Aká je hodnota Útvaru hodnoty za peniaze?

Autor je analytik INESS

Kríza z roku 2009 je už takmer zabudnutá, ale doteraz si pamätám množstvo diskusií s politikmi aj novinármi, ktorým som sa snažil vysvetliť, že úspora na toaletnom papieri je márna, ak úradník vo verejnej správe robí zbytočnú vec.

Je nepodstatné, koľko štvorcových metrov má jeho kancelária, ak je platený za to, že kontroluje novinárov, ako napíšu výkon auta alebo názov Veľkej Británie. Audit úloh verejnej správy, bohužiaľ, nenastal. Projekt ESO snáď nejaké úspory priniesol, tie však boli zamerané na prevádzkové úspory. Až na výnimky sa tak vo verejnej správe neprepúšťalo a transferové (dávkové) výdavky neškrtali. Naopak, pribúdali. Volanie po auditoch bolo hádzaním hrachu na stenu.

Nečakaným prekvapením bolo preto vytvorenie Útvaru hodnoty za peniaze. Vznikol za vlády, ktorá deficit znížila výrazným zvyšovaním sadzieb daní (a s pomocou ich lepšieho výberu). Tento útvar má nielen v názve, ale aj v náplni práce analýzu hodnoty výdavkov. Teda odpoveď na otázku, čo dostáva daňový poplatník za to, že si z vynútených platieb v podobe daní a odvodov kupuje služby verejnej správy.

Dovtedy sa tejto činnosti venoval najmä tretí sektor, napríklad my v INESS sme publikovali analýzu nezmyselných výdavkov úsekov železníc, kde je lacnejšie ľudí prepravovať taxíkmi.

Útvar má za sebou rok činnosti a zhodnotené viaceré oblasti verejnej správy. Reakcie politikov, ale aj širokej verejnosti ukázali, že tento útvar potrebujeme ako soľ. Jeho výstupy pritom nie sú ideálne. Analýzy jednotlivých oblastí majú rozdielnu hĺbku, záber aj kvalitu.

Z textu o diaľniciach je jasné, že betónová loby dostala nepríjemne rozhľadeného súpera. Konečne. No z analýzy sociálnych výdavkov je jasné, že pár mesiacov na hĺbkovú analýzu komplikovaného sveta stovky dávok nestačí.

Zbytočné podmienky

Osobitným problémom sú dve nešťastné podmienky, kovové gule, ktoré dostal útvar na nohu hneď v zárodku. Po prvé to musí byť fungujúca „spolupráca“ s hodnoteným rezortom. Rezorty sa, pochopiteľne, boja škrtov ako čert kríža, a útvar sa politickému tlaku nevyhne.

Tou druhou je nezmyselné obmedzenie, že navrhnuté úspory majú byť rovno použité v danom rezorte. Je jasné, že to má oslabiť odpor hodnoteného rezortu, ale rovnako je jasné, že efekt pre daňového poplatníka je automaticky menší. Peniaze sa nemajú používať tam, kde sa ušetrili, ale tam, kde môžu priniesť najvyššiu hodnotu, aj keby to malo byť zníženie dlhu či daňového zaťaženia.

Výsledkom sú príliš opatrné návrhy úspor. Práve sociálna oblasť je pekným príkladom. Hoci analytici konštatujú, že dávky rodinnej politiky rozdávame bezbreho každému, hoci mnohým nepomáhajú vôbec, škrty sa sústredili na daňový bonus (v podstate problém ministerstva financií) a letmo sa dotkli dávok pre vysokoškolákov.

To, že poskytovať prídavky na deti či kočíkovné pri narodení dieťaťa rodinám s nadpriemernými príjmami je rovnako plytvaním ako ich súčasný nárok na daňový bonus, sme sa už medzi opatreniami nedočítali. Pritom testovanie príjmov, a podstatne prísnejšie ako tento návrh, je bežná časť sociálnej politiky nielen vo vyspelom svete, ale čiastočne aj za riekou Moravou.

Politická závislosť

Tento opatrný prístup nesie so sebou riziko, že výstupy útvaru budú vnímané ako tie najprísnejšie, že politicky nastavia horný interval škrtov či úspor. Že sa nebudeme baviť o tom, prečo vlastne poskytujeme dávky rodinám s príjmom nad priemernou mzdou, ale o tom, či návrh útvaru vo výške 1650 eur ešte netreba zjemniť, lebo by mohol zasiahnuť napríklad deti poslancov parlamentu.

Hodnotiť to, na čo štát míňa, rozhodne potrebujeme. Na toto uvedomenie netreba ani spor s ministrom dopravy o výstavbu diaľnic. Hodnota za peniaze komplikuje život politikom, ktorí radi sľubujú bez argumentov a rozdávajú bez nákladov. Spolu s dlhovou brzdou je to základná ochrana daňového poplatníka.

Zároveň však treba mať na mysli, že útvar sedí na ministerstve, nie je oslobodený od politického tlaku a aj jeho analytici, podobne ako tretí sektor, majú svoje hodnotové presvedčenie. To sa premieta do ich výstupov, a preto k nim potrebujeme kritickú diskusiu.