Denník N

Rómovia sú živelnejší, dá sa o nich šťavnatejšie písať

Víťo Staviarsky (1960) sa narodil v Prešove. Vyštudoval filmovú priemyslovku v Čimeliciach, neskôr scenáristiku na pražskej FAMU. Robil kulisára, ošetrovateľa v Psychiatrickej liečebni Praha-Bohnice, ošetrovateľa na záchytke, výčapníka, predavača a scenáristu na voľnej nohe. V súčasnosti sa živí ako obchodník. Aj keď svoje prvé poviedky publikoval už koncom 80. rokov, knižne debutoval až v roku 2007 útlou novelou z rómskeho prostredia Kivader. Po nej nasledovali zbierka próz Záchytka (2009), román Kale topanky (2012), za ktorý získal cenu Anasoft litera, zbierka absurdných, čiernych grotesiek Človek príjemný (2014) a novela Rinaldova cesta (2015) o dobrodružnej púti mladého rómskeho chlapca za rodinným šťastím. Preklady jeho kníh vyšli v Poľsku, na Ukrajine a v Maďarsku, chystajú sa knižné vydania v Chorvátsku a v Slovinsku. Foto - Juraj Starovecký
Víťo Staviarsky (1960) sa narodil v Prešove. Vyštudoval filmovú priemyslovku v Čimeliciach, neskôr scenáristiku na pražskej FAMU. Robil kulisára, ošetrovateľa v Psychiatrickej liečebni Praha-Bohnice, ošetrovateľa na záchytke, výčapníka, predavača a scenáristu na voľnej nohe. V súčasnosti sa živí ako obchodník. Aj keď svoje prvé poviedky publikoval už koncom 80. rokov, knižne debutoval až v roku 2007 útlou novelou z rómskeho prostredia Kivader. Po nej nasledovali zbierka próz Záchytka (2009), román Kale topanky (2012), za ktorý získal cenu Anasoft litera, zbierka absurdných, čiernych grotesiek Človek príjemný (2014) a novela Rinaldova cesta (2015) o dobrodružnej púti mladého rómskeho chlapca za rodinným šťastím. Preklady jeho kníh vyšli v Poľsku, na Ukrajine a v Maďarsku, chystajú sa knižné vydania v Chorvátsku a v Slovinsku. Foto – Juraj Starovecký

Literárna kritika mi už dala cenu, nemôžem sa sťažovať. Ale mám pocit, že jeden niečo povie a všetci to opakujú, hovorí Víťo Staviarsky, autor knihy Rinaldova cesta, ktorá je vo finále ceny Anasoft litera

Najprv scenár. Potom ho prepísať do novely. Najprv si nahlas skúšať dialógy, potom k nim domyslieť príbeh. Vety písať husté. Veľa škrtať. Text musí „šliapať”. Tak píše alebo chce písať VÍŤO STAVIARSKY.

Vaše knihy sú vraj na pomedzí umeleckej a populárnej literatúry. Kale topanky, víťazná kniha Anasoft litera 2013, bola romancou, Rinaldova cesta je akousi road-movie. Je vaším zámerom písať umeleckú či populárnu literatúru?

Myslím, že to nemusím ani pomenovávať. Už je to také automatické, že scenár prepisujem do novely. Film si predsa len žiada dejové momenty, nemôže stáť na mieste a človek je nútený tvoriť príbeh. Rinaldo je príbehom 14-ročného chlapca, a to si samo žiadalo niečo dobrodružnejšie, než čistú psychológiu. Jednak je to zároveň o opálových baniach, a to si pýta niečo také ako napríklad v Poklade na Striebornom jazere. Nehovorím, je dosť takejto literatúry, ale snažím sa, aby môj príbeh bol dobrý, akčný. To zase vylučuje nadmieru psychológie, nadmieru reflexií, aj keď nejaké reflexie (i keď to hovorí rómsky chlapec) musia byť a toto bola pre mňa tá ťažšia úloha. Čo si taký chlapec môže myslieť? Hoci som sám bol niekedy 14-ročným chlapcom a chcel zažívať nejaké dobrodružstvá, ale nebol som rómsky chlapec a nebol som v podobnej sociálnej situácii. Potom už prichádza na rad empatia, čo asi môže taký chlapec cítiť a zažiť. V knihe je však veľa vecí, ktoré som zažíval alebo videl sám. Aj v tých štvrtiach v Budapešti som sa túlal. Prvú verziu príbehu sme mali v Ostrave, ale tak nám učarovala Budapešť, že sme sa rozhodli: poďme to napísať do starých rozbitých štvrtí, kde postávajú všelijakí týpci pred stávkovými kanceláriami s pivom v ruke a nič nerobia celý deň, len čakajú na výhru.

Kto je to my?

Syn Rišo mal v rámci VŠMU nejakú prípravu dokumentu. Šiel na smetisko a doniesol z neho fotky. Pre mňa to boli také fascinujúce, farebné fotky, že fantázia začala ihneď fungovať. Žila tam vtedy komunita Rómov. Hovorím synovi: škoda materiálu na krátky dokument, spravme z toho film. Šli sme po stope tej komunity. Mali organizáciu, kšefty so strážnikmi, normálna hierarchia. Bol tam niekto, kto zaujal ten priestor prvý a my sme si ho pomenovali Patkaň Kráľ. Skrývali sa tam rôzne živly, kriminálnici. Stávalo sa často, že nabehla polícia, chytala ich po smetisku a potom len rovno do basy. Chápeš, ideš po tej stope a zrazu zistíš, že to ani taká fikcia nie je.

Takže syn je spoluautorom knihy?

Nie. Knihy píšem sám. Scenáre robíme vo dvojici. Nechcem už písať scenáre sám. Je to utrpenie Božie. To si človek nie je istý ničím, ja som navyše narodený vo Váhach. Rišo vidí podobne ako ja, má podobný temperament. Dialógy si hovoríme nahlas, spoločne dotvárame ich zvuk. Potom bazírujeme na ich presnom znení. Hercom ich predvádzame dovtedy, kým ich nepodajú správne. Rišo však vie dobre podať aj akciu, má tie „správne“ grimasy.

Dialogickosť platí aj pre všetky vaše knihy. Cítiť to hneď v úvode.

Pôvodne som mal iný začiatok. Tu mi pomohol Balla. Vraví mi: Nerieš prvú kapitolu, vyhoď ju, sú to omáčky, začni rovno smetiskom. Pýtal sa ma, či to nie je skôr literatúra pre mládež, keď je to také dobrodružné. Podľa mňa je to príbeh, pre mládež, či pre dospelých, je mi to jedno. Aj tak si nekladiem za cieľ vyjadriť v  jednej knižke všetky problémy sveta. Obraz sveta sa v mojich viacerých knižkách možno postupne vyskladá.

Rinaldo je Róm. V priamej reči mu veríme tak, že ho až vidíme i počujeme. Ale ako pri rozprávačovi, vo vetách mimo dialógov, sa často pozastavíme nad tým, že používa syntax lepšie ako novinári.

Až v polovici som si začal nadávať, prečo som radšej nezvolil autorské rozprávanie. Cítil som, že dialóg je živší, no nemohol som to písať v tej ,dialógčine’, lebo by sa mi to celé rozbilo. Potreboval som držať príbeh na uzde, aby bol pevný. Odrazu som bol ako vo zveráku. Možno by to bol zaujímavý literárny počin, no nemal som odvahu urobiť z  toho bezbrehú kašu. Dokonca aj Kivader je písaný takou slovenčinou, Kale topánky sú možno viac uvoľnenejšie. Tu sa mi to bilo. Dialógy mi doslova zneli v ušiach, nemohol som ich meniť a každá zmena mi spôsobovala bolesť.

Nechcelo sa vám vrátiť naspäť?

Dostal som na vydanie knižky grant a mal som nôž na krku. Od napísania po konečnú verziu som mal pol roka. Je to vlastne moja najrýchlejšie napísaná kniha. Niekedy oželiem nedostatky, keď sa dokážem knižky zbaviť za rok. Nemôžem si dovoliť len tak sedieť nad papiermi, treba sa niečím aj živiť a  živiť sa literatúrou by bolo pre mňa príliš náročné. Na tejto knižke by možno stačilo sedieť ešte taký mesiac… Ale aj tak som rád, že som ju napísal rýchlo a že sa dostala do Anasoft litera, že viem zo seba vydať istú kvalitu aj v kratšom čase. Ja tú cenu aj tak teraz nedostanem.

Prečo ste si taký istý?

Prečo by som mal ja? Keby som mal 75, trebárs ako Pavol Vilikovský, možno by som si povedal: taká druhá Anasoft litera by sa zišla. Ale ešte mám snáď čas získať ju druhýkrát (smiech). Niežeby sa mi nezišli peniaze, aj ocenenie, niekedy je však lepšie byť druhý ako prvý. Po získaní ceny sa človeku pozerajú príliš na prsty. Je to istá zodpovednosť, že odteraz už musím napísať všetko báječné.

A zvýšil zisk ceny Anasoft litera predaj?

Ja som to nevedel, ale Marenčin hneď vypredal. Keďže nechcel riskovať druhé vydanie, povolil mi vydať Kale topánky v menšom náklade. Dobre, asi dvakrát sa zvýši predaj, ak knižká vyhrá, môže sa vypredať celý náklad, v konečnom dôsledku však ide o  pomerne malé čísla.

Aj Rinalda ste si vydali u seba. Knihu si propagujete sám. Dá sa vôbec hovoriť na Slovensku o marketingu kvalitnej pôvodnej literatúry?

Nie som na to až taký expert, hoci som obchodník. Mám skôr pocit, že to preberajú bestsellerové knihy. Treba si kúpiť miesta v kníhkupectvách, chce to sofistikovaný systém. Anasoft robí veľa, ale je to len pre desiatku kníh ročne. Aj tak som veľmi rád, že taká cena na Slovensku existuje, inak by si kvalitnú literatúru možno nikto nevšimol, vrství sa to jedno na druhé, 220 – 230 kníh za rok, normálny človek to ani nestíha vnímať. Marketing má skôr prvoplánová literatúra. No mám pocit, že tá sa nedá niekedy ani čítať. Ak je to komerčná literatúra, preboha, nech je aspoň dobre napísaná. Nechcem menovať konkrétnych autorov, ale často to býva nečitateľná kaša, ako sa to môže stať bestellerom, to nechápem.

Anasoft litera 2020

Máte v hlave svojho čitateľa?

Ja mám v hlave len to, aby to bolo dobré. Aby to šlapalo, aby vety a dialógy boli dobré, aby to bolo jednou pružinou, jednou raketou vystrelené. Mojím snom je nejak sa dopracovávať k jednoduchému tvaru. Nie je to také, že sadnem a začnem fabulovať, lebo mi vznikne fabulačná zlátanina. Má to mať jeden smer, treba dopredu vedieť všetky postavy. Literatúra chce napríklad iný koniec ako scenár, tu zmena je, ale to už je literárne vyrovnávanie s látkou alebo témou. Tá jednoduchosť tiež nie je žart. Napíšeš vetu a polovička ide preč. Viac škrtám než píšem, alebo skôr niekedy vyhadzujem celé strany. Hľadám tú zrozumitelnosť. Píše nejaký Čechov zložito? Áno, v celku je to ťažká téma, ale ako to šliape u Dostojoveského?! Však to je riava!

A čo rómski čitatelia, máte nejaké spätné väzby?

Mám, stalo sa, že raz prišiel za mnou jeden a povedal: Ci boha, aká fajná knižka! Ale čitateľ mojich grotesiek je iný ako čitateľ Kale topánok. Jeden hovorí, že moja najlepšia kniha je Kale topanky, iný že Záchytka, ďalší, že Človek príjemný. No, vyber si.

Dobre, tak Človek príjemný.

Asi aj ja. Ale do Anasoft litery sa ani nedostala.

Reakcie na svoju tvorbu teda sledujete. Myslíte si, že vám literárna kritika rozumie?

Už mi dala cenu, nemôžem sa sťažovať (smiech). Ale mám pocit, že jeden niečo povie a všetci to opakujú. Často vidím, akoby podľa jednej matrice vytvorený názor. Občas sa nájde niekto, kto ma znesie zo sveta. Naštve ma to, jasné, musím sa s tým vyrovnať. Rozbijem fľašu, alebo sa opijem (smiech), ale treba mať aj hrošiu kožu. Snažím sa robiť najlepšie to, čo robím. Každý má nejaký nedostatok.

V slovenskej literatúre ste istým exotom, ako ten, čo píše o Rómoch. I keď, samozrejme, nielen o nich. Nemoralizujete, ale nepochybne je v nich diskurz a spoločensko-sociálny rozmer.

Ja už zaboha neviem. Niečo na tom asi musí byť. Môj syn, keď sme išli písať scenár, nechcel robiť Kale topánky ani Kivadera. Museli sme si zvoliť nový príbeh. S Veronkou je to už štvrtý námet z rómskeho prostredia. Keď som písal Kale topanky, myslel som si, že je to tým hotové. Mne tí Rómovia prídu, že sú živelnejší, dá sa o nich šťavnatejšie písať. Všeličo vedia zažiť. My si dávame na všetko veľký pozor. Aj emocionalita je u nich iná. Sú spontánnejší. Možno je to iba moja vzbura proti zmechanizovaniu sveta, samé autá, mobily, tablety, všetko pretechnizované, už nič živelné, všetko umŕtvené. Akoby sme nevedeli prežívať svoj vlastný život. Možno krivdím našej skupine. Možno aj ja by som chcel byť takým živším, a preto si to kompenzujem v rómskych látkach.

Z filmového námetu vznikajú knihy alebo opačne, z kníh filmové adaptácie. No každú verziu väčšinou robí iný človek. Neuvažovali ste nad tým, že by ste vy sám spravili film a zároveň aj knihu?

Teraz pracujem na filme a  zároveň aj na knižke. Máme už natočených 60 minút z Veronky. Bude to šalenina z východu. Jarmočný predavač s  cukrovinkami chytí na jarmoku ,Cigánočku‘, lebo mu ukradla dva turecké medy, ale keď zistí, že nemá peniaze a  že je hladná, zľutuje sa nad ňou a kúpi jej klobásu, atď… Do jesene by sme to mali mať natočené. No a knižka má pracovný názov Kšeft a má zatiaľ najväčší rozsah. Prvá polka budú podobné zápisky ako v Záchytke, niečo ako zápisky podnikateľa, toho podnikateľa by som však dal do úvodzoviek. Bude to kniha jedného obdobia, keď som podnikal s istým druhom tovaru – so svetielkujúcimi tykadlami, ktoré som bral od Rómov, a posledná novela v nej bude Veronka. Bolo to obdobie piatich rokov, keď som vôbec nepísal a bol šťastný (smiech). Až kým Bagala nevyhlásil Poviedku a  ja som do nej neposlal Laboranta a  potom mi furt písal esemesky: Kedy mi pošleš knižku, pošli už, ale mne vtedy obchod išiel dobre. A potom šiel slabšie a keď som už nad sebou zlámal palicu, že už nič poriadne v živote nedokážem, oslobodil som sa k literatúre a začal som znovu písať.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Anasoft litera

Kultúra

Teraz najčítanejšie