Denník N

Špičkoví slovenskí vedci o eurofondoch na vedu: Je to hanba, škandál a odporné divadlo (anketa)

Hore zľava: psychológ Radomír Masaryk, lekárka Barbara Ukropcová, chemik Robert Mistrík, chemik Peter Szolcsányi. Dole zľava: chemik Tomáš Bertók, astronóm Peter Vereš, informatička Mária Bieliková a sociálny antropológ Martin Kanovský. Foto N
Hore zľava: psychológ Radomír Masaryk, lekárka Barbara Ukropcová, chemik Robert Mistrík, chemik Peter Szolcsányi. Dole zľava: chemik Tomáš Bertók, astronóm Peter Vereš, informatička Mária Bieliková a sociálny antropológ Martin Kanovský. Foto N

Oslovili sme významných slovenských vedcov, ktorých práca má medzinárodný ohlas, aby sme sa ich opýtali na názor na rozdeľovanie eurofondov a financovanie vedy na Slovensku.

Špičkoví vedci sa zhodli, že rozdeľovanie eurofondov nemá jasné kritériá a peniaze na vedu sa nerozdeľujú podľa excelentných výsledkov. Hovoria o frustrácii mladých výskumníkov, ktorí odchádzajú zo Slovenska. Posťažovali sa, že sú zavalení byrokraciou, a povedali, že financujeme budovy, ale nie ľudí, ktorí v nich majú robiť výskum. Viacerí zdôraznili potrebu odvolať ministra školstva.

Ako vnímate spôsob, ako sa na Slovensku rozdeľujú eurofondy na vedu a výskum, a ako vnímate prístup štátu k financovaniu vedy?
Peter Vereš. Foto N – Vladimír Šimíček

Peter Vereš

astronóm, Harvardovo astrofyzikálne centrum

Vnímam to veľmi negatívne. Slovensko sa zaraďuje medzi rozvojové krajiny, kde korupcia a klientelizmus sú normou a nutnosťou. Je nepredstaviteľné, aby vo vyspelých krajinách išlo prideľovanie grantov na vedu cez absolútne nekompetentných hodnotiteľov pre absolútne nerelevantné projekty a subjekty. Prístup štátu je zlý. O vede rozhodujú ľudia, ktorí tam nemajú čo robiť. Ministerstvu školstva chýbajú kvalitní zamestnanci. Toto je zlyhanie ministerstva školstva a vlády. Totálne. A medzinárodná hanba. Táto situácia ešte viac povzbudí schopných vedcov, aby zo Slovenska odišli, nieto sa vrátili. A pritom veda a výskum posúvajú dopredu celú krajinu a dodávajú pridanú hodnotu. Na Slovensku cúvame dozadu.

Mimochodom, náš projekt pri inej príležitosti v roku 2015 schválil a podpísal minister Draxler. Zmenila sa vláda a my sme projekt nedostali. Bol to projekt, ktorý hodnotili priamo v EÚ a vysoko. Odborníci. Aké bolo stanovisko ministerstva školstva? Podajte si projekt znova. Nehovoriac o arogantnom tóne odpovede.

Peter Szolcsányi. Foto N – Tomáš Benedikovič

Peter Szolcsányi

chemik, Slovenská technická univerzita v Bratislave

Aktuálne financovanie vedy na Slovensku – a pomaly už nielen z eurofondov – je odporné divadlo zlodejských „pusipajtášov“ a hanebné rozkrádanie obrovskej masy peňazí, ktoré nemá nič spoločné s transparentnou súťažou o dôležité zdroje a ich efektívnym využitím na zmysluplný výskum. V normálnej občianskej spoločnosti by všetci zodpovední podvodníci už boli nieže odvolaní, ale dávno by stáli pred súdom a vzápätí by zaslúžene sedeli v base. U nás, žiaľ, naopak, ba dokonca niektoré univerzity (!) reprezentované konkrétnymi jedincami sa tohto nechutného svinstva nepochopiteľne aktívne zúčastňujú, asi v zmysle „čo si neukradneš sám, to ti ukradne niekto iný“. Je to nielen obrovská hanba, ale už teraz to má devastačné dôsledky na budúcnosť slovenskej vedy zo všetkých možných aspektov. A keďže tie katastrofálne dôsledky najviac postihnú nastupujúcu generáciu mladých výskumníkov, tí budú odtiaľto už nieže húfne odchádzať, ale ozlomkrky utekať a nevrátia sa späť dovtedy, kým sa situácia systémovo radikálne nezlepší. A až toto bude najväčšia tragédia slovenskej vedy v blízkej budúcnosti.
Robert Mistrík. Foto N – Tomáš Benedikovič

Robert Mistrík

chemik, HighChem

Peniaze sa rozdeľujú hlboko pod úrovňou civilizovaného sveta. Aj keď sa doma na tento škandál skôr či neskôr zabudne, to, čo sa na Slovensku udialo, vstúpi do histórie vedy ako smutný príklad zmocnenia sa peňazí na ušľachtilé ciele organizovanými bandami. Pri všetkých tých nehoráznostiach, z ktorých boli asi mnohé legálne, je tu navyše podozrenie z konfliktu záujmov. Ak sa to potvrdí, je to vážna situácia, pretože to zákon nielen zakazuje, ale spochybňuje to celý hodnotiaci proces a výsledky sa môžu ukázať ako neplatné. Ak Brusel berie niečo vážne, tak sú to formálne pochybenia a tu je prvý vypuklý prípad, ktorý môže viesť ku kompletnému zastaveniu eurofondov na vedu, výskum a inovácie. Keď mi včera povedal docent Peter Celec z Lekárskej fakulty UK v Bratislave, ktorý má so svojím tímom kopu karentovaných publikácií, že si musí zo súkromných peňazí kupovať základný materiál na svoj experimentálny výskum, a pritom spodina prezlečená za vedcov dostáva milióny, pochopil som, o čom je tento štát. Treba k tomu ešte niečo dodať?

Barbara Ukropcová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Barbara Ukropcová

lekárka, Biomedicínske centrum Slovenskej akadémie vied a Univerzita Komenského v Bratislave

Tento problém sa týka všetkých vedcov, ktorí pracujú a napredujú, a to napriek často nie optimálne nastavenému systému. Spomeniem napríklad verejné obstarávanie, ktoré je nastavené tak, že nám, vedcom, veľmi komplikuje život a jediné, k čomu vedie, je plytvanie naším časom na tvorivú prácu a grantovými financiami.

Po prečítaní informácií z médií sa čudujem, že sa neorganizujú demonštrácie. Ak je čo i len polovica z toho, čo sa píše v médiách, pravda, tak by som spôsob, ako sa na Slovensku rozdeľujú eurofondy na vedu a výskum, označila za neprijateľný. Je absurdné, že univerzity či SAV dostali len úplné minimum finančných prostriedkov z eurofondov. To sú inštitúcie, ktoré sa dlhodobo vede a výskumu venujú, v rámci ktorých fungujú vedecké tímy schopné dosahovať významné a pôvodné výsledky. Nepochybujem, že práve tieto inštitúcie majú potrebný ľudský, metodický aj prístrojový potenciál a skúsenosti s výskumom, ako aj možnosti zaviesť výstupy vedeckej práce do praxe.

Projekty, v rámci ktorých sa doslova hádže miliónmi, by mala posudzovať nezávislá komisia európskych expertov. Je naozaj ťažko predstaviteľné, ako sa môže stať, že projekty hodnotia ľudia, ktorí nie sú nezávislými odborníkmi v danej oblasti. Podľa informácií z tlače to vyzerá tak, že sa eurofondy majú využiť najmä na podporu výskum a vývoja vo firmách, z ktorých – zdá sa – viaceré vôbec nemajú s výskumom dlhodobé skúsenosti, a boli založené, respektíve zmenili portfólio svojich aktivít účelovo, len kvôli možnosti získať takúto podporu. Len ťažko uveriť, že by takéto subjekty disponovali víziami, ktoré by pridelenie európskych prostriedkov opodstatňovali a že by ich bez skúsenosti a potrebného vedeckého zázemia dokázali úspešne zrealizovať. Robiť výskum je svojím spôsobom zručnosť či umenie, ktoré dlhodobo cibríte. Nie je to impulz „jeee, toto by som skúsil, poďme na to“. Takto to nefunguje.

Čo sa týka podpory vedy na Slovensku, ako všetci vieme, je slabá. Slovenská veda dostáva len kvapôčky, možno skôr len výpary z finančných tokov. Je ako kaktus na púšti, napriek nehostinnosti prežíva. Dokonca občas vykvitne. Mali by sme si uvedomiť, že k úspechu vo vede, tak ako ani v inej kreatívnej činnosti, spravidla nevedie nejaká jednorazová extravagantná akcia, ale systematická dlhotrvajúca podpora kvalitného výskumu, podpora symbiózy vedy a spoločnosti, ktorá dokáže postaviť vzdelávanie a napredovanie svojej populácie medzi priority.

Mária Bieliková. Foto N – Tomáš Benedikovič

Mária Bieliková

informatička, dekanka Fakulty informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity

Ťažko nájsť jednu zmysluplnú myšlienku, podľa ktorej náš štát financuje vedu. Zrejme nerozumie, aký kľúčový význam má rozvoj tvorivého potenciálu krajiny so schopnosťou dosahovať nadpriemerné výsledky pre jej budúcnosť. Netreba špekulovať o kritériách, treba ich korektne vyhodnotiť. Ak je však v skutočnosti cieľom, aby sa čo najviac peňazí urvalo niekde mimo, a nenažranosť „pozadia“ nepozná medze, tak sa nielen nekorektne vyhodnocuje, ale sa v prvom rade vymýšľajú schémy, ktoré otvárajú prístup k zdrojom akože na vedu subjektom, ktoré nie sú z pohľadu vedeckých výsledkov dôležité ani v prvom, ani v druhom, ani v treťom rade. Ako neželaný dôsledok celkovej pokrivenosti sa na Slovensku podporuje priemernosť.
Radomír Masaryk. Foto N – Tomáš Benedikovič

Radomír Masaryk

sociálny psychológ, Fakulta sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave

Toto vyjadrenie sa mi nepíše ľahko. Práve dnes ráno sme so spoluautorkou riešili, že si nemôžeme dovoliť zadať rukopis článku do open access časopisu (časopis s otvoreným prístupom – pozn. red.), cez ktorý by sa text dostal k relevantnej cieľovej skupine. Vzhľadom na vysoké publikačné poplatky tak volíme časopis, ktorý má nižšiu prestíž, no nevyberá poplatky. Často riešime banálne prekážky, ktoré súvisia s bojovými podmienkami, v ktorých pôsobíme. Takmer každý z mojich kolegov má popri práci na univerzite či vo výskumnom ústave ešte iné pracovné aktivity. Inak by nedokázali platiť účty. Naše grantové agentúry sú podvyživené, aj tí najlepší výskumníci majú problém získať peniaze na realizáciu svojich nápadov. Šikovní, kvalitní a perspektívni ľudia preto neustále odchádzajú z akademickej sféry: do firiem a korporácií, do štátnej správy, na zahraničné univerzity.

A potom čítame správy, ako si garážové firmy za pochybných okolností delia stovky miliónov. Vidíme, ako sa prideľujú obrovské sumy na rôzne „robustné informačno-komunikačné platformy“. Je mi smutno, keď si predstavím, čo všetko by sa za tieto zdroje mohlo urobiť v rámci dobrých projektov na univerzitách či v Slovenskej akadémii vied. Peniaze majú smerovať tam, kde sa robí kvalitná veda na európskej úrovni. Vstupujeme totiž do ekonomiky, kde budú kľúčové inovácie, nápady a myšlienky. Ak naša krajina vyplytvá prostriedky určené na vybudovanie a posilnenie infraštruktúry vzdelávacej ekonomiky, ak si na Slovensku neudržíme kvalitných výskumníkov, prednášajúcich a študentov, zarábame si na obrovský problém. Je veľmi dôležité, aby sme tlačili na dôsledné vyšetrenie všetkých pochybností pri eurofondových projektoch. Veľmi dúfam, že nás v tomto tlaku podporia aj ľudia mimo akademického prostredia. Tu už naozaj nejde len o nás.

Peter Celec. Foto N – Tomáš Benedikovič

Peter Celec

molekulárny biológ, prednosta Ústavu molekulárnej biomedicíny na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave

Šikovní a perspektívni vedci odchádzajú zo Slovenska častokrát nie kvôli tomu, že by inde vo svete boli lepšie vybavené laboratóriá, dokonca ani kvôli platu. Medzičasom mnohí odchádzajú kvôli znechuteniu z pomerov, ktoré tu vládnu. Najmä mladí vidia, ako niektoré pochybné firmy a priemerné, až podpriemerné akademické pracoviská získavajú pravidelne obrovské miliónové projekty, ale zároveň publikačne úspešní vedci živoria na VEGA grante s 5-tisíc eurami na rok. Vidia, že bežný vedec možno má k dispozícii najmodernejší prístroj, ale nemá prostriedky na jeho prevádzku. Pravidelne sa snažím presvedčiť našich absolventov a kolegov, ktorí odišli, aby sa vrátili. Chodím po ich súčasných pracoviskách vo svete a pýtam sa ich, prečo sú stále v zahraničí, keď sa im všetkým cnie. V jednom sa zhodnú. Na rozdiel od Slovenska tam, kde sú, môžu robiť vedu a nemusia riešiť hlúposti. Neriešia byrokraciu, povolenia, verejné obstarávanie a venujú sa vede.

Keď pred časom v časopise Nature vyšla informácia o tom, že Slovensko je bezkonkurenčne najhoršie v strednej Európe v efektivite využitia prostriedkov určených na vedu, v našej vedeckej komunite to neviedlo k žiadnej výraznej reakcii. Príčin slabej efektivity i chýbajúcej reakcie je určite viacero, ale zrejme k nim patria aj eurofondy, respektíve taký vedecký „euro-fondue“. Veď každý dôležitý vo „vednej politike“ si naberá systémom „all you can eat“. Veď sú to verejné prostriedky – všetkých, čiže nikoho. Zabúdame, že sú to aj naše dane, ktoré potom chýbajú inde, napríklad pre bežné výskumné granty, o ktoré má prebiehať štandardná súťaž myšlienok. Len na porovnanie – jediná grantová agentúra, ktorá na Slovensku poskytuje bežné granty podobné tým, ktoré poznajú aj vedci v iných krajinách – čiže Agentúra pre podporu vedy a výskumu, má ročný rozpočet niekde okolo 25 až 30 miliónov eur. To je pre celé Slovensko a pre všetky vedné odbory. Len v aktuálne diskutovaných eurofondových výzvach sa minie/rozdá okolo 600 miliónov eur. To by stačilo – aspoň v súčasnej podobe – na 20 a viac rokov fungovania agentúry, a teda vlastne celej slovenskej vedy. Je to desať rokov fungovania Slovenskej akadémie vied. Za tie peniaze sa bez problémov a s veľkou rezervou mohla postaviť aj nová univerzitná nemocnica v Bratislave, o ktorej sa celé desaťročia len hovorí. Proste je to veľa peňazí, veľmi veľa.

Ak ale chceme byť efektívnejší, nalievanie peňazí do deravého suda nám nepomôže. Zvyšujúci sa menovateľ hodnotu zlomku znižuje. Treba sa bližšie pozrieť na čitateľa – a to sú publikácie v kvalitných časopisoch, ich citovanosť, prípadne patenty. Nie nezmyselné zborníky, ktoré nikto nečíta, nie web-stránky, ktoré ani Google nenájde, nie vymyslené zoznamy vedeckých pracovníkov rozdelených podľa pohlavia a veku a už vôbec nie megalomanské tabule s európskymi vlajočkami. Identifikovať kvalitu vo vede nie je triviálne, ale určite jednoduchšie ako v iných oblastiach ľudskej činnosti. Ak to nevieme dopredu, aspoň by sme to mali robiť spätne. A hlavne z toho vyvodiť dôsledky, lebo bez nich je akýkoľvek krik a nadávanie zbytočné. Ináč sa nemôžeme diviť, že tie dôsledky vyvodia tí mladí šikovní a perspektívni vedci, o ktorých úspechoch čítame aj na týchto stránkach.

Takže konštruktívny návrh by mohol byť: nech každý, kto v minulosti dostal napríklad viac ako milión eur, nech v televízii, na webe alebo inde pred verejnosťou, teraz, keď by to potenciálne mohlo aj verejnosť zaujímať, vysvetlí, čo reálne dosiahol. Nie formálne, nie tak, že sa k výsledkom ani odborník nevie dopracovať. Nech výskumné projekty – a to nielen tie eurofondové – sú vždy hodnotené len zahraničnými odborníkmi. Sme malá krajina, ale patríme do EÚ, prípadne do V4. Už len náhodný výber oponentov spomedzi odborníkov z okolitých krajín by viedol k objektívnejšiemu hodnoteniu projektov aj ich výsledkov. Korupciu by to minimálne skomplikovalo. Aj aktuálna kauza jasne ukazuje, že v slovenskej „vede“ je dosť peňazí, možno až príliš, lenže sú rozdeľované tak, že v slovenskej vede – tej bez úvodzoviek chýbajú.

Tomáš Bertók. Foto N – Tomáš Benedikovič

Tomáš Bertók

biotechnológ, Chemický ústav Slovenskej akadémie vied, Mladá osobnosť vedy SR 2016

Je mi až zle z toho, čo všetko je na Slovensku možné. A veda si to, žiaľ, odskáče vždy medzi prvými. Ľudia bez kvalifikácie rozdeľujú obrovské peniaze na výskum ľuďom bez kvalifikácie. Naša národná a medzinárodná špička má smolu, lebo niečí kamarát má málo… Za týchto okolností by bolo lepšie, keby žiadne peniaze k dispozícii ani neboli. Minimálne by nebola takáto atmosféra plná frustrácie najmä medzi začínajúcimi a mladými vedcami. A peniaze aj tak neputujú tam, kam by mali.
Martin Kanovský. Foto N – Tomáš Benedikovič

Martin Kanovský

sociálny antropológ, Fakulta sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave

Rozdeľovanie eurofondov (a aj iných štátnych prostriedkov) na vedu a výskum nemá jasné kritériá a určite sa nerozdeľujú podľa excelencie a špičkovej produkcie. Mrzí ma, že ide o premrhané príležitosti: špičkoví vedci a inovátori budú síce naďalej dobrí a produktívni, no tí priemerní a podpriemerní, ktorí podporu dostanú, aj tak nič nevyprodukujú, iba minú peniaze. Keby podporu dostali špičkoví vedci a tímy, mohlo sa generovať mnoho prínosných výstupov. Iba špičkový vedecký tím totiž dokáže generovať vedecké a inovatívne výstupy. Minúť peniaze však dokáže hocikto.

Pokiaľ ide o štátne financovanie vedy, nie je v princípe zlé, iba je málo rozlišujúce: nadpriemerní dostávajú iba o málo viac než podpriemerní. V takomto systéme sa potom oplatí hrať sa na vedu, pretože to predsa len niečo (aj keď málo) vynesie. Keby podporu vo väčšej miere dostali iba nadpriemerní a špičkoví, tí podpriemerní by mohli prestať predstierať vedeckú produkciu a mohli by robiť niečo užitočnejšie, napríklad učiť bakalárskych študentov.

Peter Vršanský. Foto N – Tomáš Benedikovič

Peter Vršanský

paleobiológ, Ústav vied o Zemi Slovenskej akadémie vied

Štruktúre financovania vedy sa nevenujem, a tak iba osobne. Napriek trom titulným stránkam BBC sú pre mňa eurofondy neprístupné kvôli neúnosnej byrokratickej záťaži, na ktorú nemám čas. Chýbajú seriózni „lovci“ vedcov, ktorí by administratívu pre veľké financie, ktoré sú v skutočnosti z eurofondov pomerne ľahko dostupné, zariaďovali namiesto nás a, samozrejme, boli by za to patrične ohodnotení. Ak si niekto myslí, že sa dá skĺbiť byrokracia s naozaj hĺbkovou vedou, mýli sa. Ešte žiaden vedec to nedokázal. V tomto systéme, žiaľ, buď robíte vedu, alebo vedu organizujete. Preto by mal náš štát, tak ako už dnes skoro všade na svete, špičkovú vedu podporovať v dôstojnom objeme a bez byrokratickej záťaže. Aby naši vedci boli samostatní a nezávislí od zahraničných zdrojov. Inak je nezávislé myslenie veľmi ťažko obhájiteľné. Toto nie je súčasný škandál, ale škandál všetkých našich ministerstiev financií už od takzvanej „revolúcie“. Zatiaľ sa na špičkovú vedu iba hráme a čakáme na zlom. Potom túto bublinu naplníme naozaj kvalitnými vecami. Všetky predpoklady na to spĺňame. V zásuvkách tu ukrývame naozajstné poklady. A samozrejme, v optimálnom stave budeme schopní čerpať aj zahraničné zdroje.
Samuel Kováčik. Foto – archív S. K.

Samuel Kováčik 

fyzik, The Dublin Institute for Advanced Studies

Slovenská veda má niekoľko problémov a časť z nich súvisí s nedostatkom peňazí. Chýbajú peniaze na konkurencieschopné platy, ktoré by prilákali expertov zo zahraničia, a ak tu aj expertov máme, chýbajú peniaze na tvorby výskumných tímov a realizáciu experimentov. Väčšina kvalitnej práce vzniká nie vďaka, ale napriek podmienkam, ktoré tu panujú.

Do toho vstúpi EÚ a ponúkne 300 miliónov na vedu a výskum. Peniaze sa však nedostanú k excelentným tímom, ale k pochybným firmám. Podľa dostupných informácií neboli projekty hodnotené odborne (hoci podľa manuálu, no nie expertmi z danej oblasti) a v niektorých prípadoch došlo k podozreniu z korupcie. Črtá sa obraz, že niekto tu rozpredáva budúcnosť vedy na Slovensku. V slušnej krajine by toto viedlo k odvolaniu ministra a každého, kto umožnil a toleroval fungovanie takéhoto systému, podozrenia z korupcie by boli riadne vyšetrené a preferencie strán, ktoré v tom mali prsty, by strmhlavo zamierili k nule. Toto rozkrádanie nášho potenciálu je nehanebné a chladnokrvnosť (a naivnosť), s akou sa deje, búri krv v žilách. Dúfam, že vec bude riadne vyriešená. Okrem toho by bolo skvelé, ak by sa jasne sformulovali ciele vedy na Slovensku a navrhol sa postup, ako ich naplniť. Z neho by malo byť úplne jasné, že milióny eur pre podivné firmy naozaj nie sú o vede.

David Jandzík

zoológ, Katedra zoológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a univerzita Karlova 

Kauzy spojené s financovaním z eurofondov poznám len sprostredkovane z médií. Ich výskyt ma neprekvapuje, keďže je v súlade so všeobecnou správou spoločnosti. Môj povrchný dojem je, že väčšina prostriedkov oficiálne určených na vedu a výskum sa na Slovensku prelieva najmä do betónu poloprázdnych vedeckých parkov, potemkinovských univerzít a byrokracie. Na reálny výskum ostávajú zvyšky. To je síce hlúpe a krátkozraké, ale legitímne, keďže tento systém má širokú a konzistentnú spoločenskú podporu. Vedci, ktorí produkujú medzinárodne akceptovanú vedu v slovenských podmienkach, a zvlášť bez zahraničnej spolupráce, tak činia v permanentnom súboji so systémom a s ľuďmi, ktorí ho vytvárajú.
Tomáš Eichler. Foto – archív T. E.

Tomáš Eichler

neurogenetik, Viedenský výskumný inštitút molekulárnej patológie a Inštitút evolúcie a kognitívneho výskumu Konráda Lorenza

Bohužiaľ, v slovenskom financovaní vedy (tak ako aj v iných oblastiach) sa deje veľa vecí cez známosti. Každý kvalitný vedec má veľa priateľov, no zároveň aj nepriateľov, ktorí môžu zabrániť udeleniu grantu, aby ho dopriali „tým svojim“. Najväčšia prekážka je podľa mňa netransparentnosť a to, že súkromný sektor nie je u nás – na rozdiel od zahraničia – súčasťou financovania vedy. Financujú sa prevažne budovy alebo niečo, čo sa dá očami vidieť, ale nie odborníci, ktorí v tých budovách vedia robiť. Tí sú z dlhodobého hľadiska drahší, zdanlivo spočiatku neviditeľní, no najdôležitejší. Myslím si, že ak by sme neboli členmi NATO a EÚ a tie by nás zvonka nekorigovali, Slovensko by bolo ešte viac rozkradnuté. Zrejme by sme si mali priznať, že ak si nevieme spraviť poriadok pri rozdeľovaní financií na vedu, mali by sme požiadať zahraničnú (alebo Európsku) komisiu o dohľad nad rozdeľovaním financií na vedecké projekty. Vedeckým jazykom je aj tak angličtina a prírodné zákony majú univerzálnu platnosť. Verím, že by to prispelo k objektívnejšej súťaži.

Michal Turček

psychiater, Psychiatrická klinika Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Univerzitná nemocnica Bratislava 

Systém vedeckých a výskumných grantov je dôležitým motorom, ktorý vedcom a iným odborníkom dodáva motiváciu zaoberať sa najzložitejšími otázkami poznania súčasnosti. Nejde však (iba) o autistickú či narcistickú sebarealizáciu výskumníkov samotných. Výkon počítačov sa každoročne nezvyšuje sám od seba a nové liečebné metódy nevznikajú čírou náhodou. Každý stupeň technologického pokroku vyžaduje energiu mozgov a svalov prepočítanú na tisícky hodín námahy mnohých jednotlivcov. Európske fondy sú v našich podmienkach 100- až 1000-násobne bohatšie na zdroje oproti iným možnostiam grantovej podpory vedy a výskumu. Je preto namieste očakávať, že grantom tohto typu budú zodpovedať nielen náročné podmienky účasti a administrácie, ale aj transparentný spôsob ich prideľovania a kontroly realizácie.

Slovenské finančné kauzy (vrátane aktuálnej eurofondovej) majú spoločný istý archetypálny pocit nedocenenia, ktorý ešte pred rokom 1990 sýtil motto mnohých: „Kto nekradne, okráda svoju rodinu.“ S námahou si kladiem otázku, či tento vštepený precedens obstojí legálne a morálne. Nepodceňujme závažnosť straty transparentnosti v procesoch financovania vedy a výskumu. Má totiž dosah na samotnú vedecko-výskumnú úroveň v krajine. Iste, dosahovanie míľnikov technologického pokroku by sme mohli ponechať aj na sily v zahraničí. Ktorá krajina by však potom profitovala z ich uvedenia do praxe? A ktorí občania by následne mali šancu na zvyšovanie životnej úrovne?

Martin Plesch. Foto N – Vladimír Šimíček

Martin Plesch

kvantový fyzik, Fyzikálny ústav Slovenskej akadémie vied a Masarykova univerzita v Brne

Môj osobný názor je, že štrukturálne fondy spôsobili slovenskej vede viac škody ako úžitku. Formálne sa nalialo do vedy veľa peňazí, ale veľmi neefektívne. Často sa kúpili drahé zariadenia, ktoré nemá kto obsluhovať, prípadne nie je na ich prevádzku. Nie je výnimkou ani situácia, ak nikdy neboli sprevádzkované. Absurdná administratíva okolo projektov spôsobila, že mnohí vedci robili namiesto vedy účtovníctvo a výkazníctvo. Prišlo tiež k obrovskému prebujneniu administratívneho aparátu projektovej podpory na univerzitách a v Slovenskej akadémii vied. Agentúra pre štrukturálne fondy EÚ (ASFEU) si získala za krátky čas svojho pôsobenia také zlé meno, že muselo prísť k jej premenovaniu na Výskumnú agentúru, bohužiaľ, bez zmeny spôsobu práce.

Myslím si tiež, že súčasné, ale aj minulé nastavenie spôsobov hodnotenia projektov, ale aj vykazovania ich výsledkov vytvárajú podhubie pre skupiny, ktorých cieľom je na projektoch sa obohatiť. Špičkové vedecké prístroje sa dodávajú na kľúč a ich skutočnú cenu je ťažké overiť, čo zvyšuje riziko predraženia. Rovnako nie je jednoduché rozumne odhadnúť, koľko práce si reálne vyžaduje ten-ktorý vedecký výstup (článok, patent a podobne). Preto by malo byť základnou zásadou, že projekty hodnotia odborníci v danej oblasti, z dôvodu možného konfliktu záujmov, najlepšie zo zahraničia. To sa však prakticky nedeje.

Celkovo vnímam prístup štátu k financovaniu vedy ako nie veľmi šťastný, ale hlavne mám pocit, že sa minimálne za poslednú dekádu kontinuálne zhoršuje. Relatívne dobre fungujúce financovanie vedy a výskumu cez Agentúru na podporu výskumu a vývoja štát postupne utlmuje. Agentúra je podfinancovaná a prakticky nevyhlasuje špecializované výzvy. Jeden rok dokonca nevyhlásila ani všeobecnú výzvu, čím porušila zákon. Namiesto toho sa deklaruje financovanie vedy cez štrukturálne fondy, ktoré je možno v číselnom vyjadrení vysoké, avšak neefektívne a v istom zmysle až kontraproduktívne, lebo nepodporuje primárne kvalitu.

Marek Majdan

epidemiológ, Katedra verejného zdravotníctva Trnavskej univerzity

Na našej univerzite sme sa opakovane pokúšali získať peniaze z eurofondov na vedu a výskum, bohužiaľ neúspešne. V prvom rade, keď sme sa snažili poňať projekt ako univerzitný, mali sme problém sa vtesnať do pomerne úzko nastavených prioritných oblastí, čiže tu by som asi trochu zvoľnil, respektíve tie oblasti rozšíril, aby malo priestor otvorený aj širšie spektrum žiadateľov (univerzít). Riešili sme to vytváraním konzorcií s inými univerzitami a podobne, len aby sme sa čo najviac vtesnali do stanovených priorít. Ja som za to, aby sme mali priority, ale nech sú také, aby bolo možné podporiť široké spektrum oblastí výskumu. Celý proces hodnotenia by sa mal viac stransparentniť, napríklad tímy so zamietnutými projektmi by mali dostať podrobné odôvodnenie zamietnutia, pokojne aj posudky, bodové hodnotenie a podobne.

Posledné výzvy z operačného programu sa mi zdali, že príliš zdôrazňujú spoluprácu s priemyslom a súkromným sektorom. To, samozrejme, potrebné je, ale miestami mám pocit, ako keby sa suploval priemyselný výskum, ak to trocha preženiem. Z predchádzajúcich výziev máme postavených viacero nových, špičkovo vybavených (aj personálne) výskumných centier na viacerých univerzitách, ktoré môžu konkurovať zahraničným inštitúciám. Prioritou by malo byť to, aby sa v nich robil výskum a aby na to boli v rámci výziev vyčlenené prostriedky. Takto sa u nás veda môže rozvíjať.

Celkovo nie je financovanie vedy u nás optimálne nastavené. Niekedy mám pocit, že nevieme, čo od výskumu očakávame. Len zvyšovanie objemu financií je samoúčelné. Je potrebné nastaviť priority, podporiť úspešné tímy a nastaviť transparentný proces hodnotenia projektov a ich výsledkov. Štát alebo grantová agentúra musia povedať, čo očakávajú, aký aktuálny problém môže veda v našej spoločnosti pomôcť riešiť, čo nás najviac trápi, a tomu prispôsobiť príslušnú výzvu.

Peter Maňo

sociálny antropológ, Fakulta sociálnych a ekonomických vied UK v Bratislave, Masarykova univerzita v Brne a univerzita v Connecticute

Čo sa týka eurofondov na slovenskú vedu a výskum, žiaľ, nevidím zásadný rozdiel medzi hospodárením s týmto konkrétnym finančným balíkom a eurofondmi ako takými vo všeobecnosti. Príslušné zodpovedné orgány sa správajú nekompetentne, neprofesionálne a na povrch sa dostávajú znepokojivé informácie o spreneverách či rodinkárstve. Je pre mňa absurdné sledovať, ako sa zachovali príslušné ministerstvá a ich predstavitelia, a pevne dúfam, že voči nim budú vyvodené dôsledky. Verím, že toto bude impulzom aj pre samotných akademikov, aby sa viac aktivizovali a spolupracovali na kľúčových témach a aby aj vo svojich radoch dbali predovšetkým na profesionalitu a kompetentnosť.

Otázka štátneho financovania vedy je zásadná téma pre budúcnosť našej krajiny. Odliv vedeckých síl a kapacít, ako sa to v súčasnosti deje, bude mať za následok stagnáciu, absenciu inovácií a efektívnych riešení a celkové zužovanie okruhu ľudí, ktorí môžu krajine prospievať a posúvať ju vpred. Štát si v tomto prípade neplní dostatočne svoju úlohu a, žiaľ, často je vedecká excelencia na Slovensku dosahovaná napriek štátu, a nie vďaka nemu. Jestvujú pracoviská, ktorých vedecká produkcia nie je najlepšia a ich reálny vedecký prínos je otázny. Treba vytvoriť efektívnejší systém, ktorý bude dostatočne podporovať kvalitnú vedu na úkor tej nekvalitnej.

Martin Hromada

ekológ, Katedra ekológie Prešovskej univerzity v Prešove

Problémom je vraj samotné prijímanie fondov, pretože, ako navrhujú niektorí politici (a myslí si to aj nemalá časť verejnosti), priamo prinášajú korupciu (ide o naozaj veľké peniaze, násobne väčšie, ako sú dostupné v akejkoľvek vedeckovýskumnej výzve dostupnej na Slovensku). Veľké peniaze síce plodia veľkú korupciu, ale závisí najmä od kultúrno-sociálneho prostredia, ako sa s problémom vyrovnáme. Také Dánsko investuje do vedy a výskumu oveľa viac (vyše 3 percentá HDP ročne, Slovensko 1,18 percenta, plus dánske HDP je o voľačo vyššie), ale s korupciou vo vede ani inde zjavne problém nemá.

Je problémom, že prostriedky by mali dostať výrobcovia piva či zváračský ústav? Nemyslím, veď výroba piva, jedného z najstarších „sociálnych médií“ (píšu dokonca o sociálnom lubrikante), stála pri samotnom zrode civilizácie a náboženstva. Ľudia začali využívať obilniny na výrobu piva skôr ako na výrobu chleba! Škoda, že sa nezachovali hlinené tabuľky, ktoré by zdokumentovali, aké grantové prostriedky vtedajší zlepšovatelia doby kamennej na svoje inovácie získali, bez nich by iste na nič neprišli… Alebo si vezmite takú štatistiku, bez ktorej si dnešná veda ani nevrzne: začiatkom 20. storočia pivovar Guiness optimalizoval výrobu a potreboval štandardizovať procesy, tak si najali matematika Gosseta (z Oxfordu). Ten vyvinul štatistický postup na porovnanie dvoch vzoriek, ktorý dodnes trápi študentov na základných kurzoch štatistiky (a pretože išlo o podnikový výskum, publikoval ho v odbornom časopise pod pseudonymom „Student“, preto t-test dodnes poznáme aj ako Studentov). Aby som nezabudol na zváranie: kde by sme dnes boli bez doby bronzovej a železnej, však?

Prekáža teda, že o podporu žiadajú mladé firmy? Veď startupy sú z definície mladé, novovznikajúce firmy. Ak majú šťastie a skutočne inovatívny nápad, môžu sa stať aj svetovými lídrami v biznise. Ibaže si nie som istý, či najinovatívnejším nápadom dnešných obrov bolo to, že „vymysleli“, že si zapíšu do predmetu činnosti výskum a inovácie, lebo to ktosi o mesiac podporí (dosaďte si štát, grantová agentúra, čo sa hodí). A ak nám to dajú, šup, hľadajme outsourcing celého projektu, bo my nemáme počítač ani net.

Potrebuje Slovensko inovovať, investovať do vedy a výskumu? Vládne dokumenty a vyjadrenia politikov sú už nejaký ten rok plné chytľavých „buzzwords“ (ono to asi nemá poriadny preklad), ako vzdelanostná ekonomika, aplikovaný výskum, priemysel 4.0 atď. Tak si asi oni – rovnako ako ja a slovenskí vedci – myslia, že áno. Stále nie je celkom jasné, ako to funguje, ale krajiny, ktoré najviac investujú do vedy a základného výskumu, sú lídrami aj v inováciách a priemysle. Výsledky? Napríklad tu: slovenský tiger má zrazu poslabšie pazúriky. Pritom práve Slovensko je ekonomikou, kde v rámci OECD najviac hrozí strata zamestnania v dôsledku robotizácie – obranou by mohlo byť napríklad hádzať roboty do Dunaja… alebo investovať do (dobrej) vedy a výskumu, ktoré pomôžu vytvoriť úplne nové, progresívne pracovné možnosti v oblastiach, o ktorých dnes ani netušíme.

Na prilákanie skutočných inovácií nestačí nahodiť si biely plášť, tváriť sa umne a imitovať výskum v akomsi vedeckom kargo kulte. Hoci si nejakým rituálnym úkonom či inou svojou šikovnosťou od vyššej moci vymámim finančné alebo iné zdroje, ešte to neznamená, že aj niečo vyskúmam (aj keď sa niekedy zdá, že u nás nejaký skutočný, nie kargo efekt nikto ani veľmi neočakáva, ale isto sa mýlim).

Ako to teda urobiť, aby sa podporilo to, čo má šancu uspieť, priniesť niečo naozaj nové a prevratné (lebo odhadnúť to tiež nie je ľahké)? Začnime jednoducho: zverme posudzovanie projektov skutočne nezávislým posudzovateľom, prestaňme sa vyhovárať, že na Slovensku sa aj tak každý s každým pozná (tak to dajme do zahraničia – lenže to by asi výrazne kleslo celkové bodové hodnotenie projektov, a nemal by celý vrchný kvartil plný počet bodov). Nastavme pravidlá tak, aby nemohol byť uchádzač zároveň hodnotiteľom konkurenčných projektov. Aby nemohol angličtinár hodnotiť inovatívnosť medicínskeho či IT projektu, lebo sorry, jeho odbornosť nenahradí ani tá najpodrobnejšia príručka hodnotiteľa.

Eurofondy v školstve

Teraz najčítanejšie