Problém Dankovho sociálneho inžinierstva je „náš človek“

Matovičova strana bude údajne prijímať nových členov. Tak sa nechal počuť tento pôvodne štvorčlenný konštrukt a predseda parlamentu možno zajasal. Už dlhšie totiž prezentuje víziu vytvorenia straníckeho systému takzvaných „štandardných strán“. V slovníku Andreja Danka, politických strán s 500 a viac členmi.

Plná krajina našich ľudí

Iste, na vytvorenie systému „štandardných strán“ by existovali aj lepšie riešenia. Napríklad, zmena systému straníckeho financovania, v ktorom by výška verejnej dotácie bola priamo závislá od výšky príjmov strany zo súkromných zdrojov. Teda z členských príspevkov a darov. Lenže tento systém financovania by Dankovi a prakticky aj ostatným stranám, vrátane tej najväčšej Smeru-SD, nevyhovoval, keďže členov na takúto zmenu nie je dostatok ani v SNS a dary sú vo financovaní všetkých vládnych strán zanedbateľným príjmom. Aspoň na papieri, hoci hlas podobný tomu Ficovmu nabáda zobrať do úvahy aj inú alternatívu.

Andrej Danko teda radšej upriamil pozornosť na veľkosť členskej základne. A práve tu sa dostávame k dosť podstatnému problému straníckeho angažovania, ktoré v podmienkach Slovenska po desiatich rokoch vlád na čele so Smerom vykazuje iné parametre ako v štandardnom svete vyspelých demokracií so skutočne veľkými politickými stranami.

Tá najdôležitejšia podmienka, ktorá motivuje, alebo skôr naopak, demotivuje stať sa členom slovenskej opozičnej strany, sa volá „náš človek“. „Náš človek“ nie je len splnomocnenec vlády pre obchod s nehnuteľnosťami, ktorému policajti vďaka jeho straníckym konexiám nemôžu na príkaz zhora uložiť pokutu. „Náš človek“ je aj každý starosta, ktorému sa z rezervy predsedu vlády ujde na rozvoj obce práve vďaka členstvu vo vládnej strane. „Náš človek“ je trebárs aj majiteľ onoho pivovaru, ktorý z peňazí určených na vedu ide vylepšovať svoj podnik. A „náš človek“ je rovnako každý štátny úradník dosadený do funkcie nie pre svoj osobnostný potenciál, ale len a len vďaka prepojeniu na vládne strany.

Apriori vylúčení

Systém, ktorý kedysi naštartoval Mečiar, Fico za desať rokov dokončil a zdokonalil. Nielenže rozšíril povestnú slovenskú kapitálotvornú vrstvu, pevne pricucnutú na cecok štátu, rovnako tiež vytvoril sieť úzko popretkávaných vzťahov na všetkých úrovniach štátu.

Byť v Smere, mať strýka z Komjatíc alebo poznať tetu Anku sa dnes oplatí. Nie však hodnotovo v zmysle vyznávania sociálno-demokratických princípov, ale pre jednoduchší prístup k funkciám a nevyčerpateľným verejným zdrojom. Ak sa Smeru darí udržiavať svoje preferencie na podobnej úrovni, nie je to iba pre národno-sociálny populizmus jeho predsedu, ale práve vďaka nadpráci tisícov jednotlivcov aj v tom poslednom kúte republiky, ktorých bytostná existencia (a súčasne ich rodín) je závislá práve od výsledku strany vo voľbách. Práve takto v reálnom živote funguje tá povestná, Smerom kedysi sľubovaná, istota. Istota „nášho človeka“.

V štáte, v ktorom existuje už len málo ostrovčekov pozitívnej deviácie, si človek musí dôkladne rozmyslieť, či chce skutočne vstúpiť do niektorej opozičnej strany a skomplikovať si tak život. V súčasnosti totiž na Slovensku neexistuje rovnocenná súťaž, súťaž myšlienok, lepších projektov, talentov. Existuje len zdanie súťaže, súťaže, v ktorej príslušnosť k tej „správnej“ politickej skupine je primárnym kritériom víťazstva.

Členstvo v OĽaNO alebo SaS dnes znamená apriori vylúčenie z prístupu k verejným zdrojom. Mnoho starostov a primátorov by o tom vedelo rozprávať a zrejme aj pre takto nastavený systém sa dnes mnohí radšej tvária nezávislo. Nemožno im to však mať za zlé v krajine, kde premiér sám bez okúňania a na plnú hubu vyhlási, že v prípade dvoch rovnakých (rozumej kvalita nerozhoduje) projektov vyhrá ten, ktorý predkladá človek blízky strane.

Iste, vlastnú rezervu predsedu vlády mal aj Dzurinda a ten tiež rozdával v prvom rade svojim. Nesľuboval však Fico kedysi, že bude iný ako jeho predchodca? Že tie sľubované istoty budú pre všetkých, bez ohľadu na stranícku príslušnosť?

Práve v takýchto nerovných podmienkach chce predseda parlamentu od opozičných strán, aby zväčšili svoju členskú základňu. Zároveň tak chce od ľudí, aby s nálepkou člena opozičnej strany dopredu prehrali súboj, v ktorom by za rovnakých podmienok možno zvíťazili.

Opozícia bude potrebovať ľudí

Dankova iniciatíva zlikvidovať štvor- alebo trinásťčlenné stranícke formácie by sa však mohla predsa len obrátiť proti nemu. Na výmenu vlády totiž bude opozícia potrebovať zápasiť nielen so straníckym vedením súčasných vládnych strán, ale rovnako s každým jednotlivcom, ktorý síce nemusí byť presvedčený sociálny demokrat (prípadne komunista alebo nacionalista), ale jeho lojalita k vláde je podmienená funkciou či trebárs kšeftom.

Práve na tento nerovný súboj bude opozícia potrebovať presne tie stovky ľudí žijúcich v zabudnutých regiónoch so svojimi problémami, o ktorých dokonale sa tváriaca stranícka elita opozičných subjektov dnes nemá ani šajnu.