Vavro Šrobár: Prvý slovenský diktátor, ktorý pri obrane Bratislavy neváhal brať rukojemníkov

V júni roku 1919 to bolo na Slovensku divoké. Československá republika existovala len pár mesiacov a mnohé svoje územia nemala zďaleka pod kontrolou.

Komunistické vojská krátko existujúcej Maďarskej republiky rád obsadili južné a východné Slovensko a postupovali ďalej. Darilo sa im strhávať maďarské obyvateľstvo novej republiky, pridávali sa k nim najmä robotníci. Na juhu sa rozhoreli malé povstania: napríklad zamestnanci cukrovaru v dnešných Šuranoch cez noc sami obsadili železničnú stanicu a čiastočne ju poškodili.

Ohrozená bola aj Bratislava, kde sa len na jar roku 1919 usídlilo ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré viedol Vavro Šrobár. Hlavný úrad mladej republiky, ktorý mal spravovať slovenskú časť, dovtedy sídlil v Skalici a Žiline, lebo Bratislava, mesto s prevažujúcim nemeckým a maďarským obyvateľstvom, ešte nebola bezpečná.

Štyri náboje na vojaka

Koncom júna 1919 sa situácia v Bratislave opäť zdramatizovala. V jeden večer prichádza do Šrobárovho bytu francúzsky generál Eugène Mittelhauser, ktorý pomáhal brániť novú Československú republiku.

„Maďari stoja pri Slovenskom Mederi,“ hlásil Mittelhauser Šrobárovi postup maďarských vojsk od Nových Zámkov, ktorých podporoval obrnený vlak.

„Naše vojsko je úžasne vyčerpané stálym bojom a na muža má len štyri patróny. Ak nás zajtra ráno napadne nepriateľ, musíme cúvnuť na Trenčín a Brno. Obrnený vlak môže byť v Bratislave okolo ôsmej hodiny ráno. Ale možno, že i v noci. Nezobliekajte sa na noc, snáď budete nútení rýchlo opustiť mesto,“ povedal generál ministrovi.

Šrobár vtedy neváhal a rozhodol sa pomôcť frontu tým, že tam poslal vojenskú posádku, ktorá strážila Bratislavu. V tej chvíli tam však zostalo udržiavať poriadok len asi 150 nie veľmi spoľahlivých žandárov. Zoči-voči mestu, kde podľa Šrobárových spomienok žilo asi 20-tisíc maďarských a nemeckých robotníkov, ktorí mohli každú chvíľu vyvolať povstanie.

Minister s právomocami diktátora urobil radikálny krok: rozkázal preventívne zatknúť a internovať stovku (podľa iných prameňov dokonca tisíc) rukojemníkov z významných bratislavských rodín.

„Môžete vziať do rána okolo sto rukojemcov a poslať ich do internačných táborov do Terezína, do Jozefova a do Luhačovíc?“ mal sa Šrobár spýtať mestského kapitána. „V cuku-letu,“ odpovedal mu on.

Na druhý deň mal byť v Bratislave pokoj. Z prameňov nie je známe, či bol Šrobárov krok doplnený vyhrážkou, čo s rukojemníkmi zo známych rodín urobí, ak by nemecké a maďarské obyvateľstvo vyvolalo nepokoje.

„No bolo to gesto, ktoré každý pochopil,“ vraví politológ Roman Jančiga zo združenia Communio Minerva. „Bola to tvrdá doba a Šrobár konal tvrdou rukou, ale vďaka tomu možno zachránil Bratislavu pre Československo.“

Študent, lekár a pokrokár

Vavro Šrobár bol počas svojej dlhej politickej dráhy spájaný s rôznymi skupinami. Na sklonku monarchie patril k hlasistom, za prvej republiky bol členom agrárnej strany, v Slovenskom národnom povstaní predsedal Slovenskej národnej rade, po vojne viedol malú Stranu slobody a dokonca sa posadil do komunistickej vlády po februári 1948.

No i keď by vďaka tomu mohol pôsobiť ako prevracač kabátov a politik, ktorý sa uplatnil v každom režime, v skutočnosti bol oveľa principiálnejší, ako by povrchný pohľad na jeho životopis mohol napovedať.

Narodil sa na Liptove, v dedine Lisková neďaleko Ružomberka, 9. augusta 1867. Mal jedenásť súrodencov. Študoval na gymnáziách v Ružomberku, Levoči a Banskej Bystrici, pred maturitami bol však pre údajnú panslavistickú orientáciu vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku.

Zmaturoval v predlitavskej časti monarchie, na gymnáziu v moravskom Přerove, a ďalej šiel študovať medicínu do Prahy. Angažoval sa v spolku slovenských študentov Detvan, vďaka čomu sa zoznámil s myšlienkami Tomáša Garriguea Masaryka.

„Masaryk si v roku 1890 zavolal slovenských študentov z Detvana,“ vysvetľuje politológ Tomáš Jahelka z Trnavskej univerzity. „Už predtým chodil na Slovensko, poznal sa so Svetozárom Hurbanom Vajanským, ale mal iné názory, ako povzniesť Slovensko, než mali martinskí národniari.“

Mladých študentov pražský profesor oslovil. Šrobár počas štúdií chodieval často domov na Liptov a videl obrovskú zaostalosť, ktorá v tom čase panovala na slovenských dedinách. Na rozdiel od starej generácie slovenských politikov – na čele ktorých stál Vajanský – si slovenský vidiek ani trochu neidealizoval.

„Už od čias štúrovcov bol pre väčšinu slovenských dejateľov prostý ľud čistý, nepoškvrnený, ideál národa,“ vysvetľuje Roman Jančiga. „Šrobár bol úplný opak. Tvrdo kritizoval negramotnosť, zaostalosť, alkoholizmus a poverčivosť, ktoré boli pre slovenské dediny typické.“

Šrobár to vo svojich spomienkach dokazuje na rozprávaní o tom, ako ľudia na Liptove reagovali na prvý vlak, ktorý tam po koľajniciach prišiel. Keďže si nevedeli vysvetliť, prečo sa vlak hýbe, prišli s dvomi teóriami. Prvá bola, že v mašine je drak, ktorý lokomotívu poháňa.

S druhým, trochu sofistikovanejším vysvetlením, vraj prišiel miestny kostolník, ktorého Šrobár ironicky nazýva filozofom a mysliteľom dediny. Ten tvrdil, že lokomotíva sa hýbe, lebo zadné koleso je väčšie ako predné a tlačí ho preto dopredu. Keď sa ho ľudia pýtali, načo sa teda v mašine kúri, odpovedal, že aby tam rušňovodičovi nebolo zima.

Keď Šrobár videl, aké veľké rozdiely sú medzi Prahou a Liptovom, veľmi rýchlo sa rozlúčil s politikou starých martinských národniarov a nadobudol presvedčenie, že slovenská zaostalosť môže byť odstránená len vtedy, ak spoločnosť preberie západné, teda české vzory.

Hlinka a príhoda s medveďom

Šrobár spolu s Pavlom Blahom založili časopis Hlas, ktorý bol od začiatku kritický k starým slovenským politikom typu Vajanského. Čo je však zaujímavé, už v prvom čísle, ktoré vyšlo v júli roku 1898, sa Šrobár jednoznačne prihlásil k spoločnej budúcnosti s Čechmi.

„Stojíme na stanovisku našich buditeľov i vrstovníkov, ktorí v každom vážnom okamihu dôrazne vyzdvihovali kultúrnu jednotu národa československého,“ písal celých dvadsať rokov pred vznikom Československej republiky, v čase najtvrdšej maďarizácie. „Na rozvalinách všetkých týchto kultúrnych stredísk na Slovensku musíme si dvojnásobne uvedomovať nevyhnutnosť tejto jednoty.“

Hlasisti okolo Šrobára sa s Vajanským rozhádali už o rok skôr v Martine, na jednom stretnutí vraj došlo aj k hrubým urážkam. Prvotnou príčinou bol Masaryk, ktorého s Vajanským spočiatku spájalo priateľstvo. Navštevovali sa, Vajanského dcéra dokonca bývala u Masarykovcov v Prahe.

„Časom však zistili, že i keď majú obaja záujem o Slovensko, každý si jeho budúcnosť predstavuje inak,“ vysvetľuje Tomáš Jahelka. „Vajanský bol rusofil, vyslovene nekritický, pokračovateľ myšlienok neskorého Ľudovíta Štúra. Masaryk bol človek orientovaný jednoznačne západne, no Vajanský západnou filozofiou a literatúrou pohŕdal.“

Vajanský veľmi zle znášal, že mladá generácia slovenských študentov nejde za ním, ale práve za Masarykom. Viedlo to k mnohým polemikám medzi hlasistami a starými národniarmi, o ktorých však, treba priznať, väčšina Slovákov ani len netušila.

„Jesenský v pamätiach píše, že o sporoch medzi hlasistami a martinským centrom ľud nevedel nič, lebo ľud nečítal alebo dokonca nevedel čítať,“ pripomína Roman Jančiga. Aký bol dosah vtedajších politikov na slovenskú spoločnosť, dobre ilustruje to, že časopis Hlas vychádzal v náklade šesťsto kusov – ktorý neskôr dokonca padol na tristo výtlačkov.

Šrobár sa za svoju politickú kariéru dostal do konfliktu s mnohými slovenskými politikmi. Bol neústupčivý a presvedčený o svojej pravde, ktorú obhajoval aj za cenu osobných sporov. Po Vajanskom sa pohádal aj s Andrejom Hlinkom, ku ktorému mal najprv blízko. Obaja pochádzali z Liptova a Hlinka v roku 1906 dokonca podporil Šrobárovu neúspešnú kandidatúru do uhorského snemu za mesto Ružomberok.

Krátko nato uhorské úrady oboch obvinili z poburovania proti maďarskej národnosti. Hlinku odsúdili na dva roky, Šrobára na rok. Odpykávali si ich spolu vo väzení v Segedíne, kde sa ich cesty začali rozchádzať. Hlinka kritizoval Šrobárove liberálne názory, lekár Šrobár zasa videl v Hlinkovi spiatočníka. Rozčuľovala ho Hlinkova nedôvera k medicíne a vede ako takej, ktorá sa aj vo väzení prejavovala tým, že odmietal lekára, aj keď bol chorý.

Hlinka sa pohŕdavo vyjadroval aj k Šrobárovým snahám priniesť trochu osvety medzi bežný ľud tým, že písal ľudovú zdravovedu.

Ich vzájomné spory neskôr zašli tak ďaleko, že Hlinka pred svojimi podporovateľmi Šrobára cielene očierňoval. Využil na to legendárnu príhodu z júla roku 1908. Vo svojej knihe „Tragédia v Černovej a slovenská spoločnosť“ ju opísal historik Roman Holec.

V lete toho roka vzrušil obyvateľov Ružomberka hrozný nález. Z vôd Váhu vylovili zmasakrovanú mŕtvolu bez hlavy a končatín. Ružomberský hlavný slúžny Štefan Horánszky nariadil úradnú pitvu, ktorú uskutočnili traja miestni lekári. Marek Polgár, stomatológ Eichler a Gustáv Makovický.

Lekári konštatovali, že nájdená mŕtvola v pomerne silnom štádiu rozkladu patrila 20- až 22-ročnému silnému zdravému mladíkovi, ktorý bol vysoký 185 centimetrov. Zabiť ho mala rana do srdca, zrejme z bajonetu. Lekárom síce spôsobovalo isté rozpaky, že v žalúdku mŕtvoly našli zem a trávu, vysvetľovali si to však údajnou pomätenosťou zabitého.

Rozbehlo sa vyšetrovanie, dokonca bol zadržaný jeden podozrivý, no v tom sa úradom prihlásil poľovník grófa Otta Seefrieda. Rozhovoril sa, ako v horách zastrelil medveďa, ktorému podľa zvyklostí odrezal hlavu a končatiny a stiahol ho z kože. Zvyšok tela malo služobníctvo zakopať, no v sparnom lete si uľahčili prácu a mŕtvolu hodili do Váhu.

Na svete bol škandál a hanba pre hornouhorských lekárov. Noviny nezabúdali pripomínať, že lekár Polgár spolu so Šrobárom v roku 1907 ošetrovali zranených po černovskej masakre. To o pár rokov využil Hlinka, ktorý sa na jednom zhromaždení v Prievidzi zo Šrobára vysmieval, že bol jedným z lekárov, ktorí medveďa pitvali. Bola to lož, čo musel Hlinka vedieť. Šrobár totiž s ním v tom čase sedel vo väzení v Segedíne.

Politik strácajúci vplyv

Počas vojny Šrobár pokračoval vo svojich kontaktoch s českými politikmi. Spolupracoval s organizáciou Maffie, hlavnou odbojovou skupinou, ktorej členmi boli Edvard Beneš, Karel Kramář či Alois Rašín. Skupina podporovala zahraničné aktivity Tomáša Garriguea Masaryka.

Po vzniku Československej republiky sa stal ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska, ktorý mal na začiatku roka v podstate neobmedzené právomoci. Preto býva nazývaný aj „slovenským diktátorom“.

„Šrobár patril do úzkeho okruhu Slovákov, ktorí boli v Prahe známi, navyše bol tvrdým prívržencom československej jednoty a o jeho presvedčení nikto nepochyboval,“ vysvetľuje Roman Jančiga, prečo sa stal ministrom práve Šrobár, i keď uvažovať by sa dalo napríklad aj o Milanovi Hodžovi.

„Hodža bol človekom jemných manierov, bol to rodený politik, ochotný robiť kompromisy. Doba, keď Československo vznikalo, bola divoká a tvrdá. Nevedelo sa, čo bude. Preto zrejme padla voľba na radikála, človeka, ktorý v kľúčových momentoch buchne po stole.“

Šrobár síce ukázal v úrade rozhodnosť (ako to ukazuje príhoda s obranou Bratislavy pred maďarskými komunistickými vojskami), zároveň si však pohneval veľa ľudí. Bol neústupčivý, do funkcií obsadzoval svojich ľudí, odmietal kohokoľvek, kto nebol prívržencom československej jednoty ešte pred prevratom. No takých bola väčšina.

„Diktátorské postupy sa dajú ospravedlniť v čase vojny, nie v čase mieru. Československo bola republika a nie diktatúra, no Šrobár stále aplikoval tvrdú ruku. Ľudí na jeho strane bolo menej a menej,“ vysvetľuje Roman Jančiga. Nakoniec ho v roku 1920 na tomto poste vystriedal sociálny demokrat Ivan Dérer.

Šrobár ešte krátko pôsobil ako minister zdravotníctva, potom však prešiel do parlamentu, kde najprv ako poslanec, neskôr ako senátor zastupoval agrárnikov. No aj v tejto strane postupne strácal vplyv, zo slovenských politikov tu čoraz silnejšiu pozíciu získaval Milan Hodža, s ktorým – neprekvapivo – nebol Šrobár zadobre.

Keďže ho politika nevyťažovala tak ako iných lídrov, našiel si aj čas na prednášanie na lekárskej fakulte novovzniknutej Univerzity Komenského, kde v roku 1935 získal profesúru.

Nešťastný zberateľ obrazov

Začiatkom 30. rokov sa Šrobár dostal do finančných problémov, ktoré sa pokúsil vyriešiť obchodom s cennými obrazmi. V roku 1930 získal tip na zbierku 180 obrazov, ktorej súčasťou boli diela takých autorov, ako boli Rembrandt, Rubens či Holbein. Zbierka však zároveň obsahovala aj neznáme obrazy s veľmi otáznou hodnotou.

Nasledujúce udalosti zmapovala historička Jaroslava Roguľová z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v článku pre revue História z roku 2001.

Šrobár obrazy kúpil spolu s bratislavským advokátom Gabrielom Kuchtom a dúfal, že ich aj výhodne predajú. Neváhali sa preto výrazne zadlžiť, lebo obaja rátali s niekoľkonásobným ziskom. Obrazy previezli z Viedne do Bratislavy a vystavili v Pálfiho paláci, kam si ich prišli pozrieť známi československí kunsthistorici.

Okamžite sa objavili správy, že zbierka pôsobí veľmi nesúrodo a bola zhromaždená „amatérmi málo informovanými“; o niektorých dielach vznikli pochybnosti, či sú vôbec pravé. Keďže obrazy by sa ťažko predali v Československu, putovali do holandského Haagu, no aj tam pôvod niektorých obrazov spochybnili experti.

Obchod sa čoraz viac komplikoval, obrazy sa nepredávali a Šrobárovi s Kuchtom sa prihlásili veritelia, ktorí žiadali zaplatiť dlh vo výške troch a trištvrte milióna vtedajších korún. Významnému politikovi hrozila exekúcia, o čom bola informovaná aj kancelária prezidenta Masaryka.

Situácia bola pre Šrobára vážna, v správe pre prezidentskú kanceláriu sa doslova písalo: „Stav pro dr. Šrobára jest na výsost kritický a týž netají se tím, že kdyby věc špatně dopadla, se zastřelí.“

Ľudia blízki Hradu, napríklad kancelár Přemysl Šámal či riaditeľ bratislavskej filiálky Union banky Hugo Lustig, sa politikovi, tak lojálnemu republike a myšlienke československej jednoty, rozhodli pomôcť. Najprv sa pokúsili obrazy odkúpiť pre rezidencie ministerstiev zahraničných vecí, školstva či poľnohospodárstva, rezorty však nenašli dosť peňazí.

Obrátili sa preto na zástupcov liehovarníckeho priemyslu či Živnobanky, aby obrazy odkúpili. Z prameňov nie je známe, ktoré firmy nakoniec Šrobárovi pomohli, dochovali sa však politikove ďakovné listy, ktoré Lustigovi a Šámalovi poslal. Na základe nich sa predpokladá, že obrazy sa nakoniec podarilo predať a Šrobárove dlhy zaplatiť. Miliónom korún z prezidentského fondu pomohol aj sám Masaryk.

Farár na čele štátu? Cesta späť

Šrobár sa z veľkej politiky stiahol v druhej polovici 30. rokov. Vznik vojnového Slovenského štátu ho zastihol v Trenčianskych Tepliciach. Znášal ho veľmi zle. Nový štát považoval za zradu na tom, čo všetko sa jemu a vtedajším politikom vďaka prvej ČSR pre zaostalé Slovensko podarilo získať.

Čo je zaujímavé, pre Šrobára to bola aj akási generačná otázka. „Šrobár vnímal vznik Slovenského štátu ako nevďačnosť mladej generácie voči tomu, čo pre nich spravili politici jeho éry. Vravel, že mladí hania otcov za to, že sa spojili s Čechmi, a pritom nevidia pokrok, ktorý prišiel,“ vysvetľuje Roman Jančiga zo združenia Communio Minerva.

Odtrhnutie od Čechov, ale aj návrat náboženstva do politiky, považoval za cestu späť. „Farár na čele štátu, biskupi žehnajúci zbraniam, to bolo všetko proti jeho rozmýšľaniu. Vnímal to ako jednoznačný regres,“ dopĺňa Jančiga.

Režim čechoslovakistu Šrobára ignoroval, aj keď sa traduje, že mu mladí prívrženci ľudáckej strany pri jednej príležitosti vybili okná.

Až do vypuknutia Slovenského národného povstania bol bývalý predstaviteľ prvej republiky na slobode. Povstanie ho zastihlo na Donovaloch, Šrobár sa stal jedným z dvoch predsedov povstaleckej Slovenskej národnej rady (SNR).

Lídri komunistického a občianskeho odboja si ho vybrali pre jeho dobré vzťahy s Benešom, ktorý viedol exilovú vládu v Londýne. Každému bolo totiž jasné, že povojnové usporiadanie bude v jej réžii.

Po potlačení Povstania sa Šrobárovi podarilo utiecť na územie Sovietskeho zväzu. Bratislavský krajský súd ho v jeho neprítomnosti spolu s inými predstaviteľmi SNR v decembri 1944 odsúdil na doživotie. Rozsudok však rozhneval Nemcov, ktorí pre povstalcov žiadali trest smrti.

Sudcov, ktorí obvineným udelili doživotné tresty, odvliekli do Ilavy a nechali vymenovať revízny senát, ktorý Šrobára, Lettricha či Zaťka odsúdil v neprítomnosti na trest smrti. Šrobár však vojnu prežil, vrátil sa do republiky aj veľkej politiky. Do roku 1946 zastával post ministra financií, tentoraz za Demokratickú stranu.

No aj tu ho jeho kolegovia odsunuli do úzadia. Šrobár mal v tomto čase už takmer 80 rokov a o jeho budúcnosti už tak trochu rozhodovali iní. V systéme riadenej demokracie, v ktorom boli na slovenskom území povolené len štyri strany, ho vybrali za predsedu malej Strany slobody, ktorá mala pôvodne zastupovať slovenských katolíkov.

Minister komunistickej vlády

Bolo to tak trochu paradoxné, lebo pokrokár Šrobár mal s cirkvou pomerne rozporuplný vzťah. Navyše, rozhodujúci politickí lídri slovenského katolicizmu sa po takzvanej aprílovej výzve v roku 1946 pridali k Demokratickej strane a Strana slobody vo voľbách získala na slovenskom území len 4,2 percenta hlasov a tri poslanecké mandáty.

Šrobár zostal vo veľkej politike napriek vysokému veku aj po komunistickom prevrate vo februári 1948. Keď Antonín Zápotocký skladal novú vládu po formálnych voľbách v máji roku 1948, spomenuli si komunisti aj naňho. Hodil sa im ako symbol akéhosi spojenia s Benešom a vyhradili mu post ministra pre zjednotenie zákonov.

Podrobnejšie na to spomína vo svojich pamätiach slovenský komunistický politik Ladislav Holdoš, ktorý podobne ako Šrobár pochádzal z Liptova. „Po voľbách v roku 1948 chcel Viliam Široký v slovenskom predsedníctve schváliť kandidátku Slovákov do pražskej vlády a za ministra navrhoval aj nekomunistu Vavra Šrobára. Husák s tým nesúhlasil a tvrdil, že sa dá vybrať niekto iný,“ píše Holdoš.

„Prečo má Slovensko v novej vláde reprezentovať starý človek, ktorý už veľa nedokáže a len sa pocikáva? Širokému sa to, samozrejme, nepáčilo. Sľúbil, že vec prediskutuje na vedení strany v Prahe. O týždeň, pri ďalšej schôdzi predsedníctva, nás informoval o výsledku rokovaní. A povedal okrem iného: ‚Vieš, Gusto, ako sa vyjadril súdruh Kopecký (minister kultúry Václav Kopecký známy svojím hrubým správaním – pozn. red.)? Je dobre, že Šrobár nič nedokáže a len sa pocikáva. A ešte lepšie by bolo, keby sa aj posieral.‘“

Šrobár zomrel v decembri roka 1950 v Olomouci a na prvý pohľad sa zdá, že sa naozaj dokázal prispôsobiť takmer každému režimu. No v skutočnosti len išiel za svojou ideou československej jednoty aj tam, kam by iní asi už ísť nedokázali. Keď si myslel, že zárukou spoločného štátu budú komunisti, zmieril sa aj s nimi.

„Šrobár nebol človek mnohých tvárí,“ vraví politológ Roman Jančiga. „Bol človek jednej tváre – československej jednoty.“