Denník N

Znamená rozhodnutie koalície o R2 koniec Útvaru hodnoty za peniaze? Ale kdeže

Na snímke zľava predseda strany Smer-SD Robert Fico a predseda strany Most-Híd Béla Bugár počas tlačovej konferencie po rokovaní Koaličnej rady v Bratislave 3. augusta 2017. Foto – TASR/Michal Svítok

Mladí byrokrati už nakazili priveľa kolegov a politikov, aby ich mohol zastaviť spor o diaľnicu, ktorá sa aj tak bude stavať desiatky rokov.

Keď premiér vo štvrtok po koaličnej rade zahlásil, že ho „vôbec nezaujíma názor nejakého úradníka“, znelo to dramaticky. Až sa mohlo zdať, že spor o cestu R2 bol okamih, keď politikom došla trpezlivosť s analytikmi ministerstva financií, a že rozletu Útvaru hodnoty za peniaze je koniec. Realita je, našťastie, aj v tomto prípade nudnejšia a málo podobná tlačovkovým vyhláseniam.

Termín dostavby R2 do Košíc radšej ani nikto nesľubuje

V prvom rade, žiadne naozajstné rozhodnutie o stavbe R2 na koaličnej rade nepadlo, lebo ani padnúť nemohlo. Ani Fico, Danko a Bugár nedokážu meniť fyzikálne zákony alebo hory prenášať, alebo aspoň asfaltovať tam, kde nie je ani projekt.

Aby bola R2 kompletná, treba ešte medzi Zvolenom a Košicami postaviť všetky úseky východne od obce Kriváň, čo je približne 150 kilometrov. Ich stavba je pripravená tak, že tendre na aspoň 30 kilometrov z nich sa začnú v najlepšom prípade budúci rok.

Zvyšok je v takých počiatočných fázach príprav, že ak by aj výstavbe šli všetci v ústrety a neobjavili by sa komplikácie, do konca volebného obdobia sa začne stavať najviac pätina zvyšných úsekov R2 do Košíc.

Ak by Bugár, Fico a Danko chceli niekde na R2 aj strihať pásku, nielen klopkať po základnom kameni, museli by znova vyhrať voľby a dať sa ešte raz dokopy.

Dostavba celej R2 do Košíc je tak ďaleko, že by bolo neseriózne odhadnúť, kedy by sa mohla podariť. Našťastie, politici už nič také ani neskúšajú. Varovaním im je skúsenosť premiéra Fica, ktorý úprimne sľuboval dostavanie D1 do Košíc do roku 2010, ale dnes vieme, že skôr ako v roku 2023 to určite nebude.

Nie, politickým rozhodnutím a naliatím veľa peňazí sa to nedá dramaticky zrýchliť. Dve čísla: v priemere prejde na Slovensku od začiatku príprav po dostavanie diaľnice 14 rokov. Len samotné prípravné práce trvajú za priaznivých okolností minimálne sedem rokov.

Realita si žije vlastný pokojnejší život

Vo štvrtok, v čase, keď na úrade vlády dávali predsedovia vládnych strán uistenie, že sa R2 bude stavať bez ohľadu na názor nejakých úradníkov, sedeli tí úradníci z Útvaru hodnoty za peniaze na rokovaní so splnomocnencom pre rýchlostné cesty Igorom Janckulíkom (poslancom Mosta-Híd). Témou bola, pochopiteľne, R2; Janckulík si preto so sebou priniesol aj vedúceho pracovnej skupiny pre R2 a starostu obce Mýtna Pavla Greksu a primátorku Lučenca Alexandru Pivkovú.

Výsledkom je komuniké, kde všetky strany opakujú, že stavbu R2 nechce a nechcel nikto zastaviť, len sa hľadá najlepšie riešenie.

Diskusia o tom, ako stavať R2, teda normálne pokračuje a ministerstvo dopravy už zďaleka netrvá na megalomanských požiadavkách.

Práve po pripomienkach z ministerstva financií sa napríklad našlo lacnejšie riešenie úseku Kriváň – Mýtna, kde sa už nepočíta s drahými estakádami.

Napokon aj Béla Bugár na tlačovke predsedov strán sám od seba povedal, že úsek za Rožňavou s tunelom Soroška sa plánuje v polovičnom profile – po dohode s Útvarom hodnoty za peniaze.

Na rozdiel od sporov pri obchvate Prešova tu nikto lacnejšie riešenia nespochybňuje. V Prešove totiž možno uvažovať o počtoch áut, ktoré by si vyžadovali štvorpruh, no ten bude na väčšine južnej R2 bez diskusie zbytočný aj o 20 rokov.

Princíp hodnoty za peniaze tu teda funguje presne tak, ako má. Je tu niekto, kto sa systematicky pýta, či sa to nedá aj inak a či by sa ten istý čas, peniaze a námaha ľudí nedali využiť aj inak. A keď sú argumenty dosť silné, menia sa podľa nich aj pôvodné plány.

Problémy nutne prišli

A teraz všeobecnejšie. Keď ministerstvo financií pred rokom spúšťalo projekt hodnoty za peniaze, prijímali sa tipy, kedy títo mladíci nejakého politika nahnevajú tak, že ich dá zrušiť alebo ich prinúti sa stiahnuť a ukazovať svoje grafy len pár ďalším hipsterom.

Obavy boli pochopiteľné. Rozhodovanie o investíciách a iných výdavkoch v tomto štáte je v takom zlom stave a tak veľmi je prepletené so straníckou politikou, že rozumné posudzovanie efektivity míňania musí naraziť.

Spory naozaj prišli. S vplyvným štátnym tajomníkom ministerstva dopravy Viktorom Stromčekom bol Útvar hodnoty za peniaze v tichej vojne ešte skôr, ako projekt oficiálne vznikol. Stromček je dosť bystrý na to, aby pochopil, že ak bude dobrovoľne sprístupňovať vstupné údaje o dopravných investíciách a pripustí prepočítavanie variantov, príde o časť svojej moci. Aj posudok, ktorý dávalo ministerstvo financií k PPP obchvatu Bratislavy, preto už vznikal za dramatických okolností.

Výrazne iná nebola situácia, ani keď stavbu diaľnic viedla Sieť a potom Most-Híd. Spor o prešovský obchvat a R2 napokon zviditeľnil analytikov od Kažimíra najviac.

Na ministerstve zdravotníctva a životného prostredia to bola oproti tomu idylka. Zrejme aj preto, lebo na oboch už fungujú analytické oddelenia a ministri tam minimálne verbálne podporujú rozhodovanie podľa dôkazov.

Na kvalite prvých analýz, ktoré spravili z výdavkov v školstve a v sociálnych veciach, už vidno, že tam narazili na ministrov, ktorí nemajú veľkú odvahu alebo potrebu rozmýšľať o zmenách. Vyvrcholilo to krikom, ktorý spravil Ján Richter po tom, čo Kažimír povolili analytikom zverejniť ich vlastné návrhy zmien v sociálnych dávkach.

Za úroveň debaty zodpovedajú analytici, za rozhodnutia politici

Útvar hodnoty za peniaze nemá ani dvadsať ľudí a pracujú v ňom aj ľudia s malými skúsenosťami. Spolu s ich kolegami z Inštitútu finančnej politiky, analytických inštitútov z iných ministerstiev či podobných pracovísk na Najvyššom kontrolnom úrade však bude časom reč možno až o stovke ľudí.

Nádej, ktorú títo ľudia vyvolávajú, netkvie v tom, že by mali dramaticky lepšie vzdelanie alebo nejaké iné zázračné schopnosti, ktorých sa iným úradníkom nedostalo.

Rozdiel je v tom, že štát teraz prvý raz vedome vytvára systém, ktorý má preverovať politiky a postupy, ktorých efektivitu už dlhé roky nikto netestoval a o ktorých už často ani nevieme, kedy a s akým cieľom vznikli.

Ak ste vnútri systému a nerobíte povinné previerky, len ťažko prídete na to, že časť vašej rutiny je už zastaraná, že už neplní cieľ alebo že sa ten cieľ dá novými prostriedkami dosiahnuť oveľa jednoduchšie.

Preto napríklad analytici ministerstva financií, hoci nemajú detailné znalosti jednotlivých ministerstiev, majú väčšiu šancu vidieť súvislosti, ktoré si nevšimne akýkoľvek špecialista.

Samozrejme, môže sa o to pokúšať aj tretí sektor a iné nezávislé organizácie. Tie tiež majú od inštitúcií odstup a navyše sú predsa len slobodnejší ako analytici platení vládou a v konečnom dôsledku podriadení ministrovi.

Aj skúsenosti Útvaru hodnoty za peniaze však ukazujú, že mať autoritu na získavanie informácií a ich hodnotenie vnútri ministerstiev je ťažké, hoci pracujete pre vládu a máte jasné poverenie. Len infozákon všetko nevyrieši.

Po roku, keď Útvar hodnoty za peniaze mal od odbornej verejnosti palec hore už len za to, že existuje, príde azda na jeho prácu čoraz viac vecnej kritiky nielen od urazených ministrov, ale aj od iných analytikov.

Pre úroveň tej debaty však bude kľúčové, či sa tímu hodnoty za peniaze podarí presadzovať zverejňovanie dát, ktoré v súčasnosti ležia kade-tade poskrývané po ministerstvách. Bez nich nebude na čom postaviť argumenty alebo testovať nové nápady.

Na konci toho všetkého však už tak či tak bude len na politikoch, ako dokážu analýzy využiť v prospech lepších rozhodnutí. Zodpovednosť za konečné rozhodnutie ostane vždy na nich, hoci sa niekedy tvária, akoby im ju chceli noví úradníci ukradnúť.

Ak budú na stole kvalitné dáta a zrozumiteľné analýzy, politikom už nepomôže vykrikovať, že ich názor nejakých úradníkov nezaujíma.

Drahé a meškajúce diaľnice

Hodnota za peniaze

Teraz najčítanejšie