Denník N

Kňazský seminár dokončil až po dvadsiatich rokoch, ako pétepák robil v baniach a na stavbách

Kňaz Vincent Dorník. Foto – Post Bellum

Duchovnú cestu Vincenta Dorníka zastavili tvrdé päťdesiate roky, na základnej vojenskej službe si odkrútil namiesto dvoch rokov tri ako lacná pracovná sila na stavbách.

Vincent Dorník sa narodil 29. apríla 1929 v obci Lúčky na Liptove. Pochádzal zo štyroch detí, dve sestry však zomreli ako deti.

Jeho otec Vincent Dorník sa v roku 1930 vybral za zárobkom do Kanady, aby trochu zlepšil skromné pomery svojej rodiny. Matka Emília Dorníková (rod. Halíčková) tak zostala na starostlivosť o deti a malé hospodárstvo sama.

Do svetového diania však zasiahla veľká hospodárska kríza a Vincentov otec sa musel tvrdo pretĺkať životom aj v zahraničí. Zo sna o zabezpečení rodiny nakoniec nebolo nič, keď sa v roku 1939 musel vrátiť domov.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Dorníkovci žili v skromných podmienkach v dome starého otca, ktorý si museli svojpomocne zrekonštruovať. Otec pracoval neskôr ako pltník, vypomáhal pri lesných prácach a venoval sa ich drobnému rodinnému hospodárstvu.

U malého Vincenta bolo odmalička badať silný príklon k náboženskej tematike a duchovnému vnímaniu života. Nadšene hltal cirkevné časopisy, ktoré im kresťansky založená matka napriek obmedzenému rozpočtu vždy zaobstarala. Našiel v nich množstvo príbehov svätcov, cirkevných osobností, ale aj opisy zážitkov z pôsobenia kňazov na misiách v Afrike.

Vincent vo svojom mladíckom nadšení spočiatku sníval o práci misionára. Svoje štúdium začal v ľudovej škole v Lúčkach, kde prejavoval výnimočné nadanie. Riaditeľovi školy sa podarilo presvedčiť otca, aby Vincent napriek nepriaznivým finančným pomerom rodiny mohol pokračovať štúdiom na gymnáziu v Ružomberku.

V treťom ročníku bol na návšteve triedy profesor Valentín Kalinay, ktorý pôsobil v Spišskej Kapitule: „Pristavil sa pri mne a pýtal sa, čím by som chcel byť. Ja som mu spomenul svoj sen stať sa misionárom. Keď videl moje nadšenie, spomenul vyučujúcim, že niekoho takého by potrebovali v Spišskej Kapitule. Tým sa začal definitívne určovať smer mojej ďalšej budúcnosti.“

SNP a vojnové časy v Lúčkach

Lúčky sa nijako nevymykali obrazu ostatných obcí vtedajších čias. V období slovenského štátu tu pôsobilo zopár členov HSĽS, ako aj niekoľko ich odporcov, ktorí sympatizovali so silnejúcim partizánskym hnutím a ideou blížiaceho sa Slovenského národného povstania. Situácia sa začala vyhrocovať až po vypuknutí SNP a príchode nemeckých vojsk do Ružomberka.

Okolité hory boli nebezpečným miestom, a tak sa začali rozsiahle prečesávacie a represívne akcie zamerané proti partizánom, ale aj obyvateľstvu, ktoré bolo podozrivé z pomáhania odboju.

Najsmutnejšie sa do histórie obce Lúčky zapísalo pôsobenie trestných nacistických oddielov Sonderkommanda 7a, ktoré sídlilo v Ružomberku. Malo na starosti akcie v rámci celého liptovského regiónu.

„Padlo niekoľko výstrelov z okolitých lesov smerom k nemeckej posádke, ktorá nakladala drevo. Okamžite sa začalo rozsiahle pátranie. Doplatilo na to osem miestnych občanov, ktorí sa ukrývali v lesoch. Nemci ich chytili a pre podozrenie z partizánskej činnosti zatkli a odvliekli do krajskej väznice v Ružomberku. Jedna matka prišla orodovať za svojho syna. Povedala im, že on s partizánmi nemal nič spoločné. Prosila o jeho prepustenie. Strážiaci Nemec jej len odvrkol: ,Ein Partisan, alle Partisanen!‘“

Všetkých ôsmich zajatých občanov Lúčok nakoniec po mesiaci väzby a výsluchov 2. marca 1945 na okraji obce Gombáš (dnešná Hubová) zastrelili. Obete nahádzali do Váhu.

Po týchto trpkých skúsenostiach sa obec dočkala prechodu frontu a oslobodenia, ktoré prebehlo podľa Vincenta bezproblémovo. Front prešiel cez Ružomberok rýchlo, v podstate z noci do rána, a okolitých obcí sa takmer nedotkol.

Duchovnou cestou v neistých časoch

Vincent v roku 1948 úspešne zmaturoval a rozhodol sa pre svoje ďalšie štúdium v bohosloveckom seminári v Spišskej Kapitule. Tá v tom čase zažívala svoj kvalitatívny vrchol a prednášalo na nej množstvo renomovaných profesorov, ktorí boli výkvetom vtedajšej duchovnej inteligencie.

Dobová doktrína usádzajúcej sa komunistickej ideológie však dávala čoraz viac najavo svoje postoje voči cirkvám a ich suverenite. Seminár zasiahlo množstvo obmedzení: umiestnenie štátneho dozoru v seminári, perzekúcie, prepúšťanie, vyšetrovanie i zatýkanie renomovaných kňazov.

Zákonom č. 58 z 18. mája 1950 boli kňazské semináre vylúčené z pôsobnosti zákonov o vysokých školách a vládnym nariadením č. 112/1950 zo 14. júla 1950 boli všetky diecézne a kňazské semináre zrušené.

Vincent Dorník z čias štúdia na Spišskej Kapitule (1949). Foto – Post Bellum

Jediným seminárom pre bohoslovcov sa stal Kňazský seminár sv. Cyrila a sv. +6+Metoda v Bratislave, podliehajúci silnému komunistickému tlaku a štátnym zásahom.

Vincent si na toto obdobie spomína hlavne v súvislosti s dojímavým lúčením sa s ostatnými bohoslovcami aj vyučujúcimi: „Boli sme skutočne ako bratia a prednášajúci k nám zas pristupovali srdečne a s láskou, ako naši otcovia. V ten deň na konci druhého ročníka môjho štúdia v roku 1950 za nami prišiel profesor Ladislav Hanus, ktorý bol v neskorších rokoch kruto prenasledovaný a väznený. Oslovil nás ,bratia´ a s ľútosťou nám oznámil, že sa naše cesty budú musieť rozísť. Že sa máme poobzerať po civilnom zamestnaní a dúfať v lepšie časy. Podal si s nami ruky a požehnal nám. Cítil som vtedy úzkosť, akoby som stratil svoju rodinu. Viera v moju budúcnosť a všetko, čomu som chcel zasvätiť svoj život, bola v okamihu preč.“

Vincentovi sa podarilo zamestnať v Chemických čistiarňach Ružomberok. V práci však zotrval len dvanásť dní. Režim nezabúdajúci na svojich ideových odporcov pre neho totiž prichystal trpkú skúšku.

V baniach a na stavbách

V septembri 1950 dostal Vincent povolávací rozkaz na povinnú vojenskú službu. Po prvotnom odvode ho na základe bohosloveckej minulosti umiestnili ako „protištátny živel“ k útvarom PTP (Pomocné technické prápory), ktoré boli spôsobom, akým si z radov nepohodlných občanov komunistický režim budoval armádu lacnej pracovnej sily.

Vincent strávil dva týždne v sústreďovacom tábore v Libave. Po prísahe vojakov presunuli do Nového Jičína.

„Ubytovali nás v areáli bývalej polepšovne. Vozili nás do blízkeho Šenova, stavala sa tam montážna hala na tanky. Bola jeseň a terén bol rozbahnený. Veliteľ na nás len zakričal: ,Deset maníků do brečky!´ A tak sme tam naskákali a v daždi a blate robili výkopové práce pre budúcu halu. Presiaknutí vodou a blatom sme sa unavení vracali po práci do izby. Predtým nás však ešte zvykli preháňať po cvičisku a donekonečna trénovať nástupy a pochody. Inokedy nám zas vymývali mozgy ideologickými komunistickými prednáškami a školeniami.“

Spolu s ním absolvovalo vojenskú službu mnoho bohoslovcov, ale aj vysvätených kňazov. Tí mu dávali aspoň občasný pocit duchovnej spolupatričnosti a vzájomného puta.

Na jar roku 1951 Vincenta s ďalšími vojakmi presunuli do Bruntálu, kde opäť ťažkou manuálnou prácou budoval vznikajúci objekt vojenskej strelnice. Neskôr viedli jeho cesty do Přerova, kde pracoval na stavbe vojenského letiska.

Manuálnou drinou prešiel aj počas svojho pôsobenia v Bystřici pod Hostýnem, v Mikulove, v Českých Budějoviciach, kde pracoval na pozemných úpravách terénu, ako aj v Pardubiciach, kde pracoval šesť mesiacov pri výkopoch kanálov.

Po presune do priestorov bývalého benediktínskeho kláštora v Rajhrade mu pri ďalšom odvode vojenskú službu predĺžili. „Mnohí vojaci čakali, že ich prepustia. Ja som bol však v očakávaní opatrnejší. Vedel som, že napriek tým dvom absolvovaným rokom nás režim len tak ľahko nepustí. Časom z toho vznikla aj taká úsmevná veta, keď sa niektorého z nás spýtali, dokedy ešte slúžime. Odpovedali sme len DKR, čo znamená ,Do konca režimu´.“

Vincenta tentoraz premiestnili do Orlovej, kde strávil ďalších 11 mesiacov vojenskej služby manuálnou prácou pri ťažbe uhlia v Bani Antonína Zápotockého. Až v novembri roku 1953 po vyše troch rokoch služby sa jeho utrpenie skončilo.

„Zavolali si nás na veliteľstvo do Rajhradu, kam prišiel komunistický funkcionár, ktorý nám len oznámil, že sa situácia v štáte tak skonsolidovala, že nás môžu prepustiť do civilu. Nepriamo tým vlastne priznal, že sme neboli vojaci, ale väzni. Nezabudol podotknúť bývalým seminaristom, aby sa v mieste bydliska išli hlásiť k svojim miestnym cirkevným tajomníkom. Takže naďalej sme zostali pod štátnym dozorom.“

Z vojenskej služby sa do rodných Lúčok definitívne vrátil 31. decembra 1953. V neskorších rokoch musel ešte dvakrát absolvovať mimoriadne vojenské cvičenie ako vojak v zálohe.

Vincent Dorník ako pétepák v roku 1950. Foto – Post Bellum

K vytúženému cieľu

Po návrate sa Vincent prostredníctvom svojho brata zamestnal v Okresnom stavebnom podniku Ružomberok, kde pracoval v partii tesárov. V novembri roku 1954 tu stretol svojho bývalého spolužiaka, tiež bývalého petepáka a neskoršieho  poslanca za HZDS Augustína Mariána Húsku, ktorý pracoval na úseku práce a miezd.

Po podniku sa rýchlo rozniesli chýry o Vincentovej duchovnej minulosti, čo ho priviedlo k stretnutiu s bývalým redemptoristom a neskorším kňazom gréckokatolíckej cirkvi Michalom Majovským, ktorý tiež absolvoval vojenskú službu v PTP. Neskôr ho vyšetrovali a väznili za tajnú duchovnú činnosť.

S Vincentom si vytvorili silné priateľské puto. Počas neskoršieho zatknutia Majovského dostal Vincent predvolanie a absolvoval výsluch súvisiaci s touto kauzou. Okrem toho však žiadne ďalšie vyšetrovanie v súvislosti s Michalom Majovským nezažil.

Vincent Dorník sa postupne prepracoval na pozíciu plánovača, neskôr mu vďaka intervencii Augustína Mariána Húsku pridelili funkciu na oddelení zákaziek.

V 60. rokoch nastal politický odmäk, v rámci ktorého sa čiastočne mohol obnoviť slobodnejší duchovný život v republike. Priateľ Michal Majovský poradil Vincentovi, aby si podal prihlášku na dokončenie teologického štúdia.

Vincent sa chcel dostať na svoje predošlé pôsobisko v Spišskej Kapitule, tá však už bola len spolitizovaným tieňom svojej niekdajšej slávy. Rozhodol sa teda pre štúdium Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Bratislave. Napriek pokročilejšiemu veku mu nakoniec štúdium umožnili a v neskorších rokoch mu uznali jeden z dvoch už absolvovaných ročníkov teologického štúdia v Spišskej Kapitule.

Vincent ako nadaný a svedomitý študent postupne získaval dôveru fakulty a pridelili mu funkciu tzv. duktora, dohliadajúceho na študentskú atmosféru. Politické okolnosti roku 1968 a príchodu vojsk Varšavskej zmluvy vnímal len okrajovo, keďže práve dokončil štúdium a tešil sa z možnosti návratu k duchovnej práci, ktorú mu toľko rokov odopierali.

Jeho prvé kroky viedli do Liptovského Mikuláša, kde strávil šesť mesiacov ako kaplán. Potom ho v roku 1969 preradili za správcu farnosti vo Veľkom Borovom. Počas svojho pôsobenia ho kontroloval miestny cirkevný tajomník, ktorý vykonával štátny dozor nad duchovnými v regióne. Musel s ním pravidelne konzultovať všetky organizačné kroky a podávať hlásenia o svojej činnosti.

V roku 1978 odišiel do farnosti Chmeľnica, kde pôsobil až do roku 1986. Na prístup veriacich v období normalizácie spomína v dobrom svetle, pretože vždy pôsobil v silne nábožensky založených obciach. Ľudia navštevovali bohoslužby a o vieru prejavovali záujem.

V roku 1986 ho opäť úradne preložili a jeho novým pôsobiskom sa stala farnosť v Liskovej, kde pôsobil až do roku 1997. Posledným pôsobiskom sa stala pre Vincenta farnosť Malatiná, kde zostal až do roku 2005, keď odišiel do dôchodku.

Kňazstvo je však celoživotné poslanie, a tak aj v súčasnosti napriek pokročilému veku a zhoršenému zdravotnému stavu vykonáva Vincent Dorník svoju duchovnú činnosť ako kňaz v dôchodku v rodných Lúčkach, kde pôsobí ako spovedník a občasne vypomáha miestnemu farárovi s procesiami.

 

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie