štvrtok

Vavro Šrobár: Prvý slovenský diktátor, ktorý pri obrane Bratislavy neváhal brať rukojemníkov

Jeden z našich najvýznamnejších politikov sa narodil pred 150 rokmi. Čechoslovakista a tvrdošijný štátnik ovplyvňoval politiku desiatky rokov: bol pri vzniku ČSR, vypuknutí SNP a vo vláde sedel ešte aj po roku 1948.

Vavro Šrobár (v strede) na smútočnom zhromaždení po smrti Milana Rastislava Štefánika v roku 1919. Foto – archív Slovenskej národnej knižnice

V júni roku 1919 to bolo na Slovensku divoké. Československá republika existovala len pár mesiacov a mnohé svoje územia nemala zďaleka pod kontrolou.

Komunistické vojská krátko existujúcej Maďarskej republiky rád obsadili južné a východné Slovensko a postupovali ďalej. Darilo sa im strhávať maďarské obyvateľstvo novej republiky, pridávali sa k nim najmä robotníci. Na juhu sa rozhoreli malé povstania: napríklad zamestnanci cukrovaru v dnešných Šuranoch cez noc sami obsadili železničnú stanicu a čiastočne ju poškodili.

Ohrozená bola aj Bratislava, kde sa len na jar roku 1919 usídlilo ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré viedol Vavro Šrobár. Hlavný úrad mladej republiky, ktorý mal spravovať slovenskú časť, dovtedy sídlil v Skalici a Žiline, lebo Bratislava, mesto s prevažujúcim nemeckým a maďarským obyvateľstvom, ešte nebola bezpečná.

Výboje maďarských komunistov na území Slovenska v marci až júni 1919. Zdroj – wikipedia.org

Štyri náboje na vojaka

Koncom júna 1919 sa situácia v Bratislave opäť zdramatizovala. V jeden večer prichádza do Šrobárovho bytu francúzsky generál Eugène Mittelhauser, ktorý pomáhal brániť novú Československú republiku.

„Maďari stoja pri Slovenskom Mederi,“ hlásil Mittelhauser Šrobárovi postup maďarských vojsk od Nových Zámkov, ktorých podporoval obrnený vlak.

„Naše vojsko je úžasne vyčerpané stálym bojom a na muža má len štyri patróny. Ak nás zajtra ráno napadne nepriateľ, musíme cúvnuť na Trenčín a Brno. Obrnený vlak môže byť v Bratislave okolo ôsmej hodiny ráno. Ale možno, že i v noci. Nezobliekajte sa na noc, snáď budete nútení rýchlo opustiť mesto,“ povedal generál ministrovi.

Šrobár vtedy neváhal a rozhodol sa pomôcť frontu tým, že tam poslal vojenskú posádku, ktorá strážila Bratislavu. V tej chvíli tam však zostalo udržiavať poriadok len asi 150 nie veľmi spoľahlivých žandárov. Zoči-voči mestu, kde podľa Šrobárových spomienok žilo asi 20-tisíc maďarských a nemeckých robotníkov, ktorí mohli každú chvíľu vyvolať povstanie.

Minister s právomocami diktátora urobil radikálny krok: rozkázal preventívne zatknúť a internovať stovku (podľa iných prameňov dokonca tisíc) rukojemníkov z významných bratislavských rodín.

„Môžete vziať do rána okolo sto rukojemcov a poslať ich do internačných táborov do Terezína, do Jozefova a do Luhačovíc?“ mal sa Šrobár spýtať mestského kapitána. „V cuku-letu,“ odpovedal mu on.

Na druhý deň mal byť v Bratislave pokoj. Z prameňov nie je známe, či bol Šrobárov krok doplnený vyhrážkou, čo s rukojemníkmi zo známych rodín urobí, ak by nemecké a maďarské obyvateľstvo vyvolalo nepokoje.

„No bolo to gesto, ktoré každý pochopil,“ vraví politológ Roman Jančiga zo združenia Communio Minerva. „Bola to tvrdá doba a Šrobár konal tvrdou rukou, ale vďaka tomu možno zachránil Bratislavu pre Československo.“

Vavro Šrobár. Foto – TASR

Študent, lekár a pokrokár

Vavro Šrobár bol počas svojej dlhej politickej dráhy spájaný s rôznymi skupinami. Na sklonku monarchie patril k hlasistom, za prvej republiky bol členom agrárnej strany, v Slovenskom národnom povstaní predsedal Slovenskej národnej rade, po vojne viedol malú Stranu slobody a dokonca sa posadil do komunistickej vlády po februári 1948.

No i keď by vďaka tomu mohol pôsobiť ako prevracač kabátov a politik, ktorý sa uplatnil v každom režime, v skutočnosti bol oveľa principiálnejší, ako by povrchný pohľad na jeho životopis mohol napovedať.

Narodil sa na Liptove, v dedine Lisková neďaleko Ružomberka, 9. augusta 1867. Mal jedenásť súrodencov. Študoval na gymnáziách v Ružomberku, Levoči a Banskej Bystrici, pred maturitami bol však pre údajnú panslavistickú orientáciu vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku.

Zmaturoval v predlitavskej časti monarchie, na gymnáziu v moravskom Přerove, a ďalej šiel študovať medicínu do Prahy. Angažoval sa v spolku slovenských študentov Detvan, vďaka čomu sa zoznámil s myšlienkami Tomáša Garriguea Masaryka.

„Masaryk si v roku 1890 zavolal slovenských študentov z Detvana,“ vysvetľuje politológ Tomáš Jahelka z Trnavskej univerzity. „Už predtým chodil na Slovensko, poznal sa so Svetozárom Hurbanom Vajanským, ale mal iné názory, ako povzniesť Slovensko, než mali martinskí národniari.“

Mladých študentov pražský profesor oslovil. Šrobár počas štúdií chodieval často domov na Liptov a videl obrovskú zaostalosť, ktorá v tom čase panovala na slovenských dedinách. Na rozdiel od starej generácie slovenských politikov – na čele ktorých stál Vajanský – si slovenský vidiek ani trochu neidealizoval.

„Už od čias štúrovcov bol pre väčšinu slovenských dejateľov prostý ľud čistý, nepoškvrnený, ideál národa,“ vysvetľuje Roman Jančiga. „Šrobár bol úplný opak. Tvrdo kritizoval negramotnosť, zaostalosť, alkoholizmus a poverčivosť, ktoré boli pre slovenské dediny typické.“

Členovia spolku Detvan, Šrobár v strede. Foto – archív

Šrobár to vo svojich spomienkach dokazuje na rozprávaní o tom, ako ľudia na Liptove reagovali na prvý vlak, ktorý tam po koľajniciach

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás