Skončil v uránových baniach, s terčom na chrbte stával v noci v ostreľovacom pásme

Milan Gabčan bol  v mladosti svedkom perzekúcie celej rodiny zo strany komunistického režimu. Jeho otca uväznili v Uherskom Hradišti a rodinu vysťahovali zo statku.

Spolu s bratom Stanislavom sa preto rozhodol burcovať ľudí, aby premýšľali. S malou skupinou mladých ľudí založil odbojovú skupinu, ktorá vytlačila okolo 1200 letákov proti režimu.

Po prezradení utiekol, skrýval sa v lesoch pri obci Mostište. Štátna bezpečnosť ho však našla a po súde v Brne išiel na tri roky do väzenia. Odpykal si ich v niekoľkých táboroch jáchymovských uránových baní.

Vojnové detstvo

Milan Gabčan sa narodil v roku 1932 vo Vydrnej, často mal konflikty s prísnym otcom. Namiesto v škole radšej trávil čas v lesoch a na lúkach.

Veľkú časť detstva prežil v období druhej svetovej vojny. Milan príliš nedbal na príkazy rodičov, na lúkach s bratom zbieral nevybuchnutú muníciu a nosil ju domov. Dokonca raz vykradli zbrane priamo z nemeckého vojenského auta. Zrejme si pri tom vôbec neuvedomovali, čo všetko riskujú.

„Keď sme prišli domov, mamička hovorí: ,Kde máte nohavice?‘ Ja som jej odpovedal: ,Pod posteľ sme ich hodili.‘ To bol taký chlapčenský trik, hodiť nohavice pod posteľ. Prečo? Pretože v každom vrecku sme mali jeden vajíčkový granát. Matka sa zhrozila, keď to našla. Tak sme to okamžite museli odniesť do drevárne a tam schovať. Ale to nebolo nič proti tomu, čo sme potom vykonali. Ako chlapci sme vykradli jedno nemecké auto plné munície. Prišla armáda, zaparkovala a začala s odpočinkom. Vedeli sme, že dozorní sa rozprávali a zapálili si cigaretu. V tom momente sme v plote vyrazili latky a naberali sme, čo sa dalo. Za bundy, za košele. A to sme nosili celú noc k nám do drevárne. Odnosili sme to všetko, Nemci museli byť zdesení. Povedal som o tom bratrancovi a ten si to všetko odniesol. Údajne to dal partizánom.“

Zatknutie otca

Po vojne celá rodina odišla do bývalej nemeckej obce Litrbach, dnes Čistá u Litomyšle v Čechách, kde dostali pridelené hospodárstvo po nemeckých majiteľoch Andrlíkovcoch. Statok bol zanedbaný, pretože na konci vojny v ňom sídlila sovietska poľná kuchyňa. Hospodárstvo sa muselo kompletne nanovo vybaviť.

Milan Gabčan tiež spomína, že v dedine veľmi dobre vychádzali s nemeckými obyvateľmi. Nemci im dokonca pomáhali pri sezónnych prácach.

Po vojne však bol všade nedostatok potravín, každá zabíjačka sa musela hlásiť a veľká časť mäsa a produktov sa odovzdávala štátu. Aby mohol otec dať brigádnikom aspoň stravu, vždy vymyslel, ako príkazy úradov obísť. Zabíjačky robili aj načierno.

Všetky práce na hospodárstve nakoniec vyšli nazmar. Po komunistickom puči vo februári 1948 začala na dedinách kolektivizácia a súkromné hospodárstva sa menili na kolektívne vlastníctvo. Aj v Čistej (Litrbachu) sa zakladalo JRD a rôznymi donucovacími prostriedkami miestnych hospodárov dotlačili k vstupu.

Keď otec videl, čo sa deje, rozhodol sa, že s rodinou utečie na Západ. Najprv chcel preskúmať terén. K západným hraniciam totiž jazdil pravidelne zabezpečiť si prácu v lese na zimné obdobie roka. Pri prechode hraníc však zablúdil a omylom sa vrátil späť do Československa, kde ho zadržala pohraničná stráž.

Prešiel potom niekoľkých okresnými väznicami, než sa dostal do uherskohradištského väzenia, kde sa tak neslávne preslávil svojimi brutálnymi vyšetrovacími metódami Alois Grebeníček. Síce sa vďaka manželke už o pol roka dostal domov, ale aj takýto relatívne krátky čas ho ťažko poznačil.

„Matka otca vyrekrutovala cez akéhosi oficiera. Zohnala mu totiž celé údené bravčové stehno, dala ho tomu oficierovi a o dva dni bol otec doma. Sedel tam asi pol roka. Keď prišiel, kľakol si a bozkával zem a plakal od šťastia, že je doma. Vraj to tam bolo strašné.“

Ani rodina nemala pokoj. V čase otcovho väznenia ju ťažko šikanovali komunistickí funkcionári. Spoznali vyhrážanie, urážky, domové prehliadky a nakoniec násilné vysťahovanie celej rodiny. V priebehu jednej soboty sa tak všetci ocitli v skladisku vo Svitavách. „Kone, dobytok, všetko tam zostalo,“ spomína Milan Gabčan.

Synovia sa rozhodli bojovať a pomstiť

V roku 1950 nastúpil Milan Gabčan na miesto elektrikára v štátnych kúpeľoch v Karlových Varoch. Onedlho v tomto meste bývala celá rodina. Už tam sa Milan na vlastnej koži prvýkrát zoznámil s vyšetrovacími metódami ŠtB. Len preto, že si pri pretekoch na plochej dráhe vyfotil holandského pretekára vychádzajúceho z depa, ho zatkli a vypočúvali a v jeho byte urobili domovú prehliadku. Depo pre pretekárov bolo totiž súčasťou kasární.

Milan Gabčan s bratom Stanislavom sa nakoniec rozhodli, že sa nebudú len prizerať a začnú bojovať proti režimu, ktorý bol založený na nenávisti a strachu. Obaja počúvali západné rádiové relácie, a tak vedeli, čo sa v skutočnosti v štáte deje. Proti vôli rodičov sa obaja vrátili do Svitáv.

Ťažko skúšaná matka  neskôr zomrela. Milan vo Svitavách nastúpil ako elektrikár do závodu Vigone a brat Stanislav pokračoval v štúdiách na gymnáziu.

Vo Svitavách sa okolo nich vytvorila malá skupina mladých ľudí, ktorí sa rozhodli, že začnú pomocou letákov burcovať nečinne prizerajúce obyvateľstvo. Ešte predtým obaja bratia prešli výsadkárskym kurzom, aby získali skúsenosti, ktoré by sa im mohli hodiť v prípade aktívneho boja. „Boli sme takí presvedčení, že aj keby po nás boli strieľali, tak by sme išli cez mŕtvoly. Tak sme sa chceli pomstiť.“

Vytlačili okolo 1200 letákov. Použili na to šablónu priamo z podniku Vigone. Milan Gabčan ho totiž zámerne poškodil a potom ho odniesol domov na opravu.

Letáky, ktorých vzorom bol Masarykov humanizmus, dávali ľuďom do schránok, roznášali ich do kín, divadiel, vlakov, strkali pod dvere a rozhadzovali po uliciach. „Videli sme, že je stále pokoj, nepáčilo sa nám to. Tak sme dali leták do schránky náčelníkovi ŠtB, nejakému Kočvarovi. Potom teda bol frmol, potom už to išlo.“

Vo Svitavách začali prehliadky a ŠtB horúčkovito hľadalo autorov letákov. Skupina okolo bratov Gabčanovcov, ktorá operovala pod heslom „Lazy sa pohli“, na nejaký čas zastavila činnosť a vyčkávala. Všetky dôkazy sa medzitým snažila zničiť.

Zhodou náhod začala vtedy na Svitavsku činnosť tajná vysielačka proti režimu. To ešte viac zaktivizovalo ŠtB a Milan Gabčan bol nakoniec prezradený. Takto dnes celú túto udalosť opisuje: „Hneď ako sa objavila tajná vysielačka, okamžite v tú noc sme mali prehliadku. Všetko prezerali, ale do posledného útržku sme všetko spálili. Počítali sme s tým. Uplynul jeden týždeň. Zbrane, čo sme mali doma, som všetky nanosil do závodu a zabudoval som ich do jedného rozvádzača pod stropom. Doma som nemal nič. Lenže im sa darilo.“

Milan Gabčan dostal informáciu, že do týždňa ho zatknú, a tak stihol mnoho vecí zorganizovať. V podniku už boli nasadené hliadky, a tak Milan za hukotu strojov rozbil betónový strop a s pripravenými vecami zo závodu utiekol. Pri ceste na neho už čakal kamarát s motocyklom ČZ 150, odišiel s ním na stanicu a potom na Slovensko.

V úkryte na Slovensku a zatknutie

Ako miesto úkrytu si vybral osadu pri obci Mostište, ktorú poznal z detských rokov. V osade všetkým tvrdil, že je na dvojtýždňovej dovolenke.

Za ten čas si tajne v lese vybudoval zemľanku a po niekoľkých dňoch všetkým oznámil, že sa vracia do práce. Namiesto toho zostal v bunkri. O jeho úkryte vedela len spojka z osady, ktorú potreboval pre zásobovanie, oznámila mu, že ho v obci niekto zháňa. Bol to Zdeněk Havlíček z výsadkárskeho kurzu v Brne, ktorý mu priniesol mapu, kompas a veci na ďalšiu tlač letákov.

Milan Gabčan mu veľmi nedôveroval, ale nedal si pozor. Keď ho sprevádzal na vlakovú stanicu, zatkla ho už pripravená ŠtB. Havlíčka potom Milan zazrel ešte v budove ŠtB v Púchove, ako sedí na gauči v družnom rozhovore s vyšetrovateľmi. Ako sa neskôr dozvedel, Havlíček dostal za odmenu miesto vedúceho v železiarstve v Litomyšli.

Z Púchova Gabčana previezli do Žiliny a následne do väznice v Brne na Orlej ulici. Tam sa dozvedel, že zatkli všetkých zo skupiny.

„Pri prevoze mi nasadili kožené klapky na oči. Hneď večer som vysielal morzeovkou správu klopkaním na radiátory. Čiarka bola škrabnutie a bodka kliknutie. V noci to bolo krásne počuť, ale museli sme si dávať bacha, pretože aj niektorí dozorcovia to zaregistrovali. Heslo bolo ,Lazy sa pohli‘. Hneď som dostal správu, že sme všetci. Zobrali ich devätnásteho marca, na Jozefa v päťdesiatym treťom. Keď na námestí odslúžili tryznu za Gottwalda.“

Nezatkli však úplne všetkých, na skupinu bolo totiž naviazaných mnoho ďalších ľudí. Pre prípad boja sa totiž zhromažďovali lieky, a preto mala skupina kontakt aj na lekárov a zdravotné sestry.

ŠtB sa však nepodarilo odhaliť všetkých spolupracovníkov, pretože nikto zo zadržaných ich neprezradil. Milan Gabčan spomína, že ho na rozdiel od iných pri výsluchoch nemučili. Musel len stále dookola písať na papier svoju výpoveď.

„Začalo sa to tým, že som dostal dve ceruzky a musel som písať. Prvý týždeň, štrnásť dní, možno mesiac som len písal. Písal, ako to všetko vyzeralo. Potom som druhý týždeň o tom musel písať znova a oni to porovnávali.“

To, že ho nemučili, neznamená, že by ho fyzicky netýrali. Vyšetrovateľ ho neustále bil pravítkom cez uši alebo ho zatvárali do kobky ihlanovitého tvaru, kde sa nedalo ani sedieť, ani stáť.

„Sadnúť sa nedalo, pretože tam bolo päť až osem centimetrov vody. A postaviť som sa nemohol, pretože kobka bola ihlanovitého tvaru a ja som musel stáť zohnutý.“

Asi po pol roku väzby bol v Brne súd. Pretože bol september 1953 a nedávno predtým zomreli Stalin aj Gottwald, vynesené tresty neboli také vysoké, ako sami obžalovaní čakali a ako to bolo v predchádzajúcich procesoch bežné.

Milana Gabčana odsúdili na tri roky odňatia slobody, prepadnutie polovice majetku a stratu čestných práv občianskych na tri roky. Spolu s ním bol odsúdený aj jeho brat Stanislav na jeden rok a ďalší mladí ľudia zo skupiny. Zdeněk Hlinený dostal dva roky, Milada Svojanovská jeden rok a Milan Konečný osem mesiacov. Najdlhší trest dostal Gabčan. Neublížil mu len útek, ale aj to, že mal pri sebe zbraň, ktorú získal ešte v Karlových Varoch.

Väzeň číslo A 016792

Krátko po súde Gabčana previezli na Pankrác a potom do zberného tábora v Ostrove pri Karlových Varoch. Z neho putoval do tábora Barbora na Slavkovsku.

Tam ho so spoluväzňom privítal jeden z bacharov: „,Fešáci, ste hladní?‘ Pochopiteľne, že sme boli. ,Tak si na to najskôr musíte zarobiť.‘ Tak nás oboch vzal a išli sme takých sto, dvesto metrov. Dostali sme do ruky vidly. Čím ďalej sme odchádzali od tej budovy, tým sme cítili väčší smrad. Prišli sme k obrovskému kopcu, ktorý sa pohyboval, celý sa posúval. Bol to odpad – kosti, ktoré sa tam zvážali z táborovej kuchyne. Museli sme naložiť plnú tatru kostí. Mne až tak neprekážalo, keď na nás padali červy. Ale horšie to bolo s inžinierom Trojanom. Ten chudák vracal a všetko možné.“

Až po tejto odpornej činnosti dostali obaja trochu paradajkovej omáčky, ale ani jeden z nich ju nebol schopný zjesť.

Z tábora Barbora následne putoval do tábora Svatopluk. Aj napriek tomu, že to tam vyzeralo ako v nacistickom koncentračnom tábore – obohnané ostnatým drôtom, zamínované a strážcovia boli na guľometných vežiach – pociťoval Milan Gabčan po mesiacoch strávených vo vyšetrovacích väzbách určitú voľnosť. „Nedá sa to porovnať, bolo to niečo nádherné, že sme boli voľní. Že to bolo ohradené ostnatým drôtom, reflektory a zamínované? To nám vôbec neprekážalo, ale boli sme voľní.“

V táboroch panovali otrasné podmienky. Väzni museli každý deň chodiť pracovať do baní a po skončení zmeny ešte nastúpiť na brigády. Pracovné normy boli nastavené veľmi vysoko a nezaučení väzňami ich nemohli plniť. To znamenalo oveľa menšie prídely jedla.

Milan Gabčan bol po pár mesiacoch taký slabý, že dostal týfus a niekoľko týždňov strávil na maródke. „Vážil  som asi štyridsať kíl.“ Jeho ošetrovateľom pritom bol bývalý hokejový reprezentant Vladimír Kobranov.

Práca v baniach bola veľmi ťažká. Väzni pracovali často hladní, s vysoko rádioaktívne červenou, vo veľmi stiesnenom priestore a bez ochranných pomôcok. Dochádzalo preto veľmi často k smrteľným nehodám.

„Napríklad hral som s jedným mužom šach a večer už ho nebolo. Prišli, hodili ho do klietky a vyviezli ho hore. Tam ho hodili na nákladné auto a nikto ho viac nevidel. Žiadne rakvy, telá sa hodili ako zdochliny na nákladné auto a odviezli preč.“

Zo Svatopluka ho o nejaký čas preradili do Ležnice, kde bol veliteľom  tábora Ondrej Zaremba, ktorý mal veľmi úbohé metódy na prevýchovu väzňov.

„Označili ma ako útekára. Jednoducho sa to so mnou vlieklo. Nie že by som sa tam v Jáchymove o niečo pokúsil, ale pretože som im pred súdom na Slovensku utiekol, keď ma mali zatknúť. Za to nasledovalo toto – vyfasoval som mundúr, ktorý mal na chrbte zelený terč. To trvalo asi dva alebo tri mesiace. Každú sobotu o desiatej, keď bola večierka, musel som ísť do ostreľovacieho pásma. Stálo nás tam asi šesť alebo osem, presne už neviem. Ostreľovacie pásmo, to je koridor medzi guľometnými vežami, kde je dozor. Myslím, že sa im hovorilo vnútorná stráž. Vždy vzali klepetá a k tomu ostnatému drôtu vás tam zamkli. A ráno pred piatou hodinou nás dozorca zobral a odviezol nás. Buď sme teda mali podľa rozdeľovníka pokračovať vo svojej pracovnej náplni, alebo sme išli do práce.“

Na Ležnici sa potom dostal do dielne, kde pracoval ako elektrikár, tam už boli podmienky oveľa znesiteľnejšie. V apríli 1955 sa dozvedel, že ho prepustia na amnestiu a jáchymovské peklo sa tak pre neho skončilo.

Navždy už nepriateľom socializmu

Pokoj od režimu nemal ani po prepustení. Bol neustále pod dozorom, musel chodiť na výsluchy na ŠtB a šikanovali ho aj v zamestnaní. Nenechal sa však zlomiť a nestal sa poslušnou ovcou v službách komunizmu.

Odniesli si to aj jeho deti, ktoré mali problémy s prijatím na štúdiá. Dokonca ešte v roku 1990 ho takmer vyhodili z práce v ČKD Choceň, pretože odmietol vstúpiť do spolku jakešovskej brigády.