Denník N

Čínska karta na Blízkom východe

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Väčšinu čínskeho reformného obdobia lídri krajiny zdôrazňovali domáce priority a do zahraničných vecí veľa nehovorili. Ale v posledných rokoch sa ukázalo, že Čína chce hrať väčšiu globálnu úlohu.

Zoznam kríz, ktoré ničia Blízky východ, stále rastie. V Jemene zúri občianska vojna uprostred nekontrolovanej epidémie cholery, v Jeruzaleme sa stupňuje náboženské násilie a pri pohľade na Irak a Sýriu nič nenaznačuje, že sa sektárske boje môžu niekedy skončiť. A čo je najhrozivejšie, nový stupeň antagonizmu medzi Saudskou Arábiou a Iránom naznačuje, že priama konfrontácia medzi vedúcimi mocnosťami sunnitského a šiítskeho islamu už nie je viac nemysliteľnou vecou.

A práve teraz, keď región najviac potrebuje pevnú ruku medzinárodného vodcovstva, nie je žiadny z predpokladaných aktérov dostatočne silný či oddaný myšlienke efektívne sa v regióne angažovať. To, čo si táto oblasť sveta teraz vyžaduje, je nový rámec pre diplomaciu: rámce, ktorý bude podporovať nový mediátor – Čína.

Staré recepty

Tým, že exportuje terorizmus a náboženstvom inšpirovaný extrémizmus, sa Blízky východ stal „globálnym“ v tom najnegatívnejšom zmysle. Ale hoci sa tomu, čo bývalý francúzsky minister financií Michel Sapin kedysi nazval „nešťastnou“ stranou globalizácie – myslel tým nezamestnanosť a príjmovú nerovnosť – venuje veľká pozornosť, v boji proti rozširovaniu extrémistického násilia a v riešení jeho príčin sa urobilo príliš málo. Vyskúšalo sa už mnoho diplomatických receptov, ale k pokroku nedošlo.

V 16. a 17. storočí Európu ničili otrasné náboženské vojny, ale kresťanstvo bolo do veľkej miery jednotné, keď začalo byť konfrontované s hrozbou expandujúceho osmanského impéria. V 19. storočí zrodila jemná mocenská rovnováha medzi európskymi mocnosťami a rozpadajúcou sa Osmanskou ríšou takzvanú „východnú otázku“. Nakoniec rozpad tohto impéria zvýšil intenzitu konfliktov na Balkáne a zväčšil národné rivality, ktoré viedli k prvej svetovej vojne.

Ani dnes zväčša európske či západné prístupy, ktorých cieľom je zaistiť stabilitu na Blízkom východe, nefungujú.

Nové Helsinki

Ako mi nedávno povedal jeden vysokopostavený európsky diplomat, blízkovýchodné krízy zúfalo potrebujú nové myslenie a nové vodcovstvo. Jednou myšlienkou, ktorú ponúkol, bolo riešenie inšpirované helsinským procesom, zacielené na to, aby priviedlo rozdielne krajiny za jeden stôl, aby riešili spoločné, i keď len na daný región zamerané problémy.

Tento nápad je originálny a potenciálne by mohol zmeniť blízkovýchodnú hru. V roku 1975 bol v Helsinkách vytvorený mechanizmus, ktorého cieľom bolo znížiť napätie a umožniť dialóg medzi USA a ZSSR, dvomi studenovojnovými superveľmocami. Výsledné dohody, ktoré kládli dôraz na suverenitu a teritoriálnu integritu, predstavovali dôležitý krok smerom k strategickej deeskalácii napätia. Podľa niektorých analytikov získali tieto dohody širokú európsku a západnú podporu a stáli na začiatku konca studenej vojny, ktorú Sovietsky zväz a jeho suverenita a územná celistvosť, samozrejme, neprežili.

Rozchod s minulosťou

Od roku 1975 sa geopolitická mapa výrazne zmenila, ale základná premisa helsinského procesu – vzájomný rešpekt založený na globálnom konsenze – nie je dnes o nič menej relevantná. Nanešťastie, ani Spojené štáty, ani Európa sa nezdajú byť v takej pozícii, aby mohli zaviesť takýto prístup na Blízkom východe. To podľa môjho názoru necháva priestor Číne, najdôležitejšej rastúcej mocnosti sveta, aby sa tu angažovala formálnym a zmysluplným spôsobom.

Čínske angažmán by bolo signifikantným rozchodom s minulými postojmi. Väčšinu čínskeho reformného obdobia lídri krajiny zdôrazňovali domáce priority a do zahraničných vecí veľa nehovorili. Ale v posledných rokoch sa ukázalo, že Čína chce hrať väčšiu globálnu úlohu. To sa prejavilo na jej vedúcej úlohe v oblasti klimatickej zmeny a na jej snahách robiť mediátora medzi Sudánom a Južným Sudánom. V roku 2015, keď Francúzsko začalo nakoniec neúspešný pokus reštartovať izraelsko-palestínsky mierový proces, patrila Čína k jeho najentuziastickejším podporovateľom. Angažovanie sa Číny v blízkovýchodnej diplomacii dáva zmysel politicky, ale mohlo by to dávať zmysel aj kultúrne a historicky. Čína čelí menšiemu počtu bezpečnostných hrozieb pochádzajúcich z tejto oblasti (s výnimkou energetickej bezpečnosti) ako Európa a nemá v tomto regióne žiadne imperiálne dedičstvo, a tak so sebou ani nenesie žiadnu emocionálnu záťaž koloniálnej minulosti. Navyše, Číňania sa nepostavili na stranu Saudskej Arábie, ako to urobili Spojené štáty za prezidenta Donalda Trumpa, ani na stranu Iránu, ako to urobilo Rusko prezidenta Vladimira Putina. A Čína nenesie žiadnu vinu ako Európania, ktorí sa historicky zle správali tak k Arabom, ako aj k Židom.

Aspoň nie horšie

Samozrejme, Čína sa môže brániť, aby sa vystavila nástrahám blízkovýchodnej diplomacie. Krajina zostáva aspoň rétoricky oddaná politike nezasahovania a jej občania môžu byť z opačného prístupu sklamaní. Minulý rok mi v Pekingu jeden zahraničnopolitický expert povedal, že odpor jeho krajiny k zasahovaniu do vnútorných záležitostí iných krajín čiastočne odráža dedičstvo politiky jedného dieťaťa, ktorú úrady vynucovali viac ako tri desaťročia. Prečo by čínskí rodičia riskovali život svojho jediného dieťaťa pre niečo, čo sa deje v ďalekých krajinách, ktoré pre Čínu nepredstavujú žiadnu hrozbu?

Lenže v rámci kontextu širšieho medzinárodného angažmán podobného helsinskému procesu môže byť Čína skutočne v najlepšej pozícii, aby pomohla priniesť na Blízky východ dlhodobú stabilitu. Keď sa pozrieme na kolektívne zlyhanie doterajších aktérov, musíme povedať, že tým novým sa aspoň nebude dariť horšie.

© Project Syndicate

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie