Denník N

Tomáš Hulík: Slovenský znak zo zvierat zabitých poľovníkmi? Prišlo mi to ako záber z psychiatrickej liečebne

Foto N – Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Súdny človek takú primitívnosť nemôže rozdýchať, tvrdí dokumentarista.

TOMÁŠ HULÍK (1976) vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave. Zúčastnil sa vedeckých expedícií na ostrove Sachalin v Rusku, na Borneu a v Malajzii, prednášal na svetových zoologických kongresoch. Pracuje ako fotograf a dokumentarista, nakrútil množstvo úspešných dokumentov (Hulík a bobry, Vysoké Tatry – Divočina zamrznutá v čase, Návrat rysov, Cesty Slovenskom, Divoké Slovensko, Kráľ nebies – Orol skalný a ďalšie), ktoré vysielali aj renomované zahraničné televízie (Arte, ZDF, ORF, Discovery Channel a ďalšie). Nedávno mu vyšla kniha fotografií Slovensko – pocity a nálady. Publikuje v prestížnych časopisoch National Geographic či GEO. Za svoju prácu získal množstvo ocenení.

Ste známy ostrou kritikou toho, ako sa na Slovensku správame k zvieratám a prírode všeobecne. Čo vás nahnevalo?

Vyplynulo to zo všeobecnej nálady medzi ľuďmi. Povedomie každého národa je okrem vzťahu ku kultúre dané aj vzťahom k zvieratám a prírode. V oboch prípadoch, žiaľ, zlyhávame. Jednoducho ma štve ľahostajnosť a priam až absurdný vzťah k tomu, čo tu máme. Každý sa takými krásami pýšiť nemôže a my si to sami likvidujeme.

Dá sa tá ľahostajnosť opísať na konkrétnych príkladoch?

Nechcem to rozmieňať na jednotlivcov, chybu robíme ako celok. Rúbeme lesy a nik s tým nič nerobí, hoci to má množstvo následkov vrátane povodní. Pár ľudí má z toho obrovský biznis, ostatným ostávajú len oči pre plač.

Hlúpo a rýchlo sa snažíme využiť a zneužiť, čo nám bolo dané, na osobný prospech niekoľkých jednotlivcov. Vinní sú totiž aj tí, čo to tolerujú a nezasiahnu. Nie je predsa normálne, že z našej prírody neprofituje celý národ. Paradoxne, stále patrí k najkrajším v Európe, koľko nám to však vydrží?

Likvidujeme nielen lesy, ale priamo aj zvieratá, lebo na zničené biotopy doplácajú práve ony. V takom štádiu je už ťažké a priam komické hovoriť, že tu ideme jednotlivo chrániť mačičky či nebodaj vlkov a rysov, ak nám uniká, že treba chrániť celý ekosystém.

Stále je to dosť ľudí, najmä poľovníkov, ktorí tvrdia, že divých zvierat je tu dosť a viaceré sú dokonca premnožené, preto ich treba regulovať. Neberiete tento argument?

Aká náhoda, že „premnožené“ sú vždy len zvieratá, z ktorých sa dá urobiť trofej. Žiadne premnoženie neexistuje, je to len hlúpy a primitívny názor, žiadny argument.

Ako sa môže nejaký predátor premnožiť? Veď to sa nedá, vyplýva to zo základných ekologických pravidiel aj zdravého sedliackeho rozumu. Keby bol premnožený, nemá čo žrať a zahynie.

Jelenčekovia a srnčekovia síce sú premnožení, ale len preto, že sa po nich strieľa a poľovníci z nich majú úžitok. Tento nadstav však dosahujú zámerne a umelo, aby mohli každý rok vystrieľať polovicu populácie jeleňov a štvrtinu populácie srncov.

Nedávno sa na sociálnej sieti objavila fotografia množstva poľovníkov, ktorí si z obrovského počtu ulovenej zveri vytvorili slovenský znak. Čo si o tom myslíte?

Videl som to a prišlo mi to ako záber z psychiatrickej liečebne. Inak sa to nedá nazvať. Bola to taká absurdita, že každému normálnemu človeku sa nad tým musí zastaviť rozum.

Slovenský znak vytvorený poľovníkmi zo zabitých zvierat. Foto – Facebook

Lenže poľovníkom zabíjanie povoľuje priamo štát. Problém je teda inde.

To je pravda. Poľovníci majú združenie, pre ktoré štát záhadne vytvára zvláštne zákony a povolenia. O inom takom neviem. Už samotné privilégium odovzdať všetku zver na Slovensku do rúk jedného združenia, v ktorom je okolo 50- až 60-tisíc ľudí, je zvláštne.

Zver v lesoch predsa patrí nám všetkým. Aj tým, čo ju chceme len obdivovať v jej prirodzenom prostredí, nie ju zabíjať. Akým právom z toho má úžitok a biznis len pár vyvolených?

Poľovníci by argumentovali, že sa starajú o prírodu.

Jasné, aj ja poznám medzi poľovníkmi mnoho výborných ľudí, ktorí sa naozaj úprimne starajú o prírodu, je tam však priveľa šialencov, ktorým nie je trápne ani to, čo bolo vidieť na tej fotografii so slovenským znakom. Súdny človek takú primitívnosť nemôže rozdýchať.

Verejnosť nedávno nahneval odstrel medvedice Ingrid, ktorá sa aj s mladými opakovane vracala do dediny. Argument tých, čo o tom rozhodli, je, že jej poskytli viac šancí, opakovane ju odviezli do veľkej diaľky, a aj tak sa vrátila.

V tomto sa opäť preukázalo dlhodobé zlyhávanie štátu. Ak niekto nechce, aby sa medvede potulovali okolo ľudských obydlí, musia byť na týchto miestach zamknuté kontajnery, ktoré im znemožnia dostať sa k potrave. Prečo sa to dá robiť v Ázii, v Amerike, a u nás nie?

Paradoxne, práve táto medvedica sa o potravu medzi odpadkami nezaujímala, skôr hľadala únik pred medveďmi v ruji, keďže chcela chrániť mladé. Nemali ju zabiť, navyše spôsob, akým o tom komunikovali s verejnosťou, bol katastrofálny.

Hovoril som o tom s množstvom ľudí a teoreticky nevylučujem, že medvedica naozaj predstavovala ohrozenie. Komu normálnemu však napadne uspávať ju vtedy, keď je na strome a je zrejmé, že spadne z piatich metrov? Jasné, že to zviera, ktoré už mohlo byť zranené, sa naštve a zaútočí. To si však len bráni život presne tak, ako by to spravil každý. Dať mu za toto guľku? Šialene neetické, amatérske, primitívne, odporné.

Nechcete, aby vám ušiel nový rozhovor autora? Kliknite na jeho stránku na Facebooku.

Mladé sa rozhodli vyviezť do Maďarska do rezervácie. Chýba odpoveď na otázku, prečo tam nemohla ísť aj ich matka. A keď ju už chceli zabiť, prečo to nemohli urobiť intravenózne, keď bola uspatá. Rozhodli sa však pre zastrelenie.

Ponúk bolo dokonca viac, aj z Poľska. A keď už naozaj nebola iná cesta ako usmrtenie medvedice, nemalo sa tak stať na verejnosti pred množstvom ľudí a s totálne nezvládnutou komunikáciou. O tom, že ju mali uspatú a mohli ju usmrtiť humánnejšie, ani nehovorím. Chýb okolo tohto prípadu sa stalo veľa a len to ukazuje, ako veľmi nezvládame základné veci.

Ako vnímate cirkusy? Mnohé sa dodnes chvália drezúrou zvierat a nie každému dôjde, že za tým je týranie. Cirkusy to síce popierajú, ale stačí sa pozrieť, ako nechávajú zvieratá na slnku na horúcich betónových plochách s minimom priestoru, bez tieňa a podobne. Na druhej strane, mnohí rodičia malých detí bežne hovoria, že tie vystúpenia sú milé.

Každé dieťa má rado cirkus, ja som nebol výnimkou. Záleží na prístupe ľudí. Ak niekto cvičí zvieratá na veci, ktoré sú im vyslovene neprirodzené, je to zvrátené.

Je rozdiel cvičiť slona a tigra, aby tancovali a skákali cez obruče s ohňom, a koňa, aby cválal okolo manéže. Osobne cirkusy nemám rád práve pre prístup k zvieratám, navyše je to celé robené len pre kšeft.

Podobný prípad sú zoologické záhrady. Myslím tie naše, nie všetky, lebo napríklad v Česku sú na úplne inej úrovni. Bratislavská zoo konečne po dlhom čase urobila nádherný výbeh pre vlkov, ako sa tam však cítili celé tie roky doteraz, ani nechcem pomyslieť. Koniec koncov, aj zvyšok celej zoo trčí ešte niekde v minulom storočí.

Časť populácie má záľubu v čistokrvných zvieratách, najmä mačkách, s ktorými chodí na výstavy, kde sú „načančané“, celé hodiny sa prevážajú v malých klietkach, aby ďalšie hodiny čakali, kým si ich obzrú a odfotia stovky až tisícky cudzích ľudí, aby sa nakoniec dostali pred porotu. Sám som mal pocit, že tie mačky sú apatické a omámené, lebo celý kolotoč okolo je pre ne neprirodzený. Je to ešte eticky v norme?

Nemám k tomu vzťah, príde mi to čudné a smiešne, tie mačky sa zrejme trápia, hlbšie som sa však nad tým nezamýšľal. Ak sa to však niektorým ľuďom páči, nič s tým neurobíte. Sám som bol na takej výstave raz a povedal som si, že viac to vidieť nemusím.

Čo španielska korida? Milióny ľudí sa tam tešia z toho, ako toreadori na štadióne zraňujú a zabíjajú býkov. Je to obrovský biznis, je to však aj ľudské?

Je to zlé, našťastie sa už aj tam snažia tento trend zvrátiť, dokonca to celé zakázať. Problém je, že u nich je to kultúrne dedičstvo, ktoré my nikdy nedokážeme pochopiť. Budem rád, ak si to Španieli nakoniec sami eliminujú a zakážu, som však skeptický, prišli by o výraznú časť svojho historického a kultúrneho dedičstva.

Ukazuje nám to však, čoho sme ako ľudia schopní. Že sa dokážeme tešiť a zabávať aj na utrpení. Koniec koncov, o tom kedysi boli aj zápasy gladiátorov. Otázne je, či si ľudia potrebu pozerať sa na násilie po striktnom zákaze nezačnú saturovať niekde inde. Fakt neviem.

Fotografujete a nakrúcate zvieratá, s ktorými sa nerobí ľahko – sysle, bobry, rysy, tigre, orly, zajace poľné… Čo vás to naučilo?

Že práve voľná príroda je skutočný cirkus. A že žiadne náhrady sa s ňou nedajú ani len porovnať. Pozorovať prirodzené dianie v prírode je úplná fantázia. Aby ste získali aspoň jeden poriadny záber, musíte najskôr vedieť, čo to zviera robí, kam chodí, ako sa správa, kedy ako koná, reaguje.

Súbor toho všetkého, teda študovania vecí vrátane samotného pozorovania, je neskutočná pasia. Človek sa vtedy cíti ako Arabela so zázračným prsteňom, ktorý jej umožňuje porozumieť reči zvierat.

Je ťažké objaviť zvieratá vo voľnej prírode?

Ak viete, ako na to, ak sa o ich živote vzdelávate, tak ani nie. Treba vedieť, v akom biotope aké zvieratá žijú, a potom to ide. Problém je to len pri extrémne vzácnych zvieratách.

U niektorých ste si však museli budovať ich dôveru. Napríklad u bobrov.

Ideálne je, ak zvieratá pozorujete bez toho, aby vedeli, že ste v ich blízkosti. Predsa len ide o plaché tvory, navyše ak nakrútite stresované zviera, divák to vo filme odhalí.

Bobry boli výnimkou, lebo inak sa nakrúcať nedalo. Musel som s nimi stráviť celé roky, aby mi dôverovali a brali ma za prirodzenú súčasť okolia. Keď pochopili, že im neublížim, pustili ma k sebe veľmi blízko.

Sympatické sú vám šelmy, láka vás snežný leopard, ale aj amurský leopard, ktorý je mimoriadne vzácny. Stále chcete točiť práve o nich?

Je to môj sen. Vyplýva asi z lásky k mačkám, ktorá sa u mňa prehĺbila pri nakrúcaní dokumentu o rysoch, a tiež po tom, čo sme mali menšiu potýčku s tigrom usurijským, ktorý nás prenasledoval asi týždeň.

Keď som mal 19 rokov, od amurského leoparda som bol možno 300 metrov, pričom šlo o jedného z 24 vtedy vo voľnej prírode žijúcich kusov. Človeka také veci poznačia, hoci sa to ťažko vysvetľuje.

Čoskoro idem znovu do Mongolska, tak sa na tie leopardy teším. A nielen na ne – získali sme povolenie na vstup do národného parku, kde snáď uvidíme posledné žijúce ťavy a posledných žijúcich 50 gobijských medveďov.

Rád by som však v prirodzenom prostredí zažil aj gorily a šimpanzov. Mojím veľkým snom je preto vrátiť sa aj do Afriky.

Okrem šeliem vás podľa rozhovoru pre dobrodruh.sk fascinuje novozélandský papagáj Nestor kea. Čo je to zač?

Fantastický a inteligentný „papúch“, ktorý sa dokáže veľa naučiť. Keď som nakrúcal bobry, vo Viedni skúmali práve týchto papagájov. Urobili pokus, že pár kusov vzali zo zoo, rozdelili ich na dve skupinky, pričom každú z nich učili inú vec. Keď ich potom dali spolu, o pár dní obe skupinky ovládali všetko, jednoducho sa to vzájomne naučili.

Fungujú medzi nimi niečo ako škôlky, kde starší jedinci vyučujú mladších. To isté som pozoroval u bobrov, kde tých mladších učili starší súrodenci, kým matka zháňala potravu.

Sú to nádherné veci, o ktorých by som chcel vedieť viac. Podstatné je zistenie, že zvieratá nie sú také hlúpučké a primitívne, ako si neraz myslíme. Ani zďaleka to nie je len o milom ňufáčiku, dvoch očkách a chvostíku.

V rozhovore ste vraveli, že spomínané papagáje sa za narúšanie prirodzeného prostredia mstia motoristom tým, že im likvidujú gumené veci na autách.

Áno, je to ich známa obsesia, na druhej strane poznám aj jeleňa, ktorý robí to isté. Ak narazí na auto, v nechránenej chvíli sa postará o to, aby zmizlo všetko, čo je z gumy.

Medzi ľuďmi je mnoho kaviarenských typov, ktorí priamy pobyt v prírode k životu príliš nepotrebujú. Iní sa jej nevedia nabažiť. Vás láske k nej naučil otec, ktorý ako výtvarník často hľadá inšpiráciu v prírode.

A som mu vďačný, lebo som našiel skutočný relax. V prírode sa nie je za čím naháňať. Nemôžem prísť a naplánovať si, že za tri hodiny natočím, čo potrebujem, a idem preč. Rozhoduje o tom príroda, samotné zvieratá.

Navyše, nemusím obdivovať zeleň kaviarenských biliardových stolov, mám k dispozícii tú skutočnú, a k tomu nádherné zvuky a vône. Najväčšou výhodou je, že v prírode sa stále niečo deje, takže sa tam nikdy nenudím.

Ak sledujete nejaké zviera tristo dní, nie je to už nuda? Príde vôbec ešte niečo nové?

Vždy to tak bolo. S bobrami som strávil tisíc nocí a stále to bolo zaujímavé. Je to podobné ako s ľuďmi – koľkokrát sa stretávate s tými istými a nikdy vám nenapadne, že už si s nimi nemáte čo povedať. Vyberám si pritom zvieratá, u ktorých funguje sociálne správanie – vedia sa uraziť, pobiť, smiať, prosiť, učiť sa, hrať sa.

Minule som narazil na obyčajné mravenisko a nakoniec som ho sledoval pár dní, lebo bolo fascinujúce vidieť, ako si mravčekovia vláčia zásoby, ako je to celé organizované.

Diplomovku ste robili o vodných chrobákoch, vyštudovali ste prírodovedeckú fakultu. Nelákala vás veda?

Práve pri diplomovke ma na fakulte nahnevali. V tom čase som už pracoval s bobrami a mal s nimi oveľa rozsiahlejšie a významnejšie vedecké výsledky ako s vodnými chrobákmi, nedovolili mi však zmeniť tému. Preto som na vedu trochu zanevrel.

Dotklo sa ma, že som sa nemohol venovať tomu, v čom som bol naozaj dobrý a o čom som publikoval v solídnych periodikách. Dnes som tomu rád, prírodu môžem riešiť cez fotografie a filmy, nie cez sedenie v kancelárii na úrade, hrabanie sa v šanónoch a pečiatkovanie papierov ako niektorí moji spolužiaci.

Platí, že o témach vašich dokumentov rozhodovala najmä náhoda? Pri bobroch ste v skutočnosti čakali na jazveca, žiadny sa však neukázal.

Tu to bola náhoda. Jazvec neprišiel, ukázal sa bobor, a keďže to bolo v Devínskej Novej Vsi, teda neďaleko môjho bydliska, mal som jasno. Pri ďalších filmoch by som však o náhode nehovoril.

Film o rysoch bol tiež náhoda, nie?

Len čiastočne. Má to širšiu súvislosť. Kamarát, s ktorým som vtedy spolupracoval, zhodou okolností jedného rysa vychoval a vrátil ho do prírody. Potom sa náhodne našli dve opustené rysie mláďatá – bohužiaľ, s podlomeným zdravím – v zoo.

Nakoniec nám dve rysie mláďatá darovala ostravská zoo, a tie sme vychovali tiež. Po vypustení do prírody sme ich už nevideli, na kameru však o nich vznikol nádherný príbeh. Tento film by som však nakrútil aj tak, lebo sa mi veľmi páčil námet, že si vezmeme malého rysa zo zoo, vychováme ho a vypustíme do prírody.

Nikdy vám nevytýkali, že nakrúcaním vo voľnej prírode znižujete plachosť zvierat voči ľuďom, čo je pre ne v konečnom dôsledku nebezpečné? Nabudúce proti nim nemusí stáť kameraman či fotograf, ale poľovník či pytliak.

Vytýkali nám to pri bobroch, keďže s nimi sme sa naozaj skamarátili. Inak to však nešlo. Navyše, tie zvieratá poznali len nás, iných ľudí by k sebe nepustili. Overili sme si to – keď s nami prišiel niekto cudzí, ani sa neukázali.

Štandardne sa však snažím, aby zvieratá o mne nevedeli. Koniec koncov, je to jediný spôsob, ako ich natočiť tak, aby pôsobili prirodzene. Jasné, že ich neraz nechtiac aj vyplašíme, úplne sa tomu vyhnúť nedá, ale nemyslím si, že im ubližujeme.

Čítal som o tom, ako sa niektorí fotografi a filmári v honbe za kvalitným záberom neštítia používať mŕtvy hmyz, na ktorom si robia makro snímky, lebo je to tak pohodlnejšie, prípadne nadrogované zvieratá. Inými slovami, to, čo v dokumentoch vídavame ako prirodzené, je vraj neraz simulácia. Počuli ste o takom niečom?

Neviem si niečo také predstaviť. Fotografovať mŕtvy hmyz či omámené zvieratá a vydávať to za prirodzenú situáciu mi príde choré. Na druhej strane, aj ja som vo filmoch použil napríklad požičaných vlkov a medveďa zo zajatia. Nijako sme však nimi nemanipulovali, nechali sme ich správať sa prirodzene.

Museli sme to urobiť takto, lebo aj k vlkom zo zajatia sa v lese nedalo priblížiť na menej ako 50 metrov, takže scénu s nimi by sme nenatočili, prípadne by sme na ňu museli čakať roky.

Rovnako sme nevedeli inak natočiť útok medveďa na salaš. Paradoxne, o pár dní mi odtiaľ o štvrtej ráno volal bača, aby sme si okamžite prišli vziať medveďa, lebo mu tam prišiel divoký a nevedel si s ním rady. Tento sa totiž, na rozdiel od nášho, nedal odohnať.

Vaše dokumenty vysielali mnohé renomované televízie. Prísť však do strižne so stovkami hodín natočeného materiálu a vyrábať z neho hodinový film, musí byť kruté.

Vyhadzujem len s ťažkým srdcom. Je to ťažké. Nedávno som však pracoval na filme Divoký Istanbul, kde som bol len kameraman, nie režisér, tak som si to užíval a netrpel.

Keď som nakrútil film Divoké Slovensko, zostrihali sme ho na hodinu a štyridsať minút. Lenže nemecké televízie chcú najmä 52-minútové, v ORF dokonca len 43-minútové, také majú štandardy. Museli sme ho skrátiť.

Objednávajú si televízie konkrétne témy dokumentov?

Nie. Najskôr si musím vymyslieť dostatočne zaujímavý projekt, presvedčiť televízie, že sa im vyplatí doň investovať, až potom mi dajú peniaze. Iný prípad nastane, ak už nejaký projekt existuje a televízia si ma prizve, aby som sa na ňom podieľal.

Predpokladám, že ako dokumentarista s mnohými cenami už nemáte problém ich presvedčiť.

Faktom je, že už sa so mnou zahraničné televízie vždy minimálne bavia. Presvedčiť ich je však stále náročné a občas to nevyjde. Konkurencia ľudí, ktorí ponúkajú kvalitné veci, je veľká. Musím preto trafiť tému vo vhodnom čase.

Na začiatku sme hovorili, že k zvieratám a prírode sa nesprávame práve príkladne. Čo urobiť, aby ďalšie generácie mali viac rozumu?

Alfou a omegou je vzdelanie. Vzdelaný, múdry a inteligentný človek sa nebude správať ako idiot. To dokáže len nevzdelanec, hlupák a ignorant.

Vzdelávať majú školy, rodičia by zase deti mali viesť k úcte a k záujmu o prírodu. Žiaľ, štyridsať rokov vymývania mozgov našu spoločnosť poznačilo a prejavuje sa to dodnes.

Ak sa ľudia nebudú vzdelávať, stále budeme dopadať ako už spomínaní poľovníci na fotke, ktorí si zo zabitých zvierat vytvorili slovenský znak. Práve oni totiž symbolizujú presný obraz celej našej ignorancie a hlúposti.

Rozhovor v skrátenej podobe vyšiel v júlovom čísle pouličného časopisu Nota bene.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Slovenské lesy

Teraz najčítanejšie