Denník N

Zomrel Marián Varga, jedna z najväčších osobností slovenskej kultúry

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Vo veku 70 rokov zomrel hudobník, skladateľ a priateľ mnohých z nás.

Tí, ktorí ho poznali osobne, sa už dlhšie tej správy báli a dnes prišla. Stále verili, že sa z toho ešte dostane, aj keď choroby mu dávali čoraz viac zabrať. Už dlhšie na tom nebol  dobre, po problémoch so žalúdkom sa k obštrukčnej chorobe pľúc pridala ešte rakovina. V januári mal  sedemdesiatku a zdalo sa, že sa ešte dokáže vzoprieť zdravotným trápeniam. Predtým aj potom prišiel na niekoľko akcií, ktoré mu pripravili kamaráti, a bolo vidno, že hudba mu robí dobre. Vždy viditeľne pookrial. Na vernisáž výstavy Petra Procházku, ktorý ho fotil už od 60. rokov, sa však už nedostal a narodeniny oslávil v posteli.

„Tak bigbiťák to môže osláviť len bigbítovo. V pravom slova zmysle. Myslel som si, že všetko zlé, čo sa mi vlani prihodilo, ostane v minulosti, a nastanú lepšie časy, ale vstup do nového roka sa nezačal pre mňa práve najlepšie – zlomil som si nohu. Takže sedemdesiatku oslavujem v posteli. Ale v celkom dobrej nálade, lebo mne sa stávajú také veci, že pri traumatických situáciách ma opúšťa depresia. Po dlhom čase mám zas chuť počúvať hudbu, pozerať filmy a niečo si prečítať,“ povedal v rozhovore pre Denník N, ktorý sa, žiaľ, stal jeho úplne posledným.

Na Pohode v prvom rade

Na koncerte, ktorý mu v apríli pripravil jeho dlhoročný priateľ Ladislav „Agnes“ Snopko, ešte dokázal vystúpiť a zahrať jednu skladbu so svojou skupinou Collegium musicum. Viac už nevládal, ale z prvého radu tlieskal svojim starým kamarátom a mladej generácii hudobníkov, ktorí prechádzali jeho tvorbou od začiatkov až po posledné albumy.

Ten večer bol dlhý, pretože Marián debutoval v skupine Prúdy ešte v roku 1967 a s jej prvou platňou, ktorej bol hlavným autorom, sa začala na Slovensku éra bigbítu. On a Dežo Ursiny boli otcovia-zakladatelia, aj keď si na tom nikdy špeciálne nezakladali.

Marián sa naposledy objavil na verejnosti pred pár týždňami na Pohode, kde si prišiel vypočuť svoje sláčikové kvarteto a skladby, ktoré mu zahral ďalší blízky priateľ, violončelista Jozef Lupták s partiou muzikantov.

Sedel v prvom rade, na vozíčku, pozorne počúval a hoci musel dýchať s pomocou kyslíka, neodpustil si svoju neodmysliteľnú cigaru.

Prepojil bigbít s klasikou

„O ľudí sa treba zaujímať, kým žijú, nie im potom nosiť kvety na hrob,“ povedal v našom rozhovore vo februári. Snažil som sa toho držať a stretávať sa s ním vždy, keď to bolo možné. Niekoľkokrát sme s Jozefom Luptákom boli u neho doma v Čiernej Vode, kde sa pred rokmi Vargovci presťahovali.

Aj keď si minulý týždeň Mariána po kontrole nechali v nemocnici, volali sme s jeho manželkou Jankou, ktorá mu bola najväčšou oporou, že keď sa mu stav zlepší, prídeme ho zase pozrieť a trocha rozptýliť. Tú rozpísanú skladbu pre zbor už nedokončí, ale to je ten najmenší problém.

Budeme si ho pamätať ako skladateľa, ktorý dokázal prepojiť bigbít s klasikou a ktorý vedel skomponovať silné inštrumentálne skladby aj pesničkové klenoty. Ako bohéma v pravom slova zmysle, ktorý zostal bohémom a slobodným človekom aj za železnou oponou socializmu a až do poslednej chvíle svojho života. Ako vášnivého čitateľa a vášnivého diskutéra. Budeme si ho pamätať cez osobné stretnutia, ale predovšetkým najmä cez hudbu. Cez všetku tú elektrizujúcu hudbu, ktorú začal rozdávať na albume Zvoňte, zvonky (1969) a cez nahrávky skupiny Collegium musicum až po sólové albumy a koncerty.

Pustime si na jeho pamiatku niekoľko jeho skladieb:

 

 

 

Marián Varga

Teraz najčítanejšie