Denník N

Dvojitý meter na teroristické útoky

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Prakticky každý útok radikalizovaných moslimov je vnímaný ako teroristický, no pri útokoch extrémnej pravice je terorizmom máločo.

Európsky policajný úrad (Europol) nedávno zverejnil každoročnú správu o terorizme v Európe. Napriek tomu, že sa Europol hrdí zamestnávaním najlepšie pripravených bezpečnostných analytikov, výsledný materiál vyvoláva niekoľko závažných otázok.

Disproporcionalita

Prvým problémom je, že jadrom práce je analýza tzv. „džihádistického terorizmu“ – a hoci ide len o jeden z piatich analyzovaných typov terorizmu – je mu venovaných takmer 20 strán textu, teda dvakrát toľko, čo všetkým ostatným typom dohromady. Ešte závažnejšou je táto nerovnomernosť vo svetle skutočnosti, že plánovaných, prekazených a vykonaných útokov radikalizovaných moslimov bolo v Európe za celý uplynulý rok len 13. A celkový počet útokov vo všetkých kategóriách? 142.

A čísla sú ešte horšie. Už na prvý pohľad je podozrivé to, že v kategórii „extrémne pravicový terorizmus“ sa nachádza len jediný útok. Ide o prípad z Holandska, kde sa skupina šiestich páchateľov dopustila podpaľačského útoku na miestnu mešitu. Z poznámky pod čiarou (!) sa však dočítame, že v ďalších štátoch EÚ sa odohralo hneď niekoľko desiatok podobných atakov. Konkrétne išlo o 61 podpaľačských útokov a dokonca aj o 4 bombové útoky na centrá pre žiadateľov o azyl. Správa Europolu je na ďalšie detaily vcelku skúpa, uvádza medzi iným pomerne všeobecnú formulku „neboli preukázané teroristické metódy“, a na inom mieste dodáva: „Utečenci a etnické menšiny v EÚ čelia rastúcemu násiliu. Tieto zločiny sú pravdepodobne zamýšľané s účelom vážne vystrašiť časť verejnosti, no napriek tomu, že vykazujú určitú podobnosť, nie sú považované za terorizmus či násilný extrémizmus, a tým pádom nie sú nahlasované členskými štátmi a následne nie sú zahrnuté v štatistikách.“

Je pritom potrebné zdôrazniť, že označenie útoku za teroristický nie je svojvoľným rozhodnutím bezpečnostných zložiek v jednotlivých štátoch EÚ.

Čo je terorizmus?

To, čo je z pohľadu európskych bezpečnostných zložiek terorizmom, definuje rozhodnutie Rady EÚ z 13. júna 2002. Teroristické útoky sú tu definované ako „úmyselné trestné činy, ktoré vzhľadom na ich povahu alebo kontext môžu vážne poškodiť krajinu alebo medzinárodnú organizáciu, ak sú spáchané s cieľom:

– vážne zastrašovať obyvateľstvo, alebo

– neoprávnene naliehať na vládu alebo medzinárodnú organizáciu, aby vykonala alebo sa zdržala vykonania akéhokoľvek činu, alebo

– vážne destabilizovať alebo poškodiť základné politické, ústavné, hospodárske alebo sociálne štruktúry krajiny alebo medzinárodnej organizácie.“

Správa Europolu teda hovorí, že útoky na mešity a azylové centrá síce spĺňajú definíciu teroristických útokov, no napriek tomu nebudú považované za teroristické činy. A to nie je všetko: rozhodnutie Rady ďalej uvádza, že teroristickým útokom je okrem iného aj spôsobenie požiaru či výbuchu, pri ktorom dôjde k ohrozeniu ľudského života. Zápalné a bombové útoky na mešity teda nie sú „podobné“ teroristickým útokom, ale jednoznačne zodpovedajú zneniu definície teroristických činov. Rozhodnutie Europolu a národných policajných zložiek neklasifikovať tieto činy ako akty terorizmu nesie znaky svojvôle a nemá oporu v odborných argumentoch.

V Europole nesedia rasisti

Tento text rozhodne nechce obviniť policajné zložky v Európe z otvoreného rasizmu. Skutočným problémom je to, že v celej západnej spoločnosti pri pojme terorizmus aplikujeme rasový a náboženský filter. Popri odborných argumentoch hrá dôležitú rolu aj strach – čo je prirodzené vzhľadom na to, koľko obetí si vyžiadali útoky radikalizovaných moslimov. Napriek tomu by sme mali uprednostniť racionalitu pred emóciami. Ak existuje jasná definícia terorizmu, mali by sme ju používať pri všetkých typoch útokov.

O čo ide extrémistom?

Zaujímavou sondou do mysle radikalizovaných veriacich je štúdia českého arabistu Miloša Mendela pod názvom „S puškou a Koránem“. Mendel uvádza, že cieľom islamských fundamentalistov je nahradenie súčasného spoločenského a politického systému. K tomu využívajú tak demokratické prostriedky (alebo aspoň výzvy k demokratickým voľbám), ako aj „nekonkrétne iracionálne akty deštrukcie (destabilizácie)“. Konkrétna podoba nového usporiadania je druhoradá – kľúčovým je odpor k Západu, v prípade krajín Blízkeho východu k „pozápadňovaniu“ miestnej spoločnosti. Korán v rukách fundamentalistu pritom vôbec nemusí znamenať to, že fundamentalista pozná svoju náboženskú tradíciu. Fundamentalisti často preberajú islamské symboly len mechanicky. Jednotlivé verše Koránu a konštanty vierouky vulgárne dezinterpretujú, a intelektuálne chudobnou je aj ich vlastná produkcia, príkladom ktorej môže byť spis „Míľniky na ceste“ ideového otca Moslimského bratstva Sajjida Qutba.

Fundamentalizmus tak nestojí na kreatívnych základoch, až na výnimky nemá žiadny tvorivý potenciál – je len vulgárnou reakciou na aktuálne spoločenské pomery a negáciou hodnotového systému nenávideného Západu.

Naši extrémisti sú rovnakí

Nie je prekvapujúce, že Mendelove analýzy islamského fundamentalizmu v mnohých bodoch pripomínajú zmýšľanie „našich“ extrémistov. Mechanické a vulgarizované nakladanie s národnými symbolmi a historickými osobnosťami, rétorika odmietania Západu a projekcia samého seba do roly ochrancu pred nemorálnym „pozápadňovaním“ našej časti sveta: to všetko je charakteristické aj pre kotlebovcov či Slovenské hnutie obrody. Extrémna pravica v celej Európe odmieta hodnoty humanizmu, na ktorých Západ stojí, a sníva o návrate dôb, v ktorých boli tieto hodnoty aktívne popierané.

Túto skutočnosť nakoniec doceňuje aj Europol, uvádzajúc tak pri radikalizovaných moslimoch, ako aj pri extrémnej pravici a ľavici, že ich cieľom je nahradenie súčasného spoločenského a politického zriadenia vlastným utopickým poriadkom. Preto je nešťastné, že Europol nejde o krok ďalej a neaplikuje rovnaký meter aj vtedy, keď extrémisti akéhokoľvek razenia pristúpia k presadzovaniu svojho programu násilím.

Keď sa extrémizmus mení na násilie

Policajné zložky, ale aj médiá a širšia verejnosť musia pri terorizme aplikovať rovnaký meter. Podpaľačské útoky na miesta stretávania veriacich sú, slovami Rady EÚ, zastrašovaním obyvateľstva. Bombové útoky na centrá pre žiadateľov o azyl, opäť slovami definície terorizmu, vážne destabilizujú politické a sociálne štruktúry európskych krajín. K povinnosti pomôcť utekajúcim pred vojnou alebo prenasledovaním nás viažu medzinárodné dohody. Náboženská sloboda (a garancia bezpečnosti veriacim bez rozdielu) je hodnotou, na ktorej stojí európska civilizácia od podpisu Vestfálskeho mieru. Útoky na tieto fundamenty našej spoločnosti spĺňajú definíciu terorizmu.

Samozrejme, je jednoduchšie identifikovať teroristu – samovražedného útočníka, najmä, ak sa k jeho činu prihlási niektorá z teroristických organizácií, než teroristu – anonymného páchateľa bombového útoku, ktorý nechce byť prichytený pri svojom údere na nenávidených imigrantov – a už vôbec pri ňom nechce položiť svoj život. No ide tu o mieru: nie je v poriadku, keď je prakticky každý útok radikalizovaných moslimov vnímaný ako teroristický, no pri útokoch extrémnej pravice je terorizmom len 1 z viac než 60 atakov. Nesmieme sa predsa tváriť, že džihádizmus je vážnou teroristickou hrozbou, a že bombové a podpaľačské útoky extrémnej pravice na moslimov a utečencov teroristickou hrozbou nie sú.

Používajme rovnaký meter

Ak má niekto za cieľ zvrhnúť súčasné politické usporiadanie a na jeho dosiahnutie využíva „iracionálne akty deštrukcie“, malo by byť úplne jedno, či sa takýto čin odohrá v parížskom divadle, pred britským parlamentom alebo v centre pre žiadateľov o azyl. Ak sa stane terčom útoku miesto stretávania veriacich, malo by byť irelevantné, či ide o synagógu, kostol alebo mešitu. Rovnako nesmie hrať rolu ani farba pleti, ani náboženské vyznanie páchateľa. Ak vo verejnom diskurze, nehovoriac o práci bezpečnostných zložiek, dopustíme to, že útoky radikalizovaných moslimov budú označované ako teroristické činy, no niekoľkonásobne väčšie množstvo extrémistických útokov na miesta, kde sa očakáva zvýšená koncentrácia moslimských veriacich, nebudeme považovať za terorizmus, tak tým aktívne zabraňujeme budovaniu tolerantnej a otvorenej spoločnosti. Môže sa stať, že nás kvôli tomu čaká veľmi nebezpečná budúcnosť.

Autor je teológ

Teraz najčítanejšie