streda

Príbeh volejbalistu zo slovenskej ligy: Prečo nemusím po kariére za pás ako moji spoluhráči

Mohol som hrať v zahraničí, no radšej som doma vyštudoval vysokú školu. Kariéru som ukončil, aj keď by som ešte pár rokov mohol hrať. Už ma to však nebavilo a nemal som dôvod si ju umelo predlžovať.

Robin Pělucha s volejbalovou loptou a vysokoškolským diplomom. Foto N - Vladimír Šimíček

Nebol som žiadny volejbalový supertalent, drvivú väčšinu kariéry som strávil v slovenskej extralige. Síce som nakukol do reprezentácie, no strávil som v nej len dva roky.

Mám 36 rokov a kariéru som už ukončil. Zdravotne by som to zvládol aj do štyridsiatky, no už ma to nebavilo.

Na účte nemám ťažké milióny. Narozdiel od mnohých mojich spoluhráčov však nemusím robiť vo fabrike za pásom. Samozrejme, všetka úcta k tejto práci, podľa mňa žiadna nie je podradná. Naozaj.

Rozdiel medzi mnou a niektorými spoluhráčmi je však ten, že kým oni žili prítomným momentom, ja som myslel aj na to, čo bude potom.

Často sa hovorí, že športovci majú problém zaradiť sa do bežného života po ukončení kariéry. Že žijú v akejsi bubline. Môžem potvrdiť, je to tak, aj keď môj prípad to nie je.

A ani neviem povedať, ako to prežívajú ostatní, nie je to veru príjemná téma na rozhovor pri pive.

V novinách sa často dočítate vzrušujúce príbehy športovcov, ktorí zarábajú milióny, kupujú si drahé autá a niektorí z nich nezvládajú slávu.

Môj príbeh taký nie je, do bulvárnych novín by sa asi nedostal. No viem jedno – je môj a ukazuje slovenskú realitu a spôsob, ako sa dá zvládnuť byť naraz športovcom a nežiť v tej povestnej bubline.

Playstation alebo knihy

Pokiaľ nie ste vytrvalostným športovcom, tréning vám nezaberá veľkú časť dňa a máte veľmi veľa voľného času. Zarábate lepšie, ako je slovenský priemer, žijete si pohodlným životom.

No čo s voľným časom? Veľa športovcov si napríklad nakúpi hracie konzoly a dlhé hodiny strávia pred televíznymi obrazovkami.

Alebo chodia na kávičky. Veď sa skúste niekedy prejsť bratislavským Polusom, zistíte, o čom hovorím.

Počas mojej takmer dvadsaťročnej kariéry profesionálneho volejbalistu sa mi len raz stalo, že volejbal bol mojou jedinou náplňou. Bol to jeden rok medzi strednou a vysokou školou.

Mal som more času, no peňazí nebolo nazvyš, zarábal som si napríklad aj montovaním

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás