Denník N

Voľby môžu byť predzvesťou konca Kotlebovej kariéry, ľudia už videli, ako vládne

Michal Piško z Transparency International. foto N - Vladimír Šimíček
Michal Piško z Transparency International. foto N – Vladimír Šimíček

Posledné župné voľby legitimizovali Mariana Kotlebu do veľkej politiky. Teraz to však bude mať ťažšie, hovorí analytik Transparency International Michal Piško

Michal Piško pracuje od roku 2015 pre Transparency International. Je zodpovedný za samosprávny program a za program o verejných firmách. Venuje sa rebríčkom transparentnosti žúp, obcí a verejných firiem. Predtým jedenásť rokov pracoval v denníku SME ako redaktor domáceho spravodajstva.

Aký je rozdiel medzi lokálnou a veľkou politikou?

Lokálni politici často zvyknú hovoriť, že rozhodovanie na miestnej úrovni nie je o ideológii a ceste je jedno, či ju opraví pravicový alebo ľavicový politik. Celkom to neplatí, aj na miestnej úrovni politici rozhodujú o veciach, ktoré sú hodnotové. Teraz sa nám blížia regionálne voľby. Všetky župy, keď vznikali, vlastnili regionálne nemocnice. A to, či sa v župe rozhodli zveriť nemocnice do súkromných rúk, či ich spravujú cez súkromný manažment alebo úplne vo vlastnej réžii, je aj záležitosťou hodnôt. Odlišné sú aj kompetencie. Ľudia prichádzajú oveľa častejšie do styku s miestnymi úradmi a s politikmi, keďže väčšina kompetencií týkajúcich sa každodenného života je práve na ich pleciach.

A čo kauzy alebo prešľapy?

Na lokálnej úrovni je ich dosah, samozrejme, menší, keďže samosprávy pracujú s oveľa menšími finančnými prostriedkami. Mechanizmy sú však podobné, vznikajú tam politické väzby medzi politikmi, miestnymi podnikateľmi a záujmovými skupinami. To je živná pôda aj pre nekalé praktiky.

Celoštátne médiá nepíšu o lokálnych kauzách. Riešia sa tieto kauzy?

Zväčša sa týkajú len nejakého mesta alebo komunity, a preto nie sú pre veľké médiá až také zaujímavé. Súkromné lokálne médiá alebo aktivistické portály však otvárajú jednu kauzu za druhou. Niekedy sa, samozrejme, dá polemizovať o ich kvalite.

Nedotiahnuté reformy samospráv

Prečo sa ľudia nezaujímajú o voľby do samospráv?

O komunálne voľby záujem je, účasť v nich sa pohybuje okolo 50 percent. Iné je to so župami, kde chodí k urnám asi len 20 percent voličov. Do veľkej miery to vyplýva aj z rozdielnych kompetencií. Mestá a obce vo väčšom rozsahu zasahujú do každodenného fungovania obyvateľov. Ľudia sa so starostami a s miestnymi poslancami stretávajú, platia miestne dane, riešia dennú agendu. Preto je záujem o to, kto bude sedieť na týchto miestach, vyšší.

Môže byť chyba aj v neznalosti významu žúp?

Osem žúp hospodári dovedna s takmer jeden a pol miliardou eur, čo je viac, ako je rozpočet ministerstva školstva alebo zdravotníctva. Župy spravujú cesty druhej a tretej triedy, prímestskú dopravu, sociálne zariadenia, stredné školy, nemocnice, kultúrne zariadenia, knižnice, divadlá, riešia turistický ruch. Aj niektoré z týchto kompetencií sa týkajú bežného života, keďže sú však župy nastavené tak, že obyvatelia pri riešení problémov neprichádzajú s regionálnymi politikmi a úradníkmi do kontaktu, sú to pre nich zväčša neznáme tváre.

Ľudia možno nepoznajú kompetencie, ktoré majú župy.

To je ale podobné aj v prípade miest a obcí. Samosprávy majú tisíce kompetencií a nie je v ľudských možnostiach poznať všetky. Faktom je, že regionálne kompetencie sú od ľudí predsa len vzdialenejšie. Ďalším problémom je, že reforma, ktorá zavádzala samosprávne kraje, nebola nikdy dotiahnutá a zastala na polceste. Keď to porovnáme s Českom, my máme „dvojkoľajnú“ regionálnu verejnú správu. Máme župy, čiže regionálnu samosprávu, a okrem toho máme aj regionálnu štátnu správu, ktorá pôsobí v okresoch. Túto dvojkoľajnosť ešte prehĺbila reforma ministra vnútra Roberta Kaliňáka ESO (Efektívna, spoľahlivá a otvorená verejná správa), keď sa posilnili okresné úrady. Časť kompetencií v regiónoch tak vykonáva samospráva a časť regionálna štátna správa a ľudia v tom majú zmätok.

Ako je to v Česku?

Okresné úrady boli dávno zrušené a krajské úrady sú s regionálnou samosprávou zlúčené do jednej krajskej štruktúry. Kraje tak majú aj silnejšie kompetencie a pre ľudí sú atraktívnejšie. Je to podnet aj pre Slovensko, aby sme pokračovali v reforme kompetencií, namiesto nekonečných debát o počte krajov či ich rušení.

Prečo nebola reforma stále dotiahnutá?

Reforma nebola prijímaná naraz. Regionálna samospráva sa tvarovala postupne, menili sa kompetencie aj systém financovania. Je to dlhotrvajúci proces. Ten sa však do veľkej miery zablokoval práve reformou ESO, ktorá posilnila regionálnu štátnu správu. To je krok úplne opačným smerom, akým by sme mali ísť, čiže k silnejším samosprávam.

Aký vplyv bude mať zmena krajských volieb z dvojkolových na jednokolové?

Pre mnoho kandidátov je to nepríjemná situácia. Miesto toho, aby navzájom súťažili a ukázalo sa vo voľbách, ktorý z nich presvedčil najviac, budú tlačení do hľadania dohody a odstupovania ešte pred voľbami. Na druhej strane bola dvojkolová voľba zavedená účelovo pre nitrianskeu župu, keď sa časť politikov obávala, že by mohol zvíťaziť maďarský kandidát. Účelovosť sa potvrdila aj v praxi, keď druhé kolo priťahovalo ešte menej voličov ako prvé. Rekord padol v roku 2005, keď sa druhého kola v Trenčianskom kraji zúčastnilo len sedem percent voličov, čo je už veľmi tragické číslo a dá sa polemizovať, či takto zvolený župan mal nejakú legitimitu. Môj názor je, že sa opodstatnenosť druhého kola nepotvrdila.

Argumentuje sa aj tým, že by sa zrušením druhého kola malo ušetriť.

Určite to je relevantný argument, i keď demokracia niečo stojí. Ak si povieme, že druhé kolo berieme ako poistku pred nástupom extrémistov, tak je legitímne do toho investovať. Aj keď posledné voľby v Banskobystrickom kraji nám ukázali, že druhé kolo môže naopak znamenať aj presný opak. Každopádne ide o kvapku v mori z hľadiska nákladov na verejnú správu a nie je to rozhodujúci argument.

Poslanec Beblavý hovoril o tom, že by bolo kraje najlepšie zrušiť. Robert Fico zas o redukcii na tri veľké kraje. Aj to je zlý smer debaty?

Miesto podstaty, čo a ako by mali kraje riešiť, sa neustále vraciame k debatám o ich počte či rušení. Takáto debata potom negatívne vplýva aj na voličov a odráža sa v nízkej účasti a tak aj legitimite regionálnych politikov. Debata by mala ísť úplne iným smerom. Nepochybne tu, rovnako ako je to všade na Západe, máme množstvo oblastí, o ktoré sa delia viaceré mestá a obce v regióne, no väčšina z nich by ich nebola schopná zabezpečovať. Či už ide o prímestskú dopravu, stredné školy, sociálne zariadenia, regionálne nemocnice či krajské knižnice. Veľkým problémom je, že na Slovensku nemáme dotiahnutú ani komunálnu reformu a viac ako deväťdesiat percent obcí nemá ani tritisíc obyvateľov. Drvivá väčšina obcí tak nemá dosť zamestnancov a peňazí ani na tie kompetencie, ktoré na nich ležia už dnes.

Riešil by situáciu nedávny návrh Inštitútu finančnej politiky na vytvorenie funkčných mikroregiónov alebo matričných obvodov?

Nedotiahnutá komunálna reforma je skutočne veľký problém. Okrem veľkého počtu malých obcí máme viac ako dvadsaťtisíc komunálnych poslancov, čo je dvakrát toľko ako je priemer v Európskej únii. Starostov máme 3,5-krát viac. Pri takomto veľkom počte lokálnych politikov a naopak personálne i finančne slabých obecných úradoch v menších dedinách je naša miestna samospráva málo efektívna. Mnohé obce nedokážu na úrovni poskytovať servis obyvateľom a verejné služby sa im tak vzďaľujú. Sústredenie niektorých služieb do mikroregiónov by prinieslo stámiliónové úspory i vyššiu kvalitu. Žiaľ, z bývalého režimu tu máme zlú skúsenosť s preferovaním strediskových obcí a v mnohých ľuďoch pretrvávajú obavy zo straty obecnej identity. Dnes už máme ale dostatok príkladov zo západnej Európy, že komunálnu reformu možno spraviť aj bez oslabenia identity historických obcí.

Bolo by riešením aj rozdelenie Slovenska na kantóny, ako to už dávnejšie navrhol Richard Rybníček?

Tam ide skôr o nahradenie dnešných krajov. Sympatická mi je najmä jeho myšlienka posilnenia samosprávy. Žiaľ, Richard Rybníček sa od prvotného predstavenia idey odmlčal a nie je preto veľmi čo komentovať. Budem zvedavý na podrobnosti jeho návrhu.

Kotleba to bude mať ťažšie, župu viedol zle

Ako budú asi vyzerať nasledujúce voľby, čo sa týka počtu voličov?

Župným voľbám vždy predchádzali najmä debaty o nízkom záujme voličov. Teraz je situácia odlišná, a to vďaka banskobystrickému kraju a zvoleniu Mariana Kotlebu za župana. Boli to práve župné voľby, ktoré ho legitimizovali ako prijateľného kandidáta pre kritickú masu voličov, čo sa potom odzrkadlilo aj v parlamentných voľbách. Dnes je jeho strana treťou najsilnejšou na Slovensku. Tak ako boli vtedy župné voľby podcenené a naštartovali jeho politickú kariéru, tak môže teraz dôjsť k nadštandardnej mobilizácii, ktorá môže znamenať aj predzvesť konca jeho kariéry. Záujem o župné voľby v Banskej Bystrici, ako aj riziko presadenia sa extrémistov v ďalších krajoch môže mať pozitívny efekt na účasť v týchto voľbách.

Michal Piško. foto N – Vladimír Šimíček

V Banskobystrickom kraji zatiaľ patrí k favoritom. Prečo sa mu podarilo vyhrať pred štyrmi rokmi?

Posledné župné voľby už poznamenali javy, ktoré odvtedy pozorujeme aj na celoštátnej úrovni či v zahraničí. Kotleba a jeho strana predtým dosahovali veľmi nízke percentá. Kombinácia viacerých okolností spôsobila prielom. Po kauzách ako Gorila došlo k oslabeniu dôvery voličov v zavedené strany, ekonomická kríza zasa prehĺbila frustráciu časti obyvateľov. Aj z týchto dôvodov sa zvýšil dopyt po ráznych politikoch s rýchlymi a jednoduchými riešeniami. K tomu všetkému sa pridala veľmi zlá voľba protikandidátov. Smer opäť postavil dovtedajšieho župana a eurosposlanca Vladimíra Maňku, ktorý nemal čas cestovať po kraji, a pravica Ľudovíta Kaníka, ktorému pre jeho predošlé pôsobenie prischlo v chudobnejších regiónoch pomenovanie sociálny netvor.

V akej situácii je Marián Kotleba pred týmito voľbami?

Stále existuje značná skupina frustrovaných, nahnevaných voličov, ktorí hľadajú rýchle a rázne riešenia, rovnako pretrváva aj strata dôvery v zavedené strany. Zmenilo sa to, že ľudia mohli a môžu vidieť, ako Kotleba spravoval župu, keď mal v rukách reálnu moc. Nemal to síce také jednoduché, keďže nemal oporu v zastupiteľstve, župný úrad a jeho organizácie však vo veľkej miere obsadil svojimi ľuďmi a na situáciu župy tak mal veľký vplyv.

Ako riadil banskobystrickú župu?

V župe presadzoval klientelizmus, keď bez výberových konaní prijímal ľudí blízkych svojej strane a rodine. To sa prejavovalo aj pri zákazkách, keď ich dostávali živnostníci alebo podnikatelia blízki ĽSNS. Župa prišla pre prístup Mariana Kotlebu aj o eurofondy, prejavil sa aj rušením divadelného predstavenia či bojkotovaním štátnej dotácie pre ďalší súbor, ktorého predstavenie sa mu nepáčilo. Ľudia môžu vidieť, že jeho sľuby pred voľbami sú v rozpore so skutkami a v tomto je jeho pozícia teraz horšia.

Sú jeho protikandidáti schopní využiť túto jeho pozíciu?

Terajší protikandidáti sú silnejší ako tí pred štyrmi rokmi. Vtedy išlo o dvoch striktne straníckych kandidátov, ktorí mali zlú pozíciu a povesť. Teraz sú tu minimálne dvaja výrazní nezávislí kandidáti a ďalší nový politik so širokou podporou koalície pravicových strán. Žiadny z nich nie je zaťažený takými výhradami ako ich predchodcovia, pri jednokolovej voľbe je však samozrejme problémom ich počet a veľa tak bude záležať na ich schopnosti dohodnúť sa.

Urobil Kotleba v kraji za štyri roky aj niečo dobré?

Pre nás v Transparency bolo celkom pozitívnym prvkom to, že nezrušil viaceré protransparentné opatrenia, ktoré zavádzal ešte jeho predchodca. Banskobystrická župa napríklad stále zverejňuje aj záznamy z prieskumov trhu a každý si tak môže overiť, ako prebiehali aj menšie zákazky. Aj pre takéto opatrenia sa banskobystrická župa v našich rebríčkoch transparentnosti umiestňovala najvyššie a po dvoch rokoch Kotlebu si toto miesto udržala. I keď treba povedať, že veľký náskok, ktorý mala ešte z čias Maňku, súčasný župan premrhal.

Ako sú na tom župy pred voľbami s transparentnosťou?

Rebríčky zostavujeme vždy v polčase volebného obdobia a na jeho konci, čiže najbližší zverejníme na jeseň pred voľbami. Pravdou je, že šesť z ôsmich županov sa po posledných voľbách nezmenilo a nejaké veľké zmeny preto neočakávame. K zmenám však došlo v banskobystrickej a trenčianskej župe a v týchto krajoch už dnes badáme značný posun.

V čom?

Keď si pozriete napríklad zoznam zamestnancov na banskobystrickej župe, tak zo stoštyridsať zamestnancov úradu až sedemnásť kandidovalo za ĽSNS. Otvorené výberové konania sa tak v tejto župe veľmi nerobili. Ešte výraznejšie je to v Banskobystrickej regionálnej správe ciest, čo je najväčšia župná firma na Slovensku. Tá bola počas tohto volebného obdobia nominantmi ĽSNS a ľuďmi blízkymi Kotlebovi úplne prerastená.

A čo Trenčiansky kraj?

Tam naopak vidno zo strany Jaroslava Bašku zo Smeru snahu zvrátiť negatívne vnímanie kraja ako niekdajšej bašty HZDS, ktorá bola najmenej transparentná či najzadlženejšia. Trenčín je napríklad prvý kraj, ktorý zaviedol participatívny rozpočet, čo znamená, že ľuďom umožnil predložiť vlastné projekty, o ktorých môžu ostatní hlasovať a najúspešnejšie z nich získajú podporu z rozpočtu kraja.

Je možné, že sa stane niečo podobné ako v Banskobystrickom kraji aj v inej župe?

ĽSNS ako strana je po parlamentných voľbách v silnejšej pozícii, takže to nemožno vylúčiť. Veľa bude záležať na ich protikandidátoch a ich taktike. Spomína sa najmä Nitriansky a Prešovský kraj. Obavám nahráva to, že ide o kraje, kde súčasní župani kandidujú už piaty raz a môže tam byť väčší dopyt po ráznejšej zmene.

Kontrolovať samosprávu môže každý

Nedávno ste zorganizovali seminár pre aktivistov, ktorí sa angažujú v lokálnej politike. Ako hostia tam boli aj župani Frešo a Blanár. Prečo oni?

Sú to župani, ktorí síce mali aj kauzy, o ktorých sme hovorili, ale taktiež sa im podarilo v kraji presadiť aj viacero pozitívnych opatrení. V Žiline napríklad zavádzali viacero našich návrhov protikorupčných opatrení. V prípade Bratislavského kraja je zaujímavé, že podporuje aj aktivity nad rámec svojich kompetencií, napríklad prácu so znevýhodnenými deťmi na základných školách.

Aké sú možnosti človeka zapojiť sa do kontroly lokálnej politiky či žúp?

Túto otázku by sme si mali položiť asi všetci. Spomínal som príklad participatívneho rozpočtu, ktorý okrem trenčianskej župy funguje aj v jedenástich zo sto najväčších miest na Slovensku. To je prípad, keď sa samotné samosprávy snažia ľudí väčšmi zatiahnuť do ich fungovania. Samotní ľudia môžu využívať na verejnú kontrolu tiež veľa nástrojov ako sú verejné zmluvy, kontrakty na elektronickom trhovisku alebo dokumentácia k zákazkám na portáli Úradu pre verejné obstarávanie. A aj sa to do istej miery deje. My sme si tento rok dávali spracovať prieskum agentúrou Focus, do akej miery ľudia využívajú tieto nástroje.  Vyše desať percent ľudí povedalo, že v poslednom roku si na internete prezerali zmluvy alebo faktúry o verejných zákazkách a viac ako päť percent ľudí žiadalo verejné inštitúcie o odpovede cez Infozákon. Keď si to zoberieme, ide o státisíce ľudí.

Mnohí sa však v tej kope dokumentov a nástrojov nevyznajú.

To už je aj úloha médií a tretieho sektora. My v Transparency robíme školenia pre lokálnych aktivistov už štrnásť rokov, prešlo nimi viac ako päťsto ľudí. Snažíme sa vytvoriť sieť ľudí, ktorí budú motivovaní i schopní využívať tieto nástroje, aby mohli byť čo najkvalitnejšie zapojení do verejnej kontroly.

Aký je cieľ vašich seminárov?

Je to skôr proces. Po celom Slovensku pôsobia ľudia, ktorí cítia, že v ich samospráve sa dejú nekalé veci, no nevedia, ako proti nim zakročiť, sú na to často sami. Preto je pre nich dôležité stretávať sa s ľuďmi s podobnými problémami, ktorí ich môžu inšpirovať a ponúknuť im pomoc. Na školeniach sa od expertov môžu dozvedieť, ako napísať mediálne zaujímavý blog, ako efektívne komunikovať v prípade, ak sú napádaní alebo zosmiešňovaní zo strany mocných, ako využívať elektronické trhovisko na kontrolu.

Viete o konkrétnych prípadoch, keď sa vďaka vám podarilo vyriešiť nejaký problém?

Ľudia, s ktorými sa stretávame, ich riešili už stovky. Na našich seminároch pred rokmi ešte ako aktivisti začínali mnohí, ktorí sú už dnes protikorupčnými lídrami vo svojich regiónoch. Spomenúť môžem banskobystrického poslanca Vladimíra Pirošíka, Juraja Smatanu z Považskej Bystrice, Elenu Pätoprstú z Bratislavy, trnavského primátora Petra Bročku či Richarda Drutarovského z Prešova.

Marian Kotleba

Župné voľby 2017

Teraz najčítanejšie