Čo vám dá hodina spevu. Skúšali sme, či dokáže spievať naozaj každý

Viete, čo majú spoločné Adriena Bartošová, Andrej Šeban, Juraj Benetin, Lucia Lužinská, Maroš Hečko a Oskar Rózsa? Profesorku Lukréciu Bílkovú. Vitálna sympatická dáma učí spev od roku 1976 a už pri rozvičke hneď vie, v akom stave a nálade k nej prichádzajú žiaci.

Základ jej výuky spočíva v dvoch otázkach, ktoré kladie na úvodných hodinách: Čo je to spev? Intonácia. A čo je intonácia? Predstava.

Vyzerá to pomerne jednoducho, ale kto si to sám nevyskúšal, netuší aké to je.

Každý potrebuje kontrolu

Sedíme v triede základnej školy v centre Bratislavy. Je popoludnie, po skončení vyučovania, zvučný mužský hlas opakuje klavírne tóny a do toho sa ozývajú komentáre ženského hlasu. „Zase dýchaš do ramien!,“ kričí na Juraja Benetina jeho učiteľka. Vzápätí sa nám s úsmevom ospravedlňuje, že to bežne nerobieva, len spevák má príliš silný hlas a inak ju nepočuje.

Zobrala ho predvlani, na naliehanie svojho ďalšieho žiaka, gitaristu Andreja Šebana. „Juraj má fantastický hlas, ale potreboval to. Andrej ma veľmi prosil a dôverovala som mu. Neľutovala som,“ vysvetľuje po skončení hodiny.

Fanúšikovia skupiny Korben Dallas už mohli zaregistrovať, že Juraj Benetin na svoj hlas netlačí ako kedysi, spieva s rezervou a pokojnejšie. V čom sa najviac posunul?

„V predstave. Na začiatku nemal žiadnu predstavu, čo je spev, ako pracovať. Spev nie je o tom, že otvorím ústa a spievam. Tak ako huslista musí mať jasno, ktorú strunu ako používať. Keď niekomu dáte do rúk stradivárky, to z neho virtuóza nespraví.“

Každý spevák potrebuje kontrolu, pretože sa sám nepočuje. Tvrdí, že ona učí univerzálny spev – techniku – a je na každom, na aký žáner ju použije. Dobrá technika je základ. Niekto si napríklad zničí hlas nedostatkom techniky , iní speváci ako napríklad Edita Gruberová vďaka technike stále zvládnu aj náročné party.

Okrem techniky by speváci mali dbať aj na životosprávu. Cigarety, alkohol a nadváha im škodia.

„Niekoľko desiatok rokov späť sa tradovalo, že ak speváci majú nadváhu pomáha im to, lebo sa majú o čo oprieť. Dnes vidíme spevákov s krásnymi štíhlymi postavami a spievajú nádherne – je to otázka dobrej dychovej techniky a ovládania rezonancii. Alkohol a fajčenie nepatria na javiská a pódia. Fajčenie poškodzuje hlasivky a ničí pľúca.“

Nakoniec môže byť len piesok

Náš rozhovor preruší nezvyčajná protiotázka: „Máte zaujímavú farbu hlasu, nechcete si to prísť niekedy vyskúšať?“ Taká šanca sa nedá odmietnuť. O týždeň neskôr už nesedím na stoličke ako novinár. Na moje prekvapenie sa však opäť dlho najmä rozprávame.

„Vždy novým žiakom najskôr veľa hovorím a málo sa spieva, potom sa to obracia. Naplno začneme, až keď študent už tuší, čo od neho chcem,“ vysvetľuje pani Bílková a spomenie historku s Michelangelom.

„Keď vošiel do kameňolomu, uvidel blok kameňa a povedal: To je Mojžiš. Keď sa ho pýtali, ako sa mu z toho podarilo vykresať sochu, odpovedal: Pardón, ten kameň mi dovolil, aby som z neho odstránil prebytočné. Chápete, on tú sochu už videl priamo v kameni, cítil ju. Takže najskôr mal predstavu a potom vzniklo fantastické dielo. Nenadaný sochár príde do kameňolomu a povie: Celkom sa mi páči tento kameň, naložte mi ho, niečo s ním skúsim. Doma bude tesať, tesať a nakoniec z toho môže byť len piesok.“

Keď začneme spievať, prichádza ďalšie prekvapenie. Žiadne stupnice nahor-nadol, ideme od základov. Učím sa ako namiesto tlaku na hlasivky dostať hlas do rezonančných priestorov medzi nosom a čelom.

„Pekne nasadzujete tón,“ povzbudí ma pani profesorka, ale keď sa vzápätí zaseknem pri zadaní plynule prejsť z dlho znejúcej slabiky N do G, zastavuje ma: „Čeluste úplne dolu a skúste znovu. Bez tohto nedokážete urobiť pianissimo,“ tvrdí a núti ma opakovať cvičenie dokola.

„Hodiny sú zo začiatku pre študentov nezáživné, jednoduché, niekedy až komické. Aj keď mi to ešte nik nepriznal,“ smeje sa. Aj z prvej lekcie sa však dokážete veľa naučiť. Viete napríklad, že pri speváckej rozcvičke vôbec netreba použiť hlas? Stačí pustiť telo oproti stene, zabrzdiť dlaňami a vytlačiť sa do pôvodnej polohy. Keď si to skúsite, cítite, že hlasivky pracujú bez jediného tónu, pohyby tela ich masírujú a pripravujú na spevácky výkon. Znie to dosť neuveriteľne, ale naozaj to funguje.

Spievať sa naučí každý

Počas hodiny sa najčastejšie skloňuje slovo predstava: „Odsudzujem prípady, keď napríklad príde dieťa na ZUŠ-ku, zahrajú mu nejaký akord a keď ho nezachytí, oni vyhlásia: Nemá talent. Ako to môžu povedať? Veď to dieťa iba nemá predstavu. Dovtedy ju od neho nik nevyžadoval. Spievať sa môže naučiť každý.“

Základy vlastnej teórie má pani profesorka od čias štúdií na VŠMU a od ostravského pedagóga Rudolfa Vaška. Na rozdiel od prístupu Františka Tugendlieba, ktorý učil popových spevákov využívať najmä falzet, ona kladie dôraz na všetky hlasové registre – hrudný, hlavový (falzet) aj zmiešaný.

„Vychádzam z toho, čo povedal Caruso. Že ak chce niekto stratiť hlas, nech spieva vysoké polohy iba falzetom. Tugendlieba by som nechcela kritizovať, keď pomohol čo len jednému človeku, tak urobil dobre.“

V triede, kde sa počas dňa učí náboženstvo, trávi niekoľko hodín denne, za týždeň to dokopy dá 34 hodín. Trochu sa posťažuje len na to, že väčšina študentov chodí za ňou veľmi dlho: „Už si pripadám ako Matuzalem. Oni by aj chceli priniesť niekoho nového, vždy im poviem: No a odídeš ty? Niektorí to vyriešili tak, že si delia hodiny – napríklad Aďka Bučková s mamou.“

Aj s dlhoročnými žiakmi je však stále na čom robiť. „Andrej Šeban mi na úvod povedal: Nechcem robiť žiadne prednesy, žiadne árie, iba techniku. Dosť dlho trvalo než som ho presvedčila, že už by sme mohli robiť aj nejaké piesne, lebo by to bol pre neho posun. Začali sme s jeho skladbami, ale napríklad aj so zbierkami Antonína Dvořáka Písně milostné či Cigánské melodie, ktoré si veľmi obľúbil. Otvorili mu novú dimenziu spevu.“

Napredujú len nespokojní

Prichádzame k ďalšej zaujímavej téme. Pani profesorka si študentov chodieva pozrieť naživo a učí ich ešte jednu špeciálnu vec – aby svoje výkony nekomentovali.

„Nikdy nesmú byť spokojní. Keby boli, už nastane len stagnácia alebo cesta dole. Stále sa dá hľadať cesta k sebazdokonaleniu. Keď po koncerte nie sú spokojní a sú si vedomí aké spravili chyby, načo o tom hovoriť? Teraz ste v takejto fáze a bolo to najlepšie, čo ste dokázali,“ tvrdí.

„Keď príde nejaký kamarát a povie: Gratulujem, bol si fantastický, netreba ho presviedčať, že to nie je pravda. Treba sa poďakovať a koniec. Akonáhle to začnete komentovať, spustí sa lavína.“

Za vzor dáva českého basbarytonistu Eduarda Hakena, s ktorým kedysi spievala operu Predaná nevesta. „V postave Kecala bol fenomenálny, aj som mu hovorila, že akoby to Smetana komponoval pre neho. A on vraví: Vidíte, tú postavu som spieval už asi dvestokrát a stále vidím, čo som tam ešte neurobil.“

Pani profesorka priznáva, že keď po takmer štyroch dekádach učenia ráno vstáva, už sa jej do školy niekedy nechce. No rýchlo ju to prejde: „Akonáhle som v triede, vždy ma to motivuje a nabíja. Mám veľkú radosť, že keď moji žiaci často prídu skleslí, ani raz sa nestalo, že by skleslí aj odchádzali.“

Maroš Hečko: Lukrécia je náš guru

Keď sme pripravovali debutovú platňu Free Faces v roku 1998, opýtal sa ma Palo Bílek, ktorý bol naším manažérom, či nechcem chodiť k jeho mame na spev. V Petržalke na LŠU bola Lukrécia riaditeľkou a ja som bol v tom čase jeden z jej troch študentov. Bol som nadšený jej prístupom, komplexnosťou hodiny, kde to nebolo len o technike, ale o všeobecnej prístupe. Neskôr som začal chodiť aj na gregoriánsky spev k jej manželovi. A potom som prehovoril aj Andreja Šebana, najprv to nechcel ani vyskúšať, ale po prvej hodine si hodiny u Lukrécii nevedel vynachváliť a chodí tam dodnes, to isté Juraj Benetin a ďalších možno 20 ľudí, možno aj viac, ktorých si zobrala. Lukrécia chodí na naše koncerty, podporuje ľudí v ich aktivitách, je to náš guru a po sedemnástich rokoch musím povedať, že ma to veľmi ovplyvnilo nielen po speváckej, ale aj ľudskej stránke.