Macron zisťuje, že dvojaký meter ani jemu neprejde

Azda by to nebol taký problém, keby to neprišlo krátko potom, ako nový francúzsky prezident pokročil pri jednom zo svojich predvolebných sľubov: v dolnej komore presadil zákon zakazujúci politikom zamestnávať manželky a deti ako parlamentných asistentov.

Zákon reagoval na škandál jeho konkurenta Francoisa Fillona, čo bol len najviditeľnejší príklad toho, ako francúzska politická elita zneužíva verejné peniaze na rodinný biznis. A to zase bol jeden z dôvodov, prečo sa veľká časť voličov od elity odvrátila a Macron, tváriaci sa ako človek stojaci mimo tradičnej elity, sa stal prezidentom.

Francúzska hlava štátu má i dnes v mnohých ohľadoch až monarchistické právomoci. Ak je zákonom definované postavenie prvej dámy Spojených štátov a jej aktivity financuje tamojší rozpočet, zdalo by sa, že proti podobnému postaveniu Macronovej ženy nemožno nič namietať.

Macron však vyhral voľby vďaka umne živenej ilúzii, že je iný, že do politiky prinesie lepšie móresy, nebude ako jeho predchodcovia, nebude sa správať ako vyvolený a nedotknuteľný, ako človek, pre ktorého neplatia bežné pravidlá. A že pôjde príkladom v osobnom živote aj vo vzťahu k verejným financiám. Štátnym výdajom (správne) ordinuje redukčnú diétu a ostatným káže, že sa musia uskromniť.

Sám si však ako miesto svojho prvého prejavu k poslancom netradične vyberie Versailles, niekdajšie sídlo kráľov. Vyhýba sa kritickým médiám a pri presadzovaní nepopulárnych zákonov a reforiem avizujú jeho verní obmedzenie parlamentnej debaty.

Macron skrátka pôsobí dojmom, že robí presne to, čo v minulosti kritizoval: používa dvojaký meter, správa sa, ako keby pre neho pravidlá neplatili, a chce pre rodinu viac peňazí. V takýchto prípadoch však platí, že čím viac očakávaní niekto vyvolá, tým viac ich aj môže sklamať a tým viac vynikne rozdiel medzi sľubmi a realitou.