Denník N

Najlepší príklad hudobnej ekológie a muzikoterapie

Dva nové pesničkárske albumy predstavujú expresionistického Archívneho Chlapca a jeho zdanlivý protipól – impresionistického osamelého bežca Martina Geišberga.

Instantné kométy slovenského hudobného neba sú takmer vždy na mediálnom výslní a zvyčajne sa pohybujú po najvyšších poschodiach smotanových bulvárnych médií, ktoré väčšinu obyvateľstva prvoplánovo fascinujú svojím málokrvným balastom. Našťastie však existujú aj pre mnohých „nezaujímavé“, ticho žiariace hviezdy – charizmatickí pesničkári, ktorí tvoria, hrajú a spievajú svoju hudbu akoby mimochodom, žijú s ňou v úplne prirodzenej symbióze a predovšetkým sú charakteristickí podstatnou vlastnosťou: všemožnými variáciami originálnej skromnosti.

Pre nich je pieseň a jej poézia hlboko dôvernou, až osobnou záležitosťou, spôsobom pravdivého vyjadrenia, názorom. Naliehavosť vlastných pesničiek je čistá ako detský krik a v skutočnosti nenechá nikoho úplne pokojným, ale popritom alternatívne uzdravuje, prináša duševnú hygienu a hojí. Je to ten najlepší príklad hudobnej ekológie a muzikoterapie.

Medzi naše najzaujímavejšie nezávislé autorské osobnosti tohto typu s osobitým rukopisom patrí určite pozoruhodný muzikantský solitér Richard Vávra z Kútov, ktorý je ústrednou figúrou expresionistického „úkazu“ Archívny Chlapec, a jeho zdanlivý protipól impresionistickej kvality s dobrým genetickým kódom, osamelý bežec Martin Geišberg.

Tranzit Archívneho Chlapca

Richard Vávra v dávnejšej minulosti pôsobil ako spoluzakladajúci člen skupín Mona Lisa Overdrive a Blue Scout Moody Seed. Po postupnom utíchnutí ich činností začal pracovať na slovenských textoch s jednoduchými gitarovými melódiami, až z toho vykvitol debutový akustický album Zvery (Slnko Records 2015), v ktorom sa „prevtelil“ s trochou pomoci svojich hudobných priateľov do jednočlenného sólového projektu Archívny Chlapec a opakovane sa stal vážnym kandidátom ceny Objav roku Radio Head Awards.

Pri pozornom počúvaní nadčasových piesní je jasné, že autor píše to, čo žije, a to o sebe mnoho pesničkárov naozaj nemôže povedať, pretože častejšie „žijú“ cudzie životy. Ak parafrázujeme myšlienku Thomasa Manna o Nietzschem, je dôkazom, že pesničkár nie je studenou abstrakciou, ale osobným prežívaním.

Mnohými napäto očakávané ďalšie CD malo byť prirodzeným pokračovaním v duchu pozitívne prijatého debutu s rovnakými aktívami. Nakoniec je však druhý album pozoruhodným hudobným prerodom nezávislého pesničkára. Namiesto archívnej zotrvačnosti totiž prišla razantnejšia premena a z toho vychádza úplne inak „oblečená“ kolekcia Tranzit (Slnko Records 2017). „Jedného dňa sa zobudíš a zistíš, že už nechceš robiť veci tak ako doteraz,“ vysvetľuje Vávra.

Na poslednú chvíľu

Precítenie chvíle, keď chceme doterajší životný stereotyp zadupať do zeme a pustiť sa po inom chodníku, tentoraz prišlo nečakane a na poslednú chvíľu. Takmer dokončený druhý album sa rozhodol z veľkej časti prerobiť. Ako však vysvetľuje, stiesňujúci pocit a potreba zmeny v ňom zreli už dlhší čas. „Začal som si uvedomovať, že všetko robím príliš štandardne a konzervatívne. Nielen v hudbe, ale aj v živote. Hrám na gitare, chodím do práce, uzatváram sa do seba.“ Chcelo to teda akýsi „elixír nového života“ a na ten, ako to už s takýmito esenciami býva, sa príde vlastne náhodou.

Bolo to v čase, keď začal doma experimentovať a do jednej skladby nahral slučky z čerstvo kúpeného malého syntezátora. „Poslal som to môjmu producentovi Erikovi Horákovi a páčilo sa. Mal vtedy v štúdiu bubeníka Tomáša Hríbika (Says, Katarína Máliková, Deaths), a tak sa ma spýtal, či by sme neskúsili spolu s ním nahrať jednu skladbu. Ja som už vtedy vedel, že to nebude len jedna pesnička, ale celý album.“

Žiadny pokus o nápravu sveta

Vznikla naozaj veľmi živá kolekcia, ktorá výraznou rytmikou zaútočí na zmysly pomerne zhurta už v prvej piesni Módne tašky. Robustne pulzujúca basa s bicími a pestré elektronické zvuky sa presadzujú na spôsob prvej sólovej platne niekdajšieho bubeníka Mahavishnu Orchestra Billyho Cobhama Spektrum aj v skladbách Mechanické kone alebo Letná etuda s peknou gitarou Petra Bálika.

Priaznivci komornejšie znejúcich skladieb si prídu na svoje v pesničkách Filmové triky, Smutne krásne, Potom sa otočíš, kde svojím (ne)frázovaním a sem-tam (ne)rýmovaním kombinovane pripomenie tvorbu aj prejav Ivana Hoffmana a Vlastimila Třešňáka, či už uchopením melodiky, výrazom alebo epickými textami, mapujúcimi smútok, lásku, kontaminované vzťahy, samotu a osamelosť – odveké témy s hlbším prežívaním.

Táto dôstojná mozaika ušľachtilo „surových“ piesní určite nie je žiadnym instantným produktom ani rozsiahlym a únavným „folkovým kázaním“, mentorovaním, prípadne hysterickými pokusmi o nápravu sveta či záchranu vesmíru. Skôr ide o hĺbavo zadumané básnenie, ktoré pripomína neorealistické filmy.

Osviežením je „eroticky popraskaný“ hlas Zu Morovic v duete Poď ku mne, klávesy Rolanda Kánika akoby z portfólia Jana Hammera v kompozíciách Bodka a Vo svojej koži. Celý dojem umocňuje progresívny booklet s Vávrovými fotkami a textami.

V jabloňovom kraji Geišberga a Špinera

Po dvanástich rokoch aktívneho koncertovania, hereckých činností, režírovania, tvorby divadelnej hudby a spolupráce s rôznymi hudobnými zoskupeniami predstavuje Martin Geišberg svoj prvý pesničkový album V jabloňovom kraji, na ktorom sa pri dotváraní skladieb spolupodieľal aj hráč na klávesy Daniel Špiner. Novinka vychádza pod ich spoločným projektovým názvom Sandonoriko. Obaja sú známi z niekoľkých hudobných, divadelných či literárnych projektov a ich cesty prepojilo stretnutie v roku 2014 pri 25. výročí Nežnej revolúcie.

Geišberg vtedy v Historickej budove SND vystupoval sám s gitarou a Špiner na klavíri sprevádzal šansónovú Katarínu Koščovú. „Od začiatku sme s Martinom Geišbergom boli na jednej vlne, lebo hneď z našej prvej debaty spred troch rokov vyplynulo, že obaja radi improvizujeme. Stretli sme sa teda v skúšobni a päť hodín sme hrali bez toho, aby sme sa rozprávali. To bol dobrý signál,“ spomína na prvé stretnutia Špiner, ktorý je známy aj z koncertov s Andrejom Šebanom a nedávno bol hosťom skupiny Longital na koncerte k 70. narodeninám Mariána Vargu.

Obaja intenzívne spolupracujú tiež divadelne v rámci literárno-hudobného predstavenia Korene, kde Geišberg účinkuje s herečkou Táňou Pauhofovou, a múzický základ im naživo vytvára práve Daniel Špiner spolu s Patrikom Pačesom na bicích nástrojoch a perkusiách. Stretli sa aj na minuloročnom spoločnom turné „klanu“ Geišbergovcov s Katkou Koščovou, a tak postupne prirodzene prešli aj k myšlienke a tvorbe spoločného albumu.

Hudba vzrušujúca a zároveň upokojujúca

„Najradšej mám živé hranie, keďže som spontánny divadelný hudobník, ktorého zaujíma všetko okolo toho. Preto je pre mňa ťažké byť zatvorený v štúdiu, kde sa cítim odrezaný od toho, z čoho beriem inšpiráciu,“ vysvetľuje Geišberg, prečo sa na jeho pesničkársku nahrávku čakalo tak dlho. Album pritom v štúdiu nahrali pomerne rýchlo. „Boli to také trojdňové návaly, malo to rýchly spád, na čom má najväčší podiel Dano. V minulosti mi chýbal takýto hybný moment.“

Štrnásť spoločných skladieb je ukážkovým príkladom, ako v hudbe prirodzene spojiť pesničkársky prístup s improvizáciou, impresionistickou poéziou aj magicko-realistickými veršami, ktorých jedinečná atmosféra pripomína kombináciu Vasilija Šukšina a Vladimíra Vysockého s básnivými intarziami „ekologického“ beatnika Garyho Snydera. Okrem spevu je na nahrávke počuť gitary, klavír, akordeón, flauty aj perkusie. O bicie sa postaral Michal Fedor a kontrabas nahral Michal Šelep. Na nahrávaní sa podieľal aj Geišbergov dlhoročný bubeník a perkusionista Patrik Pačes.

Pekne adjustovaný obal, ktorý pripravila Martinova manželka Elizabeth Wittgruberová, udrie vnímavému konzumentovi do oka okamžite, čo výrazne znásobuje estetiku celej záležitosti. Hudba mnohých piesní bola hotová už dávnejšie a fanúšikovia ich môžu poznať z koncertov. Dostali však úplne nové texty.

„Jediná známa vec je Dušička. Veľa textov vzniklo v poslednej dobe a sústreďuje sa najmä okolo mojej rodiny a toho, kde som žil posledné dva roky. Táto tematická jednoliatosť je zaujímavá aj pre mňa, pretože sa mi nikdy nestalo, aby som napísal veľa pesničiek naraz na základe niečoho, čo ma tak silne aj aktuálne ovplyvnilo.“

Hudba sa plne prispôsobuje textom, plynie bez inštrumentálnych exhibícií v pomalších tempách a hoci v aranžmánoch a harmóniách nesie v sebe odtlačky minulých desaťročí, ťažko ju možno s niečím porovnávať. Je o to vzrušujúcejšia, ale zároveň aj upokojujúcejšia.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie