Rozhovor so sniperom: Zárezy na pažbe, lovci lebiek, poľovníci? Úplne vedľa

Je niečo vo vašom detstve alebo v mladosti, čo by mohlo naznačovať vaše budúce smerovanie?

Sme vojenská rodina. Starí otcovia boli v povstaleckom vojsku, otec aj strýko slúžia. Na začiatku strednej školy som sa týmto smerom neuberal. Viac som inklinoval k umeniu, k hudbe. Až po osemnástke som pocítil, že toto by mohol byť smer, ktorým by som chcel ísť.

Keď sa povie ostreľovač…

Áno, áno… filmy, fámy, polopravdy, nezmysly, mýty. Zárezy na pažbe, lovci lebiek, strelci na živé terče, poľovníci na ľudí… Úplne vedľa! Vojenský ostreľovač nemôže byť, a ani nie je zabijak! Ostreľovač špeciálnych síl už vôbec nie. Nasadenie v teréne je skôr prevencia a psychológia. Výstrel ostreľovača je hraničné riešenie situácie. Nie sme pánmi života a smrti, nie sme zabijaci. Mojou úlohou je z diaľky dohliadať na bezpečnosť mojich kolegov, s ktorými operujem. Ak neutralizujem cieľ operácie, nenávratne tým stratíme nosič informácií. Na čo by to bolo dobré? Informácie sú cenné. Som zabijak, ak zásahom eliminujem hrozbu likvidácie spolubojovníkov, o ktorej oni v tej chvíli možno ani netušia, ak zachránim životy tým, že tesne pred vyvraždením civilistov odstránim skutočného zabijaka…?

Teda ostreľovač rovná sa ochranca?

A prečo nie? Veď aj policajný ostreľovač zachraňuje životy civilistov, rukojemníkov. Vnímanie spoločnosti značne deformujú a pravdu až naruby obracajú často stupídne filmy s podtitulom „nakrútené na základe skutočného príbehu“. Konzumná spoločnosť je krvilačná, chce vidieť akciu. Ľudia nadávajú na večerné správy plné násilia, ale pravidelne k nim so záujmom sadajú. Potom sú predpojatí a výsledkom rovnice vojak plus ostreľovačka je pre nich čosi, čo je iné ako skutočnosť.

Čisto gramaticky. Ste ostreľovač alebo odstreľovač? Niektoré štúdie uvádzajú, že ostreľovač ostreľuje väčšinou z väčšej diaľky, a teda môže, ale nemusí trafiť. Odstreľovač odstreľuje…

Odstreľovač znie lepšie, ale ostreľovač je spisovné. Na kratšie vzdialenosti strieľame na iné časti tela, ako na väčšie vzdialenosti, kde je cieľ menší. Ale vždy ideme na stopercentnú istotu. Nevystrelím, pokiaľ si nie som istý, že zasiahnem. Robíme to hlavne preto, že tam môžu byť osoby, ktorým nechceme ublížiť. Špeciálne operácie sú citlivé záležitosti – sú o chirurgických rezoch, musí to byť zásah na istotu. Kontrolujeme, čo je pred cieľom, a hlavne, čo je za cieľom. Môže vzniknúť situácia, že by som mal strieľať, ale nie je to vhodné v tom okamihu. Musím počkať dlhšie, alebo zmeniť miesto.

Sú nejaké predpoklady, ktoré musí mať úspešný sniper, alebo sa dá všetko nacvičiť?

Musí mať talent na streľbu, ale to je len časť toho, čo potrebuje. Potrebuje lovecký inštinkt, musí mať vlastnosti pre prácu v malej skupine, taktické myslenie… Je toho veľa. Musí vedieť odhadnúť smer a silu vetra, ale i veci, ktoré prístroj v určitých situáciách neodhalí. V reálnej situácii hovoríme o sekundách.

 

Ovládanie dychu, pulzovej frekvencie, psychika…?

Zvykneme robiť psychologické tréningy aj dychové cvičenia. Sú situácie, keď musíte vystreliť pri nadýchnutí, alebo keď práve udrie srdce…

V ideálnom prípade to má byť ako?

Je to trochu alchýmia a najmä fyzika. Je veľa teórií, ale každému vyhovuje niečo iné. Ja strieľam pri výdychu a medzi pulzmi. Niekto strieľa v polovici výdychu. Ide o okysličenie tela. Po nejakom čase sa človek začne chvieť, vplýva vlastným telom na zbraň a dochádza k nepresnostiam.

Čo je úlohou ostreľovača? Je to viac psychologické zneistenie protivníka, ktorý vie o ostreľovačovi, nevie, kde je, a vidí len padajúcich ľudí, alebo likvidácia konkrétnych osôb?

Záleží na type ostreľovača. Tí z konvenčných armádnych jednotiek strieľajú, aby demoralizovali protivníka, znefunkčnili obsluhu zbraňových systémov, veliteľov, špecialistov. Ostreľovači špeciálnych síl majú trochu iné úlohy. Napríklad, náš tím plní nejakú úlohu a ja som ich oči a uši, a presnou streľbou ich chránim. Prvotnou úlohou je prieskum, oči, uši pre tím, ktorý tam príde, už tam je, alebo už tam nie je, a podpora presnou streľbou na ciele, ktoré oni práve nevidia. Kryjem im chrbát.

Je vašou úlohou aj likvidácia lídrov, vodcov teroristov alebo narkoskupín?

Väčšina operácií sa riadi zásadou „capture or kill“, teda zajať alebo zabiť. Hlavné je zajať. To je štandardná operácia špeciálnych jednotiek. Primárnou úlohou je cieľ, „High Value Target“, zadržať, nie zabiť. Môže to byť veliteľ nejakej teroristickej bunky, alebo človek, ktorý ju financuje, alebo vyrába bomby. Ak je odpor veľký a situácia sa vyhrocuje, až vtedy používame smrtiacu silu. Ale informácie by odišli s ním…

„Vystreľ najviac dva razy a dosť, potom presun…“ Je to nepísaná zásada ostreľovačov, nevyhnutnosť, alebo tradovaná hlúposť?

 

Záleží na type operácie. Pokiaľ je ostreľovač sám, tak vystrelí raz, maximálne dvakrát. Tým, že odkryje svoju pozíciu, musí sa presunúť. Ak operuje viac tímov, môže vystreliť aj viackrát. Nie je to zásada, ktorá platí pre všetky situácie. Väčšinou pracujeme vo dvojiciach, to je najmenší počet ostreľovačov. Rieši to vzájomnú ochranu, a tiež druhý robí navádzača na cieľ.

Ak si môžete vybrať, aká je ideálna vzdialenosť na zásah? Kilometer, dva, menej?

Čo najbližšie, pretože zásah je presnejší. Nie je úplná pravda, že čo najväčšia. Nazývame to „lucky shot“, šťastný výstrel, ktorý je na vzdialenosti vyše dvoch kilometrov. Sú to zásahy väčšinou na tretiu, štvrtú, možno na piatu ranu. Keď hovoríme o efektívnej streľbe a presnosti, tak je to na kilometer, kilometer a pol. Záleží na  zbrani a kalibri.

Vidíte dobre cieľ aj na veľkú vzdialenosť? Vidíte mu v mieridlách do tváre, alebo len siluetu?

Áno, vidím. Záleží na vzdialenosti. Niekedy vidíte tvár, čo človek robí, či sedí za počítačom, ide von, žije nejakým životom, má rodinu, deti má, nemá, je doma alebo vo vojenskom kempe. Nablízko mu vidíte do tváre, na veľkú vzdialenosť nie. V tejto súvislosti sa hovorilo o prípadoch, že sa ostreľovač stotožnil s cieľom a zlyhal. Nie je to také jednoduché. Výcvik je maximálne realistický, snažíme sa niektoré veci odbúrať a splniť úlohu, chrániť svoj tím. Naši ľudia to majú v hlavách upratané. Vedia, čo robia a prečo to robia.

Na ktorú časť tela mierite?

V situáciách, kde sú rukojemníci, na vitálne časti tela. Protivníka také zásahy vypnú okamžite, teda aby nemohol zabiť alebo zraniť ďalších. Pri väčších vzdialenostiach je cieľ veľmi malý a musím mieriť na najväčšiu časť tela.

Trup?

Samozrejme. Záleží vždy na situácii – ako som vzdialený, aký presný potrebujem byť. Niekedy stačí protivníka iba zraniť. Najmä vojenskí ostreľovači v konvenčnej vojne, ak zrania jedného, ďalší sa musia o neho starať. Získa sa tak zmätok u protivníka a časová výhoda pre vlastných.

 

Keby bola situácia ideálna, že dobre vidíte protivníka, vybrali by ste si hlavu, alebo trup?

Osobne preferujem trup. Cieľ sa môže hýbať, veľká vzdialenosť, určite trup. Logicky.

Môžu ostreľovači používať upravenú muníciu, alebo len konvenčnú?

Nepoužívame žiadnu zakázanú muníciu, nemáme deformačné strely, trhacie. V určitých vzdialenostiach a pri určitom kalibri strela stráca stabilitu a začne aj tak rotovať, takže sa v konečnom dôsledku môže správať podobným spôsobom ako zakázaná, ale to my neovplyvníme. Dodržiavame ženevské konvencie.

Sniper musí ovládať dokonale fyziku, vzdialenosť, rýchlosť vetra, teplotu, zakrivenie terénu…, zabudol som na niečo?

Riešime rotáciu zeme, rotáciu strely, ak je pravotočivý závit, ide trochu doprava, tlak vzduchu, vlhkosť, vietor, ktorý je náš najväčší nepriateľ, pohyb cieľa, to všetko musíme zohľadniť pri výpočtoch. Vyzerá byť toho veľa, ale praxou sa to dá zvládnuť. Napríklad streľba vo výške pol kilometra nad morom je iná ako v nadmorskej výške dva a pol kilometra. V 500 výškových metroch nerátam do vzdialenosti kilometra rotáciu strely, pretože vzduch je hustejší a strela sa tak neodvalí. Dva a pol kilometra, to môže byť odchýlka meter a viac. Keď to nezapočítam, miniem. Meranie vzdialenosti musí byť precízne. Ak sa pri veľkých vzdialenostiach pomýlim o dvadsať metrov, nemusím trafiť.

Ak hovoríme o veľkých vzdialenostiach, myslíme kilometer a viac?

Áno. Pre niektoré kalibre je už 700 metrov veľa. My používame kalibre, ktoré sú účinné do poldruha kilometra.

Rozumiem tomu správne, že v istých situáciách ostreľovač strieľa aj niekoľko metrov mimo cieľa, aby ho zasiahol?

Laicky to je možné takto opísať. Napríklad ak sa cieľ pohybuje, rátam s tým, že strela dorazí pri kilometri o sekundu a pol. Je to veľa matematiky. Hlaveň vždy mieri mimo cieľa, pri veľkých vzdialenostiach vysoko nad cieľ, z dôvodu balistiky.

Ako sa vysporiadava sniper s tým, že loví ľudí?

Už som to odmietol na začiatku rozhovoru. Cieľom nie je ulovenie človeka. Pri špeciálnych operáciách je to krajná možnosť. V prvom rade chceme cieľ zajať. Ak niekto ohrozuje môj tím, chránim ho. Ak treba eliminovať nejaký cieľ, je to úloha. Vždy hľadáme iné riešenia, sniper je to posledné.

Jeden sniper odpovedal na otázku, čo cíti, keď vystrelí na človeka, že spätný ráz zbrane…

Áno, je to taká vtipná odpoveď, lebo málokto z našej komunity chce hovoriť o takýchto veciach. Veľa ľudí nechápe, o čom to je a prečo to robím. Vidia len smrť a násilie, ale nevidia, že ten človek má napríklad na svedomí smrť desiatok nevinných ľudí, alebo vyrába drogy pre Európu, alebo môže zabiť desať mojich kolegov. Americký sniper Chris Kyle to napísal v knihe – Zachraňujem životy! Keď sme dostali z ulice jedného zlého človeka, vedeli sme, že nepoloží bombu vedľa cesty a nezabije spojeneckých či afganských vojakov, alebo miestnych, civilistov. Nemusíme ho zastreliť, môžeme ho zraniť, zajať a zachránime životy. Ako ostreľovači sme využívaní na ochranu, výnimočne na streľbu na „High Value Targets“.

Cíti teda sniper pri zásahu niečo okrem spätného rázu?

Môže sa stať, že na veľkú vzdialenosť strelec minie. Navádzač vidí v optike dráhu strely a vie to. Vtedy musíte urobiť toľko vecí, aby ste splnili úlohu a vy a vaši kolegovia ste neprišli o život, že na to nemyslíte. Väčšinou to príde až oveľa neskôr, nie sme roboti.

Afganistan, rok 2012, neznámy austrálsky ostreľovač, rekordná vzdialenosť zásahu neuveriteľných 2815 metrov. Predtým Kanaďan Rob Furlong, Afganistan, 2470 metrov… Robia si sniperi záznamy? Počítajú si presné zásahy?

Záleží na jednotke. Ostreľovači pravidelnej armády, nechcem povedať, že si zásahy počítajú, ale zaznamenávajú. Musia to vidieť dvaja iní svedkovia, alebo jeden dôstojník, ale u nás takéto pravidlá nemáme. Komunity špeciálnych síl takéto veci nerobia, ani nezverejňujú. Pre mňa počítanie výstrelov nie je podstatné a v našej komunite je to bezpredmetné.

Pre obyčajného človeka sú 2,8 kilometra a zásah nepredstaviteľné. V Banskej Bystrici je to vzdušnou čiarou zo sídliska do stredu mesta…

Je to obrovská vzdialenosť, ale to sú náhodné „lucky shots”. Možno to trafil prvou, ale možno štvrtou ranou. Zámerný kríž bol mimo cieľa… Týmto je Afganistan zvláštny, že tam urobili najviac rekordov. Je to pre nadmorskú výšku, veľmi riedky vzduch, dráha strely je plochejšia, lebo odpor vzduchu nie je taký veľký. Hranice sa posunuli, technológie umožňujú takéto veľké zásahy. Akokoľvek, je to zaujímavé. Chce to veľmi skúseného strelca. Ide nad rámec výkonu svojho optického prístroja a možno aj pušky.

Máte svoj rekord?

Áno, ale nerád by som o tom hovoril. Streľba na veľké vzdialenosti je komplikovaná. Vietor, meranie vzdialenosti. Aj ten najlepší laserový diaľkomer vykazuje chybu. Nad jeden a pol kilometra môže vykazovať odchýlku 50 metrov, čo je pre mňa nedostatočné. Musím si to overiť opticky, alebo niečím iným. Pri takej vzdialenosti môže byť päť rôznych prúdení vetra, môžu byť klamné, vysoko nad úrovňou zeme, kde to nemusím registrovať… Je to o skúsenostiach. V stredoeurópskych podmienkach je streľba na 2,8 kilometra extrémna vzdialenosť. Na Slovensku sa, s ohľadom na atmosférické podmienky a polohu, považuje už kilometer za veľmi dobrý výkon.

 

Pre ostreľovača je najdôležitejšie dostať sa na miesto, vykonať úlohu a zostať živý. Aké sú najčastejšie chyby?

Najväčšou chybou je precenenie vlastných síl. Keď ostreľovač vystrelí napriek tomu, že si nie je úplne istý.

Vtedy by nemal radšej vystreliť?

Áno, sú také situácie. Môžem počkať hodinu, dve, aj do druhého dňa. Cieľ možno príde bližšie, bude lepšie počasie, lepšia príležitosť. Nestrieľam za každú cenu. Ale ak sú chalani v núdzi, alebo potrebujú podporu, musím reagovať. To je moja zodpovednosť.

Čo zabezpečuje presnosť strely, ktorej trvá niekoľko sekúnd, kým sa dostane k cieľu? Počítače, merania, výpočty, iné prístroje, pracujete s odhadmi …?

Používame kombináciu. Každý má zápisník, kde si značí tréningové zásahy. Za akých podmienok, akú opravu – korekciu – musel urobiť, je to jeho pamäť. Používame aj počítače.

Stále hovoríme o niekoľkých desiatkach sekúnd na výstrel. Kým ste to povedali, prešlo viac.

Keď strieľam na vzdialenosť 700 metrov, viem, akú opravu musím urobiť za určitých podmienok, napríklad pri teplote 15 stupňov a v nejakej nadmorskej výške. Keby sa zmenila iba teplota, viem, že pri každom stupni Celzia je zmena rýchlosti o pol metra za sekundu. Trvá to pár sekúnd. Sú aj technológie, na ktorých si zvolím niekoľko cieľov predtým a len prepínam podľa situácie medzi nimi. Ak som pripravený, môžem vystreliť za niekoľko sekúnd.

Aké percento zohráva náhoda, šťastie? Je to vôbec prípustné, nemusíte mať stopercentnú istotu?

Profesionál by mal ísť na istotu. Nie som si istý, nestrelím. Strelím, netrafím, cieľ ujde, kde ho nevidím, a nemôžem viac strieľať.

Oko ostreľovača je asi to najdôležitejšie. Ako trénujete zrak?

Áno. Napríklad, v nejakej vzdialenosti sú zavesené predmety rôznej veľkosti a ostreľovač ich musí vyhľadať a určiť ich veľkosť. Trénujeme aj pamäť. Ostreľovač nemá obrázok cieľa na optike.

Ste ostreľovač, robíte všetko pre splnenie úlohy, ale na druhej strane sú tiež profesionáli, ktorí pracujú rovnakými alebo podobnými metódami ako vy. Tiež vedia, čo môžu, čo nemôžu, vedia, ako sa kryjete, ako strieľate. Existuje niečo také ako súboj sniperov?

Určite sa to deje, ale najmä v konvenčných konfliktoch. Záleží na kvalite a tu aj na šťastí. Môžem byť na mieste oproti slnku, protivník má slnko za chrbtom, môže zbadať odlesk optiky. V súboji profesionálov sa hľadajú aj malé chyby, a to je náročné. Robia sa klamné ciele. Na internete nájdete návody, ako že zavesíte CD na šnúrku, ako s ním vietor hýbe, vznikajú odlesky. Pokiaľ on vystrelí prvý na nezmyselný cieľ, mám veľkú šancu, že ho objavím. Rozhodí lístie okolo hlavne, prach, záblesk. Šťastie spočíva v tom, či to uvidím.

Takže „one shot, one kill“? Jeden výstrel jedna smrť? Vraj je to zásada ostreľovačov?

Je to legenda, fáma, o ktorej sa hovorí. Znie to pekne, ale realita je iná. Cieľ sa pohybuje v polkilometrovej vzdialenosti a možno ho prvou netrafím, možno ani druhou. Nehovorí to vôbec o kvalite snipera. Vo výsledku je úloha len splnená, alebo nesplnená.

Kedy ostreľovač nesmie vystreliť na cieľ, ktorý má v optike?

Už sme o tom hovorili. Keď je niekto pred, alebo za cieľom. Vždy je šanca, že strela preletí a zasiahne toho, koho nechcem. Špeciálne operácie sú o tom, že splníme len úlohu, žiadne dodatočné ničenie, zabíjanie. Musí to byť precízne, trpieť nemôže nikto iný. Straty na civiloch sú neprijateľné.

 

Videli ste film American Sniper?

Áno, a čítal som aj knihu. Kniha je iná. Chris Kyle je preto známy, že po úspešnej kariére napísal knihu o tom, čo zažil. Aj film pripomínal realitu, nebola to žiadna rozprávka. Irak je iný ako Afganistan. V Iraku boli scény s deťmi bežné. To je veľmi ťažké, to, čo tam mal, je veľmi ťažké.

Mýty a legendy o sniperoch?

Napríklad one shot, one kill, alebo že strela sa stabilizuje až po 300 metroch, čo je veľká hlúposť. Alebo väčšia presnosť kalibru 12,7, pre väčšiu odolnosť voči vonkajším vplyvom. To sú asi najväčšie mýty.

Kedy končí ostreľovač?

Zdravie. U nás sa ešte nestalo, že by niekto skončil z psychických dôvodov. Máme vyše štyridsaťročného ostreľovača a je dobrý. Stretol som sa so zahraničnými snipermi v aktívnej službe, mali 48 a 50 rokov a nehodlali končiť. Kým sa chlap stane dobrým ostreľovačom, môže to trvať desať a viac rokov.