Denník N

Obetovali by ste jedného, aby ste zachránili piatich?

Joshua Greene z Harvardu je svetovou kapacitou v oblasti morálnej psychológie. Tvorbou morálnych súdov sa zaoberá s využitím prostriedkov tvrdých vied, cez fMRI a behaviorálny výskum. Denníku N poskytol rozhovor cez e-mail.

Joshua Greene je profesorom psychológie a riaditeľom Moral Cognition Lab na Harvard University, USA. Greene študuje morálne dilemy a zaoberá sa procesom tvorby morálnych súdov, ktoré skúma pomocou behaviorálnych metód a funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI). Patrí medzi najvplyvnejších a najcitovanejších morálnych psychológov súčasnosti. V roku 2013 mu vyšla kniha Moral Tribes. FOTO - EDGE.ORG
Joshua Greene je profesorom psychológie a riaditeľom Moral Cognition Lab na Harvard University, USA. Greene študuje morálne dilemy a zaoberá sa procesom tvorby morálnych súdov, ktoré skúma pomocou behaviorálnych metód a funkčnej magnetickej rezonancie (fMRI). Patrí medzi najvplyvnejších a najcitovanejších morálnych psychológov súčasnosti. V roku 2013 mu vyšla kniha Moral Tribes. FOTO – EDGE.ORG

Čo je morálka a prečo nám na nej tak záleží?

Ak sa ja – ani iní – nemýlime, potom morálka nie je nič iné ako súbor psychických schopností, ktoré inak sebeckým jedincom umožňujú, aby profitovali z výhod kooperácie. To je morálka ako prirodzený fenomén a to je to, na čo morálka je a ako funguje.

Morálka stojí za vznikom spolupráce a poskytuje nám určitú biologickú výhodu. Z tohto hľadiska je pochopiteľné, že nám na nej záleží. Morálka je totiž o prerozdeľovaní nákladov a výhod nás ako sociálnych tvorov. A to je dôvod, prečo pre nás má – takmer z definície – obrovský význam.

Preslávili ste sa tým, že skúmate morálku cez morálne dilemy dreziny. O čo ide a aké sú závery?

Problém dreziny je sériou dilem, ktoré zachytávajú napätie medzi právami jedinca na jednej strane a väčším dobrom pre viac ľudí na strane druhej.

V jednej z verzií tejto dilemy, hovorme jej „dilema s výhybkou“, môže človek zachrániť päť ľudí na trati tým, že výhybku prehodí a drezinu presmeruje na vedľajšiu koľaj, kde je iba jeden človek. Zistili sme, že väčšina ľudí (až 90 percent, pozn. red.) považuje za správne výhybku prehodiť a zachrániť päť ľudí za cenu jedného.

Potom je tu dilema lávky.

Áno. V tomto príklade sa drezina tiež ženie na päť ľudí, lenže teraz nestojíte pri výhybke, ale na lávke nad traťou. Spolu s vami je tam aj veľký a ťažký človek – pritom platí, že jedinou možnosťou, ako zachrániť tých päť ľudí, je, že človeka z lávky proste zhodíte. Drezina sa síce zastaví, ale osoba, ktorú ste zhodili z lávky, zomrie. V tomto prípade – na rozdiel od príkladu s výhybkou – väčšina ľudí (až okolo 70 percent, pozn. red.) hovorí, že je zlé vymeniť život jedného človeka za život piatich.

trolleyproblem

Problém dreziny – vľavo „dilema lávky“, vpravo „dilema s výhybkou“. FOTO – Morality´s Random Walk

V obidvoch dilemách platí tá istá matematika – utrpenie pre jedného je kompenzované blahom pre piatich. Ako si teda vysvetliť tie odlišné výsledky v oboch verziách dilemy?

Táto dilema má zaujímavý psychologický rozmer – prečo si ľudia myslia, že je správne prehodiť výhybku, ale už zlé zhodiť človeka z lávky? Kládol som si otázku – čo sa deje v našich hlavách?

Dnes už máme k dispozícii obrovské množstvo dát z rôznych typov štúdií, že v oboch prípadoch, s výhybkou i lávkou, robíme matematiku a počítame pomer výhod a nákladov, ktoré vyznievajú v prospech konania (5 > 1). Inými slovami, spočítame si, že päť zachránených životov je viac ako jeden, a preto by sme mali niečo robiť.

Lenže konanie v prípade dilemy lávky (zhodenie z mosta) spúšťa v našich hlavách emocionálny alarm. Preto nakoniec väčšina ľudí povie „Nie“ a človeka z lávky nezhodí.

A tieto dve odlišné odpovede („Áno, zachráň viac životov“ a „Nie, ubližovať sa nemá, je to nesprávne!“) zodpovedajú operáciám odlišných neurálnych obvodov v našom mozgu.

Problém dreziny – morálne dilemy, v ktorých je ujma jedného človeka kompenzovaná dobrom pre väčší počet ľudí. Má dve základné verzie: 1. s výhybkou – človek môže zabrániť smrti piatich ľudí na trati tým, že drezinu presmeruje na vedľajšiu koľaj, kde však usmrtí jedného nevinného človeka, a 2. problém lávky – smrti piatich ľudí na trati možno predísť tým, že z lávky, ktorá vedie nad traťou, zhodíte nevinného človeka, ktorý váhou svojho tela drezinu zastaví. Otázka znie: čo urobíte?

Utilitarizmus morálna filozofia, ktorá považuje za správne také správanie, ktoré vedie k maximalizácii úžitku, napríklad hromadením rozkoše alebo minimalizáciou utrpenia. Utilitarizmus je formou konzekvencionalizmu, v ktorom sa kladie dôraz na konzekvencie našich rozhodnutí. Napríklad klamanie je preto za istých okolností prípustné, ak ním zabránite v spáchaní zločinu, ktorý by viedol k utrpeniu nevinnej obete. K utilitaristom patrili napríklad John Stuart Mill alebo Jeremy Bentham.

Deontológia morálna filozofia, ktorá posudzuje správnosť nejakého činu na základe vernosti k určitým pravidlám, napríklad „Nezabiješ“ alebo „Nebudeš klamať“. Za týchto okolností je klamanie vždy amorálne, pretože je porušením pravidla, ku ktorému sa jedinec zaviazal. Najslávnejším deontológom je Immanuel Kant.

Tribalizmus – preferencia záujmov, hodnôt a presvedčení skupiny, s ktorou sa identifikujeme („My“) na úkor iných skupín, ktoré považujeme za cudzie („Oni“).

Morálna psychológia odbor na pomedzí filozofie a psychológie, ktorý študuje otázky, ako sú morálna zodpovednosť, tvorba morálnych súdov, sloboda vôle, morálne intuície a iné, s využitím prostriedkov modernej psychológie.

Dajú sa tieto odlišné odpovede napasovať na rôzne morálne filozofie?

Odpoveď „áno“ je utilitaristickým rozhodnutím, pretože vedie k maximalizácii úžitku. Päť je proste viac ako jeden. Ide o produkt vedomých a kontrolovaných procesov, ktoré sú závislé od aktivity dorzolaterálneho prefrontálneho kortexu.

Odpoveď „nie“, ktorá je deontologickou odpoveďou (zabíjať je zlé za každých okolností, pozn. red.), je, naopak, produktom automatickej emocionálnej odpovede, ktorá závisí od aktivity v amygdale a vo ventromediálnom prefrontálnom kortexe.

Ako konkrétne to v prípade emocionálnych (deontologických) rozhodnutí funguje?

Keď ľudia robia tieto rozhodnutia, amygdala pošle signál ventromediálnemu prefrontálnemu kortexu, ktorý začlení ten emocionálny signál do svojho rozhodnutia, že zhodiť človeka z lávky je zlé.

Viacero štúdií z nedávneho obdobia, ktoré robili iní vedci, ukazuje, že pri pacientoch, ktorí majú poškodený ventromediálny prefrontálny kortex, je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že schvália veci, ako je zhodenie človeka z lávky, čiže násilné činy, ktoré však generujú viac dobra. Títo ľudia si spočítajú, že päť je viac ako jeden, ale nedostanú emocionálny signál, ktorý by im povedal: „Nie, neubližujem nevinnému človeku“. Preto sa rozhodnú konať.

Je ten emocionálny signál z amygdaly spoľahlivý?

Niektoré z našich štúdií naznačujú, že nie je. Napríklad náš behaviorálny výskum ukázal, že tá emocionálna odpoveď je do veľkej miery závislá od čisto náhodných charakteristík toho konania. Ako sme videli, ľudia majú pocit, že zhodiť človeka z lávky je nesprávne. Ale postačí, ak mierne zmeníte zadanie, napríklad, že človeka zhodíte z mosta stlačením gombíka, čo otvorí padacie dvere, cez ktoré jedinec prepadne na trať, a väčšina ľudí to schváli.

Amygdalu zaujíma pocit „činu“ a nestará sa o celkovú sumu konzekvencií, ku ktorým naše správanie vedie. Ani v prípade, že by sme zhodením človeka z lávky zachránili povedzme milión životov, necítili by sme sa lepšie. Takéto číslo nespôsobí, že negatívny pocit zmizne. Budeme však vo väčšej miere motivovaní tie negatívne pocity prekonať, a to rozumovou kalkuláciou.

Na druhej strane je, samozrejme, dobré, že naše amygdaly na násilné činy reagujú takýmto spôsobom. Bez ich reakcií by sme totiž boli psychopatmi. Zároveň však platí, že amygdaly nie sú neskonale múdre a nemali by sme ich považovať za neomylné.

Čo je teória duálnych procesov? Máme o nej nejaký dôkaz?

Teória duálnych procesov je teóriou toho, o čom som doteraz hovoril. Dôkazy o nej máme z fMRI štúdií, zo štúdií pacientov s léziami na mozgu a inými abnormalitami či z výskumov, ktoré používajú farmakologické intervencie, kognitívne manipulácie alebo študujú odlišné kognitívne štýly ľudí a pod.

Tá teória tvrdí, že naše morálne súdy podliehajú vplyvu ako automatických emocionálnych odpovedí („Zhodiť človeka z mosta je zlé!“), tak aj rozumového uvažovania („Zhodenie z mosta povedie k záchrane viacerých ľudských životov“).

Inými slovami, naše činy sú spojené s emóciami, ale aj so schopnosťou o týchto činoch uvažovať, čiže s dvomi procesmi. Z toho je odvodený názov „teória duálnych procesov“.

Každý kognitívny proces pritom koreluje s inou morálnou filozofiou?

Na základe skúmania problému dreziny, ale aj iných výskumov si myslím, že pri konflikte záujmov jedného proti záujmom viacerých sa emócie a pocity ocitajú na strane dodržiavania „práv“ a poslušnosti k „povinnostiam“ („Zhodiť človeka z mosta je zlé!“), zatiaľ čo rozumové uvažovanie je na strane konzekvencií, ktoré vedú k maximalizácii dobra („Zhodenie z mosta je dobré, ak povedie k záchrane viacerých ľudských životov“).

Tento model platí aj v iných prípadoch, ako sú napríklad biele lži. Ľudia, ktorí hovoria, že je zlé povedať bielu lož, aj keď povedie k väčšiemu dobru, zdá sa, majú viac intuitívny a menej rozumový kognitívny štýl.

Zo širšieho, filozofického pohľadu to znamená, že odlišné morálne filozofie vychádzajú z iných typov súdov. Utilitarizmus je založený na rozumovom uvažovaní o konzekvenciách našich rozhodnutí, zatiaľ čo deontológia – filozofia, ktorej najslávnejším predstaviteľom je Immanuel Kant –, je v podstate založená na racionalizácii našich morálnych intuícií a emócií. Je to práve táto myšlienka, ktorá medzi morálnymi filozofmi vzbudzuje vášne a znepokojuje ich.

Čo je tribalizmus?

Tribalizmus znamená, že preferujete záujmy, hodnoty a presvedčenia vlastnej skupiny. Inými slovami, uprednostňujete ich spôsobom, ktorý nemožno ospravedlniť pri použití nestranných princípov.

Prečo ide o problém? Aké je riešenie?

V oblasti našich presvedčení je riešením tribalizmu veda, čiže dosahovanie záverov na základe empirického dôkazu, nie tradície, povier alebo miestnej autority.

Keď sa bavíme o hodnotách, ktoré zastávame, riešenie vyžaduje dve veci. Po prvé, potrebujeme záväzok nestrannosti pri riešení konfliktov. To znamená, že záujmy každého budú mať rovnakú váhu.

V tejto záležitosti panuje medzi mysliteľmi od čias osvietenstva zhoda. Aj keď na osobnej úrovni neberieme záujmy iných ľudí do úvahy rovnako, súhlasíme s tým, že vo verejnej sfére nepovažujeme tvrdenie „je to lepšie pre mňa“ za platný argument. Nemôžete proste preferovať záujmy seba a svojej skupiny, pretože „sú to moje záujmy“ a „moja skupina“. Tu sa Kant, Mill a takmer všetci sekulárni filozofi zhodujú.

Čo ešte potrebujeme?

Po druhé, k dispozícii musíme mať nejaký systém vyššieho rádu, ktorý nám umožní, aby sme protichodné záujmy hodnotili rovnako, napríklad moje „právo na slobodu slova“ proti vášmu „právu nebyť bezdôvodne urážaný“.

Aby ste toto dokázali, potrebujete nejaký systém, na základe ktorého budete vynášať morálne rozhodnutia. Ja ho nazývam „metamorálkou“. Metamorálka sa rozhoduje medzi konkurenčnými morálnymi systémami tak, ako sa my v každodennom živote rozhodujeme medzi konkurenčnými záujmami jedincov a skupín, do ktorých patria.

Súhlasia s týmto názorom aj iní morálni psychológovia a etici?

Nie, tu sa už všetci nezhodujeme. Ja osobne si však myslím, že v tejto veci utilitarizmus – alebo, ako hovorím ja, „hlboký pragmatizmus“ – nad inými morálnymi filozofiami vyniká.

Podľa tejto teórie je spoločnou hodnotou ľudských hodnôt naša subjektívna skúsenosť, naša schopnosť byť šťastný a trpieť. A tak, ak je naším cieľom vynášať morálne súdy nestranne, najlepší spôsob, ako to urobiť – zrejme vôbec jediný –, spočíva v tom, že sa budeme usilovať o riešenia, ktoré minimalizujú utrpenie a maximalizujú šťastie.

Filozofické alternatívy, ako sú komplikované teórie práv, znejú možno krajšie, ale pravda je taká, že na túto úlohu nestačia, pretože neexistuje spôsob, ako určiť, kto má aké „práva“.

Väčšinou pojem „práva“ používame len na to, aby sme svoje nekompromisné pocity a emócie vydávali za objektívne fakty. Lenže aby sme v morálke dosiahli pokrok, potrebujeme dať naše pocity stranou a robiť z morálneho hľadiska nepohodlné kompromisy.

Poznáte z histórie nejaké prípady, keď sa politici uchýlili k utilitarizmu a riešili na jeho základe spory medzi štátmi či národmi?

Áno. Myslím si, že taký Marshallov plán po druhej svetovej vojne je nádherným historickým príkladom utilitarizmu. Prirodzeným, tribalistickým impulzom totiž je, aby porazení nepriatelia trpeli; aj pre hrozné veci, ktoré v konflikte s nami napáchali.

Lenže víťazov „osvietilo“ a oni sa rozhodli pre bezprecedentný krok, keď zaplatili obnovu nepriateľských štátov, ktoré predtým porazili. Namiesto odplaty – ich „práva“ ako víťaza – si vybrali celkové lepšie konzekvencie.

Z tejto lekcie sa môžeme poučiť aj dnes. Vezmite si napríklad taký izraelsko-palestínsky konflikt.

Niekedy sa vám vyčíta vedecký redukcionizmus, konkrétne skutočnosť, že o morálke sa nemôžeme dozvedieť zo skenov mozgu. Čo vy na to?

Ľudia, ktorí vznášajú tieto námietky, v skutočnosti mojej práci nerozumejú. Mojím cieľom nie je odvodiť morálne pravdy z vedeckých dát. Ide mi o použitie vedeckých poznatkov o fungovaní ľudskej mysle na to, aby sme dokázali robiť lepšie morálne rozhodnutia.

Veda nám môže napríklad ukázať, že naše súdy podliehajú vplyvu vecí, ktoré považujeme za morálne relevantné, ako je to v prípade problému dreziny.

Veda nám tiež môže ukázať, že nám či našim amygdalám nezáleží na veciach, ktoré považujeme za morálne relevantné, ako je záchrana piatich alebo až milióna životov.

Veda nám nedáva nové hodnoty. Ale pomáha nám porozumieť rozporom v hodnotách, ktoré už máme.

Výskum ukazuje, že ľudia, ktorí v morálnych dilemách volia utilitaristické riešenia, vykazujú vo zvýšenej miere znaky psychopatológie, sklony k machiavelizmu a predstave, že život nemá žiaden zmysel.

Existujú dva spôsoby, ako v dileme lávky vyniesť utilitaristický súd. Jeden spočíva v tom, že vám záleží na maximalizácii dobra (päť je viac ako jeden). V druhom prípade ide o to, že vám na ubližovaní druhým ľuďom toľko nezáleží (ublížiť jednému, aby som zachránil piatich, mi nevadí).

Za týchto okolností zistenia, že utilitaristické riešenia korelujú napríklad so psychopatológiou, neprekvapujú. Inými slovami, ľuďom, ktorým nevadí, že by ublížili druhým, nebude vadiť ani to, že by ublížili niekomu inému s cieľom dosiahnuť nejaké pozitívne konzekvencie. Pre moju teóriu by bol problém, ak by to bolo inak.

Existujú námietky, že aj ľudia, ktorí sa rozhodnú obetovať jedného, aby zachránili mnohých, nie sú vedení nestrannými utilitaristickými princípmi maximalizácie úžitku. Čo na to hovoríte?

Táto námietka je zaujímavá, ale nie je nezlučiteľná s tým, čo tvrdím. Ako som povedal, ľudia môžu človeka zhodiť z mosta z dvoch dôvodov – záujem o blaho piatich proti blahu jedného alebo absencia zábran človeku ublížiť, a preto ho z mosta aj zhodiť.

Teória duálnych procesov netvrdí nič o tom, ktorá z týchto dvoch tendencií u ľudí, čo vynášajú utilitaristické súdy, prevažuje. Povedal by som však, že vo väčšine prípadov ide o záujem o väčšie dobro.

Že títo ľudia, ktorí vynášajú utilitaristické súdy, nie sú skutočnými utilitaristami, vôbec nevadí. Prečo? Pretože utilitaristický súd vás nezaväzuje byť utilitaristom o nič viac , ako vás upečenie pizze nezaväzuje byť Talianom.

Utilitaristický súd je proste ten, ktorý možno vysvetliť v utilitaristických termínoch – žiaden záväzok k utilitaristickej filozofii tu netreba.

Znamená to, že utilitaristické súdy a utilitarizmus nemajú nič spoločné?

Nie. To je ako povedať, že pizza od Nemca nemá s Talianskom nič spoločné.

Utilitaristické súdy sa na utilitarizmus vzťahujú na úrovni kognitívnych procesov. „Machiavelisti“ v tých štúdiách sa morálne rozhodujú na základe pomeriavania nákladov a výhod (päť je viac ako jeden). Nepovedali by napríklad – aspoň si to myslím –, že je morálne akceptovateľné zhodiť päť ľudí z mosta, aby zachránili iba jedného.

„Machiavelisti“ a utilitaristickí filozofi, ako napríklad Peter Singer, majú niečo spoločné, aj keď sa v iných veciach veľmi odlišujú. Obaja napríklad uprednostňujú rozumové argumenty založené na hodnotení nákladov a výhod oproti emocionálnym reakciám.

„Machiavelisti“ to však preferujú preto, lebo emocionálne reakcie, ktoré s rozumom súperia, sú buď veľmi slabé, alebo neexistujú. Ľudia ako Peter Singer a iní sa k utilitarizmu zase hlásia preto, lebo si myslia, že viac dobra je to, na čom skutočne záleží, a to bez ohľadu na to, čo im hovoria ich emócie.

Inými slovami, „machiavelisti“ aj Peter Singer sa viac ako iní spoliehajú na aktivitu vo svojom dorzolaterálnom prefrontálnom kortexe a menej na svoje amygdaly, hoci každý z iných dôvodov.

Dôležité však je, že tu máme kognitívny proces, ktorý dokáže aktivitu amygdaly prekonať. Ľudia, ktorí vynášajú morálne súdy, možno nie sú utilitaristi, ale vykonávajú utilitaristický typ myslenia.

Potrebujeme Boha na to, aby sme boli dobrí? Môže byť náboženstvo prekážkou morálneho pokroku?

Myslím si, že náboženstvo môže pomáhať morálnemu pokroku – ide o nástroj kooperácie a v tomto zmysle je dobré.

Ale zároveň je aj prekážkou. Väčšina náboženstiev totiž nepodporuje univerzálnu kooperáciu, pretože v nich dochádza k uprednostňovaniu záujmov „My“ pred „Oni“ (unitariáni a určité verzie budhizmu sú vzácnymi výnimkami).

Podobne ako kognitívny religionista Ara Norenzayan a iní by som povedal, že tradičné náboženstvo je niečo ako morálny rebrík, po ktorom sa náš druh musel vyšplhať. Vďaka náboženstvu sme vytvorili veľké skupiny jedincov, ktorí navzájom kooperujú, aj keď sa navzájom osobne nepoznajú.

Ale na to, aby sme urobili ešte ďalší krok smerom k univerzálnej kooperácii, potrebujeme tento rebrík tradičného náboženstva odhodiť. To sa môže stať tak, že sa buď náboženstva vzdáme úplne, alebo prijmeme také univerzálne formy náboženstva, ktoré presahujú svoj tribalistický pôvod.

Morálka

Teraz najčítanejšie