Kto mlčí, ten svedčí

Timothy Snyder napísal skvelú príručku vzdoru (O tyranii. Dvadsať ponaučení z dvadsiateho storočia), ibaže sa mýli v tej najdôležitejšej premise: človek – homo sapiens sapiens – totiž nebaží po slobode, práve naopak: uteká pred ňou. (Ako vraví Ivan Karamazov v kapitole Veľký inkvizítor: pre ľudskú spoločnosť nebolo nikdy nič neznesiteľnejšie ako sloboda.)

No v tom, čo píše Snyder o povahe tyranie, o ideológii vyobcovania, masovej psychóze a jej dehumanizujúcich vplyvoch, má však nepochybne pravdu.

Pozrime sa na nedávny incident v Băile Tușnad (Tusnádfürdő). V sedmohradskom Tusnádfürdő sa počas prejavu Viktora Orbána odohrala nečakaná udalosť: istá mladá žena začala na protest pískať. Čo nasledovalo? Muži, čo stáli okolo nej, ju napadli, schmatli ju za vlasy a strhli na zem, a napokon jej esbéeskár vykrútil ruky a vyviedol z davu (nie útočníkov, ale ju). Čo bolo pre jednu stranu prejavom „občianskej guráže“ (osamelý protest), to bola pre druhú stranu „jednoznačná provokácia“ – no nech je pre nás teraz irelevantné, kto ako udalosť interpretuje.

A nesústreďme sa ani na agresívneho násilníka (ktorý zozadu oboma rukami chytil mladú ženu za vlasy), ale na tých, čo stáli okolo nich, a spomedzi ktorých sa nikto ani nehol, aby žene pomohol. Z hľadiska sociálnej psychológie je totiž táto atitúda ešte zaujímavejšia.

To, že väčšina prítomných neschvaľovala pískanie, je pochopiteľné. Ani ja by som nebol rád, keby na niektorý zo série našich pre verejnosť prístupných rozhovorov v komárňanskom Salóne prišiel – napríklad – roduverný rasista a na protest by začal pískať. No nemyslím si, že by ho pre to bolo treba zbiť, alebo zvaliť na zem.

Tu sa, prirodzene, núka otázka: do akej miery je zodpovedná za takýto akt vládna propaganda, alebo vplyvný publicista provládneho denníka, podľa ktorého treba tým, čo zmýšľajú inak, „rozmlátiť papule“?

Desivé je však čosi iné. A nemyslím tým na samotné násilie – ale to, že útok proti mladej žene mal množstvo očitých svedkov a žiaden z nich mu nezabránil. Na čo asi tak všetci čakali? Kedy by sa bolo prebudilo ich svedomie? A vôbec: títo ľudia sa nazývajú kresťanmi, chodia do kostola a v stave milosti prijímajú Kristovo telo?

Áno, je možné, že medzi nimi boli takí, čo násilie odsudzujú, no nenašli odvahu ozvať sa, aby sa zlosť davu neobrátila voči nim. Tak radšej mlčali. Im venujem slová protestantského duchovného Martina Niemöllera:

„Keď si prišli po socialistov, mlčal som, lebo som nebol socialista. Keď si prišli po odborárov, mlčal som, lebo som nebol odborár. Keď si prišli po Židov, mlčal som, lebo nie som Žid. Potom si prišli po mňa – a nezostal nikto, kto by sa ma zastal.“

Preklad: Renata Deáková