sobota

Máte šesť mesiacov, povedali im po príchode do Osvienčimu. So sestrou prežili koncentrák ako jediné z rodiny

„Mamička chcela začiatkom roka 1939 odísť, ale otecko odmietol. ,Nič sa nestane, Nemci sú kultúrny národ, majú Beethovena, Mozarta,‘ tvrdil. Zostali sme tu,“ rozpráva Věra Idan. O niekoľko mesiacov jej otecka odvážali príslušníci kultúrneho národa do koncentračného tábora.

Věra Idan. Foto – Post Bellum

Narodila sa ako Věra Rosenzweigová roku 1926 v Košiciach. Jej rodičia boli moravskí Židia, otec Oskar Rosenzweig sa na Slovensko odsťahoval za prácou – obchodoval s drevom a vyznal sa aj v účtovníctve.

Vďaka hudobnému nadaniu mamičky Pavly si Věra uchovala spomienku na krásne hudobné večery. V rodine okrem Věry vyrastala tiež mladšia Mariana. Kvôli otcovmu podnikania sa rodina presťahovala do Ostravy, kde Věra chodila do školy.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Rodina bola síce židovská, ale v podstate asimilovaná. Oveľa viac ctili ideály prvej republiky a jej zakladateľa, ktorého úmrtie, ako tvrdí pani Idan, predznamenalo koniec demokracie. Odtrhnutie Sudet od Československa má Věra spojené s koncom školy – školské budovy začali slúžiť ako provizórne ubytovne pre českých utečencov z pohraničia. Skutočný zákaz vyučovania židovských detí nastal o rok neskôr.

„Vtedy som začala navštevovať školu Alija ha-noar, po nemecky Jugend Alijah Schule, ktorú vytvorili sionistické organizácie. Niekoľko mesiacov som bola v Prahe, potom sa vrátila späť do Ostravy,“ rozpráva pamätníčka.

V októbri 1939 jej otca deportovali do nemeckého tábora v Nisku nad Sanom vo východnom Poľsku. Tam vypravili dva transporty Židov z Ostravy, Katovíc a Viedne, vôbec prvý v histórii európskych deportácií, ktorých úlohou malo byť budovanie väčšieho tábora.

Na jar 1940 tábor v Nisku rozpustili a väčšina väzňov sa vrátila domov, ale Věrin otec utiekol do Sovietskeho zväzu, kde ako takzvane ekonomicky významný Žid zostal aj po napadnutí krajiny Nemeckom. Posledné správy o otcovi má Věra z roku 1943, keď údajne zomrel na zápal pľúc.

Detstvo v Košiciach, Věra Idan uprostred (1932). Foto – Post Bellum

Správne, nie však spravodlivé

Věra prešla preškoľovacím kurzom, ktoré pre deti a mládež organizovala ostravská židovská obec. Naučila sa tam šiť, čo zúročila ako dospelá, keď pracovala ako krajčírka. Zároveň ju spolu s ďalšími mladými ľuďmi poverili roznášaním transportných lístkov.

„Boli sme traja, obchádzali sme s predvolaniami a ponúkali sme tým, ktorých vybrali na deportáciu, pomoc s balením. Tak to zorganizovala obec,“ vysvetľuje Věra. Povolanie do transportu sa v septembri 1942 týkalo aj Věry, matky a sestry Mariany.

Věra bývala v Terezíne v dievčenskom domove L309 spolu s priateľkami, ktoré poznala z Ostravy. Pracovala najskôr v krajčírskej dielni, neskôr v zeleninovej záhrade, čo využívala, tak ako ostatní mladí, na príležitostné krádeže zeleniny.

„Kradli sme ako straky. Hoci to bolo trestné, prenášali sme zeleninu do geta v spodnej bielizni a všade, kde sa dalo,“ rozpráva. Tvrdí, že mladí ľudia nevnímali Terezín tak tragicky ako starší alebo starí ľudia. Mladých, a zvlášť sionistov, sa snažila samospráva geta chrániť – dostávali väčšie prídely jedla a vedenie sa ich snažilo nezaraďovať do transportov, ktoré z Terezína odchádzali. „Bolo to správne, nie však spravodlivé,“ upozorňuje.

„O transportoch sme, pochopiteľne, vedeli a tušili sme, že idú na horšie miesto ako Terezín, ale hovorili sme si: ,Čo nás môže stretnúť? Pracovať vieme, nanajvýš budeme viac drieť v horších podmienkach,‘“ rozpráva pani Idan.

S rodičmi a so sestrou v roku 1939. Foto – Post Bellum

Máte šesť mesiacov

V máji 1944 do transportu zaradili aj Věru s mamičkou a sestrou. V rovnakom transporte do Osvienčimu odchádzal aj jej kamarát Otto Immerglück, ktorého poznala už z Ostravy. Vybavuje si, že sa spolu ujali organizácie cesty dobytčákmi: „Povedali sme všetkým, kam si majú dať veci, ako budeme zaobchádzať s vedierkami na vodu a výkalmi, a napodiv nás nikto nepokarhal, hoci sme boli takí mladí,“ priznáva Věra. Otto sa stal neskôr rozhodujúcim mužom v jej živote.

Po príchode do Osvienčimu sa bez selekcie dostala spolu s mamičkou a Marianou do rodinného tábora, kde sa stretli s priateľmi z Terezína, ktorí tam prišli v decembri 1943. Čoskoro sa zoznámili s osvienčimskom realitou.

„Privítal nás Oto Kraus a bez obalu nám hlásil: ,Vidíte ten dym a cítite ten smrad? Tak dopadneme. My o dva mesiace, vy máte ešte šesť.‘ To nám povedal, pretože zažil likvidáciu septembrového transportu v marci 1944,“ spomína pani Idan.

Malá, ale prešla

Asi po šiestich týždňoch v rodinnom tábore prešla s mamičkou a sestrou selekciou. „My s mamičkou sme vyzerali ešte dobre, ale sestra bola príliš slabá a malá na svoj vek. Mengele vyhlásil: ‚Kleine, aber...‘ mávol rukou a poslal ju za nami,“ uvádza Věra.

Ďalšie tri dni strávilo päťsto vybraných väzenkýň v ženskom tábore a koncom júna ich odviezli vlakom do pracovného tábora v Christianstadte, pobočky tábora Gross-Rosen. Do tábora prevelili dvestopäťdesiat žien, ktoré mali vykonávať stavebné práce: „Rúbali sme stromy, stavali cesty, neskôr našu malú skupinku vybrali na stavbu domu,“ opisuje Věra.

Začiatkom februára 1945 nariadili evakuáciu tábora. Zúbožené väzenkyne sa vydali na pochod, dnes nazývaný pochod smrti, počas ktorého podľa Věry prešli za päť týždňov asi päťsto kilometrov. V polovici marca došli do Chebu, odkiaľ ich vlakom previezli do Bergen-Belsenu, podľa väčšiny pamätníkov pekla na zemi, najhoršieho miesta, kam sa väzni mohli dostať.

Věra priznáva, že si z tábora veľa nepamätá – dostala silné horúčky, týfus, a hoci britskí vojaci vstúpili do tábora 15. apríla, barak, kde prežívala so sestrou a s mamičkou, sa dostal na rad až o dva týždne neskôr.

Mamička 2. mája 1945 zomrela. Věra a jej sestra strávili niekoľko týždňov v lazarete v Celle, kde sa tak zotavili, aby mohli pokračovať v rekonvalescencii vo Švédsku.

So sestrou Marianou v roku 1941. Foto – Post Bellum

Život so vztýčenou hlavou

Domov do Československa sa vrátili až v auguste 1946. V Prahe na stanici čakal na Věru Otto, ktorý jej aj sestre ponúkol spoločné bývanie na Letnej.

O rok sa vzali a rozhodli sa pre odchod do Izraela, kam už predtým odišla Věrina sestra Mariana. Odchádzali v máji 1949 ako jedni z posledných legálnych vysťahovalcov a Věra čakala v tom čase svojho prvého syna. Vtedy si zmenili priezvisko na Idan.

Našli nový domov v kibuci Ha-Chotrim, kde zostali desať rokov a vychovali troch synov. Neskôr sa presťahovali do prímorského mestečka Michmoret, kde Otto vyučoval v miestnej škole a Věra šila.

V necelých šesťdesiatich rokoch ovdovela, ale radosť jej okrem synov a neviest robia vnúčatá aj pravnúčatá. Na otázku, čo by odkázala dnešným mladým ľuďom, Věra Idan rozhodne a jednoducho odpovedá: „Človek má žiť so vztýčenou hlavou a nemá robiť druhým to, čo nechce, aby sa stalo jemu.“

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 103524 z vás dostáva správy e-mailom