Vonku bolo mínus trinásť a snežilo. To všetko tam je

Čo napísať o novom albume slovenskej metalovej skupiny Čad jednou vetou? Všetko je pekne po starom. Ak vás ich pesničky doteraz bavili, bude to tak aj tentoraz. Ak ste si ich už niekedy skúsili pustiť a nevedeli ste vystáť ten krik a uragán bubnov, tiež je šanca na zmenu názoru malá.

Underground sa nedá oklamať

Čad ostáva Čadom a práve v tom tkvie sila tejto svätojurskej trojice. „Som rád, že ešte stále fungujeme a máme z muziky radosť,“ vraví frontman skupiny Pišta Vandal, vlastným menom Štefan Chrappa. Čad založil pred 23 rokmi. Roky driny v skúšobni a zapľuvaných kluboch sa dnes bohato oplácajú. Kapela spolu so žánrovo spriaznenými Catastrofy nedávno absolvovala československé turné a účasť na koncertoch mohli rátať v stovkách, niekoľko klubov dokonca úplne vypredali.

V stredu večer si zase zahrali pred tisíckou metalistov v bratislavskom klube MMC, ako predkapela bratov Cavalerovcov, ktorí prišli zahrať celý album svojej kapely Sepultura. Power-duo Pišta Vandal a bubeník Valér Tornád (basgitaristka Baška sa stará o malého potomka) síce javilo známky nervozity z väčšieho pódia a priazeň divákov si muselo získavať postupne, ale koncert to bol parádny.

„Niekedy sa človek na takom pódiu cíti, akoby bol nahý. A zvlášť, keď sa naňho díva také veľké množstvo ľudí. Ale hrali sme už aj na väčších a boli sme ešte stratenejší,“ komentuje koncert Pišta Vandal.

Samozrejme, bratia Cavalerovci hrajú úplne inú ligu, so všetkými plusmi i mínusmi. Kým ich gitarista Mark Rizzo sa nechával ovievať technikom popri tom, ako pomedzi pesničkami ležal za hradbou reproduktorov (v klube bolo príšerné teplo), tak Pišta Vandal sa po každej skladbe pozeral na čas a keď posunkom naznačil do zákulisia, že už naozaj pôjdu, začal si sám baliť aparát. Takto vyzerá slovenský underground pri výlete na veľké pódium a veru, je to skvelý zážitok.

„Ľudia, ktorí milujú underground, sa nedajú tak ľahko obalamutiť. Vyčkávajú. Ich dôveru si musíte získavať roky,“ hovorí Pišta. „Vychádza mi to, že ak niekto chce, aby ho v undergrounde ľudia začali vnímať a chodiť na koncerty, musí kapela vydržať koncertovať, nahrávať a vydávať albumy aspoň desať rokov. Za rok, za dva sa nič nestihne, akurát tak nafúknuť bublina,“ smeje sa.

V hrudi bije ťažký kov

Čad tu teda bol dlho, ale až okolo albumu Ťažký kov (skúste si ten názov preložiť do angličtiny) z roku 2011 sa začal dostávať do širšieho povedomia a takpovediac prekročil hranice vlastného žánru. Album získal historicky prvú cenu Rádia_FM v kategórii hard’n’heavy a členovia kapely ju neskôr dostali za každý svoj ďalší počin vrátane albumu s ich punkovým alter egom Vandali.

Sú teda špičkou slovenskej extrémnej gitarovej muziky? V pomere „slávy“, do ktorej sa dá zahrnúť počet fanúšikov na Facebooku, pod pódiami a videní na YouTube, a niečoho subjektívneho, ako je kvalita pesničiek, dosť možno aj áno. Zároveň Čad aj Vandali dostávajú hĺbku a nadhľad, najmä vďaka osobnosti Pištu Vandala, ktorý sa angažuje aj ako spisovateľ a náboženský redaktor Slovenského rozhlasu. Ďalej vytŕčajú dobrosrdečným prístupom, lebo svoje albumy skôr rozdávajú, ako predávajú a občas k CD prihodia aj nejaké ovocie alebo koláč.

Hudobné ocenenia nemusia presvedčiť každého a niektorí fanúšikovia slovenskej extrémnej gitarovej scény sa možno budú chcieť sporiť, ale zdá sa, že spolu s pravidelnosťou nových nahrávok neklesá ich úroveň a Čad svoj status medzi našimi najlepšími metalovými kapelami dlhodobo potvrdzuje.

Aj keď sú Čad navonok veselá kopa, po spustení ich nového albumu Bastard sa na poslucháča vyvalí takmer kompaktná černota. Popri rýchlej a tvrdej hudbe za tento pocit môžu najmä texty, ktoré sú oproti minulosti o niečo osobnejšie. Asi práve preto sa poslucháča viac dotýkajú a keď Pišta vrieska ako ranené zviera „hlboko vnútri, na samom dne priepasti, ukrývam zlo, vrástlo mi do kostí“, máte potrebu schúliť sa do klbka.

„Skladbu Zlo som ja som dlho nemohol napísať. Ruka chcela, ale všetko sa búrilo. Nakoniec som nad sebou vyhral po celonočnom bdení a písaní, text som dokončil v štúdiu o pol štvrtej nadránom. V čase, keď sa pácha najviac samovrážd. Vonku bolo mínus trinásť stupňov a snežilo. Všetko to tam je,“ opisuje autor.

Najlepšie na jeho textoch je, že prezentujú obe strany. „Som štvaná zver, predieram sa tmou a svoju vzburu si nesiem so sebou. Nikdy sa už nevrátim,“ znejú úvodné verše albumu, ktoré dopĺňa refrén „Preč, preč! Hlavne ďaleko. Preč, preč! Utiecť pred sebou“.

V temnote, ktorú navodzujú slová, však vždy svieti nádej, zlosť je neustále podrobovaná kritike a namierená hlavne na neho samého. V kontexte mnohých metalových textov malý, ale pomerne podstatný rozdiel.

Ďalej albumu dominuje téma slobody („Priatelia, vstaňme, hore hlavy! Aj kat je mŕtvy. Nikto nás nepopraví. Otroci nakŕmení zlobou. Krv kráľov presakuje z hrobov“) a nechýbajú ani tradičné ódy na hudobné podhubie („Metal je sloboda a punk je vzdor. Búšiace kladivá, víchrica z hôr. Nestíšim!“).

Natlakovaný kokteil

Hudobne je Bastard natlakovaným kokteilom extrémnych gitarových žánrov. Prevažuje nič nekomplikujúci thrash metal s vplyvmi punku, hardcoreu alebo D-beatu, príjemne prekvapí death metalová sypanica v Metalových kladivách, či priam až doomová atmosféra v Zlo som ja.
Novinku mixoval švédsky mág Daniel Bergstrand (na scéne známy vďaka spoluprácam s menami ako Dimmu Borgir, In Flames, Meshuggah či Dark Funeral). Výborný zvuk dáva naplno vyniknúť všetkým nástrojom, absolutórium si zasluhuje výkon bubeníka Valéra Tornáda (vlastným menom Ján Ivan), ktorý sa v sóle na začiatku celého albumu predviedol podľa vzoru Branna Dailora z Mastodon v skladbe The Wolf Is Loose.

Bubeník Valér má na svedomí aj vizuálnu stránku v podobe 40-stranového bookletu, ktorý k hudbe perfektne pasuje a dotvára temnú atmosféru. K celému albumu totiž vznikol aj príbeh na motívy skutočných udalostí o zlodejovi, vyvrheľovi menom Bastard Skála: „Odohráva sa v karpatských lesoch nad vinicami, kde sa povráva, že takýto vyhnanec žil…“

Pri počúvaní trochu vyrušia drobnosti, akými sú občas nie úplne plynulo vychádzajúce slabiky pri speve alebo zbytočne vulgárna tretia skladba Frustrovaný doj*baný nasraný, ktorá na prvé vypočutie ostro kontrastuje s tým, že Pišta na zvyšku albumu kritiku obracia najmä voči sebe.

Spevák však vysvetľuje, že je to tiež jeho vlastná karikatúra. „Tá skladba je taká trochu sranda, také to zúfalstvo, že už nevládzete a niekto stále niečo chce a ešte vás aj osočuje, hodnotí, stará sa do vás. Je to také to teatrálne horekovanie, hromženie, na ktorom sa všetci smejú,“ vysvetľuje. Ak si skladbu vypočujete s týmto kontextom, získava nadľahčenú atmosféru a na koncertoch sa istotne zaradí medzi tutovky.

Hudba ako očistný vodopád

S tým, že album vznikal dva roky, asi súvisí to, že skladby sú skôr rozdelené do dvoch, troch skupín a netvoria taký kompaktný celok, ako to napríklad bolo v prípade až do crustovej krajnosti vybičovaného Ťažkého kovu.

Preto by napríklad titulná skladba svojím „rozprávkovým“ rozmerom pekne zapadla na Čertovu kovadlinu z roku 2014, kým na Bastardovi ju trochu zatienia vážnejšie témy a priam monumentálne skladby, akými sú Zlo som ja a Na zlej strane.

„Pôvodne sme začali robiť album Vandalov, ale nešiel nám. Hovoríme si, že keď budeme tlačiť na pílu a robiť ho nasilu, nebude stáť za nič. Mali sme niekoľko songov, ale zrušili sme ich a začali sme robiť Čad. Tak vznikol Bastard. Nerodil sa ľahko, ale išiel. Akoby ste zúrodňovali kamenistú pôdu,“ spomína spevák a gitarista Pišta. Pôvodne sa mal album volať Satani, za čo ich na koncerte vysmial pripitý fanúšik, potom zvažovali Plytký hrob, ale po nahrávaní vyhral názov Bastard.

Napriek drobnostiam bude Bastard so svojimi silnými a nadčasovými témami s vysokou pravdepodobnosťou odolný voči opočúvaniu a bez problémov sa zaradí medzi klasické nahrávky skupiny. Z albumu ide očisťujúca energia, ktorá sa dá prirovnať státiu pod vodopádom. A tento pocit sa často nedarí navodiť ani veľkým zahraničným menám.