Denník N

Ako Fico a Danko s Bugárom jánošíkovskú paradigmu sprznili

Socha Jánošíka nad obcou Terchová. Foto N – Tomáš Benedikovič
Socha Jánošíka nad obcou Terchová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Heslom koalície nie je bohatým brať a chudobným dávať, ale naopak, chudobným brať a bohatým dávať. Našim bohatým.

Skutočné dôvody vypovedania koaličnej dohody si Andrej Danko zrejme nechá pre seba a verejnosti predhodí len nejakú upravenú verziu. Z viacerých kútov sa ozýva vysvetlenie, že týmto krokom chcel predseda koaličnej strany odpútať pozornosť od megaškandálu na ministerstve školstva. Predsa len, demarš sme tu mali naposledy za Mečiara a po viac ako 20 rokoch tu máme zasa nejakú varovnú nótu. A opäť je pritom aj SNS. Hrdá, odborná, slušná.

Nech už kríza vo vláde Roberta Fica dopadne akokoľvek, vráťme sa predsa len späť o niekoľko dní späť, aby sme tak nahlodali stratégiu prehlušenia jedného problému iným a nedovolili, aby ten prvý problém mohol v zabudnutí pokojne vyhniť. Spomeňme si na deň, keď ešte všetko vyzeralo harmonicky a jedinou dilemou medzi dvomi predsedami bola otázka, či si dať dole sako.

Vtedy to vyzeralo iba na tuctovú tlačovku. Po vážnych podozreniach z tunelovania verejných financií v rezorte ministra školstva (zdroj: varovný list Európskej komisie) nasledovalo iba vyhlásenie v zmysle: skutok sa nestal, náš človek, je po voľbách, zvykajte si. Nič nové pod slovenským slnkom. Vystúpení pred novinármi, doplnených o protižurnalistický folklór (hyeny, prostitútky, teraz džihád), už predsa bolo neúrekom.

Lenže, táto tlačová beseda (možno by jazykovedci mali navrhnúť nový termín, pretože na besede sa diskutuje, s Ficom ale dosť často nie) však až taká tuctová nebola. Dokonca je možné vysloviť tézu, že sa zapíše do dejín Slovenska a citovo možno pohne nejedným voličom vládnych strán. Fico a Danko s Bugárom, tváriac sa vtedy ešte ako kamaráti, totiž na nej sprznili jánošíkovskú paradigmu. Práve tú paradigmu, na ktorej je postavená moderná história ľudí spod Tatier.

Jánošíkovská paradigma pred Jánošíkom

Jánošíkovská paradigma nesprevádza Slovákov až od Jánošíka, existovala oveľa skôr. Tento lupič zo severného Uhorska jej však prepožičal svoje meno a veru by sa dnes možno aj na tom háku otočil, keby na vlastné oči mohol sledovať, ako ju politici obrátili naruby.

Práve vďaka Jánošíkovi sme doteraz prehliadali, mlčky tolerovali a možno aj vítali, keď sa bohatým bralo a chudobným rozdávalo. Akceptovali sme arizáciu a po vojne ukázali prostredník nejednému preživšiemu Židovi, ktorý sa po návrate z koncentračného tábora domáhal svojho majetku. Neskôr sme schvaľovali Benešove dekréty i komunistické znárodnenie.

Akceptovali sme rozhodnutia vládnych orgánov, kvôli ktorým tisícky ľudí prichádzali o svoje individuálne vlastníctvo. O svoj dom, fabriku, pôdu, zvieratá, úspory. A chudobná Slovač na to veselo prizerala, za kratší koniec totiž ťahali bohatí obchodníci, kapitalisti, či šľachta.

Po zmene režimu a vzniku nového štátu sa k jánošíkovskej paradigme prihlásil aj Vladimír Mečiar. Druhé kolo akože kupónovej privatizácie sa však už udialo s jej upravenou verziou, a síce my nakradneme, a chudobnej Slovači niečo podhodíme. Chudobní dostali šek na pár tisíc a chlapci z Mečiarovej družiny slovenské podniky. Zrodila sa slovenská kapitálová vrstva a budúci sponzori slovenských sociálnych demokratov.

Po Mečiarovi sa k Jánošíkovi a jeho upravenej paradigme hrdo prihlásil aj Robert Fico. Kysuckého recidivistu dokonca v januári 2008 označil za vzor svojej vlády. A veru, túto predstavu splnil do bodky. Bohatým zvýšil daň z príjmov a chudobným hodil omrvinky, citujúc z programu Smeru, sociálne istoty. A aby nad tou odrobinou náhodou nezačali šomrať, dal im postaviť futbalové štadióny.

Prihlásiť sa k Jánošíkovi sa v súradniciach slovenskej politiky za tie roky stalo receptom na úspech. Tešiť sa z toho, ako niekto oberá bohatých o majetok, je predsa také slovenské a na časť voličov to zaberá. Jánošík je predsa národným hrdinom a brať bohatým národnou tradíciou.

Lenže Jánošík kvôli zaháknutiu v mimoriadne mladom veku nestihol vyriešiť jednu dôležitú dilemu. Koho okradnúť, ak sa práve vďaka jeho lupu stanú z chudobných bohatí?

Na tlačovke lídrov vládnej koalície k situácii v rezorte školstva sa tak národná tradícia musela zvrtnúť o 180 stupňov. Už to nie je bohatým brať a chudobným dávať, ale naopak, chudobným brať a bohatým dávať. Našim bohatým. Naši bohatí, ktorí ešte pred pár rokmi boli naši chudobní, predsa nemôžu okrádať iných bohatých našich ľudí.

Pozornosť preto treba obrátiť na nie našich chudobných. Ideálne na tých, ktorí sem-tam vystrkujú rožky a tárajú čosi o svojej mizivej životnej úrovni, čím podkopávajú autoritu vlády, ohrozujú stabilitu vládnej koalície a vnášajú rušivý element do pohodlného života našich bohatých.

Koho najlepšie okrádať

A tak sa dostávame k poriadne dlhému tunelu na jednom z najzaostalejších rezortov, aké kedy táto republika mala. Slovensko patrí dlhodobo k štátom s najmenším rozpočtom v rezorte školstva. Slovenskí učitelia a vedci patria v porovnaní so svojimi kolegami z iných štátov Európskej únie k najchudobnejším, hoci výsledky často dosahujú podobné vedeckým autoritám s niekoľkonásobne väčšími rozpočtami.

Namiesto štedrých dotácií do školstva, vedy a výskumu táto vláda učiteľom a mladým vedcom dokáže sľúbiť nanajvýš sociálne byty. Sľúbiť, nie postaviť. Valorizáciu platov nazýva premiér zvyšovaním a akékoľvek požiadavky učiteľov nad rámec dohody s odbormi sú pre neho dôvodom, aby ostatných menej kvalifikovaných alebo manuálne pracujúcich ľudí huckal proti nim.

Proti ľuďom, od ktorých záleží, či o desať-dvadsať rokov dokážeme udržať krok s vyspelým svetom, alebo sa zaradíme do skupiny rozvojových štátov. Či sa presadíme v súťaži so svetovou vedeckou špičkou, alebo budeme aj naďalej výrobnou halou automobilov pre tých, ktorí do vzdelávania, vedy a výskumu investujú omnoho viac peňazí.

Na tej tlačovke vystúpili pred verejnosť traja politici. Jeden menší Hejslovák, druhý väčší Hejslovák a Maďar. Ak przní jánošíkovskú paradigmu Maďar, ešte sa to dá pochopiť. Zo Šamorína do Terchovej je ďaleko a navyše, Maďari medzi miestnymi nikdy nenašli veľa pochopenia. Takže čo tam Bugára po nejakom slovenskom národnom hrdinovi.

Ak však národnú tradíciu prznia šéf slovenského parlamentu a šéf slovenskej vlády, teda dvaja z troch najvyšších ústavných činiteľov, to je už na papekovú revolúciu. Inak povedané, zobrať papeky do ruky a hnať ich z tých inštitúcií kadeľahšie. Okrádať chudobných sa predsa nepatrí ani v neslušnej spoločnosti.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie