Denník N

Možno je to iba zlý sen, ale celkom živý

Erik Šille: Who is the king? (2016)
Erik Šille: Who is the king? (2016)

V bratislavskej Kunsthalle je výstava maliara Erika Šilleho. Ak bolo úlohou divákov potvrdiť, že jeho tvorba nie je žiadna bublina akrylovej generácie, stalo sa.

„Začnem pri tomto obraze, je to kľúč ku všetkým ostatným, k tomu, ako ich čítať. Lebo niekto ich iba prejde po povrchu a nikdy ten kľúč nenájde,“ hovorí na úvod, asi, aby zdôraznil, že obrazy sa dajú čítať a jemu záleží na tom, aby ich diváci aj naozaj čítali. Pri tých jeho to nejde celkom jednoducho, lebo klamú telom, tak ako aj on tak trochu klame telom, ale o tom neskôr.

„Pokojne sa pýtajte, čokoľvek vás zaujíma,“ pokračuje ústretovo, ale po chvíli je jasné, že je to len taká básnická výzva, lebo skočiť mu do reči je prakticky nemožné. A navyše aj celkom zbytočné, lebo on sám povie všetko, možno aj to, čo vlastne nechce.

Erik Šille je maliar. A rozprávač. Do bratislavskej Kunsthalle zavesil päťdesiat obrazov, nehovoriac o ďalších desiatkach kresieb, ktoré sú poukladané na stoloch. Ak ste tam ešte náhodou neboli, päťdesiat je naozaj veľa. Je to vizuálna nakladačka. Nedá sa tomu skočiť do reči, uhnúť pohľadom, vypnúť ani na chvíľu. Ako rádio hučiace v supermarkete. Najradšej by ste ho vypli už pri rožkoch, ale pri chladničkách s jogurtmi si už tiež pospevujete. Aj to, čo nechcete. Je to Šille v celej svojej sile.

Výstava Error Erika Silleho potrvá v bratislavskej Kunsthalle do 29. októbra. Kurátorom je Laco Teren. Foto – Adam Šakový

K výstave vychádza aj kniha s esejou Beaty Jablonskej a rozhovorom Nora Lacka s Erikom Šillem, vydáva ho galéria Krokus v spolupráci so Slovartom. Foto – Adam Šakový

Výstava mapuje tvorbu Erika Šilleho chronologicky, maľby dopĺňajú objekty a kresby či akvarely. Foto – Adam Šakový

Možno je to iba zlý sen, ale živý

Erik Šille má medzi maliarmi, umelcami tak trochu zvláštnu pozíciu. Je neprehliadnuteľný, absolútne rozpoznateľný, ale aj tak sa chvíľami javí, že stojí na okraji. Že je tak trochu mimo. Uznávaný alebo zaznávaný, nič medzitým.

Jedna z odpovedí na to, prečo je to tak, by mohla byť, že preto, lebo si ide to svoje. Koncentrovane a kontinuálne. Aj napriek tomu, že nie vždy to bola tá najlepšia možná cesta. Bola jeho, a to je dôležitejšie. Začal s príchodom novootvoreného ateliéru Ivana Csudaia na bratislavskej VŠVU v opare novej maľby, nových médií a nového milénia. A akoby si ktosi myslel, že to „nové“ je iba vizuálne a zároveň jediné, čo má. Nebola to pravda. Rytmus jeho malieb totiž neudáva iba rýchloschnúci akryl, jeho rytmus je vnútri.

Erik Šille nemá problém povedať, že „tento som si namaľoval už iba do série, lebo ešte jeden mi tam chýbal“ alebo že „za týmto nie je žiaden veľký príbeh, iba ma to bavilo, poďme radšej ďalej“. Étos nedotknuteľného umelca – génia, čo tvorí majsterštuky na počkanie hádže do koša s rozbehom. A potom sa zrazu zastaví a v prúde reči, takmer bez zmeny intonácie, vyrozpráva príbeh jedného z obrazov, mrazivý až na kosť. Dom je vo vzduchu, akoby ho ktosi odpálil, len tak na diaľku jedným klikom myši. Žena vyhadzuje z okna zabalené dieťa. Ďalšie v poradí. Kým dopadne, zmení sa na lieskový orech. Epic Fail, dalo by sa povedať, akurát, že o tom je zas iný obraz. Všetko to vyzerá iba ako taká hra, od ktorej má odstup. Ale nemá. A nie je to hra. Zlý sen? Možno, ale celkom živý.

Ten príbeh je osobný, intímny, až natoľko, že sa nedá celý napísať, iba povedať a právo na to má iba jeho autor. A tu niekde sa to pretína. Priamočiara úprimnosť, s akou komentuje svoju výstavu, je priamočiarou úprimnosťou, aká je v jeho obrazoch. Prepája ich naliehavosť. Túžba povedať, dať to zo seba von a tiež odvaha byť vypočutý. Ale nie ako rádio. Nie tak ľahko. To je iba návnada, lákadlo, trik a občas pasca.

Ak chcete vedieť, aké príbehy sa skrývajú za obrazmi, choďte na komentovanú prehliadku. Erik Šille je dobrý rozprávač. Foto –  Adam Šakový

Foto – Adam Šakový

Nemá to jedno riešenie

Erik Šille do nej niekedy chytí aj seba, ale oveľa častejšie ju používa na svojich divákov.  „Kruté oblieka do infantilného a idylické je predzvesťou kalamity,“ ako píše Beata Jablonská v hlavnom texte monografie.

Zavádza postavami aj farbami. Lebo keby mali tie na plátnach zodpovedať tomu, čo zobrazujú, a v škále, akú by sme im bežne priradili, bolo by to asi až na hrane znesiteľnosti. Totálna deštrukcia. Lenže on zo skutočného robí vymyslené a naopak, osobitý remix reality a fantasy.

Je jasné, že často čerpá zo správ vychádzajúcich z rádia, z celého zhluku vecí, ktoré sa práve dejú – od pochodujúcich náckov až po ekokatastrofy, ale tým, ako mieša reálne postavy a prostredia s postavami a prostredím vymysleného popkultúrneho sveta, dáva tomu všetkému formu stráviteľnej hyperboly aj pre neskrotných idealistov. A zároveň má šancu uniknúť pred vlastným moralizovaním a pohoršovaním sa.

Dívať sa a čítať jeho obrazy môžete aj bez komentára. Je síce málo pravdepodobné, že uvidíte všetko, a presne tak, ako to tam Erik Šille dal, ale to predsa ani nie je úlohou diváka. Nájsť TO tam. Nájsť jedno riešenie. Krížovky sú v oddelení novín.

Myslím, že diváci to podvedome cítia. Vysielanie signálu, snahu o komunikáciu. Bolo skvelé sledovať, koľko ľudí prišlo na nedávnu komentovanú prehliadku, či na samotné otvorenie. Zdá sa, že sa cítili pozvaní. Majú sa čoho chytiť. Igráčika, Sponge Boba, alebo celej tej „pudingovej popkultúry“ nahustenej na jeho plátnach ako bilbordy pri bratislavských obchvatoch. Toto je naše utešené prefabrikované milénium. Tuc-tuc-tuc.

Najväčší dôraz je na maľbách, ale oplatí sa dívať do stolov s kresbami a akvarelmi. Foto – Adam Šakový

The adventures of Junshi and Stillborn 4, 2013.

Všetko vzniká v skicároch ako kresby. Foto – Adam Šakový

Všímajte si kresby

Erik Šille je maliarom súčasnosti, a to je náročné. Nástrah má viac než dosť. Vyrovnáva sa s nimi rozličnými spôsobmi. Teraz, napríklad, sériou čiernych vtákov, ktorým nasadil na krk obruče – kôrky vyzobaného chleba. Už sa nasýtili, no vlastnou hlúposťou sú teraz spútané kôrkou. Ešte stále vyzerajú ako víťazi, ale to iba dovtedy, kým budú chcieť opäť vzlietnuť.

Ale to je už séria, ktorou sa výstava uzatvára. Za pozornosť však stoja aj mnohé kresby a najmä akvarely, ktoré síce popri veľkých maľbách pôsobia nenápadne, no vnášajú do jeho tvorby čosi iné. Najvýraznejšie to vidno v akvareloch, ktoré vznikali počas rezidencie v Japonsku. Tam sa z jeho príbehov, bezútešných denných skutočností zremixovaných do nočnej mory, stávajú nadčasové potemnelé mýty a legendy, ktoré o hladinách bytia vypovedajú s väčšou pokorou a pokojom, oslobodené od šumu rýchlych prchavých správ.

Mimo pokrytia, 2004.

Retrospektívy majú zmysel

Je jasné, že ponuka urobiť monografickú výstavu lákala vystaviť najmä best of na veľkých plátnach. Aj preto je dobre, že paralelnou súčasťou výstavy je kniha, ktorá sa už veľmi nemusí zdráhať ani mať čudný pocit pri slove retrospektíva (či to nie je skoro, či to nie je príliš, či sa to hodí a čo pri takej príležitosti vlastne vystaviť, a tak ďalej).

Je to retrospektívna kniha v tom najlepšom slova zmysle. Lebo aj keď si človek myslí, že Erika Šilleho predsa pozná, mať to všetko pekne pokope je výborné. Až tu vidno všetky súvislosti, odkiaľ prišiel a čo všetko ho zaujímalo. Z detskej izby v Rožňave cez košické ulice až do bratislavských klubov. Body electronic music, Laibach, nálepky v uliciach, mončičáky a krv seba a vlastných rodičov na prieskume v škole. Toto sú presne tie veci, ktoré čítanie jeho obrazov umožňujú a možno naozaj stálo za to preriediť výstavu a dať na úvod viac starých vecí, možno nie úplne najlepších, ale dosť dobrých na chytanie „kľúčov“.

Kto ich chce, dostane ich v knihe. Historička umenia Beata Jablonská napísala nanajvýš zrozumiteľný, pútavý text, ktorý naozaj slúži na čítanie, nie iba na založenie do zoznamu publikovaných textov. Je osobná, a to je dobre. Rovnako osobný je aj Noro Lacko v rozhovore s Erikom Šillem, ktorý tvorí druhú textovú časť, a tým osobným sa vôbec nestráca podstata, naopak.

Noro Lacko vyťahuje aj menej známe, no dôležité momenty z Erikovho života, ktoré dopovedávajú veľa súvislostí a aj takmer zabudnuté obrazy. Šilleho ružová Madona s dieťaťom, ktoré zdvíha ruku k nebu s telefónom v ruke a hľadá signál, je odteraz pre mňa obrazom/odrazom konca 90. rokov. Titulok by mohol znieť: Galandova Madona na prahu 21. storočia.

Táto výstava nebola stávka na istotu, hoci sa to tak z diaľky mohlo zdať. Neistota nevychádzala z toho, že by Erik Šille na ňu nemal, skôr preto, že na formát pomerne veľkej monografickej/retrospektívnej výstavy sme v našich podmienkach zvyknutí skôr pri starších výtvarníkoch. Je preto trochu škoda, že na istotu stavila samotná inštalácia. Žiadalo sa to tu viac „zašpiniť“ začiatkami, ale stále to dokáže vyvážiť fakt, že bolo dobré rozhodnutie dať v čase roztrieštenosti a rozdrobenosti priestor jednému autorovi a práve z tejto generácie. Trochu zvláštne však potom pôsobí, že Kunsthalle uvádza túto výstavu až príliš opatrne ako „skúšku správnosti“ či boom mladej maľby nebol iba bublinou. Keď už raz robím niekomu monografickú výstavu v inštitúcii, tak si musím byť istý, že to nie je bublina.

Erik Šille. Foto N – Tomáš Benedikovič

Erik Šille

1978

Absolvoval Vysokú školu výtvarných umení, 4. ateliér maľby prof. Ivana Csudaia. V roku 2006 sa stal držiteľom Ceny Igora Kalného na IV. Zlínskom salóne mladých, je víťazom súťaže VÚB Maľba a laureát Ceny Tatra Banky Mladý tvorca 2010. V jeho maľbách je prítomná inšpirácia populárnou kultúrou, komerciou, pop-artom, komiksom, grafitmi, jazykom reklamy a marketingu. Jeho výstavu Error dopĺňa katalóg s názvom Šťastie je na dosah s esejou historičky umenia Beaty Jablonskej a rozhovorom filozofa Nora Lacka s Erikom Šillem v grafickej úprave Borisa Meluša, knihu vydáva galéria Krokus v spolupráci so Slovartom.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie