Denník N

Čítanie je vzdelanie zadarmo

Zuzana Cigánová. Foto - Michal Burza
Zuzana Cigánová. Foto – Michal Burza

Každý milostný trojuholník je inakší a pritom úplne rovnaký, hovorí Zuzana Cigánová, finalistka Ceny Anasoft litera.

„Priala by som si, aby čitateľ našiel rytmus tej chvíle, ktorú zaznamenávam, a chcem mu pri tom pomáhať. Aj bodkami,“ objasňuje ZUZANA CIGÁNOVÁ svoj špecifický spôsob písania knihy Aksál. Cigánová vo svojom písaní navodzuje pocit, náladu či konkrétnu atmosféru. Ako dýchame, premýšľame alebo čo nám plynie hlavou tesne pred tým, než vyslovíme svoj názor. Mnohí to pripisujú jej hereckému povolaniu. Keď sa však s ňou osobne stretnete, uvedomíte si, že Zuzana Cigánová sa s vami rozpráva presne tak, ako aj píše. Okrem toho vás očarí jej šarm, skromnosť, humor a láska k maličkostiam.

Spoločným menovateľom vašich próz je jedna téma. Láska. Čo vás k nej neustále priťahuje?

Nuž, ako tak človek starne… začne chápať, že láska je to najdôležitejšie, čo si mal v živote zbierať, šetriť, sporiť. A že lásky sú všelijaké a že všetky potrebujeme. Napríklad tú až zvieraciu k novonarodenému dieťatku, aby sme vydržali noci a noci nespať, alebo tú nesmiernu, vzájomnú, keď sú ešte rodičia naším celým svetom. A potom tú, tie lásky, prečo sme ženami a mužmi… Láska je skrátka príroda v nás a sem-tam, alebo celý život, si s nami robí, čo chce. Napríklad ako letné požiare alebo ako požiare v Austrálii, ktoré sú nevyhnutným kolobehom tamojšej prírody. Vedci vyskúmali, že láska sídli v mozgu tam, kde hlad a smäd, vedľa hladu a smädu… A láska je opak osamelosti. A osamelosť je pre človeka celkom neprirodzená ľudská situácia. V každom veku. V puberte aj v dome dôchodcov… A každý máme každú lásku špeciálnu. Veď ona je iná ako všetky ostatné, veď takého ako on, som ešte nestretla. A pritom sa všetky lásky podobajú… Staré aj mladé, bývalé aj terajšie, pred sto rokmi aj dnes, aj tie, čo sme zahodili, nevšimli si, zameškali, aj tie pretrpené, aj tie prázdninové…  A o tom je aj moja posledná knižka Aksál. O milostnom trojuholníku. Lebo každý trojuholník je inakší a pritom celkom rovnaký.

Keď ste spomenuli milostný trojuholník. Ten nie je v umení novinkou, rovnako, ako ani útek od reality, aký mal Julo. Je to frekventovaná téma v literatúre, filme, divadle atď. Prečo je podľa vás nielen pre tvorcov, ale aj prijímateľov umenia taká atraktívna?

Lebo, ako som už povedala, láska je príroda v nás a robí si s nami trošku alebo veľmi, čo chce. A teraz ešte aj zažijeme, stretneme v živote oveľa viac ľudí, ako kedysi. Predtým sa tí dvaja našli vo svojej či susednej dedine, teraz stretáme celý svet.

V Aksále sa narušila dôvera v dlhoročnom vzťahu. Reálne sa nestalo nič, a pritom sa stalo všetko. Zostala tam láska?

Pýtate sa, lebo máte novú rodinu a nepáči sa vám, že sa môže stať, čo sa ani nestalo… Ibaže o tom je život. A ako ste povedali, to sú témy pre básnikov, pre umenie. Ľudia sú preto ľuďmi, že sa im to môže stať, ako sa im môže stať báseň či pieseň… Ale každodenné dni, zvyky, povinnosti, spolupatričnosť dvoch zaujímavých, spriaznených ľudí a láska toho druhého lieči. A dokazuje, že to je ono, že pravda je to, že sme spolu. A možno nabudúce budem potrebovať opateru zasa ja… Život je dlhý a plný dobrých prekvapení, ako hovorila moja maminka, ktorej sa stalo, čo sa ani nestalo, keď sme už boli veľké deti a tešili sme sa spolu s ňou. A apinko bol chvíľu nešťastný.

Premýšľam nad tým, že Julova túžba sa rozplynula, pretože sa stala nereálna. A napriek všetkému sa oňho Hela napokon stará.

Julova túžba sa nerozplynula, je mu smutno. A nevedno, ako dlho bude. A ona sa oňho stará, lebo je mu smutno… Aj on ju má rád hádam aj preto… a príde nová jar… a každá nová jar sa človeka dotkne aspoň snežienkami v pasáži.

Neraz sa o vás hovorí ako o autorke so špecifickým jazykom. Je to vlastne váš podpis.

Neviem, ako by sa dalo písať ako niekto iný. Keď som bola malá herečka, snažila som sa zapamätať si zaujímavé situácie, tváre, grimasy, chôdze a bola som nešťastná, že sa to nedá, že je toho priveľa… Napísať sa to, hádam aspoň trochu, dá. Človek „samoliter“ musí mať papier a ceruzku! A každý človek predsa používa iné slová napríklad na maznanie, na nadšenie, na… No nie?!

O vás však možno povedať, že ste odvážna. Vo svojom písaní sa nebojíte použiť rým. Nadpriemerne využívate interpunkčné znamienka. Napríklad tri bodky, ktoré skôr slúžia na nadýchnutie.

Tak je! Priala by som si, aby čitateľ našiel rytmus tej chvíle, ktorú zaznamenávam, a chcem mu pri tom pomáhať. Aj bodkami. Chcem naznačiť, kedy sa tí moji nadýchnu, lebo im prišla na um myšlienka, a ako ju potom prehltnú, či pustia von dychom. Napísať, čo vidieť, aj čo vidieť nie je. Francisovi Scottovi Fitzgeraldovi sa podarilo zaznamenať narodenie lásky. Uvidel, ako jej kolená objal vietor… a vždy si potom na to spomenul… Keby Julo nepodržal tej malej kabát, nič by sa nestalo. Nenastal by nijaký zádrh v skvelom manželstve. Ibaže on bol slušný chlap a podržal jej kabát… To nebola láska na prvý pohľad, ani na prvý dotyk, skôr na prvý dych… Ale čím ďalej, tým viac sa presvedčujem, že interpunkčné znamienka a ich používanie je vymyslené celkom správne. Skoro. A rýmiky majú rytmus, tak preto!

Keď som čítala Aksál, mala som dojem, že sa pozerám na francúzsky film. A vlastne, pri ktorejkoľvek vašej knihe mám pocit, že je skôr pre francúzskeho čitateľa než slovenského.

A možno českého. A mněl bych v erbu dívčí klín, nebo paví stín. Kainar! Jaro Rihák, minulý rok bol nominovaný na cenu Anasoft litera za výborný román, scenár Pentcho. Príbeh parníka, povedal, že pri mojej knižke mal pocit, ako keď sa jeho mame doma povaľovali útle knižky Francoise Saganovej.

Vaše knihy sa aj vizuálne navzájom podobajú.

Sú útle… Ale hlavne, ich výtvarnú stránku vždy láskavo urobí Vlado Popovič. Môj obľúbený maliar od čias natáčania filmu Ela Havettu Slávnosť v botanickej záhrade.

Keď teraz hovoríte o Liliane z vašej knihy Aksál, pomenúvate ju malá. Neboli ste k nej istým spôsobom krutá? Aj keď krutá je príliš silné slovo. Pre mnohé ženy nie je zrovna ideálom niekto, kto sa nechá ovplyvniť časopismi.

Ona je ešte malá! A úplne obyčajné dievčatko. A jej mama vravievala, že ide zima a nemáme čižmy, ani jedna… A doma má len dve rozprávkové knihy… A to ako hovorí, počujete v každej električke… A v tej električke sa na ňu díva jeden muž. A jeho žena sa hnevá. A Lili ju potom cituje – ty si rád, že tá hmhm má takú mini, že má len hmmm prikrytú, čo?!! Liliane sa prieči povedať to slovo. A ešte dva razy! Hmhm a hmhm! Nechávam ju rozprávať svojím jednoduchým spôsobom, ale dozvieme sa, prečo je taká, aká je, aj že je to vnímavý človek. Aj… že keď sa na ňu chlapi pozrú, zasvietia im iskričky, také lampičky v očiach. Skoro všetkým…

Kultúrou lifestylových magazínov je teda ovplyvnená len preto, že je ešte malá?

A nielen nimi. Deti sa dívajú na všelijaké Smotánky a Nákupné maniačky. Akým spôsobom majú potom rozmýšľať? Ale hlavne, o čom?! Televízia je mocná čarodejka, člen rodiny! Tak by sa aspoň tá verejnoprávna nemala pretekať v sledovanosti… Verejnoprávna má mať celkom iné starosti a ciele. Osvetu, kultúru, relevantné správy.

Vaša novela nedýcha len láskou, vášňou či túžbou, ale je v nej aj silná chuť angažovanosti. Považujete za potrebné vyjadriť sa prostredníctvom umenia k aktuálnym spoločenským problémom?

Ak nazývate moje písanie umením, tak každé umenie vypovedá o spoločnosti, o dobe, aj o meste či krajine. Moja knižka K+K hovorí o dvoch deťoch, čo sa stretli v pionierskom tábore… A na ich súkromných osudoch, na prežívaní ich opäť celkom špeciálnej lásky sa podpísala doba. Tak ako sa na našich podpísal socík aj šesťdesiaty ôsmy, aj osemdesiaty deviaty. Aj preto sú, akí sú, akými sa stali… A kto je „čestný muž“, koná čestne v súkromnom aj v spoločenskom živote, kto je egoista, je taký  doma aj v robení kariéry. Všade to krúti, klame vo svoj prospech… A nežijeme len v kuchyni, v spálni či na záchode. Žijeme v meste, v krajine, v škole, vo svojej práci. Verejný život sa nás stále dotýka… tak si naň musíme dávať pozor. Jednu knižku som napísala, lebo som počula v rozhlase, že istý človek videl v istom psychiatrickom zariadení človeka s napchatou, ale ľahulinkou igelitkou. Ukázalo sa, že je plná papierikov, zdrapíkov s celkom obyčajnými slovami ako mihalnice, dvere, lokomotíva, lebo ten človek sa nemal s kým zhovárať. Tak si ich písal, aby ich nezabudol.

Anasoft litera 2020

Vo vašich prózach cítiť aj vlastenectvo k mestu či dokonca konkrétnemu miestu. Kde je vaša vlasť?

Mojou vlasťou sú ulice medzi Bratislavským hradom a Slavínom. Tam som sa narodila, tam sme boli deti. Vtedy bol hrad ešte ako stôl a chodievali sme doň všelijakými dierami. A všeličo sme tam našli, všeličoho sme sa báli. Keby rodičia vedeli, čo robia ich deti… Ja som tuším mala pocit, že mám troch rodičov. Ešte aj hrad. Vždy sa na mňa díval. Keď som mala dvanásť, hrala som v Lettrichovom filme Malá manekýnka. A len Ježiško vie, prečo som potom istý čas normálne chodila poza školu. Do jednej záhrady na Mudroňke. Nado mnou hrad! Vždy som sa naň pozrela: Nie som v škole, čuduješ sa?! (smiech) Človek zabudne, čo sa to v tej hlavičke motalo. Režisér Otakar Vávra chcel, aby som namiesto na VŠMU chodila v Prahe na AMU a bývala u Vlasty Chramostovej. Ale ja som bola mamičkárka a Bratislavčanka.

Ako vnímate postupnú zmenu hlavného mesta?

Dosť zle. Napríklad sa vôbec nedáva pozor na najznámejšie, najkrajšie výhľady, pohľady. Hocičo sa hocikde vystrčí… Napríklad nad takou Ymcou sa vypína jašter. Keď bude celkom hotový, zožerie ju. Vedľa Blumentálského kostola, len cez uličku, stojí sivá škatuľa na topánky pre obrov. Teraz pri tuneli dokončujú sivo-hnedú hrču čohosi pre kohosi. Nadžgali, natlačili to tam medzi Dunaj, ulicu a kopec. Hnedé, sivé všelijako vytŕčajúce, všelijako sa tváriace tvrdé domy. Zlé deväťdesiate roky! Pokazené tým viac, že tam toho chceli napchať čím viac! Hneď za ten milý kostolík a zostatok domov a uličiek! Belavých, krehkých. Dnes  už vieme, že aj bezbranných… A aké to bolo krásne miesto, krásna príležitosť! Čo všetko sa tam dalo vymyslieť. Cez sklo vidieť dýchať kopec… Bratislava mohla byť mesto ako žiadne iné, tak šťastne je položené. Ale ja som len laik… Keď dnes počujem v rozhlase, že polícia stráži rýchlosť pri bývalom PKO, lebo samozrejme všetci vedia, kde nebohé PKO bolo… človeku je do plaču… A najnebezpečnejšie sú vety: Oni urobili toto, tak my môžeme toto! Oni urobili tamto, tak my dieru, podzemné garáže rovno pri hrade?! Keď sa to raz spustí, nemá to konca? Kto to začal, Mečiar? Teraz sú dôležité len peniaze, zárobok? Ani mesto nie?! Slovom… aj nám, čo sme sa tu narodili, pomaly chudinka Bratislava odpadá od srdca… Lebo tu celkom obyčajne chýba úcta k vždy platným, nenahraditeľným hodnotám.

Treba na to myslieť aj pri písaní?

Na to sú knihy. Nemyslím moje… Vzdelanie je jediná nádej. A čítanie je najľahšou, najzábavnejšou formou učenia. Čítanie je vzdelanie zadarmo. Aj pre zlých žiakov. Deťom treba vštepiť pasiu z čítania… Nič nevieme alebo len málo vieme napríklad o takých moslimoch a moslimovia nevedia nič o nás, ale musíme sa dohovoriť, sme na jednej zemeguľke, na jednom konári… Alebo, len Verne by vraj vedel odhadnúť, ako bude vyzerať svet o takých pätnásť rokov… taký rýchly je vedecko-technický pokrok… Tak čo vlastne treba učiť deti v školách? Konkrétne fakty si nájdu v počítači… Asi treba učiť zvyk dozvedať sa stále nové, učiť ich učiť sa. Učiteľ by mal v deťoch každý deň prebudiť radosť, že spoločne nájdu čosi ďaleké, hlboké, vo vesmíre, v mori… A učiť deti nebáť sa a nebyť ľahostajný a rozmyslieť si to a vedieť zaujať stanovisko… to najlepšie pre všetkých, nie iba pre seba… A v škole by mali nájsť talent každého dieťaťa. Rodičia sú len laici. Učiteľ je odborník… Mal by zbadať, že dieťa má obdivuhodné asociácie alebo ho možno treba odmeňovať, keď vydrží so zavretou papuľkou, alebo má talent na čísla, alebo na origami… čo toho pubertiaka baví najviac! Chvalabohu, základná ľudská prirodzenosť je, a na deťoch to vidieť najlepšie, dozvedať sa, ísť ďalej, chcieť… láskavosť a empatiu sa asi musíme učiť.

Učitelia nemajú čas a priestor venovať sa individuálne študentom. Nie sú tomu prispôsobené ani osnovy.

Sme len laici. Ale vieme, že školstvom prejdeme všetci, aj naše deti a vnuci, tak nás to musí zaujímať. Už škôlka! Sú škôlky, kde deti aj umývajú okná a pečú chlebík. A donesú chlebík domov a rodičia sú dojatí a deti pyšné… A naučili sa aj piecť chlebík, aj spolupracovať, aj zažili dobrý pocit z užitočnosti pre druhých, aj videli a skúsili, že aj chlapi môžu umývať okná… Keby som bola prezidentom zemegule, prikázala by som, aby každé dieťa vyštudovalo popri strednej a vysokej škole aj voľajaké remeslo. Lebo taký stolár, záhradník, obuvník, každý, kto vytvára niečo vlastnými rukami, je trochu umelec. A to treba v ľuďoch pestovať, to je najľudskejšia nadstavba. Hra pre veľkých.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Anasoft litera

Kultúra

Teraz najčítanejšie