Denník N

Príbeh volejbalistu zo slovenskej ligy: Prečo nemusím po kariére za pás ako moji spoluhráči

Robin Pělucha s volejbalovou loptou a vysokoškolským diplomom. Foto N - Vladimír Šimíček
Robin Pělucha s volejbalovou loptou a vysokoškolským diplomom. Foto N – Vladimír Šimíček

Mohol som hrať v zahraničí, no radšej som doma vyštudoval vysokú školu. Kariéru som ukončil, aj keď by som ešte pár rokov mohol hrať. Už ma to však nebavilo a nemal som dôvod si ju umelo predlžovať.

Nebol som žiadny volejbalový supertalent, drvivú väčšinu kariéry som strávil v slovenskej extralige. Síce som nakukol do reprezentácie, no strávil som v nej len dva roky.

Mám 36 rokov a kariéru som už ukončil. Zdravotne by som to zvládol aj do štyridsiatky, no už ma to nebavilo.

Na účte nemám ťažké milióny. Narozdiel od mnohých mojich spoluhráčov však nemusím robiť vo fabrike za pásom. Samozrejme, všetka úcta k tejto práci, podľa mňa žiadna nie je podradná. Naozaj.

Rozdiel medzi mnou a niektorými spoluhráčmi je však ten, že kým oni žili prítomným momentom, ja som myslel aj na to, čo bude potom.

Často sa hovorí, že športovci majú problém zaradiť sa do bežného života po ukončení kariéry. Že žijú v akejsi bubline. Môžem potvrdiť, je to tak, aj keď môj prípad to nie je.

A ani neviem povedať, ako to prežívajú ostatní, nie je to veru príjemná téma na rozhovor pri pive.

V novinách sa často dočítate vzrušujúce príbehy športovcov, ktorí zarábajú milióny, kupujú si drahé autá a niektorí z nich nezvládajú slávu.

Môj príbeh taký nie je, do bulvárnych novín by sa asi nedostal. No viem jedno – je môj a ukazuje slovenskú realitu a spôsob, ako sa dá zvládnuť byť naraz športovcom a nežiť v tej povestnej bubline.

Playstation alebo knihy

Pokiaľ nie ste vytrvalostným športovcom, tréning vám nezaberá veľkú časť dňa a máte veľmi veľa voľného času. Zarábate lepšie, ako je slovenský priemer, žijete si pohodlným životom.

No čo s voľným časom? Veľa športovcov si napríklad nakúpi hracie konzoly a dlhé hodiny strávia pred televíznymi obrazovkami.

Alebo chodia na kávičky. Veď sa skúste niekedy prejsť bratislavským Polusom, zistíte, o čom hovorím.

Počas mojej takmer dvadsaťročnej kariéry profesionálneho volejbalistu sa mi len raz stalo, že volejbal bol mojou jedinou náplňou. Bol to jeden rok medzi strednou a vysokou školou.

Mal som more času, no peňazí nebolo nazvyš, zarábal som si napríklad aj montovaním klimatizácií. Každá koruna dobrá.

Vtom prišla ponuka z cyperského klubu, jeho predstavitelia si ma všimli na jednom turnaji. Mohol som si relatívne dobre zarobiť, no veľmi ma to nelákalo.

Rozhodol som sa zostať doma, možno aj preto, že rodičia do mňa vždy vtĺkali, aké dôležité je mať vzdelanie. Pochádzam z obyčajnej bratislavskej rodiny, nemali sme žiadnu vilu pod Slavínom. Otec je stavebný inžinier, mama účtovníčka. Vysokú školu má aj moja sestra.

So školou aj mali pravdu. Keby som išiel na ten Cyprus, možno by som si zarobil viac a pár rokov po ukončení kariéry by som nemusel ani pohnúť prstom.

No čo potom? Nemal by som žiadnu kvalifikáciu, žiadnu prax a zrejme by som sa hlásil na úrade práce.

Robin Pělucha

narodil sa 23. novembra 1980 v Bratislave. V rokoch 1999 až 2016 bol profesionálnym hráčom volejbalu v klube VKP Bratislava. V rokoch 2007 až 2009 si zahral aj za slovenskú reprezentáciu. Po absolvovaní elektrotechnickej priemyslovky vyštudoval Fakultu telesnej výchovy a športu na Univerzite Komenského v Bratislave, na ktorej získal aj doktorandský titul. Od roku 2010 pracuje ako odborný asistent na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, na ktorej učí telesnú výchovu.

Veľa mojich spoluhráčov celý týždeň žilo len volejbalom. Pripravovali sa na víkendový zápas, do ktorého vložili absolútne všetky emócie. Tým sa potom násobila radosť z víťazstva či smútok z prehry.

Ja som to tak nemal. Popri všetkých povinnostiach som na také myšlienky veľmi nemal čas. Malo to svoje pozitíva – prehry som tak neprežíval.

Keďže som mal školu, nebál som sa ani toho, že by nejaké zranenie predčasne ukončilo moju kariéru. Ak by sa tak aj stalo, nič sa nedeje, život ide ďalej.

Každý vrcholový šport je extrémne náročný na telo, ktoré sa veľmi rýchlo opotrebúva. Ako volejbalista som nikdy nemal väčšie problémy s kolenami, ktoré sú náchylné na zranenia.

Nevyhol som sa však menším zraneniam, ale nešlo o nič vážne. Vyvrtnutý členok máte v poriadku do dvoch týždňov, teda pokiaľ si v ňom niečo nepotrháte. Bolievalo ma aj rameno, no tiež nič vážne. Také normálne na profíka.

Ak si narazíte prsty, stále sa s tým dá hrať. Na malíčku ľavej ruky mi chýbajú väzy v jednej šľache. Preto ho viem ohnúť do neprirodzenej polohy. Nič to, lepím si ho k prstenníku. Robí tak veľa volejbalistov.

Častým problémom volejbalistov sú posunuté platničky. Platí to pre všetky športy, v ktorých sa vystavujete jednostrannej záťaži – napríklad hokej, tenis či hod oštepom.

O to dôležitejšie je tráviť veľa času v posilňovni či bazéne s kompenzačnými cvičeniami. Inak môžete veľmi ľahko skončiť s hrbom. Alebo ešte horšie.

Malíček si musím lepiť k prstenníku. Foto N – Vladimír Šimíček

Ty si z eftévéšky? Pché!

Vyštudoval som učiteľstvo telesnej výchovy a trénerstvo volejbalu na Fakulte telesnej výchovy a športu na Univerzite Komenského. Známejšia pod skratkou „eftévéška“.

Fakulta síce nemá cveng, ostatní vysokoškoláci si z nej skôr uťahujú. Niekedy sa im niet čo čudovať, ale k tomu sa ešte dostaneme.

Aj keď to bolo trochu náročné, školu sa mi podarilo skĺbiť so životom profesionálneho športovca. Fakulta a hala VKP Bratislava, za ktorý som hrával, sú vzdialené asi päťsto metrov.

Niekedy to však bolo hlúpe, pretože v klube mi hovorili, že trávim priveľa času v škole, v škole mi zas hovorili, že trávim priveľa času volejbalom. Viem si predstaviť, že niekto z toho dôvodu nechá školu.

Vďaka svojmu vzdelaniu som sa dokázal zamestnať ešte popri kariére profesionálneho športovca. Doteraz som odborným asistentom na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie na Slovenskej technickej univerzite. Učím telesnú.

Nie som ten typický telocvikár, ktorý žiakom hodí loptu a povie, nech sa hrajú. Snažím sa, aby to študentov bavilo, prispôsobujem sa ich potrebám. Dievčatá chcú schudnúť? Okej, pomôžem. Chalani nabrať svaly? Zariadime.

So študentkami a študentmi z volejbalového krúžku obieham zápasy vysokoškolskej ligy. Zažijeme mnoho zábavy, vznikajú doživotné priateľstvá. Chodíme aj na pivko.

Už dávno som zvyknutý, aké reči prídu, keď ideme hrať proti eftévéške. Asi si viete predstaviť, čo si chemici myslia o telocvikároch. Keď však študentom pripomeniem, že aj ja som tam študoval, stíchnu. Alebo povedia, že však len žartovali.

Keď ma niekto podcení, väčšinou po chvíli uzná, že nie som pripečený.

Jasné, povesť jednoduchších chlapcov nemáme len tak bez dôvodu. FTVŠ nie je náročná fakulta, hlavne, ak si ju porovnáte napríklad s medicínou. Ak sa snažíte, nemáte väčšie problémy získať titul.

Aj keď športovci vo všeobecnosti nepatria medzi najväčších mysliteľov, prostredie, v ktorom vyrastajú, ich naučí mnoho iných vecí.

Odmalička ste súčasťou kolektívu, naučíte sa veľmi dobre komunikovať. Takisto si aj ctiť autority, bez toho by to v športe nešlo.

Tieto predsudky, také typické voči športovcom, sú však ďalšou vecou, ktorá sa mňa až tak netýkala. Skôr sa ľudia zaujímali o to, ako môžem naraz stíhať študovať aj vrcholovo športovať.

Môj neúspešný blok zo zápasu proti Ženeve. Foto – archív tasr

Späť ale k mojím študentom. Na bakalárskom stupni je telesná výchova povinná, aspoň na našej fakulte. Nie všetkým chemikom je to však po vôli. Neverili by ste, koľko sa na začiatku každého semestra objaví alergikov na chlór, keď chodíme na plaváreň. Hádam všetci alergici na chlór z populácie Slovenska sú v mojej skupine. Chemici alergickí na chlór, sranda.

Pokiaľ však nedostanem papier od špecialistu, neuznám žiadnu výhovorku. Praktický lekár vám napíše čokoľvek a pritom o tom nič nemusí vedieť.

Tiež nechápem, ako môžu rodičia podporovať svoje deti v ulievaní z telesnej.

Mám však pocit, že sa to začína meniť. Známy chcel dať svoje dieťa na športový krúžok, no veľmi ťažko mu niekde našiel miesto. Súčasní rodičia sú, pokiaľ ide o šport, uvedomelejší ako tí pred desiatimi rokmi.

Hlavne medzi športovými funkcionármi je obľúbená formulka, že dnešná mládež je iná ako voľakedy. Pred tridsiatimi rokmi boli dva programy v televízii a inak žiadna možnosť trávenia voľného času. Tak sa športovalo.

Zmenilo sa prostredie, v ktorom deti vyrastajú, deti sú však stále rovnaké. Stále majú rovnakú chuť hrať sa, víťaziť, hýbať sa, len ju v nich musíte prebudiť.

Už im nestačí len hodiť loptu, nech si bránky spravia z dvoch tričiek. Musíte ich prilákať.

Od novej sezóny bude aj toto mojou úlohou v komárňanskom volejbalovom klube. Vedenie sa rozhodlo, že si dá extraligovú prestávku a začne budovať klub úplne odspodu. Tak sa mi to páči.

Radšej dať šancu vlastným odchovancom v druhej najvyššej súťaži ako kupovať hráčov z celého Slovenska. Cieľ? Hrať extraligu s vlastnými odchovancami. To je vždy najväčšia frajerina a ocenia to aj fanúšikovia.

Učiteľom telocviku často chýba motivácia a niet sa im čo čudovať. Učiteľský plat nie je teda žiadna sláva. Nepotrebujú však veľa, aby ste ich zaktivizovali.

Veľmi sa nám overil jednoduchý model. Učiteľovi na strednej škole dáme mesačne, dajme tomu, sto eur, donesieme lopty a ukážeme mu, ako robiť tréningy.

Zrazu sa viac detí zaujíma o volejbal. Vyhrajú všetci – my máme hráčov, učiteľ viac peňazí a deti športujú.

Netreba ani žiadne veľké reformy či opatrenia, stačí začať po troške. Oplatí sa to.

Foto N – Vladimír Šimíček

Nezarábal som zle

Na Slovensku máme tri-štyri volejbalové kluby, ktoré si môžu dovoliť profesionálnych hráčov. VKP je jedným z nich.

Zas, nie je to až také náročné, v základnej zostave volejbalového tímu je sedem hráčov, vo futbale o štyroch viac, v hokeji ani nehovoriac.

Na slušný volejbalový tím vám ročne stačí okolo 300-tisíc eur, na podpriemerný futbalový potrebujete trojnásobne viac.

Nikdy sa mi nestalo, že by mi meškala výplata, ako to poznáme z iných športov. Samozrejme, nejaké problémy nastali, no vždy sa vyriešili. A bez toho, aby sme my hráči klubu odpustili nejakú časť dlhov, ako je to bežné inde.

Elitní extraligoví hráči si na Slovensku zarobia aj 2500 eur, ja som zarábal približne polovicu. K tomu som mal tri roky 600 eur ako doktorand na vysokej škole.

Volejbalový plat mi však ako živnostníkovi neplynul celých dvanásť mesiacov, iba počas sezóny. Ak sme nevyhrali titul, a teda nedostali prémie, v lete mi neprišlo nič.

Stále to však nie sú zlé peniaze, aj na bratislavské pomery som zarábal mierny nadpriemer.

S väčšími slovenskými športmi máme spoločné to, že ani my sa nemôžeme v rozpočte spoliehať na príjem zo vstupného. Počas sezóny chodí na zápasy sto či dvesto ľudí.

Keď sme v play-off bojovali o titul, bolo to lepšie, vtedy sme dokázali vypredať aj halu v PKO, do ktorej sa zmestí viac ako tisíc ľudí. To sú skvelé zážitky, ľudia ma vždy neuveriteľne nabili energiou. Nie je to žiadne klišé, kto to zažil, určite vám povie to isté.

Je to pochopiteľné, šport predsa nerobíte len pre to, že vás to baví, ale aj pre to, aby ste sa ukázali pred ostatnými. A keď ich je viac ako tisíc…

Peniaze dostávate aj za reprezentovanie krajiny. Nie je to však žiadna sláva, možno tak plat priemerného hráča slovenskej ligy.

Reprezentačné akcie sa konajú v lete, medzi sezónami. Za Slovensko som si zahral v rokoch 2007 až 2009, no nepatril som k ťahúňom. Zahral som si v niekoľkých kvalifikačných zápasoch a prípravných turnajoch.

Bola to pre mňa česť. Možno by sa mi však stalo to, čo sa stáva mnohým reprezentantom. Stratia chuť reprezentovať.

Pre hráčov je reprezentácia nielen cťou, ale aj obrovskou príležitosťou predať sa. Zápasy národného tímu sleduje veľa ľudí z volejbalového prostredia.

Zahráte dobre v reprezentácii, dostanete sa do zahraničia, zarábate oveľa viac ako doma. Tešíte sa, že sa na leto konečne vrátite domov.

Vtom príde pozvánka do reprezentácie, v ktorej máte stráviť ďalšie týždne až do začiatku ďalšej klubovej sezóny. Preto nesúdim chalanov, ktorí reprezentovanie odmietajú. Hlavne, ak majú rodiny.

Pělucha (č. 4) s extraligovým titulom v roku 2011. Foto – svf.sk

Spoluhráči z YouTubu

Niekedy až žasnem, ako si v takej malej krajine môžeme robiť také prieky. Volejbal sa na špičkovej úrovni hrá len v pár mestách. Tie si však nepomáhajú, ale hádžu si polená pod nohy.

My hráči sme medzi sebou kamaráti, poznáme sa z reprezentácie, rôznych turnajov či iných akcií. No to sa o funkcionároch povedať nedá.

Naposledy boli veľké zvady o povolenom počte legionárov v našej extralige. Jasné, je super, že sa federácie snažia o ich obmedzenie, napokon, je to tak aj v Poľsku či Rusku. Hrať by mali hlavne domáci.

No u nás boli len dva kluby, ktoré ich angažovali vo väčšom počte, ostatné sa spojili proti nim. Pochopil by som, keby legionárov angažoval každý klub, určite by to bolo treba obmedziť. Ale bojovať proti jednému či dvom klubom? Ako sa to volá? Žabomyšie vojny?

Inak, legionárov je v súčasnosti získať veľmi jednoduché. Nie je to ako voľakedy, keď ste za nimi niekoho museli vyslať alebo dostať odporúčanie.

Volejbal je šport štandardných situácií. Tak napríklad k útoku na sieti sa dostanete desiatky razov za zápas. Nie je preto zložité spraviť zostrih vašich najkrajších akcií.

Zavesíte ich na YouTube, rozošlete klubom po celom svete a čakáte. Jediný problém je, že pri ich registrácii musí klub za zahraničného hráča zaplatiť päť- či šesťtisíc eur. A nikto nezaručí, že pôjde o kvalitného hráča.

Ak však ide naozaj o kvalitu, je to jasná výhra, pretože cudzinec je lacnejší ako Slovák. V našej lige sme mali napríklad Venezualčanov.

Podobne ako v basketbale, Slovensko je atraktívne pre Srbov. Doma majú oveľa nižšiu životnú úroveň. No teraz začínajú byť náročnejší, pretože ich reprezentácia dosahuje výborné výsledky.

Text vznikol na základe rozsiahleho rozhovoru reportéra Michala Červeného s Robinom Pěluchom.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Športovci píšu

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie