Vládne peniaze ruinujú futbal

Európski futbaloví funkcionári začali mať konečne dobrý, i keď nejasný pocit, že sa im darí znižovať závislosť svojho športu od bohatých sponzorov, ktorí nezodpovedne míňajú peniaze na to, aby zvýšili svoju reputáciu, keď ich zrazu jeden jediný prestup hráča vrátil do tvrdej reality. Futbal sa finančnej udržateľnosti nijako nepriblížil a je tak ako vždy vystavený ľahko zarobeným peniazom.

Proti stratám

V piatok si francúzsky klub Paris St. Germain zadovážil brazílsku hviezdu Neymara. Španielskemu superklubu FC Barcelona za neho zaplatil na prvý pohľad neuveriteľnú sumu 222 miliónov eur. Spolu s Neymarovým platom, ktorý je 600-tisíc eur po zdanení týždenne, ide o zďaleka najdrahší prestup hráča vôbec a tiež o enormné bremeno, ktoré na seba klub prevzal. Podľa najnovšej správy Futbalová peňažná liga od spoločnosti Deloitte bol minulú sezónu Paris St. Germain so svojimi 520,9 milióna eurami tržieb šiestym najbohatším klubom. Minúť viac ako polovicu z týchto peňazí na jedného hráča nevyzerá ako veľmi múdry krok, zvlášť keď v UEFA platí pravidlo proti veľkým finančným stratám. Podľa politiky „finančnej fair-play“, ktorú UEFA prijala v roku 2010, môže klub minúť o 30 miliónov eur viac, ako zarobí za sezónu, za predpokladu, že túto stratu vykryje priamy príspevok majiteľov klubu.

UEFA sa tohto roku vo svojej správe pochválila, že „finančné regulácie zmenili futbalové financie a najlepším európskym futbalovým klubom vytvorili stabilnú a udržateľnú finančnú pozíciu“. Agregované zisky top klubov sa v minulých dvoch sezónach dotkli 1,5 miliardy eur, kým v dvoch sezónach predtým, než UEFA prijala nové pravidlá, to bola strata vo výške 700 miliónov. Je to však do očí bijúci príklad kreatívneho účtovníctva, ktoré by v korporátnom sektore vyvolalo pobúrenie a výsmech.

Predstierané príspevky

Paris St. Germain by musel predať polovicu svojho tímu, či takmer všetkých svojich hodnotných hráčov, aby sa to vyrovnalo najnovšiemu nákupu. Ale nakoniec to nebude musieť urobiť, pravdepodobnejšie je, že budeme svedkami, ako potenciálnu stratu vykryjú rýchlo rastúce príjmy klubu.

Parížsky klub vlastní Oryx Qatar Sports Investment, spoločnosť ovládaná katarskou vládou. V roku 2014 deklarovala ako jeden zo svojich zdrojov príjmov sponzorský kontrakt vo výške 200 miliónov eur s Katarským turistickým úradom. UEFA na to neskočila a znížila hodnotu kontraktu na 100 miliónov, klubu udelila pokutu a obmedzila jeho prestupovú aktivitu. Ale v roku 2016 klub oznámil nový kontrakt s turistickým úradom – tentokrát za 175 miliónov eur.

Pre klub tiež nie je nemožné predstierať príspevky od vlastníka a tretích strán. Podľa UEFA je ruský Zenit Petrohrad, ktorý vlastní ruskou vládou kontrolovaná plynárenská spoločnosť Gazprom, deviaty najziskovejší európsky klub. Lenže podľa Deloitte sú takmer tri štvrtiny jeho príjmov – abnormálne vysoký podiel – „komerčného charakteru“ a často majú pôvod v sponzorských zmluvách s firmami spriaznenými s Gazpromom, ktoré sú však na papieri s plynovým gigantom spojené len voľne. Aj Paris St. Germain má vyšší podiel „komerčných“ ziskov než väčšina iných top klubov – a UEFA ho čo do zisku radí na druhé miesto.

Napriek najlepším snahám UEFA dokázali kluby, ktoré v zásade vlastnia štáty – a miliardári s rozličnými obchodnými záujmami –, do veľkej miery premeniť peniaze od svojich vlastníkov na komerčné kontrakty. To je hlavný dôvod, prečo „finančná fair-play“ tak úspešne upevnila ekonomiku najlepších futbalových klubov.

Kluby by mali byť súkromné

Existuje množstvo dôvodov, prečo môže Katar chcieť prostredníctvom nákupu Neymara, považovaného popri Lionelovi Messim a Cristianovi Ronaldovi za jedného z troch najlepších futbalistov sveta, posilniť svoj parížsky klub. Francúzskym mužstvám sa v európskych prestížnych súťažiach, ako je napríklad Liga majstrov, veľmi nedarí. Výhra v nich môže národ, ktorý sleduje futbal tak vášnivo ako Francúzi, veľmi povzbudiť. Francúzsky prezident Emmanuel Macron podporuje iný klub, Marseilles. Ale Katar, ktorý v súčasnosti bojuje proti izolácii zo strany svojich susedov z Perzského zálivu, získa v prípade úspechu Paris St. Germain s brazílskym hráčom vo Francúzsku veľkú priazeň. Táto forma ľudovej diplomacie predstavuje pre emirát jednu z najlepších šancí, ako si budovať na Západe dôveru, ktorú teraz potrebuje tak ako nikdy predtým.

Katarské motívy majú s futbalom ako biznisom, ako by to rada videla UEFA, len málo spoločné. Podobne snaha Gazpromu zmeniť Zenit na jeden z najbohatších klubov sveta pozdvihla Petrohrad, kde firma platí veľkú časť svojich daní.

Najpopulárnejší šport sveta vždy slúžil národom na posilnenie vlastenectva a pocitu nadradenosti. Ale takýto typ pompy by mal byť obmedzený na národné tímy a súťaže, ako sú majstrovstvá sveta. Manažér londýnskeho Arsenalu, ktorý zarába tak na svojej popularite, ako aj na komerčných obchodoch, Arsene Wenger má pravdu, keď sa sťažuje, že „keď raz klub vlastní nejaký štát, možné je všetko“. Kluby by mali byť súkromné a mali by sa snažiť získavať fanúšikov a televíznych divákov, aby sa stali ich najväčším zdrojom príjmov. Vtedy sa športu darí najlepšie a vtedy sa vyvíja aj férová súťaž.

UEFA by sa teraz mala dobre pozrieť na Neymarov prestup i na vlastné finančné pravidlá. Tie súčasné sú voči štátom kontrolovaným a márnivosťou motivovaným vlastníkom príliš zhovievavé.

© Bloomberg

Autor je komentátor Bloomberg View