Denník N

Tajné dohody nemeckého autopriemyslu

Novovyrobené autá nemeckej automobilky Volkswagen AG v Emdene. Foto – TASR/AP
Novovyrobené autá nemeckej automobilky Volkswagen AG v Emdene. Foto – TASR/AP

Napriek vrave okolo naftových motorov boli kartely dlho základnou súčasťou nemeckého spôsobu, ako robiť biznis.

Autor je komentátor Bloomberg View

Najnovší pokus prerušiť impozantné volebné vedenie nemeckej kancelárky Angely Merkelovej nemúdro stavia na to, že Nemci zabudnú na signifikantnú časť svojej histórie.

Tri veľké nemecké automobilky – Volkswagen, Daimler a BMW – sú obvinené, že tajne spolupracovali na desiatkach vecí súvisiacich s technológiou ich výrobkov. Údajne sa okrem iných záležitostí, ktoré vyvolávajú celonárodné pobúrenie, dohodli aj na tom, že nádoby na naftovú výfukovú kvapalinu budú príliš malé na to, aby efektívne čistili splodiny z naftových motorov.

Ukáže, že to má pod kontrolou

Väčšina Nemcov sa dnes stavia za zákaz dieselových áut, ktoré nezodpovedajú moderným emisným štandardom, a väčšina tiež hovorí, že automobilový priemysel, ktorý bol až donedávna pilierom národnej pýchy, už nie je dôveryhodný. V stredu sa majú šéfovia odvetvia zúčastniť na „dieselovom samite“, ktorý zvolala vláda, aby hľadala riešenie.

Je to súčasť Merkelovej predvolebnej stratégie, hoci ona sama sa na ňom nemá zúčastniť. Jej rivali, zvlášť Zelení a sociálni demokrati, tvrdia, že doteraz bola k šéfom odvetvia príliš prítulná, čo ju robí zraniteľnou pre zdanlivo nekonečný prúd škandálov v tomto sektore. Aby si mohla udržať svoj dvojciferný náskok v predvolebných prieskumoch, kancelárka potrebuje ukázať, že má veci pod kontrolou.

Návrh výrobcov, že dajú do poriadku softvér, bol odmietnutý a tak sa zdá byť zákaz starých dieselov dosť pravdepodobný. Zvlášť po piatkovom rozhodnutí štutgartského súdu, ktorý podporil požiadavku jednej environmentálnej skupiny na zákaz dieselov v centre tohto mesta.

Iné nemecké mestá zrejme budú nasledovať, ak vyššie súdy toto rozhodnutie podporia. Ale Merkelovej vláda pravdepodobne neprijme žiadne drastické opatrenia, ktoré by odradili výrobcov automobilov, aby ďalej spolupracovali. Dôvod je jednoduchý: tak to Nemci robia bez ohľadu na to, aký krik okolo toho jej oponenti robia.

Bismarckove kartely

V roku 1942 napísal Henrich Kronstein, prominentný nemecký právny teoretik, ktorý ušiel pred perzekúciou do Spojených štátov, dva články o vzniku nemeckých kartelov. Opísal zrod kartelov v spojitosti s protekcionistickou politikou kancelára Otta von Bismarcka koncom 70. rokov 19. storočia a tvrdil, že vďaka nim došlo k explozívnemu rastu nemeckého priemyslu pred prvou svetovou vojnou.

Spoločnosti vo väčšine priemyselných odvetví sa spojili, aby vytvorili spoločné predajné štruktúry, eliminovali domácu súťaž a urobili z nemeckých priemyselných odvetví medzinárodne konkurencieschopné odvetvia. V roku 1901 existovalo v krajine 450 takýchto kartelov. Urobili z Nemecka dominantnú svetovú priemyselnú veľmoc nielen pre to, akým spôsobom zneužívali svoju pozíciu na trhu, ale aj pre svoju schopnosť spájať výskum.

„V krátkom čase sa vďaka vysokým clám a kartelovému systému tieto výskumné laboratóriá premenili na najvzácnejšiu surovinu, ktorou Nemecko disponovalo,“ napísal Kronstein. Verejná mienka i súdy boli proti bezuzdnej súťaži a stavali sa za kartely. Výsledkom bolo, že počet nemeckých expertov exponenciálne rástol.

Cena za rast

Napriek tomu malo toto usporiadanie aj svoju cenu. Ako písal Kronstein: „Z pohľadu prevládajúcej pruskej filozofie nebola okamžitá cena, ktorú za úžasný vývoj Nemecko platilo, príliš vysoká. Sloboda jednotlivca konať sa stále viac a viac strácala. Slobodná súťaž – tam, kde ešte existovala – sa stala len bojom o kvóty v budúcom karteli, kým liberálni ekonómovia na univerzitách zatvárali oči a predstierali, že žijú v dobe slobodného obchodu. Každý prostriedok ochrany jednotlivca sa nevedome stal prostriedkom kontroly zo strany kartelu a monopolnej moci. Fakt, že sa vytratila sloboda konať v oblasti, kde by mala mať hlavné slovo, mal vplyv na filozofiu každého človeka, nech už bolo jeho miesto v spoločnosti akékoľvek.“

Dokonca aj po prehre v prvej svetovej vojne, keď bola prijatá prvá protitrustová legislatíva, bolo jediným spôsobom, ako bojovať proti nemeckým kartelom, ich prevzatie. Firma Philips tak urobila v 30. rokoch minulého storočia, keď zažalovala Telefunken – joint venture firiem Siemens a AEG – a potom sa sama stala súčasťou novej kartelovej dohody, v rámci ktorej si firmy rozdelili nemecký a holandský rádiový priemysel.

Nacisti boli so svojimi pokusmi kontrolovať ceny vždy na strane kartelov. Keď žiadne iné podnety nefungovali, nútili firmy, aby spájali sily. „Verili, že kartely sú ekonomickými organizáciami, ktoré sú vysoko nadradené nekontrolovanej konkurencii,“ napísal v roku 1992 Wilfried Feldenkirchen v štúdii o nemeckej konkurenčnej politike.

Po druhej svetovej vojne USA tlačili na Nemecko, aby sa demonopolizovalo: ich pomoc prišla za cenu zavedenia liberálneho ekonomického poriadku. Ale nemecký biznis týmto snahám odolával. Trvalo roky, kým sa protitrustová legislatíva realizovala.

Biznis zmenám odolával

Ako napísal Feldkirchen: „Americký tlak predstavoval koherentnú hnaciu silu, ale mal protikladné výsledky, pretože nemecká vláda aspoň v detailoch odporovala americkým požiadavkám. Rozbitie vertikálnych štruktúr v ťažkom priemysle už veľmi skoro viedlo k zvýšenej horizontálnej koncentrácii v tejto oblasti. Nemecká podnikateľská kultúra viedla k systému vzájomného poprepájania vedení veľkých podnikov, ktorý existuje dodnes.“

Objavili sa všetky typy dohôd v rámci jedného priemyselného odvetvia – v neposlednom rade v oblasti výskumu a vývoja. Bolo to tak až do roku 2005, keď bol prijatý antitrustový zákon, ktorý definoval „racionalizačné kartely“, čo môžu vďaka spoločným štandardom vo svojom odvetví viesť k vyššej efektivite.

Európska únia trvá na zákaze „všetkých dohôd, koncentrovanej činnosti či rozhodnutí asociácií, ktorých cieľom či výsledkom je obmedzenie súťaže“. Preto je ťažké takéto dohody obhajovať a preto sa Volkswagen a Daimler pokúsili o proaktívny prístup a nemeckým i úniovým úradom oznamujú existenciu desiatok technologických pracovných skupín.

Pravidlá sa zmenili, ale hlboko zakorenená nemecká viera, že spoločnosti v tom istom odvetví môžu alebo by dokonca mali spolupracovať, aby zvýšili efektivitu a medzinárodnú konkurencieschopnosť, sa nijako nezmenila. Bolo by nesprávne očakávať od nemeckej konzervatívky Merkelovej, že sa bude snažiť túto vieru vykoreniť a že pôjde do vojny proti výrobcom automobilov.

„Je to o tom, že sa kritizuje, čo sa v tejto chvíli má kritizovať, ale vždy s ohľadom na to, že pre Nemecko ide o strategicky významné odvetvie,“ povedala v pondelok Merkelovej hovorkyňa Ulrike Demmerová.

Nemecko sa usilovne snažilo vymazať rôzne aspekty svojej histórie, ale nie je možné zbaviť sa všetkého – zvlášť, keď isté tradície prispeli k súčasnej nemeckej ekonomickej sile. S tým, ako sa odvetvie snaží zžiť s tvrdšou reguláciou a technologickou zmenou, sa ho Merkelovej vláda pokúsi previesť cez krízy tak jemne, ako je to len možné, hoci politicky to bude náročné.

© Bloomberg

Teraz najčítanejšie