Denník N

Štefan Hríb: Nepovažujem sa za veľmi rozumného ani dobrého človeka

Narodil sa v roku 1965, vyštudoval Elektrotechnickú fakultu STU v Bratislave a pracoval ako výskumník v Slovenskej akadémii vied. Od roku 1991 bol korešpondentom Lidových novín, neskôr moderátorom Rádia Slobodná Európa a šéfredaktorom časopisu Domino fórum. Desať rokov šéfuje časopisu .týždeň, desať rokov tiež v rôznych médiách moderuje diskusnú reláciu, ktorá sa aktuálne vysiela v RTVS s názvom Pod lampou. Nedávno s ním vyšla kniha rozhovorov Môj bláznivý život, v ktorej mu otázky kládol Martin Mojžiš. Je slobodný, bezdetný, žije v Bratislave.
Narodil sa v roku 1965, vyštudoval Elektrotechnickú fakultu STU v Bratislave a pracoval ako výskumník v Slovenskej akadémii vied. Od roku 1991 bol korešpondentom Lidových novín, neskôr moderátorom Rádia Slobodná Európa a šéfredaktorom časopisu Domino fórum. Desať rokov šéfuje časopisu .týždeň, desať rokov tiež v rôznych médiách moderuje diskusnú reláciu, ktorá sa aktuálne vysiela v RTVS s názvom Pod lampou. Nedávno s ním vyšla kniha rozhovorov Môj bláznivý život, v ktorej mu otázky kládol Martin Mojžiš. Je slobodný, bezdetný, žije v Bratislave.

Každý je tu Rozumbrada, ktorý vie, ako inak to mám robiť, tvrdí v otvorenom rozhovore Štefan Hríb.

V škole ste písali dobré slohy, za vzor ich dávali mladším ročníkom. Čo za prostredie vás formovalo?

Príjemné a šťastné detstvo u starostlivých rodičov. S písaním to však nemalo nič spoločné. Nevyrastal som v intelektuálnej rodine, čítanie kníh bolo skôr výnimkou. Mama celý život pracovala ako chemická laborantka, otec ako majster v priemysle.

Boli sme takmer klasická robotnícka rodina, ktorá si na prvé auto našetrila po takmer 20 rokoch manželstva. Jedna dovolenka v Bulharsku a jedna v Juhoslávii boli doslova udalosťou našej rodinnej histórie.

Počas revolúcie v roku 1989 ste mali 24 rokov. Debatovalo sa doma o režime?

Nie. Politika a náboženstvo šli pri dospievaní mimo mňa. Ku kresťanstvu som sa potom dostal ako 17-ročný vďaka kamarátom z dvora. S tým už boli automaticky spojené aj otázky slobody a režimu.

Pesničkárovi Ivanovi Hoffmanovi ste v roku 1986 povedali, že nechcete v tých pomeroch robiť vedu. Začiatkom 90. rokov si na to spomenul a ako nováčik ste začali prispievať do Lidových novín. V tom čase mali novinári výhodu, že mohli pracovať priamo v centre politiky a nebyť odkázaní na tlačovky.

Taká bola doba. Dovtedy tu 40 rokov fungovali starí páni v nevkusných šedých oblekoch, ktorých sme videli iba z diaľky. Po páde režimu boli aj preto mnohí presvedčení, že uzavretá kabinetná politika sa musí skončiť.

Revolucionári zrazu nechodili v oblekoch, ale vo svetroch, predsedovia vlád si takmer automaticky tykali s novinármi, všetko to pôsobilo ako milé kamarátstva. Keď rokovalo predsedníctvo VPN, nebola to uzavretá akcia, naopak, mohol tam sedieť každý novinár.

Stačilo zaklopať, takže ste zblízka sledovali, ako sa hádali, kričali, debatovali, rozhodovali. Predstavte si dnes, že Smer sa interne rozhoduje, ako odstaví svojho človeka, a vy ako novinár sedíte priamo v tej miestnosti.

Bolo to správne?

Nie. Niektoré veci majú byť uzavreté a na verejnosť sa má ísť až s hotovým výsledkom. Novinár nemusí byť pri všetkom, pre nás to však bola príjemná daň tej doby.

Lidovky mali pred podpisom zmluvy s vami podmienku, že máte priniesť nejaký rozhovor. Fedor Gál vám vtedy dal informáciu, ktorú nemal nik – že VPN sa zbaví Mečiara. Výsledkom bola zmluva, plat 6000 korún, služobné auto Favorit aj počítač. To znie ako sen.

Alebo skôr komédia. Predtým som tam poslal dva či tri články práve z rokovaní VPN. Zrejme sa im to páčilo, potrebovali sa však uistiť, že zvládnem aj iný žáner. Z malého rozhovoru sa však predsa nedalo zistiť, či na to mám.

S tým Fedorom to bolo čisté šťastie, lebo si so mnou nielen potykal, ale akoby medzi rečou mi povedal, že sa zbavia Mečiara. Predstavte si, že sa stretnete s Ficom na ulici a len tak vám povie: „Viete čo, pán Sudor? Ja toho Pašku odvolám.“ Keby ste to zverejnili ako prvý, boli by ste za hviezdu. Presne toto sa stalo mne.

Nemyslím si o sebe veľa, som skôr lotor, ktorý to priznáva

Publikovali ste v novinách, kde mali články Václav Havel a viaceré špičky z disentu. Nezačali ste si vtedy priveľa namýšľať?

Za najväčší ľudský hriech považujem pýchu, hoci naša cirkev sa často tvári, že najťažšie hriechy sú spojené so sexom. Určite som nemal pocit, aký som frajer, keďže vedľa mňa majú články velikáni. Naopak, dlho som bojoval s tým, že tam nepatrím. Mimochodom, veľa si o sebe nemyslím dodnes.

Mnohí z vás ten pocit nemajú.

Časť ľudí si myslí, že som arogantný, že podľa mňa ako jediný viem, ako veci sú, že chcem mať stále pravdu, že nepíšem články, ale kázne. Je to úplne inak. Nielenže sa nepovažujem za svätca, ale ani za veľmi rozumného či dobrého človeka. Ak sa niekam situujem, tak do roly lotra, ktorý priznáva, že ním je, a občas sa s tým snaží niečo robiť.

Z čoho potom pramení pocit kritikov, že sa hráte na morálneho arbitra?

Keď som v inom ako slovenskom prostredí, tie isté formulácie sú oceňované ako realistické a primerané. Tu ich však berú ako príliš ostré, čiernobiele, namyslené alebo výlučné.

Pocit kritikov teda pramení z povahy tejto spoločnosti. Tu nie sme zvyknutí hovoriť veci na rovinu. Skôr veci obchádzame, kamuflujeme, hľadáme strednú cestu, menšie zlo. Keď v takomto prostredí napíšete, čo si myslíte, niektorí to vnímajú tak, že sa staviate nad okolitú šeď.

Na vine sú teda kritici?

Podľa mňa je to barlička, pomocou ktorej sa vyrovnávajú s tým, že nedokážu vysloviť jasný názor. O tých, ktorí to dokážu, preto radšej povedia, že ich postoj je čiernobiely, kazateľský a nadradený, a svoju neschopnosť majú vybavenú. Inak, už vidím ich reakciu, keď si toto prečítajú.

Kriticky píšucich novinárov je predsa viac, nálepka moralistu však prischla len vám.

Myslím si, že to hovorí viac o tých, čo túto nálepku rozdávajú, než o mne. Navyše, každý dobrý novinár musí aj „moralizovať“, lebo keď do témy nevnesie, čo je správne a nesprávne, o čom chce písať? O technických detailoch problému?

Keď však píšem o kauzách, o Ficovi či Dzurindovi, nikdy v mojich textoch nenájdete, že oni sú zlí a ja nie, oni hlúpi a ja múdry. V ktorom článku píšem o sebe? Kde som napísal, že ktosi urobil nejakú zlú vec a ja by som ju nikdy neurobil?

To z toho vyplýva. Ak kritizujete, naznačujete, že vám by sa to nestalo a ste lepší.

Nie, vôbec nie. Práve toto je široko zdieľaný omyl. Ak kritizujem alkoholizmus, lebo si myslím, že ničí rodiny a spoločnosť, vyplýva z toho, že sám nepijem? Poviem vám tajomstvo – ak niečo kritizujem, väčšinou je to z pozície, že niečo podobné robím aj ja. Len to u seba považujem za nesprávne.

Kto z nás odolal pokušeniu oklamať, byť neverný, obísť zákony či urobiť mnoho iných prečinov? Ak potom budem kritizovať niekoho, čo tie zákony obišiel, znamená to, že som pokrytec?

Je to nepochopenie ľudskej reality, ale aj zmyslu žurnalistiky. Veď inak by novinármi museli byť anjeli. Ja, naopak, tvrdím, že my novinári nie sme v zásade iní ako nami kritizovaní korupčníci, zločinci či populisti. Kde v tom nachádzate moju nadradenosť?

Zo Slobodnej Európy ste odišli rozhádaný, lebo vás mal podľa vašich slov cenzurovať Ivan Štulajter. Rozhádaný ste odišli aj z Domino fóra a neskôr z STV. Ste konfliktný človek v tom zmysle, že ak nie je po vašom, búchate dvermi?

Nepovedal by som. Dokonca sa považujem za jedného z najmenej konfliktných ľudí. Viem zniesť to, čo by už iní nezniesli. Robím napríklad časopis, čo často píše aj veci, s ktorými hlboko nesúhlasím. Nikoho za to nevyhadzujem, nikomu nezakazujem písať, nekričím, netrieskam dvermi. Naopak, snažím sa, aby v .týždni boli aj také názory.

Dokážem zniesť intrigy aj nespravodlivosť a viem sa s ich autormi pomerne rýchlo zmieriť, čo mi časť priateľov dokonca vyčíta. V Slobodnej Európe, Domine a STV som však vôbec nezažil rozhádanosť. Bolo to niečo iné.

Konkrétne?

Slobodka začala odmietať, aby som písal podľa vlastného presvedčenia. Strácal som možnosť písať slobodne. Z Domina som odišiel, lebo ľudia uverili, že som podvodník. A z STV za Hrehu som tiež neodišiel, lebo nebolo po mojom, ale iba preto, lebo vyhodili Jeňa Kordu.

Nie som typ, ktorý za sebou páli mosty, musím však mať slobodu písať a hovoriť. Ak mi ju vezmú, idem preč. Je toto rys konfliktného človeka?

Orgány tohto štátu tu akože rozhodujú, čo je pravda?

Keby redaktor .týždňa chcel o kauzách Cervanová, Malinová či Bezák písať opačne ako vy a trval by na tom, teraz to zámerne preženiem, že odsúdení sú vrahovia, Malinová klamárka a Bezák odpadlík od cirkvi, dostali by podobný priestor? Pri Bezákovi to v redakcii vrelo a sám ste priznali, že ste museli vymedziť hranice.

Jedna vec je, že v časopise na danú tému vychádzajú rôzne názory, iná postoj časopisu k téme ako celku. Nie som reprezentant myslenia, že médium má byť názorovo bezbrehé a že stačí priniesť súhrn rôznych názorov.

Dobré noviny musia mať svoj názor. Nevedel by som napríklad robiť časopis, ktorý by v kauze Bezák nemal názor alebo by dokonca razil postoj, že pravdu má Sokol a jeho peňazomenci. Aj preto som považoval za svoju povinnosť vytvarovať postoj .týždňa do podoby solidarity s Bezákom, ale s tým, že sú aj iné názory.

Bol Bezák zdrojom najväčšieho konfliktu v redakcii za celých 10 rokov?

Určite, veď sme sa skoro rozpadli. Ešte však k vašej predošlej otázke. Naozaj si nemyslím, že odsúdení ľudia z kauzy Cervanová sú skutoční vrahovia. Ak by však mal v minulosti niekto tému dobre naštudovanú a písal by rozumne, hoci kriticky voči Nitranom, pustil by som to. Je to vec úcty k faktom.

Faktom je aj to, že sú súdom právoplatne odsúdení a európsky súd nepotvrdil porušenie ich práv.

Európsky súd neskúmal dôkazy a zachoval sa alibisticky. Predstavte si, že by ste boli v ich koži. Vedeli by ste, že ste nič nevyviedli, napriek tomu by o vás niekto napísal, že ste právoplatne odsúdený vrah. Ako by ste sa cítili?

Veľmi zle. Ten niekto by to však napísal legitímne, lebo tak rozhodol súd.

Ja sa snažím vnímať širšie súvislosti. Súdne verdikty nie sú nevyhnutne pravdivé. Na základe toho, čo všetko sme o tej veci za dlhé roky zistili, neviem ani len vysloviť, že Nitrania sú vrahovia. Ako by sme sa cítili, keby sa tá krivda stala mne alebo vám?

Rozumiem, ja však na rozdiel od vás nemám odvahu verejne vyslovovať kategorické súdy, lebo úprimne neviem, či naozaj sú, alebo nie sú vrahovia.

To nie je vec odvahy, nie som odvážnejší ako vy. Máte odvahu povedať, že Američania boli na Mesiaci? Áno, hoci ste to priamo nevideli. Máte však o tom penzum informácií.

Nehovoríme o konšpiračných teóriách, ale o rozhodnutí súdov.

Podľa súdu bola vinná aj Horáková.

V totalitnom režime.

Mnohí sudcovia v ňom ostali dodnes. Myslíte si, že Ivan Lexa páchal trestné činy?

Samozrejme.

Aj ja. Kde však obaja berieme odvahu tvrdiť to? Súdy ho predsa oslobodili.

Minimálne v jednej veci nie, lebo ani nerozhodovali kvôli amnestii.

To je nepodstatné. Orgány tohto štátu tu podľa vás rozhodujú, čo je pravda?

Ak by sme dôsledne akceptovali, že nie, spoločnosť je v keli. Musí mať istý bod, ktorého sa drží a ktorému verí.

Áno, to, ako u nás rozhodujú polícia, prokurátori a sudcovia, znamená, že sme naozaj v keli. Súhlasím pritom s tým, že spoločnosť musí mať nejakú vzťažnú hodnotu. Majú ňou však byť naše súdy?

Tie predsa reprezentujú ľudia, čo podávali žaloby pre svoje platy, sudcovia, ktorí Lexu zo všetkého oslobodili a zámerne prepúšťajú mafiánov pre procesné chyby, aby potom mohli utiecť.

Áno, ak chybou súdu opäť utečie mafián Mello, dôvera v spravodlivosť klesá. Nie som si však istý, že rezignácia na vzťažnú hodnotu je najsprávnejšia, lebo potom spoločnosť vlastne nemá nič.

Radšej nič, než nespravodlivosť. Veď je predsa evidentné, že sa tu spravodlivosť obchádza zámerne. Týchto ľudí chcete brať za vzťažnú hodnotu? Ja to odmietam.

Koľko je v televíziách čajových programov? Prečo tie nevyvolávajú diskusiu o zrušení? Lebo tu prekáža, ak niečo trčí, kým nekvalita je v poriadku. Desiatky slabých programov nikomu oči nekolú. Mám byť ticho ako baránok a nechať sa vliecť na popravu?
Koľko je v televíziách čajových programov? Prečo tie nevyvolávajú diskusiu o zrušení? Lebo tu prekáža, ak niečo trčí, kým nekvalita je v poriadku. Mám byť ticho ako baránok a nechať sa vliecť na popravu?

Nikoho som nevydieral, vzdal som sa vlastnej relácie

Keď ste odchádzali z STV za Hrehu a do Lampy pozvali Eugena Kordu, nejednému napadlo, či je normálne dávať výpoveď takto. Nemali ste ísť na personálne a oznámiť, že končíte? O tom, že v Lampe sa večer niečo stane, sa šepkalo už v ten deň poobede.

Dnes by som to urobil znovu a rovnako. Neviem, aké informácie kolovali, pravda je však taká, že z Lampy ma nevyhadzovali. Mohol som ju robiť ďalej. Témou vtedy mala byť veda, rozhodol som sa však, že ešte predtým hosťom poviem, v akej som situácii – že som moderátorom v televízii, ktorá vyhadzuje ľudí na politickú objednávku.

Urbáni z HZDS vtedy jasne priznal, že spravodajstvo si politicky rozdelila koalícia Smer, SNS a HZDS, pričom Jeňo Korda bol vyhodený. Začínali sme v STV spolu a zdalo sa mi jasné, že nemôžem jeho vyhodenie nechať nepovšimnuté.

Čo neprimerané som vtedy urobil? Len som sa prítomných vedcov opýtal, či chcú debatovať o vede, keď televízia stráca verejnoprávnosť. Všetci odpovedali, že nie.

Čo ak by odpovedali kladne?

Povedal by som všetko potrebné k tej veci a ďalej by sme sa rozprávali o vede.

Na prezentovanie názoru o vyhodení Kordu ste mali dosť iných kanálov. Lampa mala svoju tému, dramaturgiu, vy ste ju narušili. Má na to moderátor právo?

Dramaturgiu a scenár si robíme sami. A čím som ich narušil? Len som sa vedcov spýtal, či ideme v tejto situácii hovoriť o vede. Samozrejme, že som vopred predpokladal ich zamietavé stanovisko, lebo sú to rozumní a slušní ľudia. Keby však uviedli opak, akceptoval by som to.

O. K., niekto môže mať názor, že som to mohol odmoderovať a potom svoj názor uviesť do novín. Lenže mne sa zdalo prirodzené urobiť to inak. Aby to zaznelo nahlas. Keď vidíme krivdu, nie je našou povinnosťou hovoriť o nej čo najhlasnejšie, cez čo najväčší zosilňovač? Veď to je nadradené nad všetky iné povinnosti.

Má niekto právo zneužiť priestor v televízii, ktorý bol určený na iné?

Zneužiť? To predsa nebolo zneužitie, ale môj posledný verejnoprávny výkrik. Zneužitím televízie bolo vyhodenie Kordu z Reportérov a to, ako si politici rozdelili vplyv na spravodajstvo.

Dalo sa aj inak. Takto to na mnohých pôsobilo ako teátro a vydieranie.

Vždy sa dá inak, ale každý veci robíme tak, ako uznáme za správne. Slovo teátro navodzuje, akoby to bolo hrané. Nebolo. A nikoho som nevydieral, naopak, vzdal som sa vlastnej relácie. Vydieraním by som chcel niečo dosiahnuť pre seba. V skutočnosti som dosiahol len to, že Lampu zrušili.

V Sme vtedy napísali, že si tým zvyšujem svoju cenu a upozorňujem na seba. Pritom oveľa väčšiu pozornosť by som dosiahol, keby Lampa každý týždeň pokračovala. Pozornosť som teda stratil, nie získal.

Za vtedajšiu solidaritu s Jeňom fakt nevyžadujem žiadnu vďaku, nečakal som však ani jej úplný opak. Ja sa niekoho zastanem a budem za sebca?

Nevyčítajú vám obsah, ale formu.

Vyčítali mi to ľudia, ktorí nikdy nič také neurobia. Ani obsah, ani formu. Vnímal som to ako úbohosť.

Lampa nikdy nezaniká z rozumných dôvodov, ale intrigami

Lampu ste robili pre STV, rozhlas, Joj, dnes ste opäť v RTVS. Takmer vždy, keď sa relácia kritizuje alebo sa hovorí o jej zrušení, tvorcovia reagujú podráždene. Kritizovali ste Zemkovú, tvrdšie slová si vyslúžil Rybníček, nedávno to od režiséra Lampy dostal redaktor aktualne.sk. Nezačínate mať pocit, že ste nenahraditeľní?

Naopak, čím som starší, tým viac pochybujem o svojej úlohe. Vždy sa však budeme brániť nespravodlivosti. Nikdy sme sa nechceli silou-mocou udržať v médiách. Nikdy.

Naše kritické vyjadrenia za tých desať rokov ste počuli vždy len v situácii, keď sme boli nespravodlivo osočení, ohrození alebo zastavení. Nie na základe faktov, ale na základe politiky, intríg či iných záujmov. A znovu, prečo je naše videnie situácie označené za podráždené? Lebo veci povieme priamo?

Programový šéf STV Miklánek o vás v roku 2012 napísal, že ste egoistické monštrum a že ak si nevážite ľudí z televízie, nemáte s ňou spolupracovať. Aj vtedy šlo o to, ako má Lampa pokračovať.

Mohol by som rozprávať, kto si váži ľudí z televízie a kto ich iba používa, ale Andrej Miklánek je náš kamarát. Napísal tú nezmyselnú invektívu, lebo sa blížili voľby a pred nimi sa riaditelia televízií vždy trochu boja. RTVS mala zbytočný strach, ako budeme vysielať v tom období. Pritom si stačí pozrieť staré Lampy a každý vie, že pred voľbami sa v relácii o politike zväčša vôbec nebavíme.

RTVS vtedy urobila intrigu, že Lampa má pokračovať až po voľbách, hoci bol len január. Skutočné dôvody nepovedala, vyhovárala sa na iné, technické veci. Je verejnoprávne, ak sa televízia bojí politikov až do tej miery, že preventívne stopne reláciu? Lebo čo ak náhodou Hríb niečo vyvedie?

Ozvali sme sa nie za seba, že nám berú hračku, ale preto, lebo sa dialo niečo neverejnoprávne a hlavne „predposraté“.

Kritici sa teda vždy mýlia?

Vždy nie, ale v uvedených príkladoch veľmi hlboko. Neozývame sa, keď nás kritizujú, ale vtedy, keď to robia nespravodlivo. Redaktor aktualne.sk o nás písal, ako má zo zdrojov RTVS informácie, že nás možno zrušia pre sledovanosť.

Mali sme byť ticho, hoci ani neuviedol zdroj tej nepravdy? Veď nech ukáže čísla a mená, ktoré to dokazujú. Reagovať na to bolo našou povinnosťou. Nebránili sme seba, ale fakty.

Trochu to pôsobí, akoby žiadne médium nemalo právo Lampu zrušiť.

Vôbec nie. Každý nech zruší, čo považuje za správne. Lampa však nikdy nezaniká prirodzene a z rozumných dôvodov, ale len intrigami či politickým tlakom.

Aký dôvod na zrušenie by ste akceptovali?

Keby som cítil, že to nie je kvalitné a ľudí to už nezaujíma.

To sú subjektívne pocity.

Áno. Ak by však argumentom RTVS bolo, že to robíme nezaujímavo, nekvalitne a ľudí to nezaujíma, bral by som to. Záujem a odozva sú však merateľné. Na pomery Dvojky máme stále nadpriemerné čísla.

Mimochodom, koľko je v televíziách čajových programov? Prečo tie programy nevyvolávajú diskusiu o zrušení? Lebo tu prekáža, ak niečo trčí, kým nekvalita je v poriadku. Tu sa nerieši, ako zrušiť Lampu, lebo je slabá, ale ako ju zrušiť, keďže je vplyvná.

Desiatky slabých programov nikomu oči nekolú. Mám byť ticho ako baránok a nechať sa vliecť na popravu?

Kde sú tí inteligentní a zaujímavo uvažujúci ľavičiari?

Najmä ľavičiari vám vyčítajú, že zostavy hostí skladáte účelovo. Na jedného s ľavicovým názorom pozvete dvoch pravičiarov a na ich strane stojíte ešte aj vy. Kritizoval to nielen Eduard Chmelár.

Ľavičiari sa mýlia, takto hostí neskladám. Hostí nevyberáme podľa aritmetických počtov, že na každého ľavičiara musí byť jeden pravičiar a na jedného konzervatívca jeden liberál.

Po prvé, politických diskusií je v Lampe minimum, hoci mýtus hovorí o opaku. Po druhé, vyberám si tam ľudí, ktorí majú čo povedať, nie zostavu, ktorá je „vyvážená“. Takých diskusií máme v televíziách veľa. Máte pocit, že sú zaujímavé? Koho naozaj zaujíma, keď jeden hovorí, že električka mala byť kúpená, lebo nebola predražená, a druhý, že sa kupovať nemala, lebo sa na nej niekto nabalil? Mňa to už roky nudí.

Navyše, Lampa nie je spravodajská relácia. A skutočný moderátor nie je o tom, že udeľuje slovo dvom rozličným stranám.

To akože v ľavici neexistujú dvaja príčetní, ktorí vedia zaujímavo diskutovať?

Už roky si želám, aby na Slovensku vyrástli inteligentní, dobre hovoriaci a zaujímavo uvažujúci ľavičiari. Kde sú? Potrebujeme ich desiatky.

Na odľahčenie – poslanca Smeru Blahu teraz až nadvihlo.

To je človek, ktorý sa sám definoval tým, že festival Pohoda prirovnal k fašistickým stretnutiam. Slová ešte hádam majú svoju váhu. Ak do verejného priestoru niekto povie, že mladí ľudia na Pohode sú v niečom podobní obdivovateľom Hitlera, sám sa tým vymedzuje do extrému. S takým človekom si nemám čo povedať.

Čiže kritérium, podľa ktorého vyberáte hostí do Lampy, znie?

Ľudia so zaujímavými názormi. Samozrejme, teraz môžete namietnuť, že aj Blaha s Chmelárom majú zaujímavé názory a ja som zase arogantný. Ale nie je to tak. Keď robím diskusiu, musím vedieť odhadnúť, kto bude pre jej priebeh prínosom. Tí dvaja môj odhad zatiaľ nepresvedčili.

RTVS od vás žiada súdom potvrdenú pokutu 50-tisíc eur za Lampu o kauze Cervanová. Televízia ju dostala za to, že v nej diskutovala iba jedna strana, keďže všetci účastníci vrátane vás ako moderátora zastávate názor, že Nitrania sú nevinní. Pozývali ste síce aj sudcov, prokurátorov či vyšetrovateľov, tí však účasť odmietli. Myslíte si aj po rokoch, že bolo správne odvysielať to?

Áno, a urobil by som to znovu. Ak by sme my, novinári, ustúpili v tom, že v prípade odmietnutia účasti jednej zo strán sporu reláciu nespravíme, o spore by sme vlastne vôbec nemohli informovať. Nie my, ale druhá strana predsa vytvorila jednostrannú situáciu.

Odmietam teda spôsob uvažovania, že keď jedna strana nepríde, nemôžem o kauze vôbec hovoriť, lebo by to znamenalo koniec slobodnej žurnalistiky.

Mali ste dve možnosti – ísť do súdneho sporu s RTVS a riskovať zastavenie Lampy až do rozhodnutia súdu, alebo pokutu zaplatiť. Vybrali ste si to druhé. Prečo, ak trváte na tom, že zmluvu s televíziou ste neporušili, a pred chvíľou ste hovorili, že nikdy ste sa v médiách nechceli držať nasilu?

V médiách by sme sa nasilu nedržali, keby sme mali pocit, že to, čo robíme, nemá význam ani záujem divákov. Lampa však ľudí stále zaujíma, preto stojí za to pokračovať aj za cenu 50-tisíc eur, ktoré teraz musíme krvopotne zháňať. Lampa je hodna aj takejto obete.

Ako reagovali čitatelia, ktorých ste poprosili o pomoc?

Veľmi pozitívne, už za prvé tri dni sa vyzbieralo 20 percent z potrebnej sumy priamo na účet fondu. Prudko stúpli aj predaje našich kníh a záujem o predplatné časopisu. Som milo prekvapený, dokonca by som povedal, že až dojatý z ľudí, ktorí nám pomáhajú.

Bál som sa Penty v Lampe? Úplná hlúposť

Pri Lampe o médiách vám vyčítali, že ste nepozvali aj zástupcu Penty. Nebáli ste sa toho, aby vám Haščák či Danko v priamom prenose nevmietli do tváre, že aj vás platí Penta?

Neplatí. Uchovávajme elementárny význam slov. Ako prvá túto úvahu napísala Mirka Kernová a úprimne ma pobavila. Ani takto úboho hostí nevyberám. Aj mňa pritom po skončení Lampy prekvapil príspevok Penty na Twitteri, dokonca som si v prvej chvíli myslel, že jej hackli konto.

Ale k otázke – to podľa niekoho nevolám do Lampy niekedy ani J&T, lebo od nich máme nejakú inzerciu, a inokedy Orange, Slovnaft či Tatra banku, lebo ich nadácie tiež podporili nejaké naše projekty a mohli by to pri kritickej otázke pripomenúť? Veď to je úplná hlúposť.

O peniazoch od Penty nevedeli ani redaktori .týždňa.

A čo z toho vyplýva? Veď to je skôr argument v prospech toho, že Penta nijako .týždeň neovplyvňovala, nie? A ak na niečo Penta prispela, tak ja ju nepozvem do Lampy, hoci mi pomohla?

To má akú logiku? Že keď budem kritizovať jej vlastnícky vstup do médií, tak ona priamo v relácii povie, že mi predsa pomohla, a tým svoj nepriateľský vstup do Sme obháji? Naozaj?

Verejnosť však o pomoci Penty .týždňu netušila. Kritizujete jej vstup do médií, urobíte Lampu, kde to kritizujú aj hostia, nepozvete však nikoho z Penty. Preto to môže niekomu evokovať, že ste sa báli, aby to nik nepovedal v živom prenose.

To nebola relácia o Pente. Kritizovali sme vstup českých a slovenských oligarchov do médií, a to je trochu rozdiel. A čo by Penta dokázala, keby v relácii povedala, že mi pomohla?

Aj Rockeffelerova nadácia predsa podporuje mnoho dobrých vecí, to však neznamená, že sa nebude kritizovať jej zakladateľ či jeho dediči.

Svet musí fungovať na elementárnej dôvere. Preto vás o ňu teraz žiadam a hovorím, že mi ani nenapadlo nezavolať Pentu zo strachu, aby o mne niečo neprezradila. Navyše, bolo to mimo kontextu danej Lampy.

V čom?

Témou bola sloboda slova v roku 2014, nie vstup Penty do médií. Boli tam dvaja českí a dvaja slovenskí hostia. Jeden slovenský bol z vydavateľstva, čo so vstupom Penty súhlasilo, druhý z vydavateľstva, ktoré to vtedy odmietalo.

Témou nebola Penta, hovorilo sa aj o Bakalovi a Babišovi, teda o finančných skupinách, a o tom, čo ich nákupy robia s mediálnym trhom u nás a v Česku. Prečo tam každému chýbal majiteľ Penty, keď sme nepozvali ani Babiša s Bakalom?

Nebola to teda chyba?

Zaujímalo ma, čo si myslia vydavatelia a novinári, nie majitelia. A bola to zaujímavá diskusia, čo dokazujú aj reakcie. Teraz budem trochu osobný: Na Slovensku máme veľa diskusií. Nerozumiem, prečo toľko ľudí potrebuje riešiť najmä tú moju.

Veď ma už trochu nechajte robiť veci tak, ako najlepšie viem. Každý je tu Rozumbrada, ktorý vie, ako inak to mám robiť. Prečo to teda nerobí sám?

Keby sme uplatňovali princíp, že s ľuďmi, čo zbohatli nečestne, nehovoríme, ich produkty nekupujeme a peniaze od ich nadácií neberieme, tak na Slovensku nemôžeme žiť.
Keby sme uplatňovali princíp, že s ľuďmi, čo zbohatli nečestne, nehovoríme, ich produkty nekupujeme, peniaze od ich nadácií neberieme, tak na Slovensku nemôžeme žiť.

Kto Pentu zbavuje viny? Ja určite nie

V každom prípade sa príspevkom Penty na Twitteri ukázalo, že kedykoľvek sa jej to hodí, podrazí kohokoľvek, kto sa s ňou zapletie. Neskôr ste napísali, že Haščáka si za isté veci vážite.

Po prvé, nebol to Haščákov podraz. Po druhé, keby Mečiar či Lexa zachránili topiace sa dieťa, za ten konkrétny čin by som si vážil aj ich. Nie za únos, za HZDS a za to, kam viedli Slovensko, za to by som ich ďalej ostro kritizoval.

Je však lacné myslieť si, že ak je niekto v niečom negatívny, musí byť diablom od A po Z a nemôže robiť nič dobré. Tak sa na ľudí nepozerám. Sám robím dobré aj zlé veci. A robia ich aj Mečiar, Lexa či Haščák. Vy by ste chceli vidieť svet tak, že sa nedáte opentať, lebo oni sú ti zlí a vy tí dobrí?

To nik netvrdí.

Tak sa pozrite, čo všetko Penta podporila. To je zlo?

Môže to podporovať najmä preto, ako kedysi prišla k majetku.

A čo z toho vyplýva?

Ak čudne zbohatnem a potom robím filantropa, zbavuje ma to viny?

Kto Pentu zbavuje viny? Ja určite nie. Skresľujete môj výrok. Ja si Haščáka nevážim za všetko, čo robí, ale za nápad rozdať náš časopis na stredné školy áno. To má predsa celkom iný význam ako zbavenie viny. Náš časopis Pentu dlhodobo kritizuje. A dlhodobo ostrejšie, než Sme.

Nie je to relativizácia?

Nie je. Rozlišovanie našich činov nie je ich relativizácia, skôr naopak. Robil som nedávno rozhovor so Šimonom Pánkom, českým študentským lídrom revolúcie, ktorý má na starosti organizáciu Člověk v tísni.

Tá robí neuveriteľne dobré projekty po celom svete. Šimon mi dal mi do rúk ročenku a v nej boli uvedení sponzori vrátane firiem, k minulosti ktorých by sme mohli všeličo povedať. No a čo teraz? Nemal tie peniaze na dobrú vec prijať?

Potreboval .týždeň tie peniaze?

Jedna vec je byť novinárom, ktorý píše, iná byť zodpovedným za existenciu novín. Ja som jedno i druhé. V roku 2008 prišla ekonomická kríza a nastal rapídny pokles inzercie. Tvrdo sme si vtedy znížili platy, to však nestačilo.

Musel som krvavo zháňať peniaze, aby sme prežili, a teda aby ľudia v .týždni mohli slobodne písať aj o Pente. Vtedy som rôznym nadáciám poslal informáciu, či nechcú podporiť naše projekty.

Okrem iných sa ozvala nadácia Penty a samotný Jaroslav Haščák. Chcel, aby sme sa stretli, lebo sa mu páči, čo robíme. Mal som mu povedať, že sa s ním nestretnem, to už nech časopis radšej zanikne?

Pritom to nebolo tak, že oni nás podporia, ale niečo za to chcú. Haščák na moju otázku, či náhodou nečaká krajšie písanie o nich, povedal: „To by ma urazilo.“ Ubezpečil som ho, že takto ho isto neurazíme.

Koľko vám dal?

Za päť rokov sme mali obrat sedem miliónov, od Penty to bolo okolo 250-tisíc. Ak som týmto pre niekoho zašpinený, je to cena, ktorú rád platím za to, že .týždeň ďalej existuje a píše aj proti niektorým krokom Penty.

Od Lexu by som pomoc neprijal

Keby to nebol Haščák, ale Ivan Lexa?

Žiaľ, väčšina najbohatších ľudí na Slovensku prišla k majetku neprávom. Keď idete do hotela Tatra, u koho si myslíte, že ste?

U Lexu. To však neznamená, že si s ním musí Milan Lasica podávať ruku a pripíjať v relácii Smotánka.

Lenže on má v Tatre svoje divadlo. Čo má robiť? Zrušiť ho?

Hovorím o nadpráci. Štrngať si s ním nemusí.

Keby sme uplatňovali princíp, že s ľuďmi, čo zbohatli nečestne, nehovoríme, ich produkty nekupujeme a peniaze od ich nadácií neberieme, tak na Slovensku nemôžeme žiť.

Rozumiem, čo je však potom cestou?

Žiť tu spolu. Oni neodídu, neodídem však ani ja. Viete, kto vyrába oblečenie, ktoré nosíte? Kto vlastní autobus, ktorým jazdíte? Ako vznikol operátor, ktorému platíte účty? Vedia to moji kritici? Používajú výhradne produkty tých, čo sa vždy správali čisto?

Keby som sa toho chcel držať, vzhľadom na to, ako bolo Slovensko založené a ako tu prebehla privatizácia, tak by som tu nieže nemohol vydávať časopis, ale zomrel by som od hladu. Možno si vybrať cestu, že všetci zbohatlíci sú fuj. Vedie však k emigrácii.

Ja som si vybral inú – stretávam sa s nimi, komunikujem, za dobré ich ocením, za zlé kritizujem, a pokojne od nich prijmem pomoc. Za jedinej podmienky – že nikdy nebudú mať vplyv na obsah .týždňa.

Kde je hranica, za ktorú nepôjdete?

Neviem. Čo urobím, keď znovu príde Haščák s tým, že si chce kúpiť tisíc výtlačkov časopisu a rozdať ich na stredné školy? Poviem mu, nech ich znovu kúpi. Čo tým zmení na našom písaní? Nič. Iba tým medzi mladými ľuďmi pomôže šíriť spôsob uvažovania, ktorý je proti oligarchizácii Slovenska.

Keď si tisícky kusov .týždňa kúpi Lexa v stánkoch alebo u vás na recepcii, je to iné, ako keby mal podporiť trebárs projekt vašej mediálnej školy. Asi by bolo čudné, keby ste ho nechali financovať akciu, kde vyučujete princípy žurnalistiky.

Od Lexu by som pomoc neprijal. Teraz sme však pri zložitosti tohto sveta. Pozrite sa, aké rôzne subjekty prijali peniaze od Penty. Ak by sme žili v spoločnosti, ktorej podnikateľská elita prirodzene podporuje dobré veci, napríklad .týždeň, Projekt N alebo Notabene, vtedy by som prijatie peňazí od oligarchov možno mohol odmietať.

V takom svete však nežijeme, a tak sme odkázaní aj na podporu ľudí, ktorých aktivity ostro kritizujeme.

Čo je zlé na rozhovore s Lorencom?

Nedávno ste v .týždni publikovali rozhovor s bývalým šéfom ŠtB Lorencom. Odhliadnuc od toho, že je to ťažký súper na debatu, nezlyhali ste v tom, že to bolo odkomunikované ako stretnutie so starým pánom na čaji? Má sa vôbec médium baviť s človekom, ktorý zmaril množstvo životov?

Má, navyše o zmarených životoch sme napísali článok priamo ako úvod k tomu rozhovoru. A tiež sme tam napísali, že ten človek si vymýšľa a netreba čítať ani tak to, čo hovorí, ale čo zamlčiava.

Žijem na ostrove dôvery, bez nej neviem žiť. Verte mi teda, že ten rozhovor vznikol nasledovne – prišiel za mnou Fero Múčka, že ho má nahratý, lebo oň Lorenca žiadal viackrát, keď ešte ani nebol u nás.

Riešili sme, čo s rozhovorom urobíme. Povedal som, že dva týždne pred výročím Novembra 1989 ho vydáme s úvodným textom, ktorý ukáže, čo je to za človeka, a potom o týždeň spravíme číslo o Novembri. To je celé. Čo je na tom zlé?

Čo je dobré na nekonfrontačnom rozhovore so zločincom?

Nebol nekonfrontačný.

Nepadla tam jediná nepríjemná otázka, hoci Múčka je výborný novinár. Váš časopis robí oveľa tvrdšie rozhovory s oveľa menšími darebákmi.

Aký zmysel má robiť tvrdý rozhovor s rozoznaným šéfom ŠtB? Veď všetci vedia, čo bol zač.

Mladí to zväčša netušia.

V článku sme vysvetlili, ako fungovala tajná služba a čo všetko robila. Ak si rozhovor prečítate bez toho textu, možno niečomu neporozumiete, s ním je to však zrozumiteľné aj mladým.

Vladimír Palko vytýkal Erikovi Tomášovi z Markízy rozhovor s mafiánom Černákom, lebo so zločincami sa nemá baviť. Dnes časopis, ktorý je s Palkom hodnotovo kompatibilný, urobí čajový rozhovor s Lorencom.

Najprv poviem, že Vlado Palko je môj priateľ, s ktorým sa však v mnohých názoroch líšime, vrátane cirkvi, Ruska a registrovaných partnerstiev. Ak si však dobre pamätám, Tomášovi vytýkal skôr medailón z Černákových narodenín.

Šlo o rozhovor s Černákom po jeho prepustení z väzenia.

O. K., ja si to pamätám inak. Keby sme urobili rozhovor s Lorencom o tom, ako trávi dôchodok, ako sa majú jeho vnuci a čo robí na záhradke, tak by som vašim výhradám rozumel.

Jasné, že v tom rozhovore si polovicu vymýšľal a druhú zamlčiaval, to však bolo zrejmé. Hádam si niekto nemyslí, že šéf ŠtB bude hovoriť pravdu alebo že ho dobehnete otázkami a vyvrátite mu jeho spravodajské tvrdenia.

Verejnosti sa však takto podsúvajú skresľujúce reči zločincov. Nehovoriac o tom, že na Lorenca sa len máloktorý novinár dokáže pripraviť tak, aby vyvrátil jeho bludy.

Predstava, že .týždeň podsúva verejnosti názory v prospech ŠtB, je smiešna. Bolo tam explicitne napísané, že tajné služby majú na svedomí státisíce ľudských životov a že šlo o represívne orgány totalitných režimov.

Samotný rozhovor je len okienkom do duše bývalého šéfa ŠtB. Čitateľov .týždňa považujem za dosť inteligentných na to, aby jeho slovám neverili. Takých, čo mu uveria, by som asi ani nechcel.

Nový čas má menšiu váhu ako Sme, .týždeň či Projekt N

Je váš časopis mienkotvorný?

Na Slovensku nie je mienkotvorné nič, lebo tu nie je verejná mienka, ktorá by zatriasla realitou. Máme tu len zmätené názory, vedené momentálnymi emóciami, závisťou či nenávisťou.

Vtedy nepomôžu ani .týždeň, Projekt N či Sme, lebo tieto médiá budú vždy určené užšej skupine ľudí. Iná vec je, že sú životne potrebné, lebo práve táto skupina tu bude o pár rokov rozhodovať.

Smeroval som k inému – ako môže byť mienkotvorné niečo, čo v porovnaní s bulvárom číta minimum ľudí?

To nie je dobrý argument. Sú veci, ktoré pozerá veľa ľudí, ale nezanechá to v nich nič. A sú veci, ktoré sleduje málo ľudí, zanechá to v nich však toľko, že to potom exponenciálne šíria ďalej.

Vždy bude viac ľudí počúvať Madonnu a menej Beethovena či džez, to však neznamená, že tí druhí spoločnosti nevtlačia viac. Počet nerozhoduje o váhe, aj preto má Nový čas menšiu váhu ako tri spomenuté médiá.

Cez Nový čas síce predáte viac pracích prostriedkov ako cez nás ostatných dokopy, spôsob uvažovania o tom, akú má mať táto spoločnosť políciu, ako majú fungovať súdy a aký potrebujeme dôchodkový systém, však viac ovplyvníme my.

Kto uzná, že práca mi nahradila deti a rodinu? Veď to znie skoro ako rúhanie

Aj vďaka svojej práci dodnes nemáte rodinu. V knihe priznávate alkoholom tupo strávené noci, kvôli nemu ste si užili svoje aj s bulvárom. Nemrzí vás tá samota?

Žurnalistika je spojená skôr s bohémskym spôsobom života, než s otroctvom samoty. Zábavy si užijem dosť. Práve tým, že nemám rodinu, mi ostáva dosť času, takže každý večer môžem byť v kine, divadle, na oslave, hokeji, futbale, v krčme, na cestách, kde len chcem.

Práca a iné starosti mi skôr berú životnú energiu. Nedávno som si až bolestne uvedomil, že mám primálo prirodzenej radosti typu, že ráno vstanem, vonku je pekne a mňa to poteší. Táto spontánna radosť bežného dňa mi chýba.

Snažím sa to riešiť aspoň krátkymi cestami mimo Slovenska. Pravdou však je, že tento spôsob života je pre dušu nezdravý. Naozaj prispieva k neschopnosti tešiť sa zo života, smútiť, čudovať sa alebo byť prekvapený z peknej veci.

Z čoho to vyplýva?

V našej práci sa človek stretáva s toľkými príkoriami a krivdami, že hrozí istá necitlivosť. Niekto za mnou príde so svojím problémom a mne sa pravidelne zdá v porovnaní s inými banálny.

Čo je problém môjho kamaráta oproti únosu? Občas zabúdam, že ľudí trápia aj bežné veci. Keď novinár stále rieši problémy celej spoločnosti, hrozí mu, že prestane vnímať tie ostatné. A tiež sa stáva cynikom.

Dá sa tomu vyhnúť?

Dá. Ja napríklad vyhľadávam ľudí na okraji, nešťastníkov, neúspešných, a aj ľudí, čo sa cítia priemerní. Ale platí, že bežným ľuďom, ktorí často nevedia, ako veci v spoločnosti fungujú, sa žije ľahšie. Ľahšie sa im volí, ľahšie sa im hovorí, kto je dobrý a zlý v politike, ľahšie sa im kritizujú noviny. Nepoznaná realita ich jednoducho netrápi.

Menili by ste?

Nie. Lepšie je poznať pravdu, hoci sú s ňou spojené problémy. Nechcel by som žiť v ilúzii a byť naivný veselý človek.

Neplatíte privysokú daň tým, že vás doma nečakajú manželka a deti? Partia to nenahradí.

Často je to tak, že veci, ktoré máte najradšej, nikdy nezískate. Ľudia, čo ma poznajú, vedia, že deti milujem. Keď ich kolegovia vezmú do redakcie, najviac sa s nimi bavím a hrám. Mohol by som byť zatrpknutý, lebo čo už je to len za život, že mi nebolo dopriate to, čo mám v živote najradšej?

Nejaké vzťahy som skúsil, vzhľadom na povahu svojej práce si však tak trochu myslím, že sa to možno ani nedá spojiť. Zrejme naozaj platím veľkú daň, lebo odmalička som človek vzťahov.

Musím však jedným dychom dodať, že to ostatné, čo mi život dal, chýbajúce veci vyvažuje. Viem, že je tomu ťažké veriť. Veď kto uzná, že práca mi nahradila deti a rodinu? Môže byť vôbec niečo viac? Veď to znie takmer ako rúhanie.

Môže?

Áno, veď existujú aj mnísi, kňazi, umelci či spisovatelia, ktorí rodinu nikdy nemali, alebo im krachla. Myslím si, že to, akých mám priateľov, čo všetko som sa dozvedel, kde všade som bol a čo všetko mi bolo umožnené ovplyvniť, mi chýbajúcu rodinu do veľkej miery nahradilo.

Pamätám si Lampu o adopciách, po ktorej mi napísal jeden pár, že na jej základe si adoptoval dieťa. Nemám vlastné dieťa, ovplyvnil som však život iného tak, že našlo svoju rodinu. Veľa som stratil, ale veľa aj získal, a pri všetkej ľútosti, že nemám rodinu, som za svoj život vďačný.

Plačete často?

Nie. Za posledných 15 rokov si pamätám len dve také situácie – keď som v roku 2001 prišiel do New Yorku na miesto spadnutých Dvojičiek, kde sa z tej kopy šrotu ešte dymilo, a druhýkrát v tú noc, keď zastrelili Ernesta Valka. Stretli sme sa vtedy narýchlo s priateľmi v meste, ale až doma som sa naozaj rozplakal. Plačem však zriedkavo, zrejme je to sebaobranný mechanizmus.

Čo vás najviac teší?

Ľudia ako vy a vaše kruhy ma zrejme považujú za konzervatívneho, že?

Ani nie. Berú vás tak, že konzervatívne len píšete, žijete však divokejšie.

Jasné, ale ľudí, ktorí ma majú za konzervatívneho, by asi prekvapilo, keby som teraz odpovedal, že najviac ma vie potešiť sex, nie? (smiech) Najväčšiu radosť mám z kvalitných vecí.

Napríklad?

Kvalitné rifle, kvalitný hokej, kvalitná galéria, kvalitné noviny, kvalitný vlak, kvalitné metro, kvalitná architektúra, kvalitné mesto. Ak je niečo naozaj kvalitné, dotýka sa ma to a v spojení s tým sa cítim dobre, niečím ma to fascinuje. Aj Projektu N želám, aby bol kvalitný, lebo aj sám z toho budem mať veľkú radosť.

Nedávno o vás vyšla kniha rozhovorov, ktoré s vami viedol Martin Mojžiš. Na trhu je pretlak podobných kníh aj s ľuďmi, ktorí si to nezaslúžia, hoci si o sebe myslia, že „je o čom“. Čo sa musí stať, aby človek uznal, že aj on už má nárok na knihu o sebe?

O tom, že by som mal napísať knihu o svojich zážitkoch zo žurnalistiky, mi viacerí ľudia hovorili už pred desiatimi rokmi. Vždy som však mal pocit, že nie som spisovateľ, pričom knihy by mali písať len oni, v prípade, že majú odžité svoje a majú čo povedať. Na Slovensku ja navyše inflácia spisovateľov, ktorí vôbec spisovateľmi nie sú.

Kniha nakoniec vznikla. Prečo?

Hlavným dôvodom bolo, že teraz v decembri má časopis .týždeň 10 rokov. Premýšľali sme, aký darček by sme mohli pripraviť čitateľom, ktorí nás sprevádzajú taký dlhý čas. Napadlo nám, že urobíme knihu, v ktorej opíšeme 10 rokov časopisu, Lampy a vecí, ktoré sa na Slovensku diali.

Nie je však rizikom, ak otázky v knihe kladie dobrý kamarát a kolega? Na jednej strane vás dobre pozná, čo môže byť výhoda, na druhej strane hrozí absencia kritických otázok, ktoré by vás nútili viac argumentovať a zdôvodňovať svoje konanie.

Tá kniha v skutočnosti nie je klasickým rozhovorom medzi kriticky sa pýtajúcim a respondentom. Vlastne ide o moju knihu, len som nemal energiu a čas urobiť ju sám, lebo na to by som si musel vziať aspoň tri mesiace voľna.

Požiadal som preto Martina, aby mi položil otázky, ktoré on sám považuje za dôležité z hľadiska desiatich rokov časopisu. Nejde teda o kritický rozhovor, ale o moju knihu preloženú Martinovými otázkami.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie