbya a Kuba na druhej), ale tieto rozpory (tzv. miera polarizácie) sa v porovnaní s obdobím spred roka 2006 zvýšili. Ak si snahy prodemokratických predstaviteľov Rady a Vysokého komisára predstavíme ako špirálu, kde je pokrok v určitej agende vzápätí sprevádzaný úpadkom, zdá sa, že dnes sa nachádzame na jej klesajúcej časti.

Médiá môžu pomôcť, ale rozhodujú politici

Napriek týmto komplikáciám sa však potenciál Rady, podobne ako v iných obdobných inštitúciách, skrýva v schopnosti známej ako „pomenovať a zahanbiť“. Konvenčný pohľad na túto schopnosť predpokladá, že nikto (vrátane štátov) sa nechce dostať do verejného povedomia v negatívnom duchu, a preto bude vyvíjať snahu na odvrátanie negatívnej publicity, ak mu taká hrozí.

Aby „pomenovanie a zahanbenie“ fungovalo, potrebné sú médiá, ktoré týmto témam venujú primeranú pozornosť s dôrazom na individuálne osudy jednotlivcov, ktorí sú obeťami porušení ľudských práv. To je jeden zo záverov výskumu, ktorý je súčasťou série štúdií na tému reprezentácie ľudských práv v médiách.

Výzvou, ktorá z týchto výskumov vyplýva, je však potreba zachovania profesionálnej žurnalistiky napriek veľkému nárastu správ, ktoré prichádzajú priamo zo strany jednotlivcov a šíria sa najčastejšie sociálnymi sieťami. Slovensko sa z tejto potreby nevymyká: vzdelávanie, príprava a poskytnutie pracovných podmienok v médiách jednotlivcom s expertízou na ľudské práva sa javia ako kľúčové nielen pre rozvíjanie, ale často aspoň naštartovanie konštruktívnej debaty.

Taká u nás po krátkej a búrlivej etape prijímania celoštátnej ľudskoprávnej stratégie v podstate neexistuje, a to ani na niektoré z tém, o ktorých sa diskutovalo na ostatnom zasadnutí Rady (napríklad mládež a ľudské práva). Čoskoro sa ukáže, či niektoré z týchto tém úspešne otvorí súčasná ombudsmanka, pri ktorej sa už predstavitelia vlády nebudú môcť odvolávať na to, že je v službách opozície, a jej snahy ostentatívne ignorovať.

Inak nám totiž zostanú len „oči pre plač“, keď krátka diskusia prebehne až po občasnom zverejnení prípadov flagrantných porušení ľudských práv.

Teraz najčítanejšie